NENCI II

Stádo

Soby, ktoré majú Nenci v brigáde sú skrotené – viac alebo menej. Tie najviac vycvičené sú určené na ťahanie saní, ktoré Nenci volajú „narty“. Na ťahanie sa vždy používajú tri soby, pričom vedúci je vľavo. Na ich usmerňovanie používajú dlhú palicu.

Príprava záprahu na jazdu.

Na saniach jazdia neuveriteľne rýchlo a obratne. Keď naháňajú stádo jazdia po stojačky – aby mali lepší výhľad. Keď sa premiestňujú, dávajú prednosť pohodlnejšej jazde v sede. A premiestňujú sa na naozaj veľké vzdialenosti. Ich stáda sa voľne pohybujú v okolitých lesoch a ranná cesta za nimi môže trvať aj viac ako hodinu.

Nenci zvládajú jazdu postojačky aj v plnom cvale.

Vyrážame teda za stádom. Grigorij ma pozýva k sebe na sane. Neváham a o chvíľu už frčíme. Za nami Paťo. Karavánu uzatvára Alexander na skútri. Pripadám si ako v ruskom filme. Len miesto trojzáprahu koní máme soby.

Cesta do práce.

Chcem sa za jazdy otočiť a odfotiť sane za nami. Nenecké narty nie sú na takéto manévre zjavne stavané. Nakláňajú sa na stranu, prudko točia vľavo a ja letím cez palubu. Padám do mäkkého, ale prašan mám všade. Hlavne vo foťákoch – hľadáčiky, objektívy ... neviem čo skôr čistiť. Nenci sa smejú, Alexander sa pýta čo hľadám.

Nútená prestávka po tom, ako som neplánovane opustil palubu.

Paťo prestupuje na skúter, ja na prvé sane. Pre istotu si už na úvod sadám chrbtom do smeru jazdy. Druhé sane si udržiavajú odstup, ja fotím teleobjektívom 45 (90)mm. Za jazdy pri -35 cítim, ako mi začínajú tuhnúť prsty, nie som schopný udržať objekt v zábere.

Ranná jazda teleobjektívom ...

Jazdec za nami si všimne, že ho fotím a pobáda jeho záprah vpred. Približujú sa a o chvíľu som dlhý. Našťastie na druhom tele mám Panasonic 8-16 (16-36). Zadné sane sú teraz na kontakt. Prichádzame na otvorené priestranstvo, vpravo sa mi v zábere objavuje slnko. Zabúdam na chlad a omŕzajúce prsty, vidím len soba, ako sa mi snaží obliznúť objektív. Na kontrolu záberov nie je čas ani možnosť, ale v kostiach cítim, že toto bude dobré.

... a širokáčom.

Prestávka počas jazdy za stádom.

Zrazu prudko zastavujeme a Paťo na skútri vzadu zúrivo gestikuluje. Otáčam sa a vidím stádo, rútiace sa voľným priestranstvom našim smerom. Keď nás soby spozorujú, odbočujú a napriek snahe Nencov miznú v lese.

Črieda unikajúca do lesa sa nedá zastaviť.

Pár Nencov vyráža na saniach po stopách sobov – vraj ich priženú späť. Na otázku „kedy asi“ odpovedajú – keď ich nájdu. Čas a termíny tu majú iný rozmer. Vyťahujeme drony. Paťo letí po stopách sobov, ja fotím našu skupinku a okolie.

Drony na oblohe Nencov zaujali ...

... soby ich ale ignorujú 😉.

Paťo po chvíli nachádza stádo a naši noví priatelia uznávajú, že toto je naozaj „baľšaja technika“. Podľa záberov z displeja hneď vedia, kde je stádo. Oni ho musia stopovať, takto by vedeli vyraziť priamo za ním.

Stádo v tundre (foto Patrik Minár).

Pri fotení s dronmi si zimu uvedomujeme ešte intenzívnejšie. Človek sa nehýbe, prsty v tenkých rukaviciach sú stále v permanencii na ovládačoch, mráz doslovne lezie za nechty. Zrazu sa cez lúku približuje jeden z Nencov. Našli stádo a ženú ho opäť smerom k nám.

Návrat „prieskumníka“.

Grogorij „štartuje“ svoj záprah a ukazuje, aby som šiel s ním. Naskakujem za jazdy za neho a smerujeme oproti blížiacemu sa stádu.

Vyrážame za stádom.

Stádo opäť zabáča. Grigorij zastavuje, vysadí ma a pokračuje ďalej. Stojím sám uprostred lúky a premýšľam čo ďalej. Paťo ostal vzadu, Grigorij zmizol, stádo nevidím. Vtom zaregistrujem pohyb a zvuk v smere proti slnku. Žmúrim do slnka a zbadám stádo. Rúti sa na mňa, za ním Nenci na saniach a skútroch.

Nenci na saniach alebo skútroch ženú soby na určené miesto.

V protisvetle dostávam blížiace sa stádo do záberu teleobjektívu. Nezaujíma ma nič iné, len obraz v hľadáčiku. Otázku ako som sa cítil, keď sa soby rútili na mňa, si položím až po pár dňoch – po tom, čo sa ma to spýtal niektorý z našich sledovateľov na internete.

Blížiace sa stádo.

Soby pár metrov odo mňa menia smer a obchádzajú ma. Ako ich sledujem objektívom, uvedomujem si ďalších Nencov okolo mňa, ako spolu so psami usmerňujú stádo.

Nenec usmerňujúci stádo.

Všade navôkol je les parohov ...

... dupot kopýt a zvírený sneh.

V hlbokom snehu stádo spomaľuje ...

... a začína sa postupne ukľudňovať.

Naozaj majestátny kus.

Keď je stádo zhromaždené a ukľudnené, začnú ho Nenci hnať vo veľkých kruhoch dokola a odchytávajú pomocou lasa vybrané kusy. Človek opäť žasne nad ich zručnosťou a obratnosťou. Všetko sa deje v obrovskej rýchlosti a my nestíhame často ani sledovať a nie to ešte fotiť.

Paťo pri práci.

Začína odchyt.

Lovec si vyhliadne svoju korisť.

Pomocou lasa ju uloví ...

... a oddelí od čriedy.

Nie každý sob spolupracuje ...

Účel odchytu je rovnaký ako v prípade sobov v ohrade – selekcia na výcvik, spracovanie alebo kvôli parožiu.

„Odparoženie“ priamo v teréne.

Soby sú spoločenské tvory ...

Deň sa blíži ku koncu.

Byť súčasťou stáda ...

Stádo z výšky (foto Patrik Minár).

Na konci dňa ťahajú odlovené kusy Nenci za saňami do tábora. Niektorým sa nechce. Vzpierajú sa, šmýkajú sa po bruchu. Vyzerá to groteskne. Nenci ich priväzujú k stromom a postupne a trpezlivo po jednom vozia do tábora na saniach. Keď sa ráno pýtame, kde sú tí „neposlušníci“, s úsmevom ukážu na telá zavesené na stromoch. Chápavo prikyvujeme a zdôrazňujeme, že my budeme poslúchať. Vždy a na prvé slovo 😉.

Nenci a ich psy – Lajky

Nenci si svoj každodenný život nedokážu predstaviť bez svojich štvornohých pomocníkov – psov rasy Lajka. Lajka vždy nasleduje svojho pána. Nepoužívajú verbálne signály. Teda nie tak, ako ich poznáme my. Nenci im príkazy vydávajú pomocou hrdelných signálov a posunkov.

Lajka v stope svojho pána.

Veľmi často Lajky spolupracujú v tandeme.

Lajka kontroluje okolie pri spracovaní soba.

Ako väčšina psov, aj Lajky sú spoločenské, ale zároveň sú aj veľmi vychytralé. Keď je možnosť, radi sa zvezú na saniach alebo na skútri. Len čo začne pán pripravovať svoj povoz, už sú nastúpené.

Lajka pripravená na jazdu.

A ako nepostrádateľný pomocník pri práci so stádom.

V teréne strávia často celé hodiny – bez jedla, pitia a odpočinku. Lovec aj pes.

Pár slov o technike

Fotenie v takýchto podmienkach je pomerne náročné – na fotografa aj techniku. Teploty pod -30°C a celodenný pobyt v teréne preverili všetko a dôkladne. Ja som používal moje obľúbené bezzrkadlovky Olympus. Konkrétne 2 x OM-D E-M1 Mk II v kombinácii s pevnými objektívmi Olympus 17/1.2, 45/1.2 a Panasonic 12/1.4. Mal som so sebou aj širokouhlý zoom Panasonic 8-18/2.8-4, ale ten som využíval minimálne.

V „plnej zbroji“ (foto Patrik Minár).

Paťo je „Canon pozitívny“ a zobral si 5DMk IV a najnovšiu bezzrkadlovku EOS R so svetelnými transfokátormi Canon 24-70/2.8L a 70-200/2.8L. Na poslednú chvíľu som mu v Alze objednal Sigmu 14-24/2.8 ART a úprimne som mu ju závidel. Hlavne pri fotení v interiéroch.

Obaja sme mali so sebou drony – DJI Mavic 2 PRO a Paťo aj kompaktnú 4K kamerku DJI Osmo Pocket.

Dronujeme počas zastávky (foto Patrik Minár).

Všetko v zásade fungovalo. Aj keď pri dlhodobom pobyte na mraze začali LCD displeje (a hľadáčiky) pracovať so značným spomalením. Ostriace body sa presunovali ako keby sa im „nechcelo“.

Nízke teploty spôsobovali len dva vážnejšie problémy – na mojich OMDčkách pomerne rýchlo a bez varovania odchádzali akumulátory. Stačilo ich však vymeniť za čerstvé a dať do vnútorného vrecka a po zohriatí boli zas funkčné. Neskôr som to riešil tak, že som si foťáky schovával pod bundu. Baterky držali, ale bolo to trochu nepohodlné a odtrhol som si jednu očnicu.

Manipulácia s fotoaparátom v páperových rukaviciach je pomerne náročná (foto Patrik Minár).

Podobný problém mal Paťo pri lietaní s dronom. Jeho iPhone sa po chvíli vždy vypol a musel sa vracať a pristávať „na slepo“.

Fotil som chvíľu aj s kompaktom Sony RX100V. Jeho mini akumulátor vydržal vždy pár minút a zhasol. Ale rovnako ako pri Olympusoch stačilo foťák strčiť do vrecka a prebral sa. Ale na seriózne používanie v takýchto podmienkach ho odporučiť nemôžem. Okrem iného sa jeho malé tlačítka veľmi zle ovládajú v rukaviciach. A dať si dole rukavice bolo na omrzliny.