Ako sa hovorí, že neplánované akcie sú tie najlepšie, v tomto prípade to platilo niekoľkonásobne. Na našej ceste po Austrálii a Novom Zélande sme navštívili viacero miest, kde sme daný druh chceli vidieť, šťastie však nebolo na našej strane. Jedným z tých lepších bolo hniezdo záchrany v Južnej Austrálii, kúsok od Adelaide, na obľúbenom vyhliadkovom mieste a to Victor Harbour. Tam sme ich mali takmer na dosah ruky a boli naozaj skvelí. Starali sa tam o zranených tučniakov modrých, ktorých buď našli, alebo ich niekto priniesol. Ale o tom možno niekedy inokedy.
Hlavným dôvodom na písmenka môžu byť dva už predošlé články o CSC fotoaparátoch SONY a konvertoroch na rôzne objektívy. Hlavným faktorom pri dlhšej ceste, kde ste v prvom rade nútení použiť leteckú dopravu, je váha techniky, čo znamená, že ste limitovaný určitou výbavou. Druhým faktorom, ktorý vám môže pomôcť, je batoh určitých rozmerov, ideálne ak vyzerá menší ako je. To bol aj môj prípad a Sony ruksak pod označením LCS-BP3.
Mal som už počas mojej fotografickej histórie množstvo fotobatohov, ale tento a môj posledný Lowepro sú top dva, aké som mal možnosť si vyskúšať a vlastniť. Najdôležitejšia vec je však to, čo dokážete do daného modelu na takúto cestu natlačiť. Medzi priority patril objektív 80-400mm, 24-70mm, 16-35mm a 16mm fisheye. K týmto objektívom som mal pribalenú SONY a7r. Taktiež som so sebou bral malé objektívy Zeiss 12mm, Zeiss 32mm a objektív SONY FE 70-200mm F4, ku ktorým som mal primárne pribalenú a6000. Do vrecka bundy som hodil RX1R a do batohu sa okrem NEX-5 s objektívom 18-70mm, prerobeným na infra, zmestil okrem laptopu, nabíjačky a batériového packu ešte aj blesk k foťáku. Ak teda opomeniem 80-400ku, tak práve kvôli veľkosti daných tiel som mohol toto všetko so sebou ťahať. To, koľko kíl vážil daný ruksak sa radšej nepýtajte. Ak však idete na 8 týždňov na cestu po svete, vždy vám bude niečo z vašej bežnej výbavy určite chýbať.
Posledný deň na Južnom ostrove Zélandu sme mali na pláne trasu z mesta Dunedin až do Christchurch, odkiaľ sme mali až ráno let, a tak sme sa teda nemuseli nejako extra naháňať. Nie je to síce hodinka cesty, ale relatívne sme vedeli zastaviť skoro hocikde. Ja som obrovský fanúšik majákov. Aj preto som dvojtýždňovú trasu oboma ostrovmi smeroval skôr od majáku k majáku, ako od určitého turistického miesta po ďalšie. Takýmto bodom bol aj Katiki Point Lighthouse. Miesto musím priznať nič moc, možnosti fotenia budovy majáku mizivé, čo však bolo veľmi zaujímavé, boli kamenisté pláže plné tuleňov. Tak som sa potešil. že teda aspoň určitá náplasť na moju fotografickú vášeň. Lebo počasie naozaj nebolo na fotenie krásnej prírodnej scenérie. Tak som sa tešil aspoň z fotenia tuleňov na pláži.
Mal som so sebou zoom SONY 80-400mm G, čo bolo pre tento účel ideálne. Po určitom čase, vracajúc sa späť za Lenkou, ktorá sa zatiaľ išla prejsť s malou RX1-kou, som to aj ja pobalil a vyrazil smerom preč od mora. Po pár minútach cesty lesným porastom som stretol skupinku turistov, nejako sme sa dali do reči a jeden z členov sa ma pýta, či som videl tučniakov. Zarazený s prekvapivým pohľadom som povedal, že som videl tulene, ale tučniaka ani jedného. Tak ma chlapík otočil a ukázal smerom do porastu za mnou. Toto bola jedna z komických a zároveň veľmi vtipných udalostí, ktorá sa stala. Prechádzate sa so 400mm objektívom na pleci, s dvojmetrovým statívom a úplne očarený prostredím ste vlastne slepí. Tak som hneď rozložil svoj statív, poďakoval okoloidúcim a ako jazdecký kôň s klapkami na očiach som sa sústredil na svoj ciel. V nemom úžase som pozoroval jedného dospelého tučniaka žltookého s dvomi mláďatami.
Výhľad nebol práve ideálny, nakoľko sa v skutku jedná o celkom plaché zviera, avšak nejaká medzierka sa v húštine vždy našla. Samozrejme, že som už tučniakov v ZOO videl, ale zoči voči v prírode to má predsa len inú váhu. Musím priznať, že skoro hodinu som strávil tu, avšak potom mi začala byť divná iná vec a to, že sa moja polovička nevracala. Tak som pobalil náradie a vyrazil smerom kam odkráčala. Už po pár minútach som ju zbadal ako oproti mne uteká s veľkým úsmevom na tvári. Pochopil som to pri pohľade na displej jej foťáku. Tak ja sa so štyristo milimetrovým objektívom ťažko snažím cez zalesnenú húštinu odfotiť nejakého pekného tučniaka a moja manželka ho cvakne zoči voči na prechádzke chodníkom, na 35mm objektív. Tak to je naozaj irónia. Samozrejme keď sme sa tam vrátili, on tam na mňa nečakal. Tak som sa vcelku smutný s určitým pocitom závisti išiel ešte trošku poobzerať po okolí.
A bolo čo fotiť nakoľko v okolí boli všade tulene. V iný deň, v inom prípade by to bolo super, ale nie keď som videl, že tu tučniaky sú, ale nie v mojom fotoaparáte. Ako to už však začiatok príspevku naznačoval a galéria fotiek potvrdila, mal som pri spiatočnej ceste k autu predsa len šťastie. Stačilo sa pozerať, pohybovať pomaly a tučniakov ste nemohli prehliadnuť. Síce mnohí z nich boli skovaní práve tak, aby ich ľudia nerušili. Boli aj takí, ktorí sa práve prišli ukázať. Na moje prekvapenie tento druh na tomto mieste žije, za prvé veľmi vysoko a veľmi ďaleko od vody, za druhé v poraste, v ktorom by som u nás hľadal skôr srnky. Jeden z fešákov sa predo mnou predvádzal vcelku veľmi dlhú dobu. Potom som sa presunul ku dvojici tučniakov, ktorá sa oddávala dvoreniu.
Jediný problém tohto fotenia bol plot vedľa cestičky, ktorú obaja prechádzali. Je tam však zámerne, aby im ľudia nechali priestor. Nakoľko keď sa cítili nekomfortne, prešli okami v plote do časti, kde už neboli nikým rušení. Neskôr jeden zo zvedavcov priskákal až skoro ku mne. A keďže som ho odfotil na rybie oko, kvôli zachyteniu scény, tak si viete vyvodiť, že bol naozaj veľmi blízko. Takže asi takto v skratke vyzeralo naše blízke stretnutie s tučniakom žltookým. Deň sa pomaly chýlil k svojmu záveru, svetla ubúdalo a bol čas vyraziť. Rozhodne to však bola príjemná rozlúčka s týmto krásnym miestom.
Pridaj komentár
