Marius Sachtikus

Nick: Sachtikus

Máloktorý fotograf, keď niečo vloží do svojej galérie, tak pri tom aj zostane. Bez ohľadu na to či fotografia má negatívne hodnotenie, alebo dokonca nemá žiadne. Michael je presne ten prípad.  Ponúka sa nám tu výnimočná možnosť sledovať cestu od jeho začiatkov až po súčasnosť. Viac ako 300 zverejnených fotografií v priebehu troch rokov je celkom slušná aktivita.

Ak sa preklikáme na začiatok tejto jeho tvorby máme možnosť vidieť skutočne typický obraz človeka, ktorý začína s fotografiou a skúša všetko. Poznáme to. Najdostupnejšie motívy ako kvietky, chrobáčiky na kvietkoch, krajina, makro, hrátky s fotografiou v grafickom editore a portréty ľudí. Kvalitatívny posun v rozsahu týchto troch rokov je veľký a žánrovo zostáva posledné obdobie viac pri portrétoch. Zdá sa, že tie mu sadli a v nich sa našiel.

Vychádzajúc z tvojich autoportrétov a snažiac sa dodržať akési komunitné dekórum mi nedá nepoložiť otázku: Neodhryzneme na začiatok rozhovoru nejakým netopierom hlavy? :)

Heh, trúfol by si si? Tuším, na čo narážaš, ale musím ťa vyviesť z omylu. Ako každý, patrím aj ja do určitej subkultúry, ale nezaradil som sa tam sám. Škatuľka si ma jednoducho našla. Vo svojich autoportrétoch sa nedržím určitých žánrových mantinelov, ale vyjadrujem svoju osobnosť, ktorá ich určite prekračuje. Black metal a jeho odnože ma sprevádzajú veľmi dlho, ale ako som starší, skúšam viac nových vecí a žánrov, takže black metalové projekty už nemajú u mňa ani prvé ani také výrazné miesto… Ale k podstate tvojej otázky - áno, pre niekoho, kto do veci podrobne nevidí, by sa možno hodili aj tie netopiere.  Osobne by som však radšej začal miesto nich poriadnym pivom.

Tak sa nám teda predstav...

Pochádzam z Banskej Bystrice, kde aj žijem a kde som tiež študoval. Výška ma nebavila, opustil som ju v tretiaku a v blízkej dobe zakladám s kolegom vlastnú firmu. Vekovo som na tom stále dobre, mám 21, čiže dúfam, že na veľké veci je ešte stále dosť času :). Momentálne sa venujem takmer výlučne fotografii a vecami s ňou spojenými, snažím sa zabŕdnuť do všetkého, čo sa okolo mňa len mihne a má to súvis s fotografovaním. A takisto ma baví spolupracovať s rôznorodými ľuďmi, pretože som sa už stihol naučiť to, že skúsenosti sú nad zlato. Čo sa týka fotopráce, ak sa to tak dá nazvať, spolupracujem so svojou sponzorskou firmou Gothoom Productions, ďalej ako hlavný slovenský koncertový fotograf pre časopis Rock Hard a pre niekoľko  slovenských a českých webzinov. Spomenul by som ešte svoju stálu expozíciu fotografií, zatiaľ síce malú, ale to sa časom zmení. Expozíciu nájdete v kaviarni Leonardo v BB, ktorá ma tiež sponzoruje.

Čo bolo skôr: láska k hudbe alebo láska k fotografii?

Určite k hudbe. Metalu som prepadol už niekedy v 14 rokoch a vlečie sa so mnou doteraz a bude isto až do konca. Všelijaké temné ambientné kapely a nórske blacky ma prvýkrát dostali k fotografii zvláštnym spôsobom. Chodil som vonku a na veľmi zlý fotomobil som zachytával čiernobielu prírodu, stromy, hmlu, oblohu a podobne. Neskôr som svoju tvorbu obohatil o autoportréty tej istej nálady, čo som zachytil vonku, a vtedy som si uvedomil, že ma to, sakra, baví a chcem sa foteniu venovať naplno. Toto spojenie muziky a fotografie sa ukázalo ako veľmi silné a momentálne sa venujem najmä koncertom a kapelám a svoje pôsobenie vo fachu by som niekedy v budúcnosti chcel rozšíriť aj mimo Slovenska.

Nie som nijaký odchovanec kinofilmu, no pripúšťam, že analóg má svoje čaro. Ale mňa to veľmi nebavilo ani v škole :). Tiež si neviem predstaviť, ako sa kedysi fotili napríklad koncerty, keď ja som schopný vystrieľať za festival aj niekoľko tisíc cvakov. Môj prvý stroj bol UZ Fujifilm, ktorý mi stačil necelý rok. Bol to fajn stroj na začiatok, na ňom som pochopil princíp iso-čas-clona a najmä to, čo všetko sa s ním robiť nedá, preto som po dlhých rozpravách aj na ephote kúpil Canon 450D. Ten sa mi po roku podarilo utopiť na festivale a teraz fotím na 50Déčko. Brúsim si však zuby na fullframe, takže dúfam, že onedlho bude opäť nová mašinka.

Michael máš vyhradený určitý typ fotografie, ktorý fotíš radšej ako iné?

Najradšej fotím ľudí. Mám rád aj krajinu a hmyzákov, ale portrét a reportáž sú mi najmilšie. Fotografia je vec určená, povedal by som, výhradne pre ľudí a preto keď sa ľuďom venuje, dokáže byť pre nich aj najsilnejšia. Pre mňa najlepší akt fotenia vie byť koncertná fotografia, lebo keď stojím pod pódiom a v hľadáčiku vidím niekoho z kapely, ktorú zbožňujem niekoľko rokov, vie ma to niekedy až dojať. Býva tam veľká energia - z kapely, zo šalejúcich fanúšikov a hlavne z krutých decibelov, keďže nenosievam štuple do uší, tobôž keď stojím pri basových reprákoch J. Ale napríklad macro vie byť vzrušujúce tiež, či už to na lúke alebo to mikroskopické. A to ja mám pred hmyzákmi veľký rešpekt :).

Čo ťa na ľuďoch tak fascinuje?

Asi to, že aj ja sám som človekom :). Neviem, ako by som to mal vyjadriť, hm, asi ma najviac fascinuje to, že každý má svoju jedinečnú osobnosť, ktorá sa dá miliónkrát jedinečne zachytiť. A to sa pri ostatných žánroch myslím až tak nedá. Emócia, moment, pohľad – to všetko vie na divákovi zanechať veľa a o to sa snažím aj ja. Ale zas na druhej strane, aby som bol korektný - dojať alebo nadchnúť vie aj krajina alebo skvele odfotené hrnce :).

Páči sa mi, že v galérii máš stále fotografie spred viac ako troch rokov. Nevadí ti, že niektoré sú už kvalitatívne niekde inde ako momentálne si?

Heh, pár katastrof som už zmazal :). Nie, nevadí, aspoň vidím, čo som niekedy považoval za super a čudoval sa, prečo mi to nik nekomentuje alebo dáva nízke známky. Viem si preto reálne predstaviť, že podobnú schému budem môcť použiť na práce terajšie, a tie, čo vzniknú povedzme o tri roky. Tiež ich rád ukážem začiatočníkom, ktorí sa ma pýtajú na názor na ich fotky. Občas poviem - pozri sa, keď som fotil toľko, čo ty, bolo to stokrát horšie, ako tieto tvoje. Mňa to vždy bavilo a už štvrtý či koľký rok mám len jeden koníček, ktorému venujem všetko. Všetok čas, energiu aj peniaze. Aj preto sa nehanbím za svoje prvotiny. A kiež by každý začiatočník, ktorých je teraz ako maku, neriešil toľko hlúpostí, ale radšej fotil, snažil sa a chcel byť lepší. Vie ma totiž veľmi naštvať, keď sa stretnem s postojmi, kde sa autori tvária ako majstri sveta a pritom sú ich fotografie na mizernej úrovni. Prípadne keď sa vyhovárajú, štýlom že - “To je len tak pre mňa, ja som len amatér…” a pritom sa hrnú kdekade, majú weby a facebook stránky, uverejňujú v tlačovinách a podobne. Veď aj ja som len amatér predsa :).

Pamätám si sériu fotografií s minimalisticko-snovým stvárnením. Vtedy ľudia často spomínali Martina Stránku. Ovplyvnil ťa tento fotograf? Čo to bolo za projekt?

Áno, poznal som Martinovu tvorbu dlho a rozhodne mi učarovala. Môj Man and Space vznikol ako semestrálny projekt do školy, keď som na hodinách dejín umenia čmáral malých panáčikov do ničotnej nereálnej krajiny, inšpirovaný Martinovou ranou tvorbou. Pri obhajobe som rozprával o postojoch, pocitoch, človeka, muža vo svojom osobnom priestore, vo svojom vnútri, ktorý nie je ideálny, ale prázdny, smutný, často nereálny alebo desivý a tak ako hovoríš – snový (heh, pochválim sa, dostal som Áčko :)). V tematike som pokračoval ešte nejaký čas a veľmi som chcel z Muža urobiť dlhodobý cyklus, postupne transformovaný do prepracovanejších myšlienok, aj vizuálneho stvárnenia. Vzniklo ešte pár prác, no napriek tomu, že si neustále pripravujem zdrojové materiály pre “muža”, nápady akosi odišli. Verím však, že raz opäť prídu, a táto séria bude pokračovať. Dodám ešte, že som sa stretol s názormi o kopírovaní a silnom pripomínaní Martina, no ja to vnímam skôr ako to, že som len pokračoval v ideách jeho raných prác v mojom šate. Lebo sa priznám, že jeho nové veci, napriek ich neodškriepiteľnej kvalite, nemám tak rád, ako jeho panáčikov :).

Na týchto prácach vidno, že nemáš problém s grafickým editorom...

Tak, ako by mal podľa mňa každý fotograf, používam photoshop, momentálne cs5-ku, ktorej content-aware neraz urobil zázraky. Skúšal som aj iné, ktoré však nikdy neponúkli toľko komfortu. I keď, áno, dá sa pracovať takmer s hocičím. Začiatky s ps-kom boli obtiažne, pamätám si, ako som skúšal všetky možné filtre do jednej fotky, a aj keď za taký výsledok by som si teraz dal facku, bol som nesmierne spokojný a hrdý :). Takto sa to vlieklo dlho, lebo som sa učil sám, najviac mi pomohol asi youtube, kde sa to polopatistickými tutoriálmi hemžilo. Pamätám, aký bol problém prísť na kĺb napríklad maskám. Pokus - omyl, fotka na ephoto, pár reakcií a rád a toto všetko dookola, až kým som sa do veci nezačal dostávať a to trvalo tiež dáky ten čas. Na presnejšie časové údaje si už nespomeniem, lebo na to ja nemám bunky :). Spomeniem ešte, že ephoto bolo skutočne domovskou stránkou (aj keď v prehliadači to boli metal-archives :))…teda takou, kde som bol každý deň, všetko som čítal, riešil fotky, fórum a všetko, čo mi mohlo pridať nové informácie. Dalo by sa povedať, že som fotograf odchovaný na tomto serveri. Čo sa týka fotiek, teraz si viem s ps-kom pomôcť na 100%, ale stále využívam tak desatinu z jeho potenciálu. Snažím sa stále vzdelávať, aby som dokázal zvládnuť aj zložité grafiky a podobne.

Akty...Kde zohnať tú prvú dobrovoľníčku... Zrejme u každého fotografa dozreje skôr či neskôr myšlienka ako navrhnúť polovičke aby pózovala. Ako to prebiehalo u teba?

Myslím, že prvá je takmer vždy priateľka, verím, že každý si to s tou svojou takto skúsil, aj keď asi väčšinu z výtvorov nikto okrem páru nikdy nevidel :). Z toho, čo sme spolu nafotili my, som vlastne väčšinu zverejnil, veď prečo by som si niečo také nechával len pre seba, však :). U nás to tiež nebolo jednoduché, ani zo začiatku a ani neskôr. Predsa len nikdy nevieš, kto takéto veci kedy nevhodne vytiahne. Snažil som sa ale robiť kvalitné akty, nie dáke porno, čiže Romi sa presvedčiť nechala. Pre mňa je však akt náročný žáner, lebo necítim sa doma v snímaní celej figúry zasadenej do prostredia, neviem s tým okolím veľmi pracovať. To sa týka okrem aktu aj portrétu, lebo ak si všimneš väčšinou fotím tak do pliec. Ale určite sa chcem zdokonaľovať aj v tomto. Teraz sa na akty ale vôbec necítim, i keď na leto som mal niekoľko nápadov, ktoré však žiaľ nevyšli, z dôvodov, ktoré ani sám neviem. Ale hádžem to na časový nedostatok:).

Romanka je neskutočne fotogenická, ale budeš pokračovať v nádherných aktoch aj s inou modelkou?

Áno, to je moja najkrajšia modelka :). Na toto ti neviem odpovedať, určite by som chcel, len neviem kedy, na ateliérovky sa necítim, a vonku bude zas dlhá, strašná a krutá zima :). Možno na jar, ak budú podmienky, tak tých niekoľko nápadov by som veľmi rád uskutočnil. Určite budem pracovať aj s novými tvárami, ta istá sa po dlhom čase stane možno všednou. A večne fotiť tú istú tvár, hm, i keď telo možno… Tak či tak, mám rád určitú pestrosť a teda sa môžete tešiť aj na iné modelky, ako v aktoch tak aj portrétoch.