Rozhovor Tomáš Halász

Fotografa Tomáša Halásza poznáte už z ephoto.sk z rozhovoru, ktorý sme uverejnili v roku 2011. Čas pokročil a Tomáš získal ocenenie Foto roka 2014, ktorú organizuje Nadácia VUB, za sériu fotografií s názvom Cesta do paláca. Prinášame vám rozhovor, v ktorom vám Tomáš Halász povie viac nielen o víťaznej sérii, ale aj o ďalších projektoch, ktoré chystá v blízkej budúcnosti.

Tomáš, ako sa má fotograf keď vyhrá Foto roka 2014? Tešíš sa z tej výhry?

Pravdaže sa teším, Foto roka je súťaž, kde sa my novinárski fotografi stretávame s výtvarnými fotografmi. Som preto veľmi rád, že sa v tejto konkurencii porota rozhodla vybrať na prvé miesto moju fotoesej Cesta do paláca s A. Kiskom. Je to samozrejme ohodnotenie mojej práce ako takej, ale čo ma viac teší, je skutočnosť, že to ukazuje mladým dokumentaristom, že má cenu robiť na osobných súkromných projektoch. Dúfam, že ich to bude inšpirovať k foteniu kvalitného dokumentu. Tiež chcem povedať, že úspech v súťaži ma neteší len kvôli môjmu fotografickému egu. Keďže je teraz moje meno známejšie, aj nové projekty, ktoré robím pre neziskovky budú mať určite väčší dosah. A sponzori sa budú tiež lepšie zhánať.

Takže si túto sériu nerobil ako seriál pre nejaké médium?

Robil som to pre náš magazín Mono.sk, ako môj osobný, neplatený projekt.

Keď si začal fotiť tento projekt, išlo ti o to, aby boli fotky výtvarnejšie, pravdivé alebo skôr o portrét Kisku? Mal si nejaký plán?

Prvotná motivácia bolo urobiť čo u nás ešte nikto nespravil, a teda zachytiť celú cestu kandidáta do prezidentského paláca, celú kampaň. V Amerike sa to robieva už možno niekoľko desaťročí, že jeden fotograf má na starosti jedného kandidáta a sleduje ho aj dva roky až po samotné voľby. A zsk je nástup prezidenta k moci aj historicky zaznamenaný. U nás, a pokiaľ viem ani v Stredoerópskom kontexte, prezidentskú kampaň zatiaľ takto nikto nezachytil. Som rád, že sa mi to podarilo a že s tým Andrej Kiska súhlasil. Dali sme si dopredu veľmi jasné pravidlá. Ja som mal možnosť bližšieho prístupu k A. Kiskovi počas kampane, ako mal bežný novinár. Zároveň som nechcel nič publikovať počas kampane, aby som jeho kampaň nejako neovplyvnil. Tím A. Kisku mal právo vidieť výber fotografií pred zverejnením, ale už nemal právo do nich nijako zasahovať. Ani ich necenzúrovali a nijako sa ich nepokúšali stopnúť.

Čo je teda zaujímavé v slovenskom kontexte...

Čiže sme si jasne povedali, že toto bude novinárska práca a nie ich promo. A preto tam neboli žiadne financie ani z jednej ani z druhej strany, ako sa snažili naznačovať moji kritici.

Možno kritici reagovali tak preto, že to bolo ostré, farebné, technicky dobré zábery, tak ich to zvádzalo k názoru o propagácii, ale taká technicky kvalitná je predsa celá tvoja práca.

Spočiatku som z vizuálneho hľadiska uvažoval, či sa zamerať viac na logá, prácu s hĺbkou ostrosti, alebo fotiť externým bleskom, aby som do toho dal nejaký väčší fotografický rukopis. No hneď po prvých foteniach som si uvedomil, že toto nie je americká kampaň, a že zákulisie kampane je na počudovanie veľmi obyčajné. Je tam napríklad fotografia, kde dvaja páni sedia na parapete v kancelárii. Keby ste nevedeli o koho ide, tak by ste povedali, že to sú obyčajní dvaja ľudia čo pracujú v kancelárii. A pritom jeden z nich je teraz prezident. Je tam aj fotka, kde Andrej Kiska sedí síce v saku, ale pri nejakých naskladaných stoličkách, kdesi v zákulisí v malom „kulturáku“ na dedine.  Čo je vo veľkom kontraste k americkým kampaniam, kde sú veľké priestory, premyslené dekorácie, vlajky a je tam dokonalé osvetlenie. Tu som dvíhal ISO do výšin, aby som to mal celé aspoň nejako zachytené.

Takže žiadnych päť bodyguardov za chrbtom neustále?

Kdeže. Naozaj som chcel zachytiť túto obyčajnosť formou klasického zobrazovania čistých kompozícií, žiadnych výnimočných techník. Aby som potlačil nejakú vytvorenú moju vizualitu, ale skôr dal divákovi pocit, ako keby tam mohol reálne byť.

Ty si nejaké svoje fotky z kampane prezentoval aj cez instagram, čo si tým sledoval?

Bol to môj ďalší experiment, ktorý som počas tejto kampane aplikoval v praxi. Dával som niektoré momentky na môj instagram, fotené smartfónom. Síce som neukázal finálne dielo, ale možno som takto sprevádzal divákov príbehom v reálnom čase. Veľmi veľa som sa týmto experimentom naučil. Na Slovensku ešte nikto poriadne nepoužíva instagram na novinárske účely. Chcel som, aby som zasiahol čo najviac ľudí kombináciou Facebook + Instagram + Twitter. Bol to zaujímavý experiment aj v tom, že som raz fotil veľkou D-SLR a potom telefónom. Takže som sa rozhodoval nielen čo odfotím, ale aj čím to odfotím. Nedá sa naraz fotiť všetkým. Čiže mám momenty, ktoré sú zachytené len na telefóne a iné iba na zrkadlovke.

Pri inaugurácii som robil dokonca “live” photostream na Instagram. Bola to makačka a neviem či by som si to znovu zopakoval, ale za pokus to stálo.

Zabŕdneme trošku do techniky. Keby si mohol mať na zrkadlovke aj WiFi pomohlo by ti to?

Áno, z jednej strany mi to bolo ľúto, že som nemohol fotiť všetko zrkadlovkou. Z druhej strany som bol rád, že smartfón dával fotkám inú vizuálnu formu. Kým pri zrkadlovke som chcel prirodzený výstup a normálne farby, tak pri smartfóne som ulietal na filtroch a hral sa s tým obrazom v inom kontexte. A veľa som sa toho naučil. Naozaj dnes treba rozmýšľať aj nad komunikáciou fotografického diela.

Link na instagram.

Na čom teraz pracuješ? Vieme, že po ceste za novými zábermi si sa zastavil v Nitre...

Počas cesty po Slovensku, kde pre projekt Darujte Vianoce, zachytávam príbehy z darcovskej stránky dakujeme.sme.sk, kde ľudia žiadajú o finančnú pomoc nie pre seba, ale pre niekoho, kto ju potrebuje. Ide často o veľmi ťažké sociálne príbehy. Kde je dieťa ťažko choré, rodina sa ocitla v zlej finačnej situácii nie svojou vinou a podobne. Ja niektoré tieto rodiny navštívim urobím krátku reportáž a napíšem aj článok o ich osudoch. Posledné roky v novinárskom svete ma prinútili aj písať. Som rád, že to tak je, lebo mám bližší vzťah s danou rodinou. Nemotivuje ma mať najsilnejšie fotky alebo ukázať len tú veľkú chudobu. Mojou motiváciou je ukázať nádej v danom príbehu, či dôstojnosť tých ľudí a hlavne im pomôcť. A tento projekt aj reálne pomáha, čo ma oveľa viac teší ako keby som len vyhral nejakú súťaž.

Myslíš teda, že fotky pomáhajú aj k získavaniu peňazí?

Áno, každý rok tieto aktivity vyhodnocujeme. Som rád, že aj keď si po rokoch s týmito rodinami píšem, mám odozvu ako im projekt pomohol.

Fotografie im dávaš pred publikovaním nejako schvaľovať?

Fotografie nie, len článok, ale nie schvaľovať, skôr im dám overiť fakty, ktoré sú veľmi komplikované... Toto je to, čo ma zmenilo po charitatívnej výstave House of Family. Snažím sa presiahnuť tú novinársku métu, informovať a posunúť sa k tomu ako aj naozaj pomôcť a niečo ovplyniť. Vôbec nie som človek, ktorý rád chodí do strašnej chudoby, len aby mal zaujímavý obrazový či výtvarný materiál. Pre mňa je dôležitý zmysel. Čiže keď aj naruším ich súkromie a porozprávam sa s nimi, viem, že to nie je fotenie len pre moje fotografické portfólio, ale je tam ešte iný cieľ.

Vyhodnoť svoj tento rok ako fotograf...

Tento rok bol pre mňa zlomový, jednak aj kvôli foteniu kampane A. Kisku. Viac som bol motivovaný investovať do vzdelania. Napríklad som sa prihlásil na workshop so svetovým fotografom Ed Kashim. Bol som tiež vybraný do polročného mentorského programu agentúry VII, ako jeden z dvadsiatky účastníkov z celého sveta. Investícia do vzdelania je potrebná preto, aby som lepšie mohol komunikovať príbehy, na ktorých robím. Do budúcna plánujem spracovať témy, ktoré sú na Slovensku v úzadí, problematiku násilia na ženách, svet homosexuálov a podobne. A tieto ľudské situácie zachytiť inou formou k akej sa človek dostane cez denné spravodajstvo.

Fotíš pre denníky?

Fotím len pre magazín Mono.sk, kde som aj fotoeditorom. Snažím sa vyberať to najlepšie zo svetovej a slovenskej fotožurnalistiky a u nás to odpublikovať. Sme neziskový projekt a fungujeme na dobrovoľnej báze. Väčšina fotografov je nám ochotných poskytnúť fotografie bez honorára.

Ale fotíš aj komerčné zákazky...

Účty mi platia komerčné zákazky a som rád, že moji klienti vidia, že cez danú zákazku podporujú nepriamo aj moje vlastné neziskové projekty, na ktorých práve robím. A som tiež rád, že som nezávislý a môžem publikovať kde chcem, aj keď nie som na to odkázaný.

Predstav nám v skratke projekt magazínu mono.sk...

Mono.sk sme založili minulý rok, lebo sa nám chcelo :-). Je to priestor pre novinárske experimenty, long-form články a kvalitnú fotožurnalistiku. Magazín je financovaný z príspevkov čitateľov.

Poďme trošku do inej oblasti. Aký má byť podľa teba dokument? Farebný, čiernobiely alebo si vyberáš podľa témy? Séria House of Family bola monochromatická a esej Cesta do paláca je farebná. Ako to vlastne v tvojom prípade je?

Ja osobne si vyberám podľa projektu. Pri téme sirotinca House of Family mi čiernobiely výstup pomohol zamerať pozornosť viacej na dej, na ľudí a sceliť celú sériu fotografií. Nová esej je farebná preto, aby som potlačil nejakú vizuálnu bariéru vo vnímaní, cez prirodzené farby a primeranú úpravu. Čiže u mňa to vždy záleží od konkrétneho projektu. Pri niektorých témach sa snažím narušiť klišé, napr. Rómov som fotil svojho času farebne, lebo čierno-bielo ich fotil asi každý. A nepovie to nič nové. Nie je dôležité všeobecne určiť čo je lepšie. Skôr je dôležité nájsť hranicu, kde ešte posúvame vizuálny jazyk a nejde len o hladkanie si fotografického ega v štýle „aký som dobrý fotograf“.  Forma by nemala byť nad obsah.

Robíš aj naozaj dlhodobé niekoľkoročné projekty?

Veľmi by som chcel, ale zatiaľ mi nevyšla taká téma. Zatiaľ šlo vždy o kratšie projekty.

Ako si vnímal tento mesiac fotografie?

Oslovila ma výstava A. Kozyreva, tá bola skvelá, čo ale asi nikoho neprekvapilo. Sklamali ma niektoré povrchné reportáže. Ale zaujímavé témy boli v rámci Sony World Photography Awards, ako napríklad domáce násilie.

Aký je tvoj názor zaradenia amatérsky a profesionálny fotograf?

Fotografa fotografom nerobí to, koľko svojimi fotkami zarobí, ale to, čo fotí a čo na fotografiách je. Naozaj dnes nie je dôležité, či sa má človek, ktorý fotí len cez víkendy fotkou živiť a zanechať svoju dobre platenú prácu. Bohužiaľ dnes pri celosvetovom aj Slovenskom trende vývoja tlačovín a spravodajstva vidieť, že najlepšiu fotožurnalistiku budú robiť fotografi, ktorí nepracujú v médiách. Lebo médiá majú obmedzené možnosti, rozpočty a priestor. Sú to ľudia ako napr. Laco Maďar a iní, ktorí zaznamenajú pre naše deti to, ako vyzeral náš svet.

Vieš si predstaviť, že by si nechal dokument a fotil napr. len módu?

Viem si predstaviť fotiť módu na charitatívne účely, ale určite inak ako to teraz vidím v časopisoch. Viem si predstaviť, že možno raz budem z príbehov vyčerpaný a budem fotiť krajinky. Rád by som nabral počas svojej práce dosť skúseností, aby som raz možno mohol učiť a odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

Na facebooku som videl, že si oficiálnym Nikon ambasádorom pre SR?

Som rád, že slovenské zastúpenie Nikonu ma oslovilo s tým, že poznajú moju prácu a či by som mal záujem robiť pre nich ambasádora. S radosťou som to prijal, je to ďalšia možnosť ako prezentovať moju robotu. Fotografa samozrejme nerobí technika, ale technika je integrálna súčasť procesu vzniku fotografie. Niečím to musíme nafotiť. Keby som napríklad nemohol fotiť na ISO 6400 tak polovica mojich záberov z kampane nevznikne.

Takže vďakabohu za vývoj techniky...

Ja napríklad milujem čiernobielu fotografiu, klasický proces, ale nie som nasilu nostalgický. Viem, že pri mojom štýle práce digitál naozaj využijem. Víťazná fotografia roka bola napríklad fotená na ISO 4000 pri 1/30s z ruky na clonu F2,2.

Ďakujem za tvoj čas a rozhovor.