Ron Davies

Ron sa narodil 17. decembra 1921 v Aberaerone v západnom Walese v chudobnej rodine. Už ako malý chlapec pracoval ako pomocník u pána Evan John Thomasa, chemika a lekárnika, ktorý mimo iného aj vyvolával filmy a fotografie.

V ôsmich rokoch tento chlapec, nevedomý toho, ktorý deň v týždni práve je, vstúpil do tmavej komory a objavil čaro fotografie.

Toto zanietenie pre fotografiu ho už nikdy nemalo opustiť ani v najkritickejších chvíľach jeho života, keď mu naopak, práve fotografia a komunikácia s ľuďmi okolo pomáhala prežiť.

Ron Davies opustil školu v šestnástich a v osemnástich už bol vedený v kráľovskej dobrovoľníckej letke Royal Air Force Voluntary Reserve a ako devätnásťročný bol poslaný do vojny. Chlapec odišiel od hračiek a stal sa mužom udržujúcim lietajúce stroje a odletel to Indie, najprv do Bombaja, potom do Santa Cruz, Chennai a Bengaluru. Nemožno si priať viac exotiky, zvlášť, keď ste vyrastali v Aberaerone.

Kašmír.

V tých časoch si Ron a jeho priateľ Bert Melly privyrábali fotografovaním vojakov, ktorí svoje fotografie posielali dievčatám, ženám a mamám. Generálny riaditeľ Ilfordu v Indii im poskytol stabilný zdroj fotografického papiera a chemikálii.

Pred koncom pobytu (1946) si všimli jeho prácu a entuziazmus a stal sa oficiálnym vojnovým fotografom v kráľovskom letectve a bol poslaný do Singapuru, odkiaľ mohol cestovať na Jávu, Sumatru a Bali až do demobilizácie v roku 1947.

Menovací list za vojnového fotografa.

Potom tento sen byť veľkým fotografom zrazu skončil a Ron sa vracia domov do Aberaeronu, kde pracuje so svojim otcom ako natierač a dekoratér. Napriek tomu, že v jednej ruke drží štetec, stále nosí pri sebe svoj fotoaparát.

Vojna zmenila mnoho životov. Pre tých čo prežili priniesla aj skúsenosť. V prvom rade vnímať život vo svetových súvislostiach nie iba vo svojej dedine. Skúsenosť im v tom čase dala veľké vzdelanie a nezávislosť myslenia, možno aj silu urobiť niečo iné, ako sa od nich čaká doma. Ron sa tiež rozhodol vziať do rúk svoj osud a zmenil svoju profesiu podľa dávneho vzoru pána Evan Thomasa, ktorý mu prvý krát odhalil čaro trikov v tmavej komore. Keď mohol prejsť Indiu a Indonéziu, mohol tiež liezť na svoje Waleské vŕšky, opäť cítiť vietor vo vlasoch, túžiť po vznešenom pocite, posunúť ďalšiu hranicu alebo dve. Koniec koncov, bolo z toho aspoň toľko peňazí, koľko z maľovania okenných rámov, pri ktorom si vždy uvedomil, že by omnoho radšej fotil odrazy v ich skle.

Chlapci hrajúci sa v Aberaerone.	Dick Jones.	Z trhov.

Čoskoro sa stal známy, ako lokálny fotograf, človek všetkých situácií a každého počasia. Ale taktiež vstúpil do povedomia, ako známy fotograf Walesu a strácajúceho sa sveta baníkov, farmárskych dvorov, polí i samých farmárov. Až doteraz je jeho tvorba oslavou neobyčajnosti v obyčajnosti. Pre tých sčítanejších je tu tiež Ron Davies, tlačový a televízny reportér. Pracoval pre The Western Mail, Barn, The Express, Y Drych, pre televíziu BBC, TWW a HTV. Neostalo iba pri tom, čoskoro bol Ronovi dopriaty aj pocit, že fotografia nemusí byť iba zle vytlačená, šedivá snímka v novinách, navyše zle orezaná, do ktorej zabalia fish and chips, ale že to môže byť umenie, v peknom ráme s podpisom pri ňom. Fotografie Rona Daviesa boli vystavené vo Walese, Londýne, Amerike. Poviete si možno, takých je viac, ale v skutočnosti je Ron jedinečný fotograf a ešte výnimočnejší človek.

Čistý a špinavý.	Po šichte.	Teraz nefoť, hanbím sa.

Dňa 14. septembra sedel Ron na lavičke so saxafonistom Jimom Hayes a rozprávali sa o bezpečnostných aspektoch motocykloch zvlášť trojkolesových. Dospeli k tomu, že sú extrémne bezpečné až na tendenciu zdvíhať tretie koleso v prudkých zatáčkach.

Cader Idris.	Stella Jones.

15. septembra 1950, týždeň po zriadení svojej novej tmavej komory pre dobrodružnú budúcnosť Rona Daviesa, Aberaeronského fotografa, šiel Ron fotografovať tanec Air Wings do Aberystwythu. O dvanástej odchádza fotografovať do Lampeteru. Tam však už nedošiel. Na ceste B4337 sa mu odtrhol uvoľnený kryt jeho sajdky a zrazil ho aj s motocyklom na zem. Jeho chrbtica sa pretrhla medzi stavcami T4 a T5. Ron Davies ostal paralyzovaný od pása dole a na vozíku po celý zvyšok svojho života.

Ešte stále sa vám zdajú samozrejmé jeho skôr spomínané úspechy? Všetky ich dosiahol už pripútaný na vozík.

Po dvoch rokoch v nemocnici, kde sa prirodzene stal neoficiálnym fotografom, sa vracia domov, vyhadzuje všetky prahy a prekážky v dome a tmavej komore a prispôsobuje si zväčšovák tak, aby ho mohol obsluhovať z vozíka. Začal presne tam, kde prestal! Na svojej ceste za snom stretol veľa dobrých ľudí, ale aj veľa útrap, ktoré ho však nikdy neodradili.

Raz mi rozprával príbeh, ako isté noviny vyhlásili súťaž o miesto fotografa v ich redakcii. Ron, ako všetci ostatní uchádzači, poslal fotografie do redakcie a keďže boli výnimočné netradičným pohľadom a obsahom, zaujal.

Zanedlho sa vybral do redakcie, aby sa predstavil a podpísal zmluvu. Keď ho z redaktorského tímu uvideli ako vchádza na vozíku do redakcie, opýtali sa ho, čo si praje, že sa asi pomýlil, že je tu redakcia. On sa usmial a povedal, že sem prišiel pracovať ako fotograf. Všetci ustrnuli, nevedeli totiž, že výherca súťaže o miesto fotografa je paralyzovaný človek.

Až vtedy im došlo, prečo boli jeho fotografie a uhol pohľadu výnimočný. Boli totiž fotografované z inej perspektívy.

Keď Ron nastúpil ako píšuci fotograf, zažíval aj ťažké chvíle. Deň čo deň vstával a vyrážal do ulíc, aby zachytil niečo zaujímavé, netradičné, aby dostal svoj príbeh. Častokrát sa boril s myšlienkou, že ak to dnes neurobí, zajtra ho už do práce nezavolajú a tak sa túlal vozíkom počas slnečných dní i vo vetre, daždi či snehu a v skrehnutých rukách držal svoj fotoaparát..

Niekedy Ron rozpráva aj príbeh, keď na vysokom kamennom moste fotografoval nešťastnú udalosť pod mostom. Jeho priateľ, ktorý s ním prišiel mu pomohol na múry mosta, no potom musel súrne odísť. Ron ďalej fotografoval. Jeho priateľ však neprichádzal a tak Ron začal volať na ľudí okolo, aby mu pomohli dole z múrika. Tragikomická situácia, niektorí mu povedali, že nech z toho malého múrika zlezie tak, ako naň vyliezol. Nakoniec mu jeden okoloidúci pomohol dole.

Alistair Crawford, ktorý s Ronom robil viacero rozhovorov, sa ho raz opýtal, aké to je, keď je život plný plánov znezrady zničený spolu s nádejou a snami, ktoré máme. Keď sa osud raz svojvoľne rozhodne odstrihnúť naše krídla. Ronova bolesť je unikátna ale aj jeho osobnosť a Ron odpovedal: "Ale mal som šťastie, stále som mal ruky, vidíš, takže som mohol stále robiť to, čo som vždy chcel. S mojimi rukami som stále mohol fotografovať. Mohol som dopadnúť oveľa horšie, nemohol? Mohol som ostať slepý, mohol som aj umrieť."

Neviem, odkiaľ prúdi tá jeho sila a ten optimizmus. Jeho nekonečná trpezlivosť až neha k nám, ktorých učil tajomstvá tmavej komory a fotografie. Ron aj po osemdesiatke stále pracoval v univerzitnom umeleckom centre v Aberystwythe, kde mu urobili modernú, veľkú a bezbariérovú komoru, aby svoj entuziazmus a umenie odovzdával mladým aj starým. Počas roka, ktorý sme spolu strávili, sme sa stali priateľmi. Keď som potom, v roku 2003 získal grant na fotografovanie Slovenska a Walesu, Ron bol mojim jediným odborným poradcom, s ktorým som si tú prácu vedel predstaviť.

Ako project adviser mi opäť ponúkol veľa zo svojich skúseností, ale aj pohľadu na život. Podržal ma aj v kritických chvíľach môjho života, ktoré som vtedy prežíval. Napriek svojmu nešťastiu, Ron rozdáva nádej a optimizmus všetkým okolo. Ron je nielen veľkým fotografom, ale ešte väčším človekom.

Reportáž o nemocnici v Aberystwyth 

V jeho 85 rokoch sa mu už zhoršil zrak natoľko, že musel podstúpiť operáciu očí. Dúfajme teda, že sa mu jeho zrak zlepší a že ešte chvíľu bude môcť zobrať fotoaparát do rúk a priložiť hľadáčik k jeho dobráckym očiam a stlačiť spúšť.

Ďakujem Ti Ron!