Boris Németh študoval fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti tam pôsobí ako externý pedagóg reportážnej fotografie. Vystavoval na Slovensku aj v zahraničí, získal viaceré fotografické ocenenia a je zastúpený v zbierkach Slovenskej národnej galérie a Nadácie VÚB. Od roku 2006 je fotografom v časopise .týždeň. Dokumentárnou a reportážnou fotografiou sa zaoberal vo viacerých autorských cykloch a sériách. Kniha Na ceste, ktorá vyšla koncom minulého roka, je novým výberom jeho tvorby z obdobia 2007 až 2013.
Prečo si sa rozhodol teraz vydať knihu?
Mám pocit, že výstavy ma až tak neuspokojujú, lebo keď sa skončia, nič nezostane. Navyše, keď sme vlani vydali katalóg z projektu Premeny Slovenska alebo tento rok z jeho pokračovania – z osláv 1150. výročia Cyrila a Metoda, na ktorom robíme s Jánom Viazaničkom, uvedomil som si, že zrazu sú tie projekty akosi uzavreté. Po skončení výstavy už fotky divák neuvidí. Ostanú uložené doma na harddisku alebo v škatuliach, kde čakajú, že opäť budú vystavené. Kniha je niečo úplne iné ako výstava. Mám pocit, že je to dopovedanie toho, čo človek robí. A zároveň je to aj nový začiatok.
Je to tvoja prvá kniha. Aký máš z nej pocit?
Moja idea bola urobiť ju po kapitolách. Postupovať tak, ako som v priebehu času robil svoje projekty – Anton Srholec, Slovakia I'm Lovin it, Dictionary, Europe a Premeny Slovenska. Ale keď sme sa stretli s grafickým dizajnérom Borisom Melušom a kurátorom Aurelom Hrabušickým, ktorý do knihy písal aj texty, zhodli sme sa, že pre čitateľa by bolo omnoho zaujímavejšie urobiť knihu, ktorá by bola o jednotlivých fotografiách. Nie o jednotlivých projektoch, nie iba o Slovensku, ale viac o mne. O mojej ceste.
Kniha tu už zostane ako správa o tebe a o tom, ako vnímaš svet cez fotografiu. Kto teda rozhodol o tom, ktoré fotky v nej budú?
Väčšinu svojich fotografií totiž nemám rád, a potom sú tie, ktoré mám veľmi rád. Priznám sa, že nemám od nich úplný odstup. Je to tým, že som zažil situáciu, v ktorej vznikli, a zároveň aj emóciu. Viem, čo sa tam dialo a fotka sa stáva obrazom mojej vlastnej spomienky. A aj keď si poviem, že sa mi do nej napokon podarilo dostať to, čo som chcel, divák to vníma cez svoje vlastné skúsenosti a inak ako ja. Je pre mňa vždy zaujímavé, čo v tom vidia druhí a ako fotografie prečítajú. Pre každého sú v nich iné príbehy. To je zároveň to, čo potrebujem – spoluprácu. Nevedel by som vybrať fotografie do knihy sám. Preto som sa rozhodol, že občas musím vedieť ustúpiť. Som síce autor fotiek, ale autormi z pocitu knihy, z celého príbehu, ktorým divák listuje, sme traja – ja, Aurel Hrabušický, a najmä Boris Meluš, ktorý vyberal fotky a určoval spôsob, ako za sebou nasledujú. No a v neposlednom rade je to aj divák so svojimi vlastnými skúsenosťami.
Kedy si prišiel na to, že chceš byť fotografom?
Raz som našiel otcov starý Zenit, ktorý bol pokazený a jeho puzdro krásne voňalo. Nedalo mi to a toľko som hľadal, prečo nefunguje, až som ho opravil. Ale takým zvláštnym spôsobom, že som s ním vedel fotiť iba ja. Pamätám si, ako som prišiel do foto obchodu s tým Zenitom na krku a opýtal som sa predavača, či sa na ňom dá fotiť aj farebne alebo iba čiernobielo. Predavač na mňa pozeral ako na cvoka. A tak som začal fotiť na čiernobiely materiál, lebo som nemal peniaze na farebný proces. To ma však priviedlo k rôznym experimentom v tmavej komore. Čiernobiela sa mi nepáčila a farebná fotografia sa mi zase zdala príliš „reálna“. Tak som do čiernobielych fotiek dokresľoval farebné veci anilinkami.
Spomínaš si na prvé fotenie?
Nie. Skôr na to, že som stále kreslil. A hral na gitare. Aj do tých mojich fotografií som kreslil. To všetko bolo pre mňa akoby jedna vec, bolo to tvorenie v rôznych smeroch. Fotenie však bolo skôr o tom objavovaní procesov a vplyvov chemikálií na výsledok. Cítil som sa v tmavej komore dobre. Aj dodnes, keď upravujem fotografie vo Photoshope, tak na to musím mať náladu, lebo je to pre mňa podobné práci pri zväčšovaní v tmavej komore.
Prečo si sa rozhodol študovať fotografiu?
Bol som trikrát na prijímacích pohovoroch na sociológiu. Chcel som študovať sociálnu psychológiu. Ale tam som vždy pohorel na matematike v kombinatorike. Potom som sa dopočul o tom, že sa fotografia študuje na VŠVU v Bratislave. Rok som chodil na konzultácie a potom som sa odvážil ísť na prijímačky. Mal som naozaj šťastie. Ja som si totiž vždy fotil iba pre seba. Nemal som potrebu moje výtvory niekomu ukazovať. Fotil som pre dobrý pocit zo samotnej tvorby. A ten istý pocit mám stále, aj teraz, keď som robil na knihe.
V tvojich prvotinách prevládali skôr sošné, aj sakrálne predlohy, abstrakcie a krajiny, ktoré nemohli nesúhlasiť s fotením, prípadne odísť spred objektívu. Kedy si sa prestal báť ľudí?
Asi to bolo na workshope na chalupe u Luba Stacha, keď som fotil spolužiakov. A potom to bol príbeh Antona Srholca, ktorého portrét som fotil pre .týždeň a on mal neskutočnú charizmu. Chcel som vedieť viac o tom, čo robí. Doslova ma priťahovala túžba zistiť, aký naozaj je. Uvedomil som si, že musím pochopiť prostredie, v ktorom sa pohybuje – resocializačné zariadenie pre bývalých alkoholikov a bezdomovcov. Bol som zvedavý na ľudí, ktorí tam s ním sú. A z hľadiska fotografovania som vedel, že budem musieť rýchlo vyhodnotiť situáciu, v momente, keď sa niečo deje, a to je pre fotku dôležité. Po čase som nemal pocit, že to, čo sa tam deje, je možné vyjadriť iba fotkou, a preto som použil aj texty – príbehy, ktoré im dodali novú rovinu. Boli to zápisky z denníka Antona Srholca. Nešlo mi vtedy ani tak o to, nafotiť sociálny dokument, ale vybrať si z reality to svoje. Ukázať, ako to vidím.
Je pre teba stále dôležité používať k fotkám text?
Nie je to jednoznačné. V sérii Dictionary som používal text z výkladového slovníka tak, že v podstate poprel dej fotky, a tým ju vlastne potvrdil. To, čo robím teraz, je skôr surreálne. Najviac ma na tom baví, že zaznamenám realitu, nič neinštalujem. No je to náročné. Kým cvaknem zážitok, moment, ktorý sa deje, tak mne sa už predtým v hlave odohral.
Ty už máš nejakú predstavu, ako má fotka vyzerať?
V podstate už len zvyknem čakať, či sa situácia vyvinie do momentu, aký som si predstavil. O tom to je. Myslím, že je dôležité vedieť si predstaviť situáciu na štyri rôzne spôsoby, uvedomiť si, čo všetko sa môže stať. A to všetko si musíš vedieť predstaviť v stotine sekundy, keď sa to deje pred objektívom. Inak fotíš naslepo.
Ako vznikla fotka muža v kroji pred Cadilacom?
Tak to je moje jediná fotografia, ktorej som dopomohol. Okolo muža v kroji sme pobiehali štyria fotografi a všetci sme vedeli, že musí byť pri tom aute, inak to nebude ono. Tak sme na to čakali, až ja som mu nakoniec povedal, či sa nemôže k nemu postaviť. A to je skutočne moja jediná zinscenovaná fotka.
A čo fotka s letiacim stanom na Pohode?
To bola totálna náhoda. Na Pohode som bol taký nabudený, že musím urobiť veľa fotiek, až som bol stále v strehu. A keď ten stan vyletel do vzduchu, vedel som, že mám tie tri sekundy, aby som urobil dobrú fotku. Cvakal som a cvakal, a popri tom som periférne videl, že neďaleko odo mňa stojí chlapec, a tak som sa k nemu snažil dostať, aby som mal v zábere aj ten letiaci stan. Neskôr sa ukázalo, že to bola akási tichá výstražná predzvesť. O deň neskôr došlo k nešťastiu, keď spadol ten obrovský stan.
Pamätáš si na niektoré okamihy, o ktorých si myslíš, že je škoda, že si ich neodfotil?
Jasné, tie si pamätám a mám ich živo uložené, ako výjavy zo života.
Asi nie všetko je možné v živote nafotiť.
Mávam predstavy o fotení, aj keď nefotím. Pozerám sa na ľudí a vymýšľam si, čo sa môže stať. Robím si z toho fotky. Nie som príliš racionálne založený človek, skôr okolie vnímam podvedome, a tak aj pristupujem k veciam. Asi najväčší dôvod, prečo vôbec začnem fotiť, je to, že v situácii zbadám nejakú bizarnosť.
Prečo bizarnosť?
Svet neberiem príliš vážne. Takú mám povahu a to aj vyhľadávam. Ak som však na dovolenke, nefotím, neviem tam fotiť. Fotenie je pre mňa práca. Ponorím sa do seba a nechcem byť rušený. Vytrhne ma z tohto stavu aj to, ak sa mám s niekým čo i len chvíľu porozprávať, rozhnevá ma i telefonát. Buď robím, alebo sa zabávam.
Nevadí ti, že ťa občas prirovnávajú tvorbou k Martinovi Kollárovi?
Nie, beriem to normálne. Mne sa jeho myslenie páči. Nehovorím však, že fotím takto preto, lebo sa mi páčia jeho fotky. Cez jeho tvorbu som však pochopil, že je možné vyjadrovať sa aj takýmto spôsobom. Páči sa mi aj to, ako fotí napríklad Martin Parr. Každý z nás je však iný, akurát pohľad na svet máme asi podobný.
Čo pre teba znamená ľudsky aj profesijne dokumentovať dobu a miesto, kde žiješ?
Pri debatách o projekte Premeny Slovenska sa nás často pýtajú, aké sú to vlastne premeny. Prečo nedáme vedľa seba starú fotku vlakovej stanice spred tridsiatich rokov a tú našu súčasnú. Potom by to boli podľa nich premeny. Spolu s Jánom Viazaničkom sme rozbehli tento projekt a vnímame ho ako beh na dlhú trať. My sme začali tú premenu. Ak to vydržíme robiť aspoň takých dvadsať rokov, tak to bude naša Premena Slovenska. Keby sme teraz skončili, tak to nemá zmysel. Súvisí s tým aj naša osobná premena. Bol som prekvapený z toho, že Slovensko nepoznám. Popri práci miznú moje predsudky, spoznávam ho. Napríklad som si myslel, že na folklórne festivaly chodia iba starí ľudia, ktorí si ľudovky zažili. A je to naopak, chodia tam hlavne mladí, robia mexickú vlnu počas vystúpenia tanečných súborov, ráno z áut znejú ľudovky. Nie je to teda iba o tom, že chcem niečo zaznamenať, alebo uchovať obrazovú správu o Slovensku. V prvom rade je to o tom, že nerozumiem Slovensku a chcem spoznať miesto, kde žijem, tak ho fotím.
Keby si nepracoval pre časopis .týždeň, čo by si robil?
Neviem, vnímam to ako veľké šťastie, že v ňom môžem robiť. Obdivujem napríklad agentúrnych fotografov. Prídu na miesto, hneď to odfotia, upravia fotky a pošlú ich do hodinky. Ja mám možnosť nechať si to pár hodín alebo aj deň uležať v hlave, vybrať naozaj dobré fotky. Mám voľnosť, môžem nad tým, čo idem fotiť, viac premýšľať. Samozrejme, potom to tiež musím dokázať urobiť v okamihu, keď sa to deje, ale som pripravený. To je obrovská výhoda týždenníka.
Máš nejakú métu, čo chceš ešte urobiť?
Okrem práce na Premenách Slovenska nemám. Nie som ten typ, že by som sa teraz vybral na pol roka do sveta. Nerád chodím sám. Asi by som bol vystrašený. Neviem, či by ma cestovanie robilo šťastným. Ani si neviem predstaviť samého seba, že stojím na barikáde a prinášam odtiaľ obrazové správy. To nie som ja. Baví ma cestovať a vrátiť sa domov.
A čo ďalej? Netúžiš byť niekoho dvorný fotograf?
Mal som teraz taký nápad, keď som fotil kandidátov na prezidenta, že by bolo super ísť s niektorým z nich na mesiac po Slovensku a fotiť kampaň. Fakt ale je, že tu nie je agentúra alebo médium, ktoré by si povedali – je to pre nás zaujímavé – a ktoré by na to ešte aj dali peniaze s vedomím, že to bude reportáž hoci len do jedného vydania. Ale to by som chcel zažiť. Mať možnosť ísť do hĺbky a byť za to aj zaplatený.