Rozhovor s Michalom Svítokom
Michal, prezraď našim čitateľom na úvod základné informácie o sebe, aby ťa spoznali ako fotografa.
Mám 37 rokov, narodil som sa v Banskej Bystrici, momentálne bývam v Pezinku a pracujem v Bratislave v Tlačovej agentúre SR ako vedúci obrazovej redakcie a samozrejme ako fotograf. V Banskej Bystrici som vyštudoval na Akadémii umení filmovú a dokumentárnu tvorbu. Mňa zaujímala najmä fotografia, ale musel som sa venovať aj filmu. Oficiálne som teda filmový dokumentárny režisér.
Minulý rok som mal výstavu Mojich 15 s fotografiami z môjho 15-ročného pôsobenia v TASR. Začínal som ako študent externista, potom interne a neskôr z rádového fotografa som postúpil na vedúceho obrazovej redakcie TASR. Takto nejako som prekorčuľoval profesionálnym životom.
Ako hodnotíš tvoje štúdium dokumentárneho filmu, pomohlo ti neskôr v praxi?
Určite áno, naučil som sa myslieť koncepčne. Je fajn mať peknú fotku, ale ak nemá cieľ, je nevyužitá. Fotky by mali mať hlavu aj pätu, seriál by mal byť ukončený. O to sa snažím pri reportážach. Aj videá, ktoré v TASR robíme, sa snažím koncipovať tak, aby to neboli len zoradené snímky a dávali spolu zmysel.
Čiže aktuálne nielen fotíš, ale aj točíš?
Áno, ale to sú iba krátke spravodajské veci, alebo vypomáham s drobnými točeniami kamarátom, keď ma zavolajú. Nie sú to žiadne veľké diela alebo filmy.
Foto: Michal Svítok
Kedy si prvýkrát chytil do ruky foťák?
Ešte ako malé dieťa, lebo som z fotografickej rodiny. Veľmi si na to nepamätám, ale keď som si raz robil životopis, zistil som, že svoje prvé ocenenie zo súťaže som dostal, keď som mal 7 rokov. Bolo to čestné uznanie medzinárodnej súťaže Strom Ružomberok. Musel som sa 7x na to pozrieť, že to hádam nie je pravda. A naozaj.
Tvoj otec bol fotograf. Čomu sa venoval, čo fotil?
Bolo to ešte v časoch socializmu. Študoval fotku v Olomouci. Najprv pôsobil v okresných novinách, robil aj v „komunále“. Neskôr, keď sa už dalo podnikať, odišiel a pracoval „na voľnej nohe“. Fotil všetko možné, priestory, komerciu, výrobky, dokument, našu rodinu…Významnejšie ceny sa mu podarilo získať s našími rodinnými fotkami. Nebol nijako vyhranený, fotografoval všetko.
A fotila aj mamina. Pracovala v regionálnych novinách a popri písaní musela aj fotiť. Neskôr rodičia robili spoločne časopis Fototip. Bol to svojho času jediný časopis o fotografovaní na Slovensku. Chodieval som s nimi na mnohé podujatia, s fotkou som bol prepletený od malička až doteraz.
Na Googli pod tvojím meno vyskočí veľa článkov o tvojich oceneniach v Slovak Press Photo, Czech Press Photo, získal si aj cenu Literárneho fondu. Aký to má pre teba význam zapájať sa do fotografických súťaží?
Špeciálne v Slovak Press Photo býva zahraničná porota a uznávané osobnosti fotografie. Je to pre mňa meradlo kvality a spätná väzba, keď takáto porota ocení fotografiu. Výhra v takejto súťaži znamená, že fotka nie je iba pekná, ale má hlbší význam. Môžem sa aj porovnávať s kolegami. Keď súťažíme s fotografiami z rovnakej akcie, vidím, ako to nafotili ostatní, aký bol ich pohľad, aký výber spravili. Treba sa vrátiť, prejsť si fotky, porovnať a vidieť chyby.
Foto: Michal Svítok
Aké témy najradšej fotíš?
Keďže pracujem v agentúre, mám v náplni všetky možné témy a žánre. Šport je veľmi pekný v tom, že je v ňom koncentrovaná emócia. Fotograf si musí nájsť moment, niekedy bojovať s podmienkami, aj preto ma šport láka a mám ho rád. Na druhej strane je pre mňa relaxom fotiť divadelno – pouličné festivaly. Je to úplne iné. Preskakujem si takto z jednej témy na druhú a to ma napĺňa, práve tá zmena. Rád som fotil aj tlačovky. Zdajú sa byť nudné, ale niekedy sa aj tam stane niečo nevídané, nie bežné. Baví ma fotiť aj nové veci, naštudujem si a naučím sa pri tom niečo.
Dá sa teda povedať, že práca pre agentúru je multižánrová?
Áno. Častokrát sa s tým stretávam, ľudia si myslia, že fotím iba šport, alebo že si v agentúre delíme prácu podľa žánru. Možno sa to niekedy tak zdá, ale nie je to tak. Aj keď ako vedúci foto redakcie sa snažím zadeľovať prácu aj podľa toho, k čomu má fotograf väčší vzťah, v princípe musí byť agentúrny fotograf schopný nafotiť hocičo – koncert, politiku, šport, čo treba.
Spomenul si, že tvojou úlohou, ako vedúceho obrazovej redakcie, je okrem iného zadeľovať podujatia fotografom. Je tvojou prácou aj „triediť“ či skôr selektovať fotografie, ktoré dodajú fotografi?
Niekedy áno, keď mi chalani povedia, že poslali viac fotiek, pretože sa nevedeli rozhodnúť a chcú, aby som vybral ja. Vtedy si sadnem a fotky pretriedim a niekedy si to potom aj spätne rozoberieme – prečo som vyberal práve tak. V redakcii však na to máme obrazových editorov, ktorých úlohou je vyberať a triediť fotografie. Samozrejme nie všetky snímky, ktoré fotografi pošlú, sa aj vydajú. Niekedy je ich príliš veľa. Obrazoví editori občas fotky aj upravujú, pretože fotografi sú vonku na slnku, alebo im prší, posielajú fotky priamo z aparátu. Fotenie a posielanie fotiek je len jedna časť práce, dôležité je fotku aj popísať. Musia vedieť kto je na fotke, prečo, z akej akcie. Fotograf musí vedieť, čo odfotil a editor pridáva k fotkám popisy.
Foto: Michal Svítok
Vnímaš to ako výhodu pracovať pre agentúru v porovnaní s kolegami, ktorí robia pre konkrétne médium?
Zásah agentúrnych fotiek je oveľa väčší. Ak sa vydarí dobrá fotka, objaví sa na titulke viacerých denníkov. Každé ráno si robíme prehľad o tom, kde sa objavili naše fotky. Je to určite super pocit, najmä ak sa to podarí v konkurencii viacerých fotografov.
Čiže stáva sa , že aj médium, ktoré má svojho fotografa, použije fotku z agentúry?
Nie je to pravidlo, ale stáva sa to. Potom nás fotografi z denníkov nemajú radi. 😊 Ale myslím, že to vedia pochopiť, aj keď ich to určite hnevá, keď sú na mieste a nepodarí sa nafotiť. Niekedy je to aj o tom, že pošleme fotografie skôr a grafik vyberie práve našu fotografiu.
Už takmer 17 rokov pracuješ pre TASR. Necítil si sa už niekedy vyhorený, nepotreboval si zmenu? Alebo vďaka pestrosti práce si spokojný a vždy si nájdeš vyžitie?
Práve žánrová pestrosť zabraňuje vyhoreniu, ale stalo sa to aj mne. S nechuťou som chodieval na fotenia. Najskôr som ani nevedel, čo sa deje. Začal som si o tom čítať články a pochopil som, že som vyhorel. Nakoniec som sa však dokázal naštartovať. Stalo to už dávnejšie, bol som demotivovaný, že fotím stále to isté. Máme kolegov, ktorí v agentúre pracovali celý život. Pre niekoho je mojich 17 rokov veľa, pre niektorých málo.
Foto: Michal Svítok
Koľko je teraz v TASR fotografov?
V Bratislave sme siedmi, v regiónoch máme ďalších ôsmich kolegov. Máme tak pokryté celé Slovensko.
Funguje u vás kolegialita, či trochu aj rivalita?
Občas sa možno vyskytne nejaká zdravá rivalita, ale väčšinou je to o kolegialite. Každý má svoj región, ale ak chce ísť niečo konkrétne nafotiť, vieme sa vždy dohodnúť. Teraz skôr vidím u mladších kolegov, že to neriešia ako kedysi pred tými 17 rokmi, keď som začínal. Viac sme sa bili o akcie. Teraz je to skôr: „No dobre, pôjdem.“
Keď hovoríme o priebojnosti. Ty sám pôsobíš pokojne, gentlemansky. Čo ty a široké fotografické lakte? Vieš si urobiť svoje miesto medzi fotografmi?
Ľudia mi hovoria mi, že si ma nevedia predstaviť prebíjať sa medzi davmi či hádať sa. Ale keď už ide do tuhého a hrozí prúser, že nenafotím, tak vtedy vypínam a idem. 😊 Som zodpovedný za to, že fotky doručím, vydám, v takých chvíľach musím improvizovať. Nie je to o tom, že človek je hulvát, ale niekoho uprosí, ukecá, alebo sa niekde vryje, možno vstúpi tam, kde nemá, ale bez toho, aby niekomu ublížil, či spravil nejaké faux pas.
Spomínaš si na nejakú vyhranenú situáciu, silné pretláčačky?
Povedal by som, že je to špecialita olympiády alebo veľkých summitov, kde je množstvo fotografov. Poľskí fotografi zvyknú byť takí, že im je to jedno, idú si za svojím. Keď boli u nás fotiť nejakú významnú návštevu, boli pri nich ďalší dvaja ľudia, ktorí ich krotili. Viem, že sa odohrala aj nejaká bitka. Ale väčšinou sa aj vo vyhrotených situáciách vieme dohodnúť. Aj keď je veľká tlačenica a poviem inému fotografovi, aby ma na 10 sekúnd pustil na svoje miesto, kým prejde náš pretekár – vyhovie mi. Je to o ľudskosti a komunikácii. Väčšinou sa už aj navzájom poznáme, stretávame sa na podujatiach.
Foto: Michal Svítok
Sú fotografi ochotní aj dať svoju fotku inému, ktorý z nejakého dôvodu nevyfotí dôležitý záber?
Áno určite funguje aj takáto kolegialita. Môže sa stať hocičo, fotograf nestihne prísť na miesto, alebo mu zlyhá technika. Ja pre istotu nafotím fotky aj navyše, aby som mohol prípadne pomôcť kolegovi, ktorý by mal prúser z toho, že niečo nestihol. Mňa to nič nestojí, že urobím o jednu-dve fotky naviac.
Za našimi hranicami zúri konflikt. Aká je úloha žurnalistickej fotky v takýchto situáciách?
Žurnalistická fotka má veľmi dôležitú až nezastupiteľnú úlohu ako svedok toho, čo sa deje. Niekedy sa stretávam s tým, že prečo fotograf odfotí fotku, na ktorej sú mŕtvoly. Je to veľmi ťažké vyhodnotiť, čo je správne a citlivé a čo nie je. Asi to netreba preháňať, ale keď sa zlé veci dejú, tak sa nemôžeme tváriť, že neexistujú. Môžeme to zachytiť aj decentnejšie, ak sa dá, ale fotograf je tam pre to, aby podal správu, ktorá sa musí dostať do sveta a zostať zaarchivovaná.
Ja osobne som vo vojne nebol a ani ma to neláka, asi by som to ťažko niesol. Ale bol som počas utečeneckej krízy na macedónsko – gréckych hraniciach. Bol som tam iba chvíľu, alebo bolo to veľmi napäté a treba k tomu dávku odosobnenia sa. Zažil som rôzne situácie aj pri protestoch, počas Gorily som skončil ohádzaný vajcami, dostrkaný. Foťák sa musí stať bariérou, treba si spraviť prácu a nepripúšťať si veci. V tej chvíli nemôžem rozmýšľať na tým, kto je dobrý alebo zlý, ale zachyť, čo sa deje.
V dnešnej zložitej dobe existujú úplne odlišné názorové tábory a informácie okolo konfliktu na Ukrajine, jeho príčinách a celej situácii. Vedel by si zo svojej praxe dať odporúčanie, či ľudia dokážu odlíšiť reálnu fotografiu z miesta od zmanipulovanej, inscenovanej fotografie?
Zahraničné agentúry pristúpili k tomu, že úplne zakázali fotografom akokoľvek upravovať fotografie. Ako ju nafotí, tak sa vydá, aby nebolo možné ju spochybniť. Môžu fotiť len do formátu jpg, aby sa z exifu dalo zistiť, kedy bola nafotená. To sa mi páči. Preto by som sa ako na zdroj fotografií orientoval na veľké agentúry napríklad Reuters, AP, o ktorých viem, že majú takéto prísne pravidlá. Je to overený zdroj, hoci nie je úplne vylúčené, že by k niečomu takému mohlo dôjsť. Spomínané agentúry však majú prísnu kontrolu, aby si nepoškodili povesť a neprišli o klientov. Overujú informácie, a keď to nie je možné, napíšu, že to nie je overená informácia.
Pokiaľ ide o iné zdroje, treba si na Googli overiť, či fotka nie je z úplne inej udalosti, alebo nepochádza z filmu. Je ťažké selektovať informácie, preto by si mal každý urobiť hlavne svoj vlastný racionálny úsudok.
Foto: Michal Svítok
Ako ty ako žurnalista vnímaš sociálne siete?
Je to dvojsečná zbraň. Na jednej strane sa tam všeličo dozvieš, vidíš, môžeš sa odprezentovať. Dajú sa využiť veľmi dobre, ale aj veľmi zle. Často sa zneužívajú aj naše fotografie, ktoré tam zavesíme. Napríklad počas olympiády si ich hocikto sťahoval, používal naše diela bez zdroja. U nás na Slovensku neexistuje všeobecné rešpektovanie autorského práva, označovanie autora, priznanie zdroja.
Nemyslíš si, že to môže byť spôsobené aj tým, že dnes každý fotí, teda aspoň svojím mobilom, kvantá fotiek ľudia pridávajú na internet a preto fotka stráca svoju hodnotu?
Určite práve týmto utrpela fotka. Kedysi fotil len ten, kto to naozaj vedel, mal kvalitnú techniku, ktorú dokázal obsluhovať.
Na druhej strane sa vďaka mobilom oveľa rýchlejšie šíria informácie. Takmer okamžite sa dostávajú aktuality do médií a ľudia vedia ihneď, čo sa deje.
To áno, ale na druhej strane to potom ľudia očakávajú v každej situácií. Na svadbe chcú, aby si im už počas hostiny poslal „aspoň nejaké“ fotografie. My agentúrni fotografi sme toho schopní, ale pre fotografov, ktorí sú zvyknutí odovzdávať fotografie až po niekoľkých týždňoch, či mesiacoch, je to šok.
Ako problém Facebooku vidím aj to, že ho rôzni politici a verejne činné osoby začali vnímať ako oficiálny komunikačný kanál. Zvolajú napríklad tlačovku 5 minút pre začiatkom a povedia, že veď oni si to natočia a zavesia na Facebook. Ale neuvedomujú si, že to je len dočasné. Nikto nebude vyhľadávať niekoľko mesiacov, či rokov staré fotky a videá, možno medzitým aj zmiznú. Ani Facebook tu už časom vôbec nemusí byť. Keď udalosti spracujeme my v agentúre, budú aj v budúcnosti uložené v archíve a budú sa dať vyhľadať. Ja tomu hovorím, že TASR je pamäť doby.
Foto: Michal Svítok
Čo si myslíš o vplyve influencerov, ktorí v pomerne krátkom čase získali desiatky, možno stovky tisíc sledovateľov vďaka vysmiatym polooblečeným fotkám za Štrbského plesa (nemyslím nikoho konkrétneho:)), majú obrovský dosah na mladých ľudí a teda aj ich mienku a zrazu sa začnú vyjadrovať k politickým či iným celospoločenským témam.
Je to fenomén tejto doby, ktorý ma stále prekvapuje. Nazval by som to zamestnanie 21. storočia. Na jednej strane sú aj dobrí fotografi, ktorí sa takto prezentujú. A potom sú takí, čo majú zrazu obrovské množstvo sledovateľov a majú pocit, že môžu rozdávať rozhovory a vyjadrovať sa k odborným veciam.
Sledovatelia sú ľahko zneužiteľní, pretože často nerozlišujú v tom, či influencerovi niekto zaplatí, aby urobil reklamu na kabelku, alebo rozširoval niečie názory.
Určite. Kedysi bolo možné sa spoľahnúť aj na názor fotografa na nejakú techniku. Vedel si, že ju sám odskúšal, vytrápil foťák, objektív a možno ani za to nebol platený, ale vníma to ako službu. Dnes stačí, keď povedia, že produkt je super a je im to vlastne jedno, či to tak je, keď za jeden post dostanú od firmy 300-500 eur. Často nemusia ani daný produkt chytiť do ruky.
Vrátim sa ešte k tvojej tvorbe. V agentúre fotíte aktuality. Máš vôbec príležitosť fotiť nejaký dlhodobý dokument?
To je daň za prácu v agentúre, už 17 rokov sa snažím nájsť si dlhodobú tému, ale nedarí sa mi to. Venujem sa aj foteniu z dronu. Spravil som si všetky papiere, aby som ho mohol legálne prevádzkovať. A teraz rozmýšľam nad tým, dať tomu nejaký koncept. Už mám v hlave 2-3 témy, ktoré by som chcel takto rozpracovať.
Foto: Michal Svítok
Ktorú svoju fotku si ceníš najviac?
To je ťažké, sú to fotografie, za ktorými bol nejaký boj. Napríklad pri poslednej návšteve pápeža. Bolo mnoho vecí, ktoré som si musel vybojovať, na poslednú chvíľu sa veci menili. Určite fotografie z olympiád, za ktorými je mnoho potu, hádania, cestovania, odriekania si, nedostatok spánku.
Aké fotenie by si odmietol?
Veľkú komerciu, ktorá by bola založená na podvode. Odmietnem aj žánre, s ktorými nemám skúsenosť, napríklad fotenie v ateliéri. Alebo to spravím zadarmo, či za preplatenie nákladov, pretože viem, že by som to nevedel spraviť na sto percent. Poviem to na rovinu.
Ako vidíš svoju budúcnosť?
Ťažká otázka. Je pravda, že práca v agentúre je ťažko skĺbiteľná aj s rodinným životom. Vyžaduje si veľa pochopenia zo strany rodiny, keď sa plány menia aj na poslednú chvíľu. S fotkou chcem pokračovať až do dôchodku. A či v agentúre? Zatiaľ áno, ale nechcel by som ustrnúť v nejakej „mechanizovanej“ práci, spraviť len to, čo treba. Som otvorený, rád sa učím nové veci. Možno príde niečo iné, čo ma bude baviť a zistím, že ma to uživí, uvidím.
Foto: Michal Svítok
Akú techniku používaš pri práci?
My v TASR sme Nikoňáci, zatiaľ fotíme na zrkadlovky, ale časom určite prejdeme na mirrorless.
Máš nejaké skúsenosti s mirrorlessmi?
Mám už dávno svoju vlastnú bezzrkadlovku Z6 a som s ňou veľmi spokojný. Kupoval som ju trochu v obavách, čo dokáže, ale som príjemne prekvapený. Mal som na niekoľko dní požičanú aj Z9, nestihol som ju vyskúšať na 100 percent, ale mal som z nej tiež veľmi dobrý pocit.
Aké výhody priniesli mirrorless fotoaparáty žurnalistom v porovnaní so zrkadlovkami?
Bezhlučné snímanie, stabilizácia pri natáčaní videa, obrovská výhoda Z 9 je, že má vstavaný vysielač, ktorý sme predtým na D4, D5 museli dokupovať. Nič ti tak z foťáku nepretŕča, nemusíš myslieť na ďalšiu techniku. Teším sa na budúcnosť, čo nové prinesie. Aj keď na druhej strane sa mi zdá, že kedysi si musel aj niečo vedieť a dnes sú foťáky priveľmi dokonalé. Stačí prísť a stlačiť spúšť, je to až príliš ľahké.
Aj to, že dokážu snímať 30 snímok za sekundu a potom treba vybrať jednu najlepšiu.
Presne, máš veľké kvantum fotografií s veľkým rozlíšením. Hovorím si – čím menej nafotíš, tým menej práce budeš mať potom. 😊 No niekedy sa to samozrejme inak nedá, napríklad na olympiáde. V tom kvante fotografií sa potom môže stať, že dobrú fotku prehliadneš. Nedá sa spoľahnúť, že vďaka sériovému snímaniu nafotíš dobré fotky, nestačí iba stlačiť spúšť.
Ako vyberáš, keď nafotíš veľa fotografií? Robíš rýchly intuitívny výber, alebo si to necháš uležať a vrátiš sa k fotkám neskôr?
Je rýchla doba a práca v agentúre nedovoľuje veľké špekulovanie nad fotografiami. Pri súkromných projektoch si väčšinou spravím veľmi hrubý výber a nechám fotografie dva, tri až štyri dni odležať. Niekedy sa mi stane, že si pozriem fotky hneď po fotení a nie som s nimi vôbec spokojný a potom, keď si k nim sadnem o tri dni, už sa mi vôbec nezdajú byť také zlé. 😊
Dnes ľudia fotia obrovské kvantá fotiek a čudujú sa, keď z podujatia odovzdám 15 – 20 snímok. Podľa mňa je dôležité vedieť urobiť správny výber, aby sa dobré fotky nestratili v množstve priemerných, a hlavne aby si ich vôbec niekto všetky pozrel.
Vďaka práci v agentúre som sa naučil pomerne rýchlo triediť fotky, ale niekedy sa aj mne stane, že musím niekoho poprosiť o pomoc, lebo už sám neviem. Kedysi, keď ešte väčšina denníkov vychádzala s čiernobielymi fotografiami ma jeden kolega naučil triediť fotky tak, že si ich mám zmenšiť na rozmer v akom asi vyjdú v novinách a prehodiť do čiernobielej. Ak aj vtedy bude fotografia dobre čitateľná, môže ísť do výberu.
Pridaj komentár
