Rozhovor s Rafalom Milachom

Rafal Milach:  „Neustále hľadanie je čistá radosť”

Rafala Milacha možno bez obáv z preháňania zaradiť k najvýznamnejším poľským fotografom súčasnosti. Absolvoval Akadémiu umení v Katoviciach a Inštitút tvorivej fotografie v Opave, kde už pár rokov aj prednáša. Je zakladajúcim členom medzinárodného kolektívu fotografov Sputnik Photos. Jeho fotografie a knihy získali množstvo svetových ocenení, World Press Photo, Pictures of the Year International, Magnum Expression Awards, Photography Book Now a New York Photo Festival Awards.

Vo svojej tvorbe používaš a mixuješ rôzne fotografické techniky. Začínal si klasickou 35mm zrkadlovkou, čiernobielo. S farbou prišiel stredný formát, neskôr veľký, potom polaroid a nakoniec iPhone a digitál. Si skvelý dokumentarista, a zároveň si úspešný aj v komerčnej fotografii. Pre mňa si príkladom toho, že fotografov netreba škatuľkovať podľa starých schém. Mám chuť ťa nazvať „ekuménom“ fotografie. Súhlasil by si?

Pre mňa to bolo intenzívne desaťročie experimentovania s fotografiou. Skúšal som rozličné veci. Fotografia je extrémne bohaté médium, takže nevidím dôvod, prečo sa držať len jedného druhu vizuálneho jazyka v rámci tohto média. Vždy je tam nejaký príbeh na rozprávanie a fotografia má rôzne nástroje, ako to vyjadriť. Vždy sa snažím vybrať taký, ktorý sa zdá byť najvhodnejší pre konkrétny príbeh. Je to zábavné.

Na tvojom blogu ma zaujali skice, ktorými si krátiš čas na svojich cestách. Mám ich veľmi rád. Nikdy si nemal dilemu, ktorým smerom ísť? Vždy si chcel byť fotografom?

Milujem kreslenie. Bola to moja prvá vášeň, ešte pred nástupom na fotografiu. Vyštudoval som výtvarné umenie a to je moje pozadie. Bohužiaľ, nemám toľko času na kreslenie, ako by som si želal. Pri každom mojom fotografickom projekte sa snažím udržovať malý skicár, kde kreslím a vkladám polaroidy. Mám rád fyzické objekty a teší ma fakt, že viem tvoriť rukami.

Ako vyzerá tvoj deň, keď si  v teréne niekde v Rusku alebo napríklad na Islande?

Pri každom projekte je to dosť odlišné. Na projekte „7 izieb” som napríklad pracoval viac ako 6 rokov a nebol som v zhone, nefotil som ako blázon intenzívne každý deň. Projekt bol tichý, takže som zámerne pracoval pomaly, povedal by som, že moje dni v Rusku vyzerali trochu ako každodenné nudné rituály, ktoré som vlastne miloval. Myslím si, že som vtedy žil normálnejší alebo pravidelnejší život. Zakaždým, keď sa vrátim do Varšavy, mám toľko vecí na práci, že nemám pocit ubiehajúceho času, beží tak rýchlo. Ale keď som bol v Rusku, ocenil som dlhé chvíle nudy a pokoja. „Čierne more betónu“ bola iná situácia. Bola to super intenzívna práca od súmraku do úsvitu. Dva týždne cestovania s ustaľovačom, snahou dodržať harmonogram, a zároveň improvizujúc... To malo tiež svoje vlastné čaro.

Do akej miery sa spoliehaš na intuíciu?

Do istej miery všetka moja práca je založená na intuícii. Aj keď je práca navrhnutá alebo starostlivo naplánovaná, intuícia je vždy zapojená.

Ako by si sa sám charakterizoval? Napriek tomu, že som ťa nazval „ekuménom“ fotografie, kam by si sám seba zaradil? Čo alebo kto ťa pri tvojom fotografickom vývine najviac ovplyvnil?

Ťažká otázka. Ako bolo povedané na začiatku, nemám miesto, kam by som patril vo fotografii. Dnes môžem použiť dokument, ale možno zajtra zabočím do tvorivého prístupu, alebo niečoho úplne iného. Snažím sa nedržať jedného či druhého. Takto sa cítim slobodný, nemusím a nechcem nasledovať chodníčky, po ktorých som už raz išiel, hoci aj boli úspešné. Snažím sa byť otvorený a dúfam, že to zostane tak aj naďalej. Neustále hľadanie je čistá radosť.

Viem, že pri svojich projektoch používaš výlučne analóg, no v komerčnej „dennej“ fotografii digitál. Myslíš, že toto striktné delenie budeš dodržiavať aj naďalej?

Na film fotím svoje súkromné projekty, pretože väčšinou nemám horúcu uzávierku. Upokojuje ma to a robí ma to oveľa sústredenejším.

Keď na tvojej stránke kliknem na COMMERCIAL a pozerám si módnu kampaň pre House, teším sa, ako sa ti podarilo do komerčnej fotografie dostať toľko voľnosti, radosti, energie a ozajstnosti. Ako to vznikalo? Asi si mal dosť voľnú ruku. (Analóg či digitál?)

Bola to úžasná a dosť jedinečná úloha. Dostal som veľa slobody a klient do mňa vložil veľkú dôveru vzhľadom  na skutočnosť, že som nebol módny fotograf. Pracoval som s „House”  sedem sezón a vždy to bola veľká zábava. Navyše som požiadal klienta, aby zverejnil výročnú fotoknihu s fotografiami, ktoré neboli publikované v hlavnej kampani. Takže sme urobili dohromady tri knihy. Bolo to jednoducho skvelé. Prial by som si, aby viac komerčných klientov malo taký otvorený postoj.

Myslíš, že podobné skúsenosti ti pomáhajú aj v tvojej voľnej tvorbe?

Absolútne!  Takéto práce financujú moju osobnú tvorbu.

Zo svojich posledných projektov si paralelne vytvoril aj krátke filmy. Baví a napĺňa ťa to rovnako ako príprava výstavy či knihy?

V poslednej dobe mojim hlavným záujmom sú fotoknihy, ale baví ma tiež pracovať na výstavách a videách, pokiaľ sa v nich človek neopakuje. V najbližších mesiacov budem pracovať na krátkom dokumentárnom filme a som z toho naozaj nadšený.

Ako to stíhaš? To prepínanie. Že ťa jedno neodpútava od druhého. Pred rokmi sme sa bavili s Martinom Kollárom, či sa dá zároveň fotiť farebne aj čiernobielo, bol presvedčený, že sa to nedá a dodal teraz už známu historku, že keď je fotografom, používa jedno oko a ako kameraman druhé.

Nevidím v tom rozdiel. Môžete si vybrať nástroj, ktorý vie vyjadriť vaše myšlienky a nápady najlepším možným spôsobom. Je to tiež otázka správnej rovnováhy. Páči sa mi mať niekoľko alternatív zároveň, pretože mi to dáva pocit slobody. S každým projektom niečo iné beriem, niečo sa naučím a niečo iné zničím. Pozerám sa na to ako na ucelený proces a vždy sa snažím rozšíriť hranice toho, čo robím. Niektoré z týchto vecí sa dejú súčasne, ale aj takýto multitasking (robenie viacerých vecí zároveň) je len otázkou dobrého hospodárenia s časom. Angažovanosť a nadšenie zostáva rovnaké.

S tvojou priateľkou, grafickou dizajnérkou Aniou Naleckou ste vytvorili knižky s výnimočným dizajnom.  Ako vzniká knižka Rafala Milacha?

Je to určite tímová práca a ja som naozaj šťastný, že mám po boku takú osobu ako Ania. Diskutujeme veľa. Ania mi pomáha s editovaním a so sekvenciami a ja sa snažím komentovať nápady dizajnu. Myslím si, že je to úžasná výmena myšlienok. Za posledné 3 roky sme spolupracovali na viac ako 10 knihách a všetky naše rozhovory boli pre mňa veľmi inšpirujúce. Ania má úžasnú schopnosť analýzy a štruktúrovania každej knihy, miluje výzvy a každý grafický prvok musí byť premyslený. Nie sú tam žiadne prvky navyše a každý malý detail má svoj význam. Myslím si, že zdieľame rovnakú lásku k minimalizmu. O niektorých knihách sme diskutovali vyše roka, iné boli len iskrou a boli urobené veľmi rýchlo.

Myslím, že niečo podobné bude aj obsahovou náplňou workshopu, ktorý budeš lektorovať v rámci tohtoročného Mesiaca fotografie v Bratislave. Chcel by si niečo doplniť ako pozvánku na tvoj masterclass?

Myslím si, že tým najlepším pre účastníkov budú veľmi praktické rady o procese výroby knihy a o práci na dlhodobých projektoch, vrátane prípravy a propagácie, ktoré sú tiež dôležitou súčasťou tvorby. Naozaj to chcem urobiť čo najpraktickejšie. A toto nie je jednoduchý proces, akoby sa niekedy zdalo. Pokúsim sa podeliť o všetko, čo o tejto oblasti viem.

Ktorú zo svojich kníh si najviac ceníš?

Každá z nich bola iný zážitok. „Sedem izieb" bola moja prvá publikácia a naučil som sa pri tom veľa, takže bola veľmi dôležitá, ale nemôžem povedať, že bola najcennejšia. Každá kniha je ako moje dieťa, každej som rovnako oddaný.

V poslednej dobe si sa začal intenzívne venovať výučbe fotografie. Okrem workshopov organizovaných kolektívom SPUTNIK PHOTOS vyučuješ aj na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Aký je to pocit, vrátiť sa do svojej školy nie ako študent, ale ako pedagóg?

Oh, to je naozaj zvláštny pocit! Obzvlášť, keď niektorí z mojich súčasných študentov boli predtým moji spolužiaci. Vždy som bol proti myšlienke učiť na rovnakej škole, ktorú si vyštudoval. V tomto prípade si myslím, že som úplne iný človek z pohľadu fotografie po desaťročí, ktoré uplynulo od ukončenia štúdia. Myslím si, že sa mi podarilo zabudnúť takmer na všetko, čo som sa predtým v ITF naučil. Vždy opúšťaš  školu s nejakou stigmou a potom sa jej musíš zbaviť, aby si sa mohol stať sám sebou. Myslím si, že som prešiel týmto procesom. Keby som bol požiadaný prednášať hneď po skončení štúdia, bol by som to odmietol. Milujem učiť a diskutovať o tvorbe s mladými talentovanými fotografmi, ktorých je na ITF dostatok. Udržuje ma to sviežeho.

Kam podľa teba smeruje súčasná fotografia?

Neviem.

Tento november budeš v Bratislave viac ako doma. Okrem spomínaného workshopu budeš mať v poľskom inštitúte aj výstavu. Na ktorý projekt sa môžeme tešiť?

Budem vystavovať „Čierne more betónu“, čo je pomerne starý projekt (2008 – 2009), ale získal druhý život. Práve vlani v apríli som publikoval knihu na vlastné náklady a show začala cestovať po tom, čo bola galériou zablokovaná na niekoľko rokov.

Posledná, obligátna otázka, čo nové pripravuješ?

V súčasnej dobe pracujem na novom projekte venovanom propagande predovšetkým v krajinách post-sovietskeho bloku. Moja nasledujúca kniha by mala byť publikovaná začiatkom budúceho roka. Som veľmi nadšený, pretože je to úplne nové dielo a nová skúsenosť.

Ďakujem za rozhovor.

Mesiac fotografie, výstava: Rafal Milach - Dnešok pri Čiernom mori

Miesto konania: Poľský kultúrny inštitút

Termín: 10. 11. - 29. 11. 2013

Tvorivá dielňa: „Self-made”

Termín: 9. – 10. 11. 2013
Cena: 150 eur
Budeme hovoriť o tom, ako pracovať s nápadmi, ako robiť prieskum, ako získať financie a napokon aj o tom, ako vyrobiť a propagovať výsledok (knihu, výstavu).

Tento workshop by mal byť praktickou príručkou pre mladých fotografov.

Viac informácií tu.

Kurz sa koná v anglickom jazyku.

Zdroj: Fotonoviny 25/2013