NENCI I

Nenci – základné informácie

Nenci (rusky Ненцы) tiež zámi aj ako „Samojedi“ sú malá etnická skupina žijúca na sever Ruska. Podľa ostatného sčítania v roku 2010 je v Rusku  44.857 Nencov. Obývajú severozápad Sibíre (Yamalo – Nenetský okruh) a severovýchod  európskeho Ruska od polostrova Jamalu po polostrov Tajmyr (Nenetský autonómny okruh). Ich jazykom je nenečtina, ale hovoria aj úradným jazykom – ruštinou.

Územia, na ktorých žijú Nenci.

Podľa spôsobu života sa delia na tundrových Nencov, ktorých je väčšina a malú skupinu lesných Nencov, žijúcich na dolnom Obe. Tundroví Nenci sú tradičnými kočovnými pastiermi a lovcami divých sobov. Ich spôsob života sa za stáročia v podstate nezmenil a žijú tak, ako ich predkovia.

A práve tundrových Nencov sme sa rozhodli navštíviť s mojim fotoparťákom Patrikom. Vybrali sme si skupinu žijúcu v európskej časti Ruska – Neneckom autonómnom okruhu, konkrétne na polostrove Kanin. Všetci Nenci sa v zimnom období presúvajú na juh („в низ“) na zimné pastviny. Títo „naši“ do Mezenského rajónu v Archangeľskej oblasti. Ich cesta dlhá skoro 600 kilometrov začína v novembri. Koncom januára – po troch mesiacoch na cestách dorazia do svojho cieľa pri dedine Karyepolye („Карьеполье“).

Ich režim na ceste je stereotypný a ovplyvnený svetlom – slnko vychádza okolo deviatej hodiny a zapadá tesne po štvrtej. Okolo desiatej začínajú baliť tábor a zhromažďovať jelene. Okolo jednej vyrážajú na pochod a putujú – s celým stádom 3-4 hodiny. Približne o piatej hodine prichádzajú na „stojanku“. Rozložia stany, navaria jedlo a odpočívajú. Na jedenom mieste ostávajú 1-2 dni a idú ďalej.

Situačná mapa oblasti.

Našim kontaktom v dedine je Alexander – u neho doma budeme mať „základný tábor“ a sprostredkuje nám kontakt s Nencami. Dopravu z Archangeľska na sever zabezpečuje jeho syn Vasilij. Po 5 hodinovej jazde v pomerne monotónnej krajine prichádzame na miesto stretnutia – „postoyky“ pri dedine Sovpolye. Tu nás už čaká Alexander spolu s dvoma Nencami na skútroch – Buranoch. Nenci pozerajú s nedôverou na naše civilné oblečenie. Nedôvera sa mení na údiv a smiech, keď sa prezlečieme do arktickej výstroje.

Alexander so svojim Buranom (foto Patrik Minár).

Prvé stretnutie s Nencami

Nasadáme na skútre a o chvíľu nechávame za sebou posledné náznaky civilizácie. Asi po hodine jazdy stretávame dvoch Nencov na saniach ťahaných sobmi. Zvítavajú sa s našimi sprievodcami a dávame sa do reči. Sú na ceste už tretí deň – hľadajú zatúlanú časť stáda. Na saniach nemajú okrem koží nič. Teda okrem „lenivého“ soba, čo sa vezie pekne na pána. Je zranený a až neskôr sa dozvedáme, že jeho dni sú už zrátané.

Prvé stretnutie s Nencami.

Pýtame sa preto, kde prespávajú. Vraj na saniach. Aktuálne je -30°C a v noci teplota klesá pod -35°C. No a čo? Majú predsa na sebe svoju „malicu“ – dlhý odev z dvoch vrstiev sobej kožušiny s prišitou kapucňou a rukavicami. Nenci sú pomerne malého vzrastu a v noci sa skrčia do vrchnej vrstvy a spodok si stiahnu opaskom – majú na sebe taký instantný spacák.

Nenec.

Teplota -30°C je v pohode.

Každopádne začíname mať rešpekt. Ešte poreferujú, čo je v ktorom tábore nového a lúčime sa. Nasadáme. Oni na sane a my na skútre. Na záverečnom úseku striedame Nencov za riadidlami – jazda v neupravenom teréne je fyzicky náročná a sú preto celkom radi, že sa pre zmenu môžu zviezť.

Nenci pokračujú v hľadaní zatúlaného stáda.

Karyepolye

Karyepolye je dedina, nachádzajúca sa na brehu rieky Kuloy v bažinatej oblasti („болото“) bez prístupovej komunikácie. Miestni to nazývajú „ruskoje bezdorožie“. V zime sa do nej dá dostať po zamrznutých bažinách na skútroch, v lete len po rieke na lodi. Najbližšia komunikácia (cesta spájajúca rajónové centrum Mezeň s oblastným Archangeľskom) je vzdialená cez 30 kilometrov a cesta k nej trvá zhruba 2 hodiny - skútrom aj loďou.

Karyepolye.

V dedine žije trvalo 50 obyvateľov – všetko dôchodcov. Kedysi mala obyvateľov skoro 1000, ale mladí odchádzajú do miest za prácou a dedina postupne vymiera. Niektoré drevenice v dedine majú viac ako 100 rokov a stále sú obývateľné. Rovnako, ako inde na ruskom vidieku, sú na domoch hviezdy, označujúce koľko obyvateľov z domu zahynulo v druhej svetovej vojne.

Z tohto domu zahynulo na fronte 5 obyvateľov.

Dedina je potravinovo sebestačná. Letá sú tu horúce – teplota stúpa k 30°C a bažiny sú zdrojom mnohých plodov -  u nás rastúcich vo vyšších nadmorských výškach. Rastú tu čučoriedky, brusnice, maliny. V dedine majú vlastnú pekáreň, kravín, chovajú prasatá, kone. A keby predsa niekomu niečo chýbalo, Alexander prevádzkuje malý obchod.

Prasatá má na starosti Alexandrova švagriná Ľuba.

Alexandrov „Magazín“.

„Sčot“ funguje lepšie ako kalkulačka.

Všetky domy sú samozrejme postavené z dreva a vykurované drevom. Ten Sašov je naozaj moderný – má záchod vnútri. Dokonca splachovací – splachovanie síce nefunguje, ale oproti latríne na dvore je to pri tunajších teplotách luxus. A vedro s vodou je vždy po ruke. Obyvatelia sú príjemní a zhovorčiví. Samozrejme najviac ich zaujíma dôvod našej návštevy. Nechápu čo tu chceme fotiť, keď všetko zaujímavé je v mestách.

Skúter je tu v zime jediným dopravným prostriedkom.

Psy sú všade – zaháňajú od dediny vlky.

Brigáda

Ráno sme dohodnutí vyraziť hneď po východe slnka – teda o 9:00. Nenci však meškajú. Až neskôr pochopíme, že sa neriadia podľa hodiniek a kalendára, ale podľa prírody a počasia – a sobov. Pripájame preto za Alexandov skúter nákladné sane a Paťo cestuje ako batožina.

Paťo si „užíva“ cestu.

V polovici cesty sa ale stretáme, prestupujeme na „naše“ skútre a do tábora prichádzame spoločne. Tábor sa nazýva „brigáda“. Táto naša je ôsma z celkového počtu deväť. Kedysi ich bolo dvanásť, ale počet sa každým rokom zmenšuje. A zmenšuje sa aj počet príslušníkov v brigáde. Ešte nedávno bolo v každej brigáde 5-6 stanov (rodín) dnes sú 3-4. Áno – stanov. Títo ľudia žijú celý rok v stanoch a väčšina z nich v živote nespala v budove. Tradičné kužeľovité stany „čumy“ dnes už nahradili modernejšie celtové s drevenou podsadou – ale stále je to stan s pôdorysom 4x5 metrov. Obývačka, kuchyňa, jedáleň a spálňa v jednom.

V brigáde – soby, sane a stany.

Môj stan – môj hrad. A pred ním samozrejme pes.

Tepelný komfort v stane zabezpečuje železná piecka – „buržujka“. Dreva je všade dosť, len izolácia stanov je slabšia. Prikladať treba neustále a v noci aspoň každé dve hodiny.

Kotolňa, kuchyňa a obývačka v neneckom stane.

Udržiavane ohňa je povinnosťou žien – včítane prípravy dreva.

V brigáde sa stále niečo deje. Nikto sa nepoflakuje, každý presne vie čo má robiť. A je čo robiť. Nenci si všetko zhotovujú sami – z materiálov, ktoré im poskytuje les a soby. Od oblečenia a topánok až po postroje a sane – sú to multiremeselníci lesa a tundry.

Rytmus samozrejme určujú soby. Keď sa z lesa ozve dupot kopýt a pokriky honcov, každý nechá rozrobenú prácu a smeruje k ohrade.

Prichádza stádo.

Pri zaháňaní do ohrady pomáhajú všetci.

Po tom, čo sa soby zhromaždia v ohrade, prichádza sled aktivít, ktorým sprvoti nerozumieme. Niektoré oddeľujú od stáda – na výcvik alebo na konzumáciu, iné len kontrolujú, ďalším pília parožie.

Ešte pred desiatimi rokmi to nerobili. Zistili však, že sa dá výhodne speňažiť a tak im ho teraz pília. Robia to tesne pred tým, ako by ho soby zhodili prirodzene. Pre zvieratá je to napriek tomu stresujúce a mnohé sa bránia.

Kontrola stáda v ohrade.

Kilogram parožia predávajú Nenci za 1000 rubľov (13 EUR).

Parohy treba spíliť skôr ako ich soby prirodzene zhodia.

„Dengi“.

Vystresované zvieratá sa bránia ...

... a stopy po boji majú na sebe často aj Nenci.

Paťo v ohrade.

Základnou potravinou Nencov je sobie mäso. Pripravujú ho dusením a varením. Ako prílohu podávajú cestoviny alebo ryžu. Koreniny majú len základné, ale pokrm je veľmi chutný. Len neviem, ako by sme ho hodnotili po pár týždňoch alebo mesiacoch. V lete sa zastavujú na „veľký nákup“. Nakupujú v zásade na celý rok a celé zásoby vozia so sebou. Na saniach – jedna rodina ich používa 10 až 12 kusov.

Na obede u Grigorija.

A po obede čas na čaj.

Zeleninu nekonzumujú v podstate žiadnu. Vitamíny majú z plodov, ktoré nazbierajú v tundre – čučoriedky, ríbezle a maliny. Dôležitým zdrojom vitamínov je aj sobia pečeň, ktorú konzumujú surovú. Rovnako ako krv a srdce.

Pri spracovaní sobov používajú jediný nástroj – „fínsky“ nôž.

Pri rozoberaní soba asistujú aj ženy.

Psy „Lajky“ sú vycvičené.

Po dvadsiatich minútach neostane zo soba takmer nič.

Mäso zo sobov skladujú Nenci voľne rozvešané po konštrukciách v tábore tak, aby sa k nim nedostala zver – hlavne vlci. Vzhľadom k teplotám trvale pod bodom mrazu si s jeho konzerváciou a úpravou nemusia robiť ťažkú hlavu.

Prírodná chladnička.

Časť mäsa skonzumujú sami a zvyšok predávajú. Oficiálna cena za výkup je 300 rubľov (4 EUR) za kilogram. Neoficiálne ho predávajú v mestách a dedinách za 320 – 350 rubľov.

Mäso pre vlastnú spotrebu pred zmrazením porcujú na jednotlivé dávky.

Soby na predaj nechávajú v celku.

Kontrola uskladneného mäsa.

Pre každú časť zo soba je využitie.

Pokračovanie v ďalšej časti.