Jana Sviteková

Nick: kucerawa

Pamätám sa ako som po prvý krát narazil na fotografiu od Janky. Bolo to pred rokom a pol. Pripravoval som sa akurát na prednášku o kompozícií. Hľadal som vhodné fotografie, na ktorých by sa dali demonštrovať kompozičné pravidlá vo fotografii. Listujem galériou na ephoto.sk a uvidel som fotografiu s názvom Láska. Bola na nej budúca mamička v pokročilom štádiu tehotenstva. Okamžite sa mi zapáčila a na prvý pohľad som videl lahodnú logaritmickú špirálu. Ďalším kompozičným rozborom mi línie a celkový obsah sadli skôr do typografickej kompozície (van de Graaf, Rosarivo) s pomerom strán 3:2, ktorú môžeme vidieť pri sádzaní stredovekých kníh. Pre vnútornú šírku okraja platí že je polovičná od vonkajšej. Platia tu ešte ďalšie pravidlá, ale čo bolo dôležitejšie – našiel som vhodnú fotografiu, ktorá bola práve vďaka takejto kompozícii s príbehom, kde sa dalo rozprávať o každej línii a bode ktorý tvorili celkovú kompozíciu. Oslovil som autorku s prosbou o dovolenie túto fotografiu použiť.

Prešiel spomínaný rok a pol a ja znovu oslovujem autorku.

Ukážka kompozičného rozboru Jankinej fotografie.                 Originál fotografia bez čiar.       

Janka o tebe sa z rôznych zdrojov dozvedám že si veľmi milé dievča.  Máš aj  kucerawy smiech a vlasy? :)

Túto prezývku mi dal jeden kamarát, keď som ešte pracovala v jednom bare...tak mi to prischlo, takže potvrdzujem, že som...teda kučeravá, lebo či som milá, to by som asi nevedela posúdiť, bolo by to asi dosť subjektívne :D niekedy asi viem byť milá...ale viem sa aj poriadne rozčúliť :).

Nick už poznáme, prezradíš aj vlastné meno?

Moje civilné meno je Jana Sviteková, reálny vek 28, zo Žiliny pochádzam a tu stále žijem, tu som študovala odbor Mediamatika a aj tu pracujem ako grafik (FaxCopy)  ... asi tu aj ostanem nadobro :). Peknú máme túto našu Žilinu, aj okolie, vyhovuje mi to tu, máme tu hory, aj doly, aj iné veci.  Moje prvé fotografické pokusy boli iba také cvaky z výletov -  vznikli práve na horách v Malej Fatre, s priateľom sme chodievali na túry takmer každý víkend, keď sa dalo a keď bolo počasie umúdrené. Fotila som stromčeky, oblohu, snehové stopy a naše vysmiate skupinky pri krížoch na vrcholoch. Na týchto našich kopcoch sa mi fotenie zapáčilo... kto by bol povedal, že ma to ten horský vetrík zaveje k portrétom :). Moje hobby tu riešiť nebudem, je otrepaná téma :).

Portréty sú tvoja doména a zdá sa že disponuješ dvornou modelkou. Je to naozaj tak?

Pekných dievčat je na Slovensku neúrekom, takže výber vhodných objektov pre portrétovanie by sa mohol zdať jednoduchý. Veď si vyhliadnem nejaké pekné dievča, odfotím a dobrý portrét je na svete. Môže to tak jednoducho vyzerať ale keďže vieme, že dobrý portrét nie je len o peknej tváričke, náš výber sa značne zmenšuje. Samozrejme záleží od konkrétneho žánru, ak sa fotí  fashion, kladie sa dôraz na iné kvality.

Momentálne sa ešte neviem presne zaradiť, neviem, aký konkrétny žáner by som chcela fotiť v budúcnosti. Môj momentálny stav je taký, že sa učím stále niečo nové – ideálne na každom fotení niečo :)  a niektoré veci treba skúšať stále dokola, viackrát, hľadať iný uhol, iné svetlo, iný výraz... Dievčatá (modelky), ktoré nemajú s fotením skúsenosti nemusia tušiť, koľko času a námahy si fotografovanie vyžaduje.

V ateliéri detto. Z toho všetkého môže plynúť ich nedostatočná trpezlivosť alebo sklamanie, keď po 3 hodinách fotenia dostanú 5 fotiek (aj to je niekedy veľa :) ). Nečudujem sa, stáť modelom tiež nie je prechádzka ružovým sadom (aj vaše modelky mávajú po fotení svalovicu? :D ). Keby existovala pomôcka v štýle „figurína, ktorej sa dá meniť výraz, účes, make-up a je vodeodolná  a ohňovzdorná)“, tak by som mohla trénovať s ňou, kedykoľvek by som dostala chuť niečo vyskúšať, niečo len tak cvaknúť a vidieť, aký je výsledok, keby som dostala nejaký nápad (väčšinou ich dostávam, keď sa snažím zaspať, a  ráno niekam záhadne zmiznú). A keďže som realista, viem, že v blízkej dobe asi nič podobné nebude možné.

Ale ja mám šťastie, mám niekoho živého a krásneho zároveň! :) Aj keď som zástancom názoru, že fotiť priveľa s jednou osobou môže na druhých pôsobiť časom nudne alebo otrepane, v poslednej dobe robím presne to. Stávalo sa mi už aj predtým, že som sa vrátila k rovnakej modelke neskôr.  Keď som mala chuť trénovať, zavolala som kámošku (väčšina mojich modeliek sú moje kamarátky). Neskôr, keď už bola na objektív zvyknutá som mohla viac experimentovať. Prednedávnom som sa zoznámila s May, je pekná, fotogenická, rada s ňou fotím, kecám, píšem a hlavne (!) – rada skúša rôzne veci, kvôli foteniu je ochotná vliezť do vody, aj keď nie je akurát najteplejšie, povzbudzuje ma a dodáva mi sebaistotu, pózuje do zbláznenia a má pochopenie pre to, že zo 150  fotiek vybrať 4 je akurát. Ona je pre mňa taký komplexný balíček priateľky, modelky, poradkyne, podpory.

Zostávaš aj naďalej pri portrétoch, alebo ťa to ťahá niekam inam?

Portréty fotím, resp. skúšam fotiť cca 1,5 roka. Nie vždy som mala čas skúšať, čiže aj táto doba je veľmi relatívna. 1,5 roka pre aktívnych fotografov je iné, ako pre študenta, ktorý po škole chodí do práce a fotoaparát chytí raz za týždeň, pred štátnicami vôbec. Takže aj progres sa dostavoval o to pomalšie. V súčasnosti je toho pre mňa  v oblasti portrétov ešte veľmi veľa neprebádaného, chcem sa naučiť lepšie pracovať s ľuďmi, svetlom, lepšie využívať podmienky, ktoré mu dané prostredie ponúka. Je to ako mať  zrkadlovku, ktorá má toľko funkcií, o ktorých ani nevieme, aké majú využitie a nikdy ich ani nevyužijeme. Napriek tomu zatúžime po modeli vyššej rady, lebo má iné zaujímavé vlastnosti. Rovnako ja nemám preskúmanú oblasť portrétov ani zďaleka.

Od súčasného stavu, v ktorom sa nachádzam, by som si vedela predstaviť presun do kategórie akt alebo fashion, pričom sa to s portrétom navzájom nevylučuje. Určite ma to neťahá do úplne inej oblasti ako napríklad krajina alebo makro. Reportáž alebo street by ma pravdepodobne bavili tiež, nejakú street fotografiu som skúsila, keď som bola na potulkách Parížom, skúšala som zachytiť atmosféru, ktorá je v Paríži neopakovateľná, ľudia, miesta, emócie. Urobila som niekoľko takých  záberov, ktoré mi toto všetko vždy pripomenú a ten, kto Paríž zažil na vlastnej koži by istotne chápal prečo. Takýto druh fotografie by sa mi však najviac páčil na filme.

Skúšam teraz fotiť Flexaretom aj Zenitom ale chce to podstatne viac cviku a času a filmov, aby výsledok stál naozaj za to...ale vyrovná sa tomu pocit, keď po vyvolaní zistím, že aspoň jeden záber je použiteľný :)  Ľudia sú pre mňa momentálne najzaujímavejšie objekty. Na akty sa ale musím ešte veeeľa učiť, tam ma pri nedostatkoch nezachráni už ani modelkina pekná tvárička 

Aj k niektorým iným modelkám sa vraciaš niekoľko krát. Prečo?

Ako som už spomínala vyššie – práca s človekom pri fotení nie je jednoduchá, málokedy sa stáva, že na prvom fotení je modelka uvoľnená na maximum a dáva zo seba úplne najviac. Nemusí sa to stať ani pri 99-tom fotení ale z mojich skúseností viem, že postupne je to vždy o niečo lepšie. A keď dostanem chuť skúšať, mám čas a nemám objekt, oslovím buď niekoho nového alebo siahnem po kamarátkach, ktoré so mnou už fotili. Najviackrát som fotila kamarátku, ktorú mám aj na fotografii „Kam?“. Z fotenia s ňou vzniklo pár záberov, s ktorými vyhrala aj prvé miesto v Miss tehuľka internet. Potom som spoznala May a to bol ďalší môj maratón, nevedela som sa jej fotiek nabažiť a keď viem, že zdieľa moje nadšenie, rada skúša nové veci a už sa navzájom poznáme, ide to oveľa ľahšie.

Mnoho dievčat má aj zaujímavú tvár, keď si po prvom fotení pozriem fotografie a aj keď to nie je najhoršie, keď viem, že z toho môžem dostať viac,  skúsime znova, prípadne v inom prostredí, zmeníme interiér, exteriér...takže vďaka Bohu za kamarátky, ktoré so mnou rady fotia a ktoré sa dobrovoľne stávajú obeťami môjho fotografického samo štúdia.

Vnímaš ako výhodu pri fotení dievčat že sama si rovnakého pohlavia?

Pre mňa jednoznačne áno, aj keď mužské pokolenie fotografické by možno povedalo to isté. Silové a výškové nedostatky, ktoré vnímam napríklad pri nastavovaní svetiel alebo držaní fotoaparátu v jednej ruke, kým v druhej držím odrazku kompenzujem tým, že si viem dievčatá aspoň trochu sama nalíčiť alebo učesať, že sa pri prezliekaní predo mnou snáď hanbia menej ako pred mužom a mám pochopenie pre ich znepokojenie z vecí, ktoré by sa mužovi zdali malicherné (zlepené mihalnice, vyrážka aj keď len miniatúrna alebo strie). Sú to detaily, ktoré neprispievajú k pohode, ak sa niekto cíti neistý v akejkoľvek maličkosti, na výsledku to bude cítiť. V takýchto prípadoch viem byť aj citlivá a empatická, aj keď za bežných okolností by to o mne možno nikto nepovedal :D

Mám pocit  že úroveň pleťovky na tvojich fotografiách sa za posledný polrok  rapídne vzrástla. Je to znak toho že sa stal z teba lepší make-up artist, osvetľovač, alebo grafik?

D je správne! Mám modelky s lepšou pleťou :)

Ale asi to závisí od toho, ktoré fotografie porovnávaš. Niekde som mala problém s retušou kvôli nedobrej pleti, niekde som použila inú techniku retuše a možno to nebola správna voľba.

Aj keď úprava fotiek ma baví, baví ma aj retuš ale nie do takej miery, aby som jej obetovala 3 hodiny môjho života na jednu fotku. V posledne dobe strávim s jednou fotografiou v celom procese od vyvolania z RAW po uloženie cca 15-30 minút, záleží na tom či skúšam rôzne varianty alebo robím jednoduchý ČB portrét. Takto mi to maximálne vyhovuje. Nie som v postprocese taká dobrá, aby som mu venovala toľko času, asi by som sa aj bála, že prílišným „vŕtaním sa“ v jednej fotke by som ju v konečnom dôsledku mohla viac pokaziť, než vylepšiť :) aj keď viem, že kvalitný postproces je veľmi dôležitý, nerada by som skĺzla do polohy, kedy by som viac fotila Photoshopom, než svetlom a prostredím.

Čo pre teba znamená byť na pľaci pri fotení priamo vo víre diania?

Na pľaci je to pre mňa komplexná činnosť, snažím sa robiť všetko. Občas si zoberiem so sebou niekoho šikovného ako asistenta ale veľakrát som na všetko sama, takže robím všetko od výberu oblečenia, dohodnutia scény, výberu témy, vizáž až po svietenie a (kto by to bol povedal? :D) fotografovanie. Takže občas to vyzerá komicky, keď čupím v nepohodlnej polohe, v jednej ruke držím odrazku a v druhej foťák...vtedy by mi trebalo aspoň 4 ruky a poriadne dlhé! Využila by som ich aj pri príprave, naraz by som líčila aj česala :) .

Vír diania je teda veľmi chytľavý. Dobrovoľne priznávam, že sa mi skutočne občas stane, že do fotonálady mi ešte kus chýba ale keď mám dohodnuté fotenie, jednoducho idem...a viem, že tá nálada príde, pekne postupne, keď začnem špekulovať nad miestom, pózou a keď to všetko začnem pomaly chystať chytí ma to. Môžem teda povedať, že ten vír diania na pľaci si poväčšine robím sama, ale keď mám okolo seba ešte ďalších ľudí, ktorý ma nakopávajú, pomáhajú a dopĺňajú, je to úžasná droga, na ktorej byť závislý je úžasné a zdravé...celé  je to príjemné :) .

Mávaš abstinenčné príznaky, keď dlho nechytíš fotoaparát do ruky? Ak áno, ako sa prejavujú?

„Dlho“ je relatívny výraz. Myslím, že ešte som nebola od svojho fotoaparátu odlúčená tak dlho, aby ma chytila panika. V poslednej dobe som mala možnosť fotiť iba vonku ( ateliér nemám), takže som bola odkázaná na pekné počasie, začala som na sebe badať známky meteosenzitivity – v takom zmysle, že mi skutočne zlé počasie nerobilo dobre . Toto leto ale malo dlhé upršané obdobie, kedy ma trochu nervozita chytala. V takom počasí bolo nemožné fotografovať v exteriéri a keď bolo pekne iba v pracovné dni, kedy som bola v práci. Nakoniec som si to však neskôr dokázala vykompenzovať, chodila som fotiť v každom voľnom čase, takže doma na mňa stále čakali fotky z 3-5 fotení.

Uvidíme, ako takéto zaťažkávacie skúšky počasia budem zvládať neskôr, na jeseň, keď sa dni budú skracovať a počasie nebude úplne fotogenické....držte mi palce! :) .