Andrej Palacko

Kedy ste sa začali fotografovať a čo vás k tomu inšpirovalo?

Fotografia vznikla v mojej duši vďaka otcovi, ktorý bol odborným vojenským poradcom všetkých slovenských povojnových filmov. Ako dieťa, som sa zúčastňoval rôznych štúdiových filmových nakrúcaní v exteriéri aj interiéri. To zákulisie, kamera, zvuk, akcia, ... Zanechalo to vo mne vážny znak, ktorý určil dráhu môjho života. Stále som sa aj vo fotografii sústreďoval hlavne na zákulisné veci. Dokumentaristika, fotografická reportáž okolo umelcov, hudba, teda jazz, opera, divadlo aj sociálna fotografia.

Dalo by sa povedať, že vás zaujímalo skôr to, čo sa dialo mimo javiska, ako na javisku?

Pavarotti na scéne v jeho smokingu nie je taký zaujímavý, ako v zákulisí so spoteným čelom a s jeho typickým uterákom. Alebo Aida v pyžame, to sú zaujímavé veci.

Koľko ste mali rokov, keď ste sa rozhodli, že sa fotografovaniu budete venovať vážnejšie?

Mal som 12 rokov. To boli samozrejme prvé zábery susedky, skál, stromov a rôzne zátišia, ktoré ma zaujímali. Otec mi kúpil jeden obrovský zväčšovák, Magnifax. A keď som v kúpeľni robil fotografie, vývojkou a ustaľovačom som zničil aj vaňu a bol z toho "prúser". Boli to zaujímavé začiatky. :)

A fotografovanie vás zaujalo natoľko, že ste pri ňom zostali až dodnes...

Áno. Aj keď bolo tam aj obdobie, keď som robil niečo iné, konkrétne to bola armáda. Ale o tom by som nerád hovoril. Ja som jednoducho chcel robiť fotografiu a aj som ju začal robiť. Myslím reprodukčnú a technickú fotografiu. Neskôr som sa ako fotograf zamestnal v Stope, Auto Moto Revue, Mladých rozletoch, v rozhlase v relácii Triangel. Fotil som aj jazzové dni, operu, BHS-ky, filmové štúdiá. Tam sa to celé rozbehlo. Moja posledná akcia bola John Base a Steve Wonder. Potom som sa zobral a odišiel. Bolo to dva mesiace pred tou tzv. revolúciou v auguste ´89. 

Kam ste išli? 

Odišiel som mimo Slovenska, do Nemecka. Žil som v Štuttgarte, kde som pracoval ako fotograf pre denník Opernglass, v Hamburgu a meste Ludwigsburg. Robil som pre časopisy, knihy,  tiež materiály pre filharmóniu. Pracoval som aj pre rôzne reklamné agentúry, filmovú akadémiu a nafotil som aj najväčšiu opernú scénu sveta Aidu a Carmen.

To už ste fotografovali skôr dianie na javisku?

To boli už javiskové fotky, ale aj veľa zo zákulisia. Cras Mambri, Ordonez, Managuera. Tiež veľké osobnosti ako napríklad José Careras. Všetko sa tu odo mňa dozviete, no to je hrozné ... Ja o vás neviem nič! :)

Steve Wonder	Paul McCartney	Joe Cocker

Ako sa vám v Nemecku pracovalo?

Rôzne. Zažil som aj sklamania. Podviedla ma jedna firma - Agentúra Hoffman concertes  v Manheime. Robili turné, ktoré sa konali po celom svete pre Rolling Stones, Michaela Jacksona, Josého Carrerasa, Pavarottiho... Fotil som pre nich na zákazku Aidu. O týždeň mi odpísali, že všetky fotky sú zlé a všetky mi vracajú. O pol roka mi prišlo, že majú pre mňa ďalšiu produkciu Carmen s José Carrerason. Prišiel som do ich press centra a na stole som uvidel propagačné materiály Aida. Pozrel som si katalógy a boli tam vytlačené moje fotky. Hneď som sa obrátil na súd. Keďže som bol členom asociácie nemeckých novinárov, súdne procesy som vyhral na najvyššom súde v Karlsrühe. Mal som dostať nejakých 60 až 70 tisíc mariek, ale do dnešného dňa som nedostal nič. Podvody v autorských právach sa robia aj tam, aj tu. Je to málo ošetrená vec.

Vo svojej zbierke máte mnoho fotografií z Kuby, ktorú ste navštívili už niekoľkokrát. Chystáte sa tam opäť?

Áno, je to cesta na zákazku, nebudem o tom bližšie hovoriť. Toto je moja piata cesta, tie štyri som si hradil sám a bude dobre, keď sa mi ju teraz podarí financovať z peňazí z tejto zákazky.

Na Kube prebiehajú aj výstavy vašich fotografií tejto krajiny. O aké fotografie ide?

Na Kube mám niekoľko výstav. Jednu som otvoril v máji v roku 2007 v Havane, druhá výstava bola v Santiagu de Cuba. Venoval som ju kubánskemu ľudu. Na vernisáži sa zúčastnilo približne dvesto ľudí. Boli tam Švajčiari, Taliani, Francúzi a rôzne iné delegácie. Výstava putuje po všetkých provinciách na Kube. Ide o fotografie osobností Kuby, šport, kultúra, život, deti...

Keď sme si tieto fotografie prezerali, veľmi sa mi páčili najmä tie s bežnými ľuďmi z ulice, rôzne momentky. Kubánci nemali problém s fotografovaním?

Prešiel som autom celú Kubu a prostredí, v ktorých som fotil bolo niekoľko. Raz som prechádzal cez vidiek a dostal som sa do jednej veľmi malej dedinky. Bolo tam veľa ľudí, nádherná flóra, farby, mangá, ktoré viseli všade. Chcel som fotografovať, tak som sa prihovoril. Viem veľmi dobre nemecky, ale nemčina na Kube je nula. Zastavil som autom a poprosil som ich: „Prego uno foto". Keď zistili, že chcem iba fotografovať a že som cudzinec, uvoľnili sa a spontánne ma privítali. Doniesli mi tri obrovské mangá, ktoré visia pri vstupe do domov. A keď som odchádzal, ešte sme sa spolu odfotografovali. Pri lúčení som ešte vykríkol: „Vivat Kuba!", na čo oni zareagovali: „Vivat Fidel!". Bolo to naozaj spontánne.

Oslava 15-tich narodenín pripomína veľkoleposťou svadbu. Oslávenkyňa dostane "občiansky preukaz" a hádže kyticu do mora.

Kubánci sú veľmi milí, čistotní, voňaví a krásni ľudia. Každá Kubánska rodina každý deň perie. Stretol som roľníka, ktorý oral. Kráčal za volom, lebo cukrová trstina sa traktorom obrábať nemôže. Zastavil som sa pri ňom a zakýval som mu. Prišiel aj so svojím záprahom ku mne a mohol som si ho nafotiť. Ľudia sú tam naozaj príjemní, usmievaví. U nás si každý želá, aby sa v tomto strese dal zastaviť čas. Na Kube čas stojí. Aj keď sú chudobní, majú akýsi pokoj a duševne sú zdravší ako ľudia v iných moderných krajinách. V moderných a bohatých krajinách vzrastá kriminalita... Voľakedy sa hovorilo o medziľudských vzťahoch, že spokojnosť je na oboch stranách. Dnes je spokojný iba podvodník.

Stále fotíte klasickým spôsobom - na film. Nepocítili ste nejaké obmedzenia v ťažších svetelných podmienkach? Nie je to tiež nákladné a náročné na čas?

Áno, je to finančne aj časovo veľmi náročné. Čo sa týka zlých svetelných podmienok, musím mať veľmi pevnú ruku, dokonca až chirurgickú, aby sa mi nechvela. Samozrejmosťou je veľmi kvalitný a vysoko citlivý materiál a kvalitné vývojky. Dôležité je aj remeselné spracovanie. Digitál pre mňa veľa neznamená. Digitálni fotografi, nie všetci, ale väčšina určite, pracujú bez kompozície, myslenia, deja... Bez všetkého. V podstate len cvakajú a nerozmýšľajú.

S tým, že niečo sa vyberie...

To ako bola fotografia vymyslená, už jednoducho nikto nezmení. Digitál je dobrá vec, informácie sa dajú poslať z jednej strany planéty na druhú. Ale tvorivá práca spočíva v kompozícii a v obsahu.

Ste fotograf, ktorý pracuje s filmom celý život. Čo vVám dáva klasická čierno-biela fotografia? Čím je tak špecifická, že sa jej aj napriek finančnej a časovej náročnosti nechcete vzdať?

Striebro. Materiál. Ja som sa doslova prevtelil do čierno-bieleho filmu. Cítim s tým materiálom a práve ten cit ma fascinuje. Tiež osvetlenie, exponovanie, vyvolávanie po nociach, vôňa vývojky... O tom to je. Film sa môže uchovať aj sto - dvesto rokov v archíve. Ide tu aj o zachovanie určitej dokumentácie, historických materiálov.

Je v tom aj určitá nostalgia?

Určite je. Taká tá atmosféra v tmavej komore. Ja som napríklad vôbec nepoužíval hodiny. Videl som negatív a hneď som vedel aký čas musím osvecovať ten ktorý papier. Za deň som niekedy zväčšoval aj sto fotiek. To bol potom celý byt samá fotka. :)

Podľa odhadu v oku ste presne určili expozíciu na papier?

Áno, podľa odhadu. Sem tam sa stalo, že keď som potreboval rýchlo vyvolávať, nejaké fotografie som aj vyhodil. Napríklad keď som fotografoval Aidu. Jeden deň som fotil, v noci  pracoval a ráno bola výstava.

Pri pohľade na vVaše fotky vidím, že majú dušu, zachytávajú zvláštny okamih. Dnes sa fotografi zvyknú vyhovárať, že nemajú dosť rýchle automatické ostrenie, aby zachytili to, čo chcú. VVy používate manuálne zaostrovanie a plne manuálny fotoaparát. Film musíte založiť vlastnými rukami, mnohokrát pod časovým tlakom. V čom spočíva vaše tajomstvo zachytenia tej pravej atmosféry, pravého a dynamického okamihu?

Myslím, že je to aj v tom, čo človek v detstve zažije. Možno, že to sú zažitky mojej nebohej mamičky, ktorá stratila cez vojnu rodinu, otec bol v koncentračnom tábore ako najmladší partizán. To všetko sa prejavilo aj na mne, tá psychológia, poznanie človeka, poznanie mnohých tragédií, cit k človeku, k životu, k hodnotám. Je to všetko v jednom balíku - čo človek prežíva pri práci, alebo vo voľnom čase s priateľmi.

Dostať sa k ľuďom ako Horníček, Steve Wonder, či Paul Mc Cartney, byť na tom mieste a splniť úlohu vyžaduje odvahu, ale aj rešpekt. Fotograf nesmie byť utiahnutý, ale ani dotieravý a už vôbec nie paparazzi. To sú povahy, ktoré sú ľuďom nepríjemné. Fotograf musí vedieť veľa o človeku, ktorého fotografuje, poznať jeho zvyky a nálady a rešpektovať ich. Snažím sa o to a odmenou je mi často okrem dobrej fotky aj priateľský vzťah.

Napríklad Less Mc Ken, jazzová hviezdy, pianista z Californie. Keď sa s ním stretnem, tak sa vyobjímame. S Crass Bambrey, opernou hviezdou 60-tych rokov tak isto. Nejakým spôsobom som sa k nim vedel dostať. Cítil som, kedy sa k nim môžem priblížiť. Musel som vycítiť, či majú dobrú alebo zlú náladu, či si to môžem dovoliť. To sú také rozhodnutia a reakcie, ktoré prebehnú za sekundu. Jedna sekunda, ktorá rozhodne o pribíženiu sa k druhému a potom to už ide. Potom už treba len riešiť iba veci kompozičné, technické, atmosféru...

Teofilo Stevenson, 3-násobný olympijský víťaz	Teofilo Stevenson a Andrej Palacko	Ana Fidelia Quirot - svetová atlétka

Rozmýšľate nad kompozíciou, uvažujete v tretinách, pätinách, alebo to už ide mimovoľne a intuitívne?

Všetko záleží od situácie, aká je atmosféra, aká je mimika fotografovaného, aká je celková scéna deja. Napríklad keď som fotil majstra sveta v ťažkej váhe v boxe, legendu tohto športu, už tu v Bartislave som rozmýšľal, ako ho budem fotiť. Mal som predstavu a nakoniec sa mi to podľa nej aj podarilo. Vznikla fotografia z ktorej priamo na diváka (do objektívu) leteli rukavice boxera. Čiže niekedy fotografujem aj podľa vopred vymysleného scenára. Vždy som to tak nerobil, zvlášť v reportážnej fotografii nie.

Poznám fotografov, ktorí sa pri reportážnej fotografii  snažia osobnosť  stavať do rôznych pozícií, aby fotky lepšie vyzerali.

To nie je dobré. Je jasné, že človek na pódiu je naštelovaný tak, aby vyzeral čo najlepšie. Moje reportáže sa odohrávali hlavne v zákulisí. Tam je to čaro aj bez toho, aby ste niekoho museli usmerňovať.

Na druhej strane, fotograf môže a niekedy musí aj vyprovokovať. To sa mi stalo napríklad pri fotení jedného nemenovaného umelca, ktorý sa po koncerte vyzliekol z trička. Bol polonahý a mal nejakých 160 kíl a na moje provokovanie začal robiť všelijaké pózy a ksichty. Vznikla z toho veľmi netradičná séria fotografií, ktorú nemá nikto iný. To je to, čo sa na pódiu nevidí.

Vám to zákulisie naozaj učarovalo...

Na scéne je všetko vyumelkované, niekedy neprirodzené, inscenované. V zákulisí je človek taký, aký je a ja chcem vidieť v prvom rade človeka. Preto som začal fotiť Fidela, ako osobnosť storočia, kontra Bush. Ja nie som obdivovateľom žiadnych politikov, ale chcem rozpútať diskusiu. O tom je vlastne moja práca. Ukázať, že na Kube sú tiež krásni a vzdelaní ľudia, nie iba chudoba. Prečo by som išiel 20 000 kilometrov na Kubu fotiť chudobu, keď ju môžem fotiť aj v Európe.

Naši čitatelia sú väčšinou mladí ľudia, ktorí chcú fotografovať, učia sa a hľadajú. Čo by ste odkázali mladému človeku, čo má zvládnuť, aby sa niekam posunul?

Ľudskosť, cit, rešpekt, cieľ, tolerancia. To vzniká v rodine... My sme sa snažili získať priazeň našich rodičov a dnes je to naopak. Rodič chce získať priazeň svojich detí, do popredia sa tak dostáva ich ego a falošné sebavedomie. Treba byť sebavedomý, to určite, ale zároveň mať aj určitý jemnocit voči ostatným. To sú veľmi dôležité veci pre fotografa, aby vedel nafotiť aj nefotogenického človeka pekne. Aby vedel odhaliť krásu aj vo všednosti.

Viac informácií na www.andrejpalacko.sk 

Za rozhovor ďakuje Julo Kotus