Rozhovor Pratik Naik

Pratik Naik je profesionálny retušér zo Spojených Štátov Amerických, ktorý sa špecializuje na komerčnú a edioriálovú fotografiu. S Photoshopom pracuje už viac ako desať rokov a ním retušované fotografie môžete vidieť v magazínoch ako marie Claire, Elle, Zink a podobne. Mal možnosť spolupracovať s celebritami ako Halle Berry, Paris Hilton, či Cameron Diaz. Pratik je taktiež aj inštruktor, ktorý učí tajomstvá Photoshopu a retušovacie techniky ľudí po celom svete. Ako retušéra ho ovplyvňuje hlavne klasické umenie a potreba dokonalosti.

Ahoj Pratik, vďaka, že si prijal ponuku na rozhovor – začneme klasickou otázkou.. povedz nám niečo o sebe – kto si, odkiaľ pochádzaš, kde pôsobíš, čo si študoval?

Vďaka za ponuku, som rád, že si ma oslovil Tomáš. Som retušér fotografií, ktorý sa zameriava na editoriálovú a komerčnú prácu v módnej a beauty fotografii. Niektorí to nazývajú byť retušérom najvyššej triedy (high-end retušér), čo síce ten pojem samo o sebe vysvetľuje, ale zároveň to neznamená vôbec nič. Pracujem v Spojených štátoch amerických, ale zároveň často cestujem, keďže učím retušovať fotografov po celom svete – či už pri osobných stretnutiach jeden na jedného alebo aj s väčšími skupinami. Zaujímavé je, že som vyštudoval magistra z obchodu a bakalára z marketingu – ani jedno nemá nič spoločné s retušom, ale obidve štúdiá mi neskutočne pomohli čo sa týka môjho biznisu. Myslím, že sú v dnešnej dobe veľmi potrebné ak sa človek chce uchytiť.

Foto: Anushka Menon

Si retušér, a ako si sám povedal – retušér špičkovej úrovne – môžeš mi to vysvetliť trochu bližšie?

Ako som už v krátkosti povedal – termín „high-end“ je v našom obore tak trochu kontroverzný. Znie to pekne – rovnako ako označenie high-end výrobkov. Ale čo a kto ich robí špičkovými? Kto im skutočne môže udeliť ten titul? Odpoveď je, že je to proste označenie, ktoré si dáš sám. Má to dávať najavo kvalitu, túžbu a proste to úplne „najlepšie.“ Samozrejme to ale môže naznačovať omnoho viac ako len toto. Záleží ale od každého, ako to vlastne vníma a každý si pomyslí niečo iné keď to počuje. Mám za to, že svojim klientom poskytujem vysokokvalitnú prácu, ale keď na to príde, je to viac vecou toho ako vás vnímajú a marketingu. Nepozerajte sa teda iba na slová „high-end“, ale aj na samotný produkt a referencie.

Foto: Bill Jones

Ako a prečo si vlastne začal s retušovaním? Prečítal som si o tebe, že si študoval predtým aj umenie – prečo teda nefotografovať, nemaľovať alebo sa nestať napríklad digitálnym matte maliarom?

Vždy som bol strašne pohrúžený do umenia – hlavne kreslenia. Počas školy som sa snažil využiť každú príležitosť a učil som sa o histórii a tom ako to použiť, aby som sa mohol stále zlepšovať. Cítil som, že chcem robiť niečo s umením, ale nikdy som nevedel, že to bude práve retušovanie. Počas strednej školy som sa začal trochu venovať Photoshopu, lebo sa mi to zdalo byť zábavným vývojom umenia. Robil som to iba pre zábavu, ale naučil som sa s programom pracovať celkom dobre. Manipuloval som s fotografiami a sledoval rôzne online tutorialy na tvorbu efektov. Trochu som sa venoval aj grafickému dizajnu, ale to bola iba bokovka. Na vysokej škole som si zaobstaral fotoaparát a začal som fotiť. Zatiaľčo som sa učil fotografovať, som zistil, že mnoho ľudí svoje fotografie retušuje, aby sa kvalitatívne dostali tam kde sú. Vtedy mi došlo, že sa môžem pozrieť na svoje fotografie a bol som schopný vidieť aký finálny produkt by sa z nich dal spraviť a ako sa k tomu dostať bez toho, aby som musel vyhľadávať nejaký špecifický tutorial.

Foto: Fadli Rahman

Poznal som jednotlivé nástroje a oproti fotomanipulácii, alebo skladaniu zložitých scén sa mi to zdalo celkom jednoduché a tak som si povedal, že na to mám. Sebavedomo som sa do toho ponoril a o chvíľku bolo z fotografie iba hobby. Ukázalo sa, že je to omnoho ťažšie ako som si najprv myslel, ale bol som odhodlaný a chcel som to dokázať. To, že dokážete retušovať svoje vlastné fotografie vôbec neznamená, že viete retušovať. Keď si porovnáte detaily, ktoré retušujete vo vlastných fotografiách s tým, čo od vás môžu chcieť zákazníci, sú častokrát úplne zanedbateľné.

Aj napriek tomu som stále chcel naskočiť do retušovacieho biznisu v módnej fotografii. Taktiež som počul, že v retušovacích štúdiách v New Yorku sa platí celkom dobre. Takže práca, ktorá je neskutočne zábavná a ešte dobre platená? To ma neskutočne lákalo.

Keďže som cítil, že iné formy umenia mi nesposkytnú také príležitosti, rozhodol som sa ostať pri retušovaní. Taktiež som zistil, že počet fotografov a retušérov nie je práve vyvážený a tak som si povedal, že jeden retušér naviac sa zíde.

Foto: Fred and Ginger

Sám na sebe viem, keď sa snažím retušovať svoje fotografie, akú dávku trpezlivosti a predstavivosti si to vyžaduje. Zatiaľ si nedokážem predstaviť, že by som to robil dlhšie ako desať rokov. Necítiš sa už z toho byť unavený, vyhorený?

Občas, keď mám naozaj náročný deň, že retušujem aj viac ako 16 hodín, tak sa stane, že si poviem, “som unavený, toto sa môže dokončiť aj zajtra.” Potom vstanem plný energie a znovu sa do toho pustím plný entuziazmu. Nie je tam žiadny iný dôvod, len inštinktívna potreba dokola robiť to isté. Pokiaľ ale nemáte v sebe akúsi spaľujúcu a nekonečnú vášeň pre to, čo robíte, nikdy nevydržíte tak dlho ako tí, ktorí ju v sebe majú. Nie je to o talente a obchodných schopnostiach, je to o stálosti a neoblomnosti.

Stalo sa ti niekedy, že klient od teba chcel niečo, čo si nebol ochotný spraviť? Alebo ťa vždy počúvnu a nechajú si poradiť?

Zozačiatku to tak bolo stále. Musel som začať úplne dole a postupne sa vypracovať. To často znamenalo akýchkoľvek “víkendových fotografov”, ktorí fotografovali pre zábavu a ešte nemali vytrénované oko a často mali nenormálne požiadavky. Napriek tomu som sa snažil vždy komunikovať otvorene ohľadom akýchkoľvek problémov, ktoré som v ich napredovaní videl. Mal som to šťastie, že som nemusel robiť veľa vecí, ktoré mi boli nepríjemné a väčšinou fotografi pochopili, o čo mi ide. V tomto odvetví je otvorená a jasná komunikácia veľmi dôležitá.

Momentálne je to tak, že väčšina ľudí mi necháva voľnú ruku na základe mojich skúseností a referencií. Aj napriek tomu od nich ale stále vyžadujem vždy nejaké poznámky, čo chcú dosiahnúť, aby nevznikali nedorozumenia.

Foto: Glenn Prasetya

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre retušovanie?

Inšpirácia pre retuš? Primárne neprichádza od iných retušérov v našom odvetví, ale skôr z klasického umenia. Ak sa pozriete na historické maľby, hlavne z Európy, zistíte, že títo maliari museli často retušovať počas procesu maľby. Čo tým chcem povedať je, že ľudia, ktoržch portréty maľovali často nevyzerali tak dobre ako na obraze. Museli teda maľovať tak, aby ľudia na obraze vyzerali lepšie ako v skutočnosti, ale pritom stále zachovať čo najväčšiu podobnosť s predlohou, aby ich iní ľudia boli stále schopní rozpoznať. Taktiež dokázali retušovať ich pokožku tak, aby bola bez chýb ale pritom vyzerala prirodzene a rovnako dokázali maľbou pracovať so svetlom. Vedeli ako budú zmeny vyzerať na základe svetla na scéne. Naozaj k nim doteraz vhliadam - mali proste tú schopnosť inštinktívne retušovať tak aby to vyzeralo realisticky a zároveň perfektne.

Nemyslíš, že retuš môže zničiť fotografiu? Alebo iba ak sa retušér nepochopí s fotografom?

Retuš samozrejme môže fotografiu zničiť, ak padne do nesprávnych rúk. Treba mať napamäti, že retuš je hlavne umenia. Človek potrebuje byť jemný a chápať veľmi veľa vecí k tomu, aby to dokázal robiť presne tak, aby fotografiu nepokazil.

Kde je podľa teba tá tenká deliaca čiara medzi tým, kedy je ešte retuš prijateľný a kedy už je to príliš? Predsa len – existujú aj nejakí fotopuristi..

Odpoveď na túto otázku vždy závisí od toho, čo je práve v kurze. Napríklad teraz sa každý snaží robiť retuš čo najprirodzenejšie a čo najmenej zasahovať do fotografie. Dobre sa pamätám, koľko rozmazaných tvárí som videl na titulkách časopisov. Teraz, keď existujú stránky ako Huffington Post a Photoshop Disasters by vás s tým nazvali amatérom. Prirodzenosť je najlepšou cestou akou sa môžete vydať. Faktom ale ostáva, že to, čo je práve v móde vždy určuje verejnosť. Napriek tomu, keď máte pochybnosti, pozrite sa na klasické fotografie, na mieru detailov v nich a nemáte čo pokaziť – vždy je lepšie spraviť o niečo menej, ako to prehnať.

Foto: Glenn Prasetya

Čo je prvá vec, ktorú spravíš s každou fotografiou na retuš?

Pozriem sa na fotografiu, ktorú mi fotograf poslal a v krátkosti na poznámky. Uistím sa, že máme obaja jasno v tom čo chcem dosiahnúť ešte pred samotným začiatkom. Ďalším krokom je, že si fotografiu premietnem v hlave a predstavím si, ako bude vyzerať na konci a ako sa k tomu dostanem. Potom nájdem najvýraznejšie chyby na fotografii a začnem od nich.

Máš nejaké vzory? Sleduješ prácu iných retušérov alebo digitálnych umelcov?

Moje vzory sa stali mojimi priateľmi. Nečakal som, že sa to stane, ale keď oni sú všetci tak milí ľudia! Zatiaľ som sa ale nestretol napr. s Pascalom Danginom z Box Studios, o ktorom sa hovorí ako o najlepšom súčasnom retušérovi na svete. Tu je o ňom pekný článok.

Mohol by som tu teda začať písať zoznam mojich priateľov, ale nechcem nikoho vynechať, tak to radšej písať nebudem.

Foto: Lara Jade

Keby si bol fotografom – Nechal by si niekoho iného retušovať svoje fotografie, alebo by si to radšej spravil sám?

Určite by mi to nevadilo. Dokážem pochopiť ten počiatočný strach ľudí voči tomu len tak niekomu prenechať kreatívnu kontrolu nad ich fotografiou. Akonáhle sa ale s retušérom spoznajú, zistia, že to čo z ich spolupráce môže vzniknúť je veľmi príjemná záležitosť. Sme ako roboti pracujúci na objednávku, len s tým, že tomu dávame kreatívnu vsuvku. Ak nám poviete ako chcete mať niečo spravené, dokážeme to spraviť presne podľa vašich predstáv. Osobne rád preštudujem každého z mojich klientov a aj to, čo sa im páči a na akých detailoch trvajú, takže potom môžem pracovať podľa ich gusta a pritom tam stále dať niečo svoje. Podobne viem, že práca s mojimi kolegami je rovnako dobrou skúsenosťou, pretože viem aké to je aj pre druhú stranu.

Pracuješ pre najväčšie svetové módne časopisy. Keď si porovnáš prácu retušéra pre tieto magazíny a pre nejakého fotografa, kde vidíš hlavné rozdiely? Kde je viac tlaku?

Záleží od úrovne. Napríklad, vždy keď pracujem s fotografom, na niečom, čo si vyžaduje častejšiu komunikáciu, je to jednoduchšie a takmer bez tlaku. Keď ale pracujem s tým, že fotografia má byť uverejnená na obálke, pracujem s editorom a fotografom, prípadne sa do toho zamieša ešte art-director a podobne. Musí to teda prejsť cez viacero ľudí a každý to vidí trochu inak, každý k tomu napíše nejaké poznámky a musí to odobriť alebo vrátiť. Väčšinou to ide najprv k fotografovi, potom k editorovi. Občas sa stane, že sa im práca páči hneď na prvý pohľad, občas mi ju vrátia späť s kopou poznámok a niekedy šialenými požiadavkami, ktoré to celé posúvajú niekam inam. Teraz sa mi zdá, že je to čím ďalej tým horšie – editori a art directori sa stávajú čoraz rozmaznanejšími a chcú často retuš na hranici možností. Toto potom tlačí ale aj na fotografov, preotže sa po nich často chce niečo, čo ni sú schopní splniť. Čoraz častejšie sa stáva, že svoju prácu potom outsourcujú, pričom ich plat ostáva rovnaký a tak je zaujímavé to celé sledovať.

Foto: You Bin

Photoshop aj vyučuješ. Stalo sa ti už niekedy, že si učil človeka, ktorý s tým nemal vôbec žiadne skúsenosti? Ako dlho by ti trvalo naučiť niekoho retušovať tak dobre aby si s tým napríklad dokázal zarobiť na živobytie?

Áno! Už som niečo také robil. Ono v istom bode som predsa aj ja bol niekto, kto s Photoshopm nevedel vôbec nič a tak som sa na to snažil pozrieť z toho uhla. Snažím sa to vtedy ľuďom hovoriť tak, ako by to pochopilo aj moje staršie ja a myslím, že preto sú moje výukové hodiny tak úspešné. Párkrát som učil ľudí, ktorí s Photoshopom nevedeli vôbec nič a za tri dni sme spolu prebrali nie len základné funkcie a nástroje Photoshopu, ale dopracovali sa k tomu, že boli schopní retušovať sami od seba. Samozrejme nie na špičkovej úrovni a chce to ešte veľa tréningu, ale za tie tri dni boli schopní zobrať fotografiu a spraviť z nej niečo s čím boli spokojní. Bolo naozaj pekné to sledovať. Ukázalo sa, že obmedzenia sú často iba vo vašej hlave a so správnym vedením dokážete veľa vecí o ktorých ste si mysleli, že nikdy nedokážete.

K tomu, že ako dlho by mi trvalo naučiť niekoho retušovať tak, aby sa tým uživil? Povedal by som, že štyri až šesť dní. Ďalšie dni okrem toho by zrejme zahŕňali biznis, marketing, komunikáciu, sociálne siete, účtovníctvo a ostatné veci, čo k retušovaciemu biznisu patria.

Foto: Richard Dubois

Viem, že celkom rád bloguješ a že pracuješ ako jeden z redaktorov portálu fstoppers.com. Ako si sa k tejto práci dostal? Potreboval si robiť aj niečo iné ako len retušovať?

Na mojej facebook stránke vždy rád zdieľam veci s priateľmi a rád burcujem publikum. Taktiež kvôli tomu rád blogujem. Je zaujímavé vidieť ako funguje ľudská myseľ – pre mňa hlavne v našom obore. Môžem si tak pozrieť alebo vypočuť názory stoviek ľudí a veľmi ma to obohacuje. Viem potom čo sa ľuďom páči a čo nie. Dáva mi to potom možnosti, o ktorých som predtým ani nepremýšľal a kľudne sa môže stať, že mi názory iných ľudí zmenia pohľad na svet.

Keď som videl, že fstoppers hľadajú ľudí do tímu, ozval sa mi môj známy Patrick, ktorý je spoluzakladateľom portálu, opýtal sa ma, či nemám záujem a ja som povedal áno a tak moje články a úvahy môžete vidieť aj tam.

Čo by si poradil našim čitateľom? Možno pár krátkych tipov?

Najdôležitejšou vecou, ktorú som sa naučil je, že nikdy nebudete poznať Photoshop kompletne. Používam ho od verzie 1.0 a stále sa v ňom učím nové veci. Vždy teda buďte otvorení novým myšlienkam a učte sa. Ľudia, ktorí stagnujú sú často voči novým nápadom uzavretí. Vždy sa snažte robiť veci lepšie a nesnažte sa ostávať na svocji vyšlapaných chodníčkoch, budťe pripravení šlapať vždy po nových.

Stálosť je dôležitá. Veľa ľudí v obore skončí do dvoch rokov. Ak vytrváte, často práve vtedy na vás padne hŕba zákazok a príležitostí. Pamätajte na to, že ľudia, ktorí sú úspešní a ktorých obdivujete majú často pracovný deň rovnako zlý ako vy, len na to nepoukazujú a snažia sa ísť ďalej.

“Ste iba tak dobrí aká je vaša najhoršia fotografia/najhorší retuš” - vždy sa preto snažte svoje portfolio obnovovať a ukazujte iba tú najlepšiu prácu, akokoľvek ste v pokušení ukázať svetu všetko.

Foto: Terence Bordon

Výbava a technológie nie sú všetko, nápad áno.

Nikdy nedovoľte iným aby vám prikazovali čo máte robiť. Neúspech je pre napredovanie potrebný. Nebojte sa ak neuspejete, buďte radi z toho, že ste našli niečo, čo nefunguje a to vás popoženie k tomu, čo fungovať bude.

Ak niečo naozaj chcete, choďte za tým celým svojim srdcom. Existujú ľudia, ktorí chcú byť retušérmi a sú aj ľudia, ktorí sa o náš obor len tak obtrú. Ak ale necítite tú absolútnu neprekonateľnú túžbu pracovať ako retušér, nevyviaznete z tohto živí. Nepotrebujete na to síce žiaden titul a na štart nepotrebujete takmer žiaden kapitál, ale je to ťažká práca. Ktokoľvek sa môže naučiť pracovať s fotoaparátom a Photoshopom, ale iba ak budete naozaj vytvalí a zapálení pre vec, tak skutočne uspejete.

Posledná otázka – kde sa vidíš o päť rokov?

Celkom rád by som spolupracoval so spoločnosťami ako Wacom alebo Adobe na vývoji produktov alebo marketingu. Taktiež by som rád založil vlastné retušovacie štúdio alebo pracoval ako jeden z hlavných retušérov pre tie najväčšie retušovaie štúdiá na svete.

Foto: Thuy Tran

Pratik, veľmi pekne ti ďakujem za ochotu a tvoj čas na tento rozhovor a prajem ti veľa úspechov do budúcna.

Pre viac z Pratikovej tvorby sa pozrite na SolsticeRetouch alebo na Facebook.