Rasťo Čambál

Rasťo Čambál je zjav sám o sebe. Nemyslím teraz výzorom, navonok je to muž v najlepších rokoch, ale svojou fotografickou tvorbou a hlavne štýlom práce. Po dlhej, 25-ročnej prestávke sa vrátil k fotografovaniu a stal sa z neho za krátku chvíľu fotodigitálny mág.

No veľmi skoro ho nadšenie pre digitál opustilo a vrátil sa k samým koreňom fotografie.

Rasťa Čambála sme s Karolom spovedali obaja.

K: Ja som sa s tebou Rasťo stretol prvýkrát v predchádzajúcom zamestnaní, keď si predával statív. Potom si prišiel a priniesol výtlačok svojej fotografie a ja som sa nevedel vynadívať. Som totiž fotograf, ktorý si kúpil foťák, aby si nafotil dovolenku, kvetinku alebo neter ... Chcem to fotografovať dobre, ale nikdy som nemal umelecké ambície.

R: Robil som to isté. Pred časom som predal všetok analóg čo som mal. Pentacon Six s objektívmi, filmový Nikon. A s trasúcimi rukami som kúpil prvú Minoltu Dimage. Nosil som ju rok na krku, chodil som so psami von a fotil som. A potom som si povedal, že ma to už nebaví. Čo budem fotiť? Tak som začal vymýšľať doma.

K: A potom si začal s fotografiou?

R: Ja som vlastne nezačal, vrátil som sa k nej. Veď kto ako decko nefotil. Doma sme mali Flexaretku a s ňou sa fotilo všetko - dovolenky, domáce akcie, podnikové plesy pri sviečkach, stoly. Tak som si prvýkrát zarábal, teda privyrábal. Brával som fotoaparát na cesty, tábory... A potom prišla puberta a všetko padlo. Vtedy prišli iné záujmy, kto by sa zaujímal o fotku, však? Potom dlho nič. V 96-tom som sa k fotografovaniu znovu vrátil, ale vtedy to išlo dosť do peňazí. Fotiť na film nebolo lacné a tak som sa na to "vykašľal". Ako som spomínal, vážnejšie som začal až v 2003, keď som si kúpil digitál.

K: A pustil si sa do umeleckej tvorby.

R: Nešpecifikoval som nejaký smer. Po tom roku, čo som pri prechádzkach so psami nosil foťák na krku som si povedal, že ma nebaví fotiť kamienky. Fotil som všelijakých lukostrelcov, niekto tam behal s kyjakom, odtlačky od kopýt a potom som si z toho robil všelijaké kravinky v počítači. To ma prestalo baviť. Povedal som si, že jediné, čo ma stále baví je fotiť ľudí. A pritom som aj zostal. Medzi tými kamienkami som fotil aj ľudí a doma portréty. Ani to ma už ale neskôr neuspokojovalo. A čo ďalej? Potom to začalo.

Galéria, rok 2004

K: Mal si nejaký vzor, chcel  si niekoho napodobniť?

R: Pri farebných áno. Videl som fotky Andrzeja Dragana. Padla mi sánka, keď som videl tie jeho farebné kontrasty. Celá moja farebná séria spočívala v tom, aby som sa dotiahol na Dragana. Samozrejme som sa na neho nedotiahol, lebo on to robil úplne inou filozofiou vo Photoshope, ako som to robil ja. Ja som si našiel to svoje a zostal som pri tom.

Vznikla jedna séria, ktorá bola asi komerčne najúspešnejšia. Ale to už bol úplne iný svet. Dve veci mi vadili, keď sa niekto zastavil pri tej farebnej sérii. Po prvé: „Jéj, Saudek!" a po druhé mi povedali: „Jéj, aké je to pekné!" A nikto nerozlišoval, čo je na fotke. A posledná kvapka bola, keď sme sedeli s Peťom a on mi hovorí na moju fotku: „Strašne je sladká." A vtedy som si povedal, to bola posledná farebná. Odvtedy som začal robiť len čiernobiele a to pretrváva dodnes.

K: Všetky tieto projekty si robil vo Photoshope, takže ho musíš mať slušne zvládnutý.

R: Dnes už nie, ja už 2 alebo 3 roky nerobím fotky vo PS. Dnes je už svet úprav zase úplne inde.

K: Ale nejaká tá práca s maskami... To musíš ovládať, aby to vyzeralo prirodzene. Aby to vyzeralo, že to nemá taký počítačový výraz. Napodobňoval si staré techniky, ktoré dnes robíš tak, ako sa robili pôvodne.

R: Jasne. Vždy ma na tých starých fotkách zaujalo, že veď tam nie je biela. Potom som zistil, že to nie je tým ako to nafotíš, ale tým starým pozitívnym procesom. Ja som sa potom snažil tam dostať práve takúto kresbu. Párkrát som to zašpinil, aby zmizla tá perfektná kresba a čistota. Zobral som CD alebo poškriabaný obal a to som dal ako masku, len aby to nebolo čisté. A potom som zistil, že to čo robím je stará technika. To je to, čo pracne robím v PS 6-7 hodín. A to som bol ešte dobrý, počul som, že niektorí ju robia aj 20-25 hodín. A zistil som, že takúto fotku analógovou cestou mám hotovú za dve hodiny aj s fotením a to medzitým ešte 20 min suším papier.

K: Keď som pozeral tvoju stránku, všimol som si, že tvoríš akoby v ročných etapách. Ako keby si každý rok robil jeden projekt, ako keby si hľadal ten svoj ročný štýl.

R: Je to tak. Rok 2004 som skočil farbou, 2005 to bol ten ČB PS, 2006 prvé zvitkové filmy, s ktorými som sa v podstate začal učiť odznova (ktoré filmy, ktoré vývojky...) atď.

K: Na aký aparát si vtedy prešiel?

R: Na Mamyia univerzálka. No a potom som si kúpil ešte Bronicu. To obdobie skončilo, lebo som chcel vyrábať fotografie iba rukami a bez počítača. To všetko z toho obdobia bolo skenované alebo z labu, nerobil som z toho pozitívy. Chcel som úplne vynechať počítač, takže ostávali jedine kontaktné printy alebo zväčšovanie. Zväčšovať ma nebavilo nikdy, tak som šiel do kontaktných printov. Musel som si kúpiť iné foťáky. Najprv som si kúpil 9x12, ale to je na kontaktné printy maličké. Tak potom hneď 13x18, 18x24. A mám ešte ďalšie plány, to budú zas tie ročné etapy. Takže minulý rok som skoro nič nenafotil, lebo som sa učil.

Galéria, rok 2005

K: Tie veľkoformátové foťáky sú klasické dreváky. Odkiaľ to zháňaš?

R: Obidve som kúpil na Ukrajine na ebay. Staré F-ká, V-éčka. Mať špičkové kardany, to nemá zmysel. Ja nerobím technické veci, nepotrebujem ani špičkové objektívy.

K: Na aké papiere vyvolávaš?

R: Sú to špeciálne papiere. Priamo pre archiváciu, je to alkalický papier a mal by byť maximálne neutrálny, nesmie byť kyslý. Potom existujú rôzne povrchy, pre ktoré sa treba rozhodnúť podľa zámeru.

K: Takže to nie je tak, že ideš a kúpiš si Illford alebo Fomu.

R: Nie, to nie je klasický fotopapier, tieto fotografie môžeš vyvolať aj na výkres

J: Na ten nanášaš emulziu? Miešaš si ju sám alebo kupuješ hotovú?

R: Áno. Musím si zarobiť citlivú emulziu. Všetko si miešam sám, už mám doma sklad chemikálií. :)

K: V minulosti bol veľký problém dostať chemikálie. Boli rôzne návody v časopisoch - chcete fotoemulziu, potrebujete  toto, toto, toto. No reálne kúpiť chemické zlúčeniny bolo ťažké. Ako je to teraz?

R: Je to omnoho prístupnejšie až na to, že mnohé z tých chemikálií, ktoré sa dali v minulosti bežne kúpiť, sú dnes klasifikované ako karcinogény a na ich kúpu je potrebné  špeciálne povolenie. Obchodníci ich nedržia, pretože aj oni na ne potrebujú špeciálne povolenia. Takže v tomto smere je s niektorými chemikáliami problém. Ale tie najbežnejšie sa na 90% dajú zohnať. Problémový je dvojchroman draselný, je to karcinogén a nedá sa kúpiť. A ide na všetko: na gumotlač, olejotlač, do zoslabovača, zosilňovača, všade.

Galéria, rok 2006 

K: Skúšaš rôzne techniky. Ako funguje gumotlač dnes?

R: Pri gumotlači kreslí dvojchroman draselný vo "fandajku". Pri argentotypii sa tam sa dáva dusičnan strieborný, čiže tam kreslí striebro. Všetky postupy, pri ktorých sa používa dusičnan kreslia na hnedo. Sú však aj iné procesy, napríklad albumínový alebo vajíčková tlač.  To je všetko založené na dusičnane striebornom. Dvojchroman draselný tam síce nekreslí, ale pridáva sa tam pigment alebo vodou riediteľná farba. Gumolač sa vyvoláva na 4x.

Vždy je potrebné dať negatív na to isté miesto.  Najskôr sa natrie chémia, vyvolajú sa stredné tóny. Je potrebné zmeniť zložku pigmentu, čiže zvýšiť jeho množstvo. Potom sa vyvolávajú svetlá, čiže najmenej pigmentu. Nakoniec sa nanesie tretia vrstva a najviac pigmentu a vyvolajú sa tiene. A keď nie som spokojný, môžem to urobiť aj štvrtý aj piatykrát.
Prvé farebné fotky boli napríklad gumotlač. Jednotlivé vrstvy boli iných farieb a vznikla CMYK fotka. Keď sa aplikovala farba trikrát, tak RGB fotografia. Boli to trochu čudné farby, ale bolo to ako farebná fotka. :)

J: Tým sa dosiahne aj ten efekt, že obraz nie je úplne ostrý?

R: Nie, v olejotlači je úplne rozpadnutá hranová ostrosť. Gumotlač sa dá urobiť dosť ostro, ale veľmi záleží na ingredienciách, ktoré sú použité. Hm, to sú úplne iné reči, ako keď sa bavíme o pixeloch, však? :)

K: Si členom Galantského fotoklubu?

R: Bol som do januára. Mal som v ňom funkciu prezidenta, ale táto funkcia niečo obnáša, a ja som zistil, že som málo fotil. Stále sa nájde niečo, čo treba zorganizovať, zariadiť.... Povedal som si, že chcem radšej fotiť.

K: Sú v klube aj iní členovia, ktorí idú tým istým smerom ako ty?

R: Nie, ale vo FOPE sú dvaja, traja a potom je tu na Slovensku ešte pár ľudí. V Česku je to viac rozbehnuté, u nás nie.
Je nás málo a nevieme o sebe navzájom. Tieto techniky sa na VŠVU vyučujú, ale neviem do akej hĺbky. Či iba informatívne, aby vedeli ako sa to robilo, alebo či sa učia aj prakticky, to neviem.

Galéria, rok 2007 

J: Čo chceš fotkou povedať?

R: Nič. Nemám dlhodobý praktický alebo filozofický cieľ. Niekto chce mať zdokumentovanú Bratislavu a fotí ju 30 rokov. Ja nemám pred sebou takú úlohu. Fotím iba svoje pocity a názory. Ten, kto sa pozerá na moje fotky, vidí do mňa. Nevnímam vonkajší svet, skôr ľudské povahy.

K: Mňa zaujali aj tvoje krajinky, sú iné ako bežné krajinárske fotky. Viem, že tvorbou, ktorou si najviac zaujal, sú tvoje portréty a fotografie ľudí. Ale máš aj krajinársku sériu.

R: Krajina je ťažký žáner, rovnako ako akt. Obrovský fotoaparát 13x18 som si kúpil práve kvôli tomu. Bol som s ním asi 3x vonku a trápim sa. Chcem to  opäť urobiť inak, ako som to už nafotil. Už teraz cítim v kostiach, že to bude problém. Nie je jednoduché fotiť krajinu, keď chceš vytvoriť niečo iné. Radšej však budem robiť to, ako niečo, čo som už tisíckrát robil alebo to robili iní. Keď jedným smerom idú všetci, ja sa otočím.

K: Aké máš plány vo fotografii ľudí?

R: Mám plný zošit skíc. Trošku je problém s modelmi, ktorí by chceli fotografovať takéto fotky. Mám niekoľko fotografií, no na výstavu je to ešte málo. Potrebujem ešte aspoň 20 fotografií dofotiť. No na to ešte potrebujem dotiahnuť viac technických záležitostí. Potrebujem väčší priestor, keďže tie moje skice obsahujú 5-6 a viac ľudí.

Galéria, rok 2008

J: Znamená to, že všetko, čo fotíš, si takto poctivo vopred plánuješ?

R: Áno, často sa mi stáva, že mi niečo napadne a musím si to zapísať, prípadne nakresliť tú predstavu. Ale nepripravujem si komplexné scény aj so svietením a tieňovaním, ako to robia niektorí zruční fotografi. Taký šikovný nie som, sú to len také detské kresbičky s mojou myšlienkou.

Z technologickej stránky mám taký osobný cieľ byť do dvoch rokov úplne nezávislý na výrobcoch fotografického materiálu. Keď ten materiál zdražie alebo sa prestane vyrábať, ja budem stále fotografovať klasickým spôsobom. Vyrobím si aj fotografickú emulziu aj podklad, na ktorý ju aplikujem. Aj keby sa nedali zohnať iné veci, fotografovať na sklenené dosky budem vedieť či už pomocou koloidovho procesu alebo androtypie.

J: Je to zaujímavé, že čaro klasickej fotky vynikne práve vtedy, ak sa nielen fotografuje klasickou cestou, ale aj reprodukuje. Keď začneme filmy a papiere skenovať,  čaro chémie a svetla sa stráca.

R: Presne pre toto som sa rozhodol ísť touto cestou. Aj keď som fotografoval na stredný alebo veľký formát, vždy mi vadilo, že som to musel skenovať a ten charakter obrazu bol potom opäť iný. Teraz som veľmi spokojný, fotografujem, vyvolávam fotky, robím zväčšeniny a počítač nevidím. Tým, že sa prácou na počítači živým ako webdizajnér, mi tento spôsob neuveriteľne vyhovuje. :)

Pracujem doma. Mám rodinu a moja manželka má stôl vedľa môjho. Ak ma práca prestane baviť, vypnem počítač a zatvorím sa do komory. Musím ale priznať, že je to veľký žrút času. Kým človek naštuduje techniky a dostane tú prácu do rúk, aby vedel remeselne vyrobiť takúto fotografiu, trvá to dlho.

J: Vo svojej knižke Identity často využívaš ľudské telo, masky pripevnené na neprirodzených miestach
a v neprirodzených polohách. Hovorí to čosi o hľadaní, sebaurčení. Tretím výrazovým prostriedkom sú náboženské symboly...

R: No lebo s náboženstvom sme spätí všetci. Ja som síce ateista, ale nemôžem poprieť, výrazný vplyv náboženstva na kultúru, právo, filozofiu.... Aj symboly sme si vzali za vlastné a často sú aj štátne sviatky a dni pracovného pokoja sviatkami náboženskými. Celá Európska kultúra a civilizácia je založené alebo inšpirovaná kresťanstvom. Aj keď nie som veriaci, týmito symbolmi dávam najavo svoj pohľad na svet.

Často ich využívam iba ako symboly alebo náznak niečoho. Vadí mi prílišná popisnosť. Ak mi dáte do ruky krásnu krajinku, kde je všetko tip-top, hneď ju vrátim, Ale pri fotografii, kde je niečo zahalené tajomnosťou sa veľmi rád zastavím. Môj názor je, že čím menšia popisnosť, tým väčšia fantázia pozorovateľa. Môžem sa pozrieť na krajinku tak že vau... ale viac ma zaujíma, keď sa jej môžem bližšie prizrieť a rozmýšľať -  čo je to tam dole, je to to, čo si myslím alebo niečo iné? A pritom vznikajú aj asociácie, pocity, pozorovanie, uvažovanie. Nie je to len vzdych, že jaaaj, aká pekná fotografia!

Keď som fotografoval takéto pekné krajinky a zavesil som ich na server, ich návštevnosť bola obrovská a všetkým sa to páčilo. Teraz, keď zavesím niečo z tohto projektu a starej technológie, keď mám 100 videní, je to úspech. Ale nevadí mi to. Bol som nešťastný, keď boli moje fotky pekné, farebné, konkrétne a popisné. Teraz som šťastný, lebo cítim, že nejdem iba s davom a oceňujú to ľudia, ktorí sa v kultúre pohybujú.

Galéria, rok 2009 

J: Čo by si povedal našim užívateľom?

R: V prvom rade oceňujem zásluhu fotoserverov v tom, že tak trochu zastupuje úlohu fotoklubov, ak má samozrejme aj skúsenejších užívateľov alebo tvorcov. Aj tým, že fotografovať na film a intenzívne sa učiť fotografovať bolo náročnejšie, sa dnes ľudia vďaka digitálu a internetu posúvajú ďalej omnoho rýchlejšie. Voľakedy práve vo fotokluboch boli tí ľudia, ktorí dokázali urobiť vynikajúcu fotografiu a produkovali tie pekné fotografie, ktoré dnes vidíme na serveroch od množstva ľudí. Laici sa jednoducho oveľa rýchlejšie dostanú k informáciám, bezbolestnejšie sa učia na vlastných chybách a majú spätnú väzbu od ostatných. Dokážu vyhotoviť technicky dokonalé fotografie, aké by v dobe filmu mnohí z nich nevytvorili. Má to však aj druhú stranu mince - všetci fotografujeme rovnako, alebo aspoň podobne. Takže by som im chcel zaželať to, čo si myslím, že je najdôležitejšie. Nájsť si svoju vlastnú cestu, vlastný pohľad.

Za rozhovor ďakujú

Julo a Karol

Píšte svoje komentáre, autorovi toho najzaujímavejšieho pošleme originálnu, ručne spracovanú fotografiu od Rasťa Čambála.