Pokračujem s druhým rozhovorom cez ND filter. Musím povedať, že prikývnutie tohto fotografa naň ma veľmi potešilo. Je to druhý človek z našej miniskupiny, ktorá má sobotné stretnutia pri káve, v talianskej kaviarničke na námestí. Trochu sa vám pokúsim tohto fotografa predstaviť aj vlastnými slovami. Na naše schôdzky pravidelne dochádza na skladacom bicykli, legendárnej značky Brompton. Nemá vybudovanú webovú stránku a taktiež nechodí na Facebook. K jeho fotografiám sa teda nemáte možnosť dostať na internete. Ak sa dostanete do Anglicka a špeciálne do Londýna v blízkej budúcnosti, je možné že narazíte na Black Cab, známe fotogenické taxíky, už s novým dizajnom. Práve jeho ruka sa podieľala na jeho novom výzore. Je totiž autodesigner.
Tak teda tu je, tichý pán s jastrabým okom, Steve Ellis.
Môžeš sa naším čitateľom predstaviť? Vek, zamestnanie atď.
Pokiaľ ide o spôsob a prístup k fotografovaniu, som určite samotár. Je to jediný spôsob, ako sa môžem dostať do vlastnej zóny bez prílišného rozptyľovania. Živím sa ako dizajnér automobilov. Je to veľmi skupinová činnosť, na základe harmonizácie nápadov viacerých osôb tak, aby všetci boli spokojní s výsledkom. S fotografiou vlastne teším len seba. A človek sa nemusí báť, že niekoho sklame. No a v marci som mal 60-ku.
Čo bolo tvojím spúšťačom pre fotografovanie a kedy sa to stalo?
Rád by som povedal, že som videl knihu Henry Cartier Bressona, že ma to tak inšpirovalo až som zabehol do najbližšieho obchodu, aby som si kúpil fotoaparát. Ale nebolo tomu tak. Pravdou bolo, že jediný fotograf, o ktorom som v 70-tych rokoch počul, bol Bailey z jeho reklám na fotoaparáty Olympus. V tej dobe som chcel fotografovať veci, ktoré sa diali vôkol mňa.
Pamätáš si typ svojho prvého fotoaparátu?
O fotení som nevedel vôbec nič a tak som si z druhej ruky kúpil fotoaparát Kowa E, ktorý bol absolútny odpad. A také boli aj moje prvé fotografie. Nenechal som sa však odradiť. Moje zapálenie pre fotenie rástlo a tak som si zakúpil môj prvý „skutočný“ fotoaparát, Canon A1.
Ktorý je tvoj najobľúbenejší prístroj a taktiež fototémy?
Mám veľa fotoaparátov od 1/2 políčkového Olympusu, po 120 Holgu. Páči sa mi používať všetky z nich. Každý jeden má svoj vlastný, nazvem to rukopis. Ak by som si vybral jeden fotoaparát ako obľúbený, bola by to moja Leica M6. Tá ma núti sústrediť sa na to, čo robím. Musím na nej nastaviť zameranie expozície, použiť svoje najlepšie schopnosti dostať z nej všetko. Často sa mi stáva, že si prednastavím fotoaparát minimálne na svetelné podmienky, ktoré práve vonku vládnu, v prípade, že sa niečo neočakávané udeje priamo predo mnou.
Je tiež neuveriteľne diskrétny, čo je skvelé pre moje street fotografovanie. A na druhej strane, pokiaľ bol tento fotoaparát dosť dobrý pre pána Bressona...
Väčšina mojich fotografií je zachytená v mestskom prostredí. A teda pokiaľ mám čas na fotenie, tak vždy radšej fotím mestský street ako krajinkársku fotografiu.
Povedz meno jediného zariadenia, ktoré by mal každý fotograf vlastniť.
Kus šťastnej náhody a expozimeter.
Kto ťa vo fotografii najviac ovplyvnil?
Keď som bol mladší, môj mozog bol ako špongia. Rozpoznal som, keď som sa dostal k dobrej fotografii. Pamätám si, že na mňa zapôsobili a ovplyvnili ma zrnité, čierno biele fotografie Don McCullin-a. Vtedy bol zameraný na sociálny dokument z ulíc Veľkej Británie. V tieto dni na mňa skáču nápady pri rozhovoroch s priateľmi v sobotné rána, pri káve...
Máš obľúbenú nejakú fotomyšlienku?
Je obrovské množstvo citátov od skvelých fotografov, ale ak by som si mal vybrať jeden, ktorá mi stále rezonuje v hlave, tak je to citát od Roberta Cappu: „Ak vaše fotky nie sú dosť dobré, tak potom nie ste dosť blízko.“ Ja osobne používam najdlhšie ohnisko 50mm. Najčastejšie však fotím na 35mm ohniskovú vzdialenosť.
Ak by si mal tú možnosť vrátiť sa v čase, zmenil by si niečo vo svojom foto živote?
Mal som sa učiť od najlepších svetových fotografov a taktiež keď som začínal, mal som navštevovať viac galérie. Zistil by som tak určite skôr ten bod, že ktorou fotografickou cestou sa chcem uberať. Na tom svojom fotochodníku by som bol už určite ďalej.
Máš nejaký vysnívaný projekt?
Keby ma odoslali do Indie s nekonečnou zásobou filmov, bez časového obmedzenia, dokumentoval by som vplyv Bollywoodu na verejný život. (Poznámka: Bollywoodske filmové štúdio patrí vo svete k najplodnejším filmovým centrám).
Čím ťa priťahuje street fotografia?
Je to súčasťou mojej fotografickej cesty. Možno neskôr budem priťahovaný k fotografovaniu niečoho iného. Čo sa mi páči na street fotografii je, že nemôžete ísť von s konkrétnu predstavou v hlave. Nápad však príde k vám tak, ako sa daná situácia odvíja. V tomto žánri je málo čo môžete ovládať. Je to teda istý druh dobrodružstva. Aj tak sa však viac snažím fotografovať svojím srdcom ako hlavou. Ak môžem do fotografie niečo vložiť, čo ide priamo zo mňa. Je to však veľmi ťažké.
Môžeš nám povedať, či si vo fotení prepásol nejaký moment, ktorý ťa veľmi mrzí?
Je ich až veľmi veľa, ktoré by som mohol spomenúť. Často vidím na ulici situáciu, ktorá by stála za zaznamenanie na film, ale dá sa povedať že tak ako sa z ničoho nič objaví, tak ešte skôr zmizne... Napríklad nedávno som bol svedkom, ako chlap zapálene telefonoval. Až priamo kričal do mobilu. Rozhadzoval voľnou rukou vo vzduchu, divo gestikuloval. Aj pozadie za ním bolo výborné. Ale vždy keď som zodvihol fotoaparát k oku, jeho divokosť ho prešla. A táto situácia v jeho rozhovore sa opakovala niekoľko krát. Nakoniec som sa daného obrázku vzdal pre istotu, že by ma mohol zahliadnuť.
Máš nejakú tajnosť alebo chybu, ktorá sa ti stala pri fotení? Ak áno, vedel by si sa o ňu s nami podeliť?
Nespomínam si, že by som vo fotení robil nejakú zásadnú chybu. A keď sa aj nejaká pritrafí, tak sa v konečnom dôsledku otočí na kreatívny projekt. Pokiaľ však fotím na Holgu, tak každý jeden zvitok filmu je ako jedna úžasná kreatívna chyba.
Viem že rád fotíš na film. Taktiež si však vlastník aj digitálneho fotoaparátu. Prečo stále používaš film. Je v tom istý sentiment, alebo nejaká iná záležitosť?
Nepoužívam digitál kreatívnym spôsobom. Len veľmi príležitostne fotím mojím iPhonom s pomocou Hipstamatic. Ak chcem dať niečo na ebay, tak samozrejme nebudem používať film. Možno vo svojej digitálnej budúcnosti by som si chcel vyskúšať Leicu Monochrom. Ale teraz som jednoducho zostal prilepený na film. Použitie filmu ma spomalilo, čo pomohlo mojím fotografiám. Dáva to každému môjmu stlačeniu spúšte zmysel. Z každého filmu si robím kontaktnú tlač a podľa toho sa rozhodujem, ktorý konkrétny snímok zväčším. Toto ma dostáva preč od počítača, kde trávim väčšiu časť svojho života. Radšej sa teda pozerám na svet cez filmový hľadáčik, ako cez digitálny. Podľa mňa sú digitálne fotografie veľmi sterilné, klinické, až veľmi dokonalé. A preto teda kupujem film. Už skutočne viac netúžim po najnovších modeloch digitálnych fotoaparátov.
Fotografická kniha, ktorá nesmie chýbať v tvojej knižnici a tiež nejaký fotograf, živý alebo mŕtvy, ktorému by si chcel asistovať pri fotení.
East of Eden. Od fotografa z Magnum, Carl De Keyzer.
Kniha bol darček od mojej dcéry, ktorej sa podarilo nájsť jej novú vydanie. Dala mi ju na Vianoce. Ja sám som hľadal použité kópie, ale vzdal som sa nádeje, že ju zoženiem za rozumnú cenu. Kniha je o východnej Európe, ktorá prešla prechodom myslenia rokov 90-tych. Je krásne vyfotografovaná a vytlačená.
Keby som mal možnosť pomáhať niekomu, tak by to bol Eugene Atget a jeho fotografie Paríža, na prelome storočia. Sú veľmi zvláštne. Ochotne by som mu Parížom nosil jeho fotoaparát.
Skús pomenovať svoj fotografický štýl troma slovami.
Nádej, bojazlivosť, nadšenie.
Pridaj komentár
Ináč rozhovor sa mi páčil.
