Fotoscéna / Fotografi a kurátori

Osobnosti fotografie - Josef Sudek

Tomáš Muška

2012-03-12 07:27:00

12466

V piatej časti nášho seriálu o významných osobnostiach fotografie si priblížime život a tvorbu tentokrát “tuzemského” fotografa Josefa Sudka.

Život Josefa Sudka

Josef Sudek sa narodil 17. marca 1896 v Kolíne do rodiny maliara. Otec mu umrel, keď mal iba 3 roky a matka sa s ním a jeho mladšou sestrou Boženou presťahovala do Nových Dvorú.

Od roku 1911 sa učil v Prahe za knihára a tu začal amatérsky fotografovať na formát 6x9 cm.

Do roku 1915 pracoval ako knihár v Nymburku.

V roku 1916 narukoval spolu so svojím fotoaparátom na talianský front a tam ho zasiahol šrapnel z rakúskeho granátu. Prišiel o pravú pažu. Z vojny sa zachovali 3 albumy s malými fotografiami.

Dlhodobo sa rehabilitoval a žil na pražskej invalidovni. Keďže nemohol ďalej vykonávať prácu knihára, rekvalifikoval sa tu na fotografa.

“Kus ramene a pravou ruku urvala mu první světová válka. Nikdy o tom nemluvil. Když rukoval na vojnu, byl vyučený knihař. Když se vrátil, nebyl nic. Ze zlé nutnosti učil se fotografem, ale toto řemeslo si zamiloval a vyučil se mu mistrně.”

Jaroslav Seifert, 1958

V roku 1920 sa stal členom Klubu fotografov-amatérov v Prahe.

V roku 1921 sa zoznámil s prácami a názormi D.J. Rúžičku, Alfreda Stieglitza a C.H. Whitea. Inšpiroval sa americkým puristickým piktoralizmom a neskôr mäkko vykreslenými svetelnými situáciami “novej školy”.

V roku 1922 bol prijatý na oddelenie fotografie Štátnej grafickej školy v Prahe, kde do roku 1924 študoval pod vedením profesora Karla Nováka, kde získal výučný list potrebný na založenie vlastnej fotografickej živnosti.

V rokoch 1922 až 1928 fotografoval krajinu okolo Prahy, v Polábí, interiéry a portréty v Invalidovni a hlavne dostavbu katedrály sv. Víta.

Kvôli generačným nezhodám v roku 1924 opustil Klub fotografov-amatérov a spolu s Jaromírom Funkem a Karolom Schneebergom založili Českú fotografickú společnost, ktorá sa stala útočiskom pre mladých fotografov.

V roku 1927 kúpil od fotografa Laubeho drevený fotografický ateliér v Prahe na Újezde, kde pracoval až do svojej smrti.

Od roku 1926 do roku 1936 spolupracoval s nakladateľstvom Družstevní práce a publikoval svoje reklamné, portrétne a krajinné fotografie v časopisoch “Panorama” a “Žijeme”.

V roku 1932 má svoju prvú výstavu v Prahe.

V 1933 sa zúčastnil historicky významnej výstavy sociálnej fotografie usporiadanej Levou frontou v Prahe.

V roku 1936 vystavoval spolu so šiestimi českými fotografmi na medzinárodnej výstave fotografie v SVÚ Mánes v Prahe.

Do roku 1940 fotografoval s formátmi negatívov 9x9cm, 9x12cm, 13x18cm a výnimočne aj s 18x24cm z ktorých robil zväčšeniny a výrezy. V tomto roku videl kontaktnú kópiu formátu 30x40cm - fotografiu sochy z katedrály v Chartres. Odvtedy prestáva zväčšovať svoje negatívy a robí už iba kópie.

V roku 1948 vychádza jeho kniha “Náš hrad” kde Sudek publikuje 48 fotografií pražského hradu. V tom istom období vychádza aj kniha “Praha” so 128 fotografiami.

Pred rokom 1950 začína taktiež fotografovať s panormatickou kamerou značky Kodak(r.v. 1894) na formát 10x30cm.

V roku 1954 obdržal Cenu hlavného mesta Prahy.

Rok 1956 prináša jednu z jeho najvýznamnejších kníh nazvanú jednoducho “Fotografie” s textami od Lubomíra Linharta a Jaroslava Seiferta.

V roku 1961 bol menovaný zaslúžilým umelcom.

V roku 1966 mu bol udelený Řád práce.

Josef Sudek umiera 15.9.1976

Dielo Josefa Sudka

Práca Josefa Sudka skončila jeho náhlou a neočakávanou smrťou práve v tej dobe, keď tento umelec plánoval svoju budúcu prácu, hoci počas posledných rokov jeho života už priznával, že: „Nemyslím si, že budem mať čas dokončiť to, aspoň nie všetko“. Jeho práca bola nekompletná, hoci zomrel vo veku 80 rokov. To ale nič nemení na fakte, že počas šesťdesiatich rokov jeho tvorby je možné vidieť jeho neotupenú citlivosť a rastúcu múdrosť. Jeho stále hľadanie a zvedavosť po nových experimentoch, nových subjektoch. Jeho nevysychajúci cit pre krásu, úprimnosť a pravdivosť, jeho kreatívnu integritu a milotu. Aby jeden pochopil Sudkovu prácu, musí naplno zdieľať jeho kreatívny život. To bol dar Josefa Sudka pre tých, ktorí ho nepoznali osobne.

Kouzelná záhradka, 1959.

Bariéry a osamelosť sú charakteristikou Sudkového štýlu života a obe mu pomohli získať nezávislosť a dovolili mu sústrediť sa. Séria nazvaná „Okno mého ateliéru“ ukazuje bariéru medzi Sudkom a zbytkom sveta – takmer vždy tu je možné vidieť vonkajší svet, vždy je vidieť okno, jeho sklo pokryté dažďovými kvapkami alebo niekedy zamrznuté okno spájajúce Josefa Sudka so svetom iba za pomoci spomienok. Sudek rešpektoval a akceptoval osamelosť, ale aj mimo svoj ateliér, ako je to možné vidieť na fotografiách „Kouzelná záhradka“ a „Záhrada paní sochařky“. Tieto dve malé záhrady v Prahe – jedna patriaca architektovi Otto Rothmayerovi, druhá sochárke Hane Wichterlovej – prijali, každá v inom zmysle, neskutočnú harmóniu, nekopromisný charakter a pevnosť pojmov, zobrazené so sympatiami a vyjadrené v kráse.

Zbieranie rôznych objekov, ktoré je známe hlavne z interiéru Sudkovho ateliéra a bytu vytvorili „labyrint kontrastov“, ktorý bol niečo viac ako len náhodný neporiadok. Narastajúca kopa električkových lístkov – to je prchavá situácia, ktorá končí tým, že Sudek zhotovil fotografiu. Často hľadal labyrinty a vždy sa mu ich podarilo nájsť. Dávajú zmysel iba nakopené a ich charakteristická vlastnosť je nepotrebnosť. Ich existencia je jednoducho zakotvená v Sudkových fotografiách, nie v samotných objektoch. Napriek tomu, ich esencia prestupuje celým jeho životom.

Labyrint v Sudkovom ateliéri, 1960.

Séria „Vzpomínky“ Josefa Sudka obsahuje čínske kakemone, holandské still-life, práce E.A. Poe a R.L. Stevensona. Tak ako keby sa jeho spomienky iba kopili a žiadna nikdy neodišla. Ale fotografie patriace do série „Pozdravy“ sú celkom neliterárneho charakteru a ktorých hlavným prvkom je svetlo a hlboké cítenie je hlavným motívom.

Pre mnoho ľudí pozostáva Sudkova práca z fotografií, ktoré vznikli po roku 1940, kedy prestal robiť zväčšeniny, ale iba kopíroval svoje negatívy. V náväznosti na to zabúdajú na dôležitú dvojdekádu Sudkovej tvorby. Už fotografie vytvorené v tridsiatych rokoch minulého storočia dokazujú, že Sudek bol schopný pochopiť „život vecí“. Je to akoby produktové fotografie tej doby – sklo, keramika, porcelán, knihy alebo koberce – boli spomenuté štyridsať rokov neskôr v niektorých jeho fotografiách zo sérií „Kontrasty“ a „Labyrinty“.

Vo veku zhruba sedemdesiatich rokov sa Sudek rozhodol ešte raz experimentovať so svetlom na skle a rôznych povrchových štruktúrach. Venoval jednu sériu majestátnym starým stromom, z ktorých niektoré boli už na pokraji „smrti“. Tieto stromy pomenoval „Zmiznuté sochy“. Počas rokov navštevoval stromy pravidelne. Vedel presne v ktorý deň, v aký čas a z ktorého uhlu musí nafotografovať svojho vybraného favorita. Nikdy ale svoje motívy neupravoval a nikdy nezasahoval do svojich negatívov – niektoré malé body na fotografiách boli retušované jeho sestrou Boženou.

Česká krajina, 1920.

Ako tichý pútnik sa potuloval českým vidiekom a rovnako aj po meste Praha. Vďaka jeho znalosti obrazov, čo pre neho znamenalo viac ako cestopisné príručky, fotografoval českú krajinu ako európsku krajinu – zámky na taliansky štýl uprostred českých polí, francúzske záhrady rozprestierajúce sa vedľa českých majestátnych domov a anglické trávniky v južných Čechách. Krajina je vždy majestátna, aj keď ju fotografoval hlboko zasiahnutú rastúcou industrializáciou. Fotografoval iba na miestach, kde mohol stráviť viac času a na ktoré sa mohol neskôr vrátiť a skúmať ich hlbšie. To je dôvod prečo nikdy neodišiel fotografovať do zahraničia.

Zrejme najlepšie poznal Prahu. Slávne monumenty v meste, rovnako ako na jeho okraji, nie iba dvory palácov, ale rovnako aj malé zašednuté záhradky domov na predmestiach.

Vždy navštevoval pražský hrad s náležitým rešpektom – to bola koruna Sudkovho kráľovstva. Chodil sem od dvadsiatych rokov až do svojej smrti. Býval v jeho blízkosti a poznal jeho históriu rovnako ako doboví architekti a to mu prinieslo prístup na miesta, kde obyčajní návštevníci vstúpiť nemohli.

Katedrála svatého Víta počas rekonštrukcie, 1928.

Posledné Sudkove fotografie sa dajú označiť za sumár jeho celej práce. Sú svedkami jeho chápania sveta. Sudek bol schopný počúvať stále dokola jeden úryvok hudby nahraný rôznymi autormi a svojou vlastnou cestou poznávať prácu skladateľa ktorý sa mu páčil. Rovnako bol schopný sa počas rokov vracať k jednému fotografickému motívu, ktorý bol pôvodne inšpirovaný napríklad Sudkovou náladou v daný moment kedy motív prvýkrát nafotil. Nikdy svoje fotografie chladne nepripravoval, ale dával šancu fotografickej náhode, hoci vždy vedel, čo chce dosiahnuť. Napriek tomu jeho najslávnejšie snímky rozhodne nie sú dielom náhody.