Citlivosť, šum a budúcnosť

Šum a aj jeho analógový ekvivalent, teda filmové zrno sú chybičkou krásy na technickej dokonalosti fotografie. Už tu počujem výkriky, ako je také pekné zrno (šum) na fotografiách krásne. Prvá moja veta to ale nepopiera. Fotografi sa naučili tento nedostatok využívať ako jeden z vyjadrovacích prostriedkov fotografie, niekedy až do priam abstraktnej podoby, napodobujúcej pointilismus. To nič nemení na tom, že to technický nedostatok je. Musíme ho tolerovať, aby sme mohli fotografovať. Len v malom percente prípadov berieme šum/zrno ako pozitívum.

Nikon Df, ISO 6400.

Detail 1:1. Rozumná miera šumu nám na fotografiách priveľmi neprekáža. Budúcnosť naznačujú fotoaparáty, akými sú napr. Nikon Df, či Sony A7s.

Nezáleží len na množstve šumu, ale aj na jeho charaktere. Ak je farebný, prekáža nám oveľa viac ako monochromatický, aj keď ho je rovnako veľa.

Detail 1:1. Olympus XZ-2, ISO 3200.

Vidíte tu zmenu? Stačí previesť fotografiu do ČB a rovnaké množstvo šumu nám vadí oveľa menej.

Vždy keď píšem recenziu nejakého fotoaparátu, najviac sa bojím časti o šume. Sú laboratória, ktoré ho dokážu zmerať a vyjadriť v číslach. Lenže šum má charakter a ten nikto nezmeria. A keby aj áno, tiež by to nepomohlo pri jeho posudzovaní, pretože to je individuálne. Každý fotograf posudzuje šum inak. Tam kde jeden je nadšený, ako málo má na fotografiách šumu, iný nadáva, že je to mimo jeho tolerancie.

Kedysi sme posudzovali filmové zrno priamo na vytlačených fotografiách, dnes študujeme fotografie na monitoroch a pri 100% a väčšom priblížení vidíme zreteľne aj tie najmenšie chybičky. Zvádza nás to k tvrdému posudzovaniu technickej kvality. Všetko podrobne analyzujeme, akoby každá fotografia mala byť vytlačená aspoň o šírke 2 m. Pritom väčšina našich fotografií je prezentovaná na internete, monitore, tablete, televízore, v tom lepšom prípade vo Full HD rozlíšení. Vysoké rozlíšenie je tu zbytočné, nevyužité a strácajú sa technické nedostatky. Preč je slabá kresba objektívu, preč je vysoký šum. To nám nezabráni vyžadovať vysokú technickú kvalitu, aj keď ju nevyužijeme. Veď čo keby...?

Pamätám si, keď som fotografoval na film, najčastejšie sa predávali filmy s citlivosťou 100, 200 a 400 ASA. Na dovolenku k moru som bral stovku, na fotografovanie babkiných narodenín štyristovku. Výnimočne som siahol po filme s citlivosťou 800 ASA, vopred zmierený s tým, že zrno bude výrazné aj na malých fotografiách. Neviem, či som niekedy nabral odvahu fotografovať na film o citlivosti nad 1600 ASA? Tak nejako to bolo aj v začiatkoch digitálnej fotografie. A vidíte, ISO 1600 slušne zvláda už aj lacný kompaktík. U fotoaparátov s väším ako Micro 4/3 snímačom sa bežne pohybujeme okolo ISO 6400, myslím použiteľných a najlepšie fotoaparáty na trhu poskytujú slušnú kvalitu, s prijteľným šumom, aj pri citlivostiach nad ISO 25 600. O tom sa nám pred pár rokmi mohlo len snívať.

Napriek tomuto veľkému úspechu technického pokroku nie sme spokojní. Stále je čo zlepšovať. Niektorí budú namietať, že už teraz sú výsledky výborné. Nie sú. Sú akceptovateľné, ale budúcnosť je vo fotografiách bez šumu a to aj pri vysokých citlivostiach. Že to mnohí nevyužijú? Má sa pokrok riadiť slabým priemerom, alebo posúvať hranice možností? Ja som za to druhé. Už teraz vedci pracujú na snímačoch s rádovo vyšou citlivosťou. Teším sa na tie časy, keď v tmavom kostole nastavím ISO 205 600, objektív pricloním podľa potreby a bez použitia statívu odfotím ostrú fotografiu a bez šumu. Teším sa na tie časy, keď budem môcť z expozičného trojuholníka vyradiť jeden parameter a starať sa len o čas a clonu. Zjednoduší sa moja práca. Nebudem musieť neustále kalkulovať s tromi parametrami. Ak citlivosť nebude mať vplyv na šum a dynamický rozsah, nebude ma zaujímať, akú hodnotu automatika fotoaparátu nastaví. Kedykoľvek si nastavím čas a clonu, aké potrebujem na to, aby som zaznamenal fotografiu tak, ako som si zaumienil. To bude krásna budúcnosť.

Na šum, teda skôr jeho charakter filmového zrna, som si zvykol. A nie som sám. Paradox. Z fotografií postupne vymizne, čo s tým. Vo väčšine prípadov nám chýbať nebude. A keď áno, nastúpi postprocesing. Veď bežný je aj dnes. Nedokonalosti vzniku fotografie, ktoré sa nám páčia, nahrádzame postprocesingom. Priamo vo fotoaparátoch alebo neskôr v počítačoch (tabletoch, telefónoch) sa fotografie upravujú tak, že sa do nich zámerne pridajú chyby a nedokonalosti. Nielen šum/zrno, ale aj vinetácia, neostrosť, farebný posun, skreslenie, či reflexy na šošovkách.

Fotografia bude technicky dokonalejšia. Cesty späť niet, staré časy sa nevrátia. Nostalgia pokrok nezastaví a ani hŕstka priaznivcov starých fotografických techník. Táto menšina bude koexistovať vedľa hlavného prúdu neustále sa zlepšujúcej digitálnej fotografie. Čaká nás sterilná dokonalosť digitálnej fotografie. Tomu sa prispôsobí aj náš vkus. Nová generácia fotografov sa na nás, starých pardálov, bude pozerať ako Picasso, na Rembranta. Budú obdivovať vynikajúce fotografie vzniknuté v ére filmového zrna a digitálneho šumu, ale sami budú fotiť inak. Asi budú musieť prísť s niečím novým, čo potlačí sterilitu a dodá budúcim, príliš dokonalým fotografiám dušu. Ale to už nebude pokrok technický, ale estetický a umelecký.

Bude vám šum chýbať?