Aňa Struhárová - mladá úspešná slovenská fotografka, ktorá v decembri minulého roka získla titul QEP v kategórii výtvarná fotografia. Dcéra známeho krajinárskeho fotografa Laca Struhára.
Keďže poznám tvojho otca, známeho fotografa Laca Struhára, možno je to nezmyselná otázka, ale neodolám. Existuje ešte niekto okrem neho, kto ťa k fotografii viedol alebo „nakopol", alebo je to výlučne rodinné dedičstvo?
Otec ma v zásade odhováral. V podstate ma k fotke ani neviedol. Ale inšpiroval ma k nej. So sestrou sme ako deti dostali Flexaret a trochu sme sa hrali. Ale neustále sme boli obklopené umením, keďže dedko aj pradedko boli úžasní maliari a zberatelia umenia. Chodila som po svete s veľkými očami. Svetlo, veci, ľudia.. Neskôr mi to už nestačilo. Potrebovala som zachytiť, čo vidím. Uzamknúť ten moment svetla, uhol, z ktorého sa pozeráš na predmet a si fascinovaný kompozíciou, rozložením svetla.. Čiže fotografia ku mne prišla skôr ako prostriedok.
Študovala si fotografiu na univerzite, kto ťa najviac ovplyvnil? Alebo môžem ešte inak položiť otázku: Ak by si sa mala niekomu teraz v tomto momente poďakovať za jeho tvorbu, kto by to bol?
Neviem. Musím priznať, že som samorast. Roky som fotila tak, že ani otca som nepustila k sebe - ukázala som mu len výsledok. Trochu sa na to hneval, keď zistil, že som mu z ateliéru zobrala starý foťák a chcem si poradiť sama.. Bol nadšený, že fotím a že ma to baví, len zo začiatku nevedel prijať moju svojhlavosť. Málokedy som si k nemu prišla po ním vytúženú radu. Zatvorila som sa v izbe, natiahla biely papier, svietila stolnými lampami.. Tak vznikali v prvých rokoch moje fotky. :) Hoci rodičia verili, že sa v dnešnom svete nedá fotkou uživiť, cez to všetko ma podporovali. Im by som chcela poďakovať, že verili vo mňa a moju svojhlavosť. A profesorke Milote Havránkovej, ktorá neudupáva, ale neskutočne podporuje ľudský talent.
 |
 |
 |
 |
 |
Osobne ma stále zaujímala abstraktná fotografia, v ktorej si si vypracovala svoj osobitý štýl. Čo ťa na abstrakcii fascinuje?
Abstraktná fotografia? Je to skôr fotenie obyčajných vecí, dokonca najčastejšie tých, ktoré nás obklopujú v úplnej každodennosti a sú nám samozrejmé (fľaša minerálky, pohár, airbag..) Abstraktnou sa fotka len stáva - keď sú na nej menej rozpoznateľné predmety, spúšťajú našu fantáziu. Napríklad, fotila som rozrezanú červenú papriku so zrniečkami - pôvodne som ju mala na raňajky. Finálna fotografia, detail, ľudí fascinoval. Videli v nej všetko iné. Len málo ľudí sa na ňu pozrelo reálne a zistili, čo to je. Pre ostatných to bolo magické, vzrušujúce alebo perverzné.
Ako tvoríš svoje abstraktné fotografie? Je to premyslený proces, cesta z jedného bodu myšlienky cez realizáciu až k výsledku podľa predstáv, alebo sa ti niekedy „zadarí" aj náhodou? Čo je v tomto žánri najdôležitejšie?
Abstraktná fotka je slobodná a najdôležitejšie pri nej je vidieť a nechať sa očariť. Záleží na tom... Moje fotky sú niekedy zložené z viacerých snímok, kusov, častí a niekedy je to čistá fotografia s minimálnou postprodukciou. Keď fotím, je ten proces čiastočne v predstave a niekedy ešte čaká. Postprodukcia je tiež tvorivý proces. Fascinuje ma, kam sa dajú veci posúvať, ako sa dá s fotografiou experimentovať. Len sa treba vedieť zastaviť v správnom momente. Nezničiť tú fotku a nespraviť z nej zbytočne karikatúru. Techniky postprodukcie sa v zásade nelíšia od starých - používali sa špeciálne filtre, pri vyvolávaní svojské techniky, vykrývanie atď. Akurát dnešné možnosti sú širšie a kombinovateľnejšie, vďaka digitálnej dobe, aj menej nákladné nielen na čas.
 |
 |
 |
 |
 |
Prednedávnom si práve svojimi abstraktnými a detailnými fotografiami získala prestížne ocenenie QEP (Quilified European Photographer). Čo to pre teba znamená?
QEP ma veľmi potešil. Na našom malinkom Slovensku je málo ľudí, ktorí by ti dali objektívnu spätnú väzbu. Ľudia z federácie asociácií, Európania, profesionáli, ktorí sa stretávajú s neuveriteľným množstvom fotografií, ti ten nadhľad poskytnú asi skôr. Je z nich zložená komisia, kde anonymne (nesmú poznať ani jednu predloženú fotografiu, ani kto je autorom predložených fotiek) posúdia kvalitu tvojej práce. Je fajn, že niečo také existuje. Vážim si, že uznali moju prácu, aj keď som sa bála, to musím priznať - každý z nás je predsa len na svoju tvorbu trošku „ješitný" :) uff. Ale je to skvelý pocit :)
Fotografuješ aj iné žánre, snažíš sa uživiť výlučne fotografiou alebo máš aj iný ,,džob"?
Fotím samozrejme aj iné žánre. Portrét, ľudí, dokument, architektúru.. Krajina ma fascinuje, ale fotím ju veľmi málo. Som skôr na detail :) Živím sa hlavne reklamnou, produktovou a imidžovou fotografiou, ale aj umeleckou.
Možno chúlostivá otázka, ale predsa: vnímaš nejaký vplyv otcovho mena na vzťahy s klientmi? Pomáha ti to, alebo to nijakým spôsobom necítiš?
Otcove meno pozná takmer každý, tým pádom aj klienti. Väčšinou sa na to, že som dcéra Laca Struhára, príde až neskôr, po dlhšej komunikácii s klientom. Vždy je to príjemné, ale moju prácu ani vnímanie mojej osoby zo strany klienta to neovplyvňuje. V začiatkoch to bolo ťažšie. Ľudia sa občas na teba pozerajú spôsobom: tak ty máš slávneho otca, tak si myslíš, že si dobrá fotografka? Týmto si musí prejsť asi každý, kto má známeho rodiča v rovnakej profesii. Je to veľká skúsenosť, ale aj hnev, ktorý ťa vie ešte viac nakopnúť.
 |
 |
|
 |
|
|
Fotografuješ aj na film, alebo používaš výlučne digitál, ktorý je na abstraktné hranie praktickejší?
Ja som absolútny „digitalista". Už roky. Aj keď mi občas chýba čaro filmu - tá netrpezlivosť a samozrejme vôňa a atmosféra tmavej komory. To mi chýbať nikdy neprestane. A áno, digitál je pre mňa určite praktickejší. Nechcem si predstaviť tú zničenú kopu materiálu pri mojom experimentovaní, keby neexitoval.
V poslednom čase sa množia fotografi ako huby po daždi. Veľakrát sú komerčne úspešnejší práve tí, ktorí neštudovali fotku. V čom vidíš problém?
Problém v tom nevidím. Je úžasné, ak ľudia fotia a sú v tom dobrí. Veľmi si vážim všetkých, ktorí fotia. Fotografia je absolútne fascinujúca. Je slobodná. Jednoduchá, hravá a vzrušujúca. Je úplne jedno, či to niekoho „chytilo" na škole alebo na inom mieste. Najúžasnejšie je, keď človek fotí s radosťou a vášňou. A keď to robí ešte aj dobre.
Máš nejaké vzory a ciele, či sny?
Vzory nie. Ale ak mám cieľ vo fotke, tak je to ukázať fotografiou ľuďom, že všímať si každodenné veci, ktoré nás obklopujú, je úžasné. Je v nich nekonečne veľa krásy, zložitosti aj jednoduchosti sveta. Človek vďaka nim môže mať každý deň plný očarenia. A sen? Priniesť toto „vnímanie sveta" k ľuďom. A ešte jeden mám. Letieť do vesmíru. :)
Čo si myslíš o súčasnom trende vo fotografii, myslím na jej masové rozšírenie vďaka technológii...
Kedysi to bolo zložité a nákladné. Je výborné, že v dnešnej dobe môže toľko ľudí fotiť. Aj vďaka tomu si uvedomujú, že fotka nie je len CVAK! Myslím si, že ľudia aj viac vnímajú umenie. Je to fajn. Teším sa. Fotografiou sa dá predsa rozprávať. :)
Za rozhovor ďakuje Julo Kotus (šéfredaktor ePhoto.sk)
Nahliadnite pod vedením Ani Struhárovej do tajov abstraktnej a detailnej fotografie
na workshope už 20.marca 2010!
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
|
Pridaj komentár
