Rozhovor Ľuboš Žákovič

Ľuboš  sa narodil pred 41 rokmi v Bratislave a žije v nej celý život. Rád cestuje, takže časť svojho života prežil na cestách. S tým sa spája aj jeho vášeň pre hory a lezenie. Ale má rád akúkoľvek fyzickú aktivitu.

Od detstva vyrastal na fotografiách z National Geografic a vedel, že raz bude fotografovať. Prvý fotoaparát dostal do ruky až keď mal 24 – 25 rokov. Postupnosť bola nasledovná: začal liezť, to ho priviedlo k cestovaniu, nasledovalo samotné fotografovanie a odvtedy ho fotografia sprevádza v podstate stále. Ako sám hovorí, jeho obľúbeným fotografickým žánrom je fotografia momentu. Náročnosť tejto kategórie si isto vie predstaviť každý z nás. No nie je to len o vycibrenom oku, technike fotenia, ale aj o šťastí byť v správnej chvíli na správnom mieste. Aby ste však skutočne zaujali diváka, musíte do výsledku primiešať aj ďalší prvok – vlastnú interpretáciu.

Užívateľský účet: istvic

Ak ma pamäť neklame, tak som ešte nemal na rozhovor fotografa-dokumentaristu. Čo ťa na tomto žánre fotografie oslovuje?

Osobne sa necítim až tak dokumentárnym fotografom, ako skôr fotografom momentu. To znamená skôr reportážnym fotografom. Nie som typ, ktorý sa často vracia k jednej téme. Spravím záber situácie a idem ďalej. V mojom portfóliu sú rôzne témy a väčšinou fotím momentky. Aj keď, napríklad k téme festivalu Pohoda sa výnimočne vraciam každý rok. No zábery, ktoré som spravil na Pohode sú opäť skôr reportážne. Nejde o klasickú sériu.

Ako si sa dostal k reportážnej fotografii? Niekto ťa k tomu viedol, alebo si si prešiel kvetinkami,  krajinkami, portrétmi..?

Samozrejme že som nezačal hneď fotiť reportážnu fotografiu, ale ako väčšina fotografov som si prešiel klasickým vývojom. Aj ja som fotil krajinky, kvietky, kamienky, chrobáčiky, frajerky...ale postupne som začal zisťovať, že čo ma na fotografii najviac zaujíma, sú práve ľudia v najrôznejších situáciách. Fotil som hlavne na film. Takže mám doma plné krabice fotografií, ktoré si z času načas pozriem a musím konštatovať, že k súčasnému stavu som si prešiel tŕnistou cestou.

Najviac čo vždy vzbudilo záujem, boli na mojich fotografiách ľudia. Vždy tá fotka kde bol človek jednoducho viac zaujala. A mňa samého to aj viac bavilo a baví. Preto som pri tomto žánre už ostal.

Ťažká otázka, či ma niekto viedol...asi to boli hlavne slávni fotografi, ktorí ma ovplyvnili. Učil som sa a stále sa učím z kníh alebo z internetu. Vždy ma na fotografii zaujal príbeh, obsah a svetlo. Uprednostňujem výraz a atmosféru fotografie pred technickou dokonalosťou. Ovplyvnilo ma veľa fotografov, ktorí sa objavili alebo objavujú v mojom živote. Či už profesionálnych alebo amatérskych. Vždy je to o otvorenosti a inšpirácii.

Ale mňa ako fotografa ovplyvňuje v podstate všetko. Neustále samovzdelávanie je pre mňa dôležité.
Či už sú to knihy, hudba alebo akýkoľvek iný druh umenia, súčasné dianie alebo jednoducho každodenný život..a samozrejme internet, kde sa dá dnes nájsť naozaj všetko. To všetko sa prenesie do fotografie a to všetko ma posúva ďalej.

Prečo sú v konečnom výsledku  tvoje fotografie čiernobiele? Farba reportážam nepristane?

Farba pristane reportážam, určite áno. Ale ja uprednostňujem čiernobielu fotografiu, na ktorej farba neodpútava pozornosť od príbehu. Dôležitý je príbeh a svetlo, a to všetko vynikne najviac na čiernobielej fotografii. Ale každý prechádza rôznymi obdobiami, mňa nevynímajúc. Mal som rôzne obdobia, keď som experimentoval s farbou. Časom ma to však omrzelo a vždy som sa vrátil k čiernobielej fotografii.

V galérii máš veľa fotografií, ku ktorým by mi pomohol popis, aby som sa zorientoval v tom čo vidím. Myslím, že by to aj ostatným divákom pomohlo a fotografii taktiež. Prečo neprihodíš pár slov? ;)

Úprimne povedané, vždy sa snažím o to, aby fotografia rozprávala sama za seba. Príbeh si môže dotvoriť každý sám. Fotka nemusí mať jednoznačný príbeh...je to na divákovi, na jeho skúsenostiach, na jeho pocite, aby si to dotvoril po svojom. Samozrejme, ak sú to fotografie z určitých akcií, tam sa to vždy hodí. A tam aj popis väčšinou mám. Ale ostatné fotky nechávam bez komentára, aby vyvolali emócie. Nie vždy sa to podarí. Častokrát som bol aktívnym účastníkom vášnivých debát ohľadom mojich fotografií, kde som sa snažil o vysvetlenie podstaty konkrétnej fotografie. Netvrdím, že sa mi to vždy podarilo, ale aj to človeka posúva ďalej. Čas preverí kvality tej či onej fotografie.

Na našom portáli dokumentárno - reportážne fotografie nie je príliš vidno. V čom vidíš príčinu?

Väčšina fotografov na tomto portáli začala fotiť len nedávno a prechádzajú si rovnakými štádiami. Okrem toho, dokumentárna fotografia ako žáner nie je ani vo svete veľmi rozšírená. Je to špecifický žáner, ktorý si od fotografa vyžaduje trochu viac. Treba byť odvážny a pristúpiť blízko k ľuďom. Dokumentárny fotograf by mal byť aj trochu psychológ a zároveň vedieť aj predvídať situáciu. Je to ťažký žáner.

Mnohí fotografi jednoducho nemajú potrebu fotiť niečo iné ako fotia a ja to akceptujem. Každý žáner má svoje čaro a každý žáner sa dá posunúť do dokonalosti.

Ako sa pozeráš na prípady, kedy žurnalista upravil fotografiu pridaním alebo odobraním určitého objektu kvôli dramatickosti, estetickosti...?

Podľa mňa toto ani tak nie je problém. Horšie je, že sa v dnešnej dobe často upravuje realita. Vo veľa prípadoch je to už doslova zinscenovaná fotografia. Niektoré fotky vytárajú dojem dramatickosti, pričom zachytávajú úplne iné situácie. Videl som napríklad zábery, ktoré vydali mnohé agentúry. Boli to zábery z Palestíny, ktoré boli fotené cielene ako zábery nepokojov, pričom záber jedného talianskeho fotografa, ktorý situáciu zachytil z iného pohľadu odhalil, že išlo o zinscenovanú pózu práve pre fotografov. Som zásadne proti takejto manipulácii. Neviem ktorý rok to bol, či tento alebo minulý, keď Paulo Pellegrini nafotil v sérii o násilí v ghete istého mesta aj muža so zbraňou v ruke ako vychádza z domu. S touto sériou bol laureátom World Press Photo. Muž zo spomínanej fotografie sa neskôr ozval s tým, že on išiel iba na športovú strelnicu a že jeho štvrť kde býva je absolútne bezpečná. Ľudia sa nezamykajú ani v bytoch a nezamykajú si dokonca ani autá. Aj slávny James Nichtway bol kritizovaný za dramatizáciu postprodukcie z 9/11/01 na úkor reality. Všetko je relatívne.

V profile máš vypísanú peknú zbierku aparátov. Ktorý však používaš najradšej a prečo?

Priebežne samozrejme používam každý zo svojich fotoaparátov, či to je stredoformát alebo klasický 30 mm. Ale najviac používam určite digitál. Je to rýchlejšie, čo sa týka spracovania, aj praktickejšie kvôli postprodukcii. Napriek tomu, že vlastním množstvo fotoaparátov, pre mňa technika nie je až taká dôležitá. Všetko je to len cesta k dosiahnutiu požadovaného cieľa, t.j. atmosféry a celkového dojmu z fotografie.

Vždy sa v rozhovore pýtam na obľúbených fotografov. No tentokrát ma zaujíma tvoja obľúbená fotografia, možno dve. ;)

Nemôžem povedať, že mám jednu – dve najobľúbenejšie fotky. Fotografií, ktoré som si obľúbil je naozaj veľa. Ale asi najviac mám rád fotky Elliotta Erwitta, aj keď nepatrí medzi klasických dokumentárnych fotografov.

Na záver sa chcem poďakovať portálu ePhoto za možnosť podeliť sa s mojimi názormi.

Taktiež ďakujeme a prajeme veľa ďalších vydarených fotografií momentu.