Pozdravujem Vás pán Vano. Vďaka, že ste prijali ponuku na rozhovor. Pán Vano, Vaša kariéra je pozoruhodná. Kým ste sa ale vypracovali na renomovaného fotografa, prešli ste si dosť tŕnistou cestou. Vedeli by ste v krátkosti priblížiť, čo všetko ste museli prekonať, kým ste sa dostali k fotografovaniu?
Tak určite cesta nebola jednoduchá, ale ak človek chce a verí si, tak dosiahne všetko. Nemal so predstavu o tom, čo budem po emigrácii robiť. Keď som s kamarátmi emigroval, cez vtedajšiu Juhosláviu do Talianska nemal som doklady, nemal som absolútne nič. Vtedy som si povedal, že to, čo budem robiť, budem robiť najlepšie ako viem. Spomínam si, keď nás zastavili v Ríme policajti, nerozumeli sme im ani slovo a zobrali nás na policajnú stanicu. Nakoniec sme skončili v utečeneckom tábore. V tom momente som si uvedomil, že sa musím naučiť anglický jazyk a ďalšie jazyky, v opačnom prípade som stratený. V tábore, ktorý bol americký, platili americké zákony. Keďže podľa amerických zákonov sme boli maloletí, museli nás dať na adopciu. Ozvala sa rodina z New Jersey, ktorá ma adoptovala. Nechcel som ísť síce na adopciu, ale nebola iná možnosť. Na začiatku som pracoval v sklárni, kde pracovala celá rodina.
Potom som sa zoznámil s chlapcom z Maďarska, ktorý pracoval u Vidala Sassoona. Ten mi povedal, že tam hľadajú niekoho, kto bude umývať vlasy. Tak som si povedal, radšej umývať špinavé hlavy ako špinavý riad. Po dvoch rokoch, čo som tam pracoval, prišla do kaderníctva mladá redaktorka, ktorú som ostrihal. Tak sa jej to páčilo, že mi navrhla, či by som nechcel robiť vlasy pre fotografov. Ja som ale nevedel čo to obnáša, ale súhlasil som a dostal som sa k newyorským fotografom.
Pamätáte si na svoju prvú fotografiu a máte ju odloženú? Aké pocity vo Vás vyvolala vtedy a ako sa ňu pozeráte dnes?
Na svoju prvú fotografiu si nepamätám. V 15. rokoch som dostal prvý fotoaparát. Fotil som svoju mamu, maturitné tablo. Niektoré fotografie mám do dnes. Fajn na tom všetkom bolo to, keď mi nejaká fotka vyšla, to boli super pocity, lebo väčšinou sa nepodarila žiadna.
Ako vnímate vlastnú prácu?
Moju prácu vnímam tak, že ju robím najlepšie ako viem. Mám to šťastie, že som mohol a môžem robiť prácu, ktorá ma baví, ktorá je mojim hobby.
Na rozdiel od dnešných fotografov ste prešli od klasickej až k digitálnej fotke. Aká fotka bola vtedy a aká je dnes?
Kým prišla na trh digitálna fotografia, tak pri klasickej fotke sa muselo odviesť veľa práce pred jej samotným zhotovením, keďže sa neretušovalo. Pri dnešnej digitálnej fotke urobíte snímok a dokončíte, zdokonalíte ho vo photoshope.
Ako vyzerá Vaša fotovýbava? Vytvárate platinotypy a fotíte na klasický film. Povedzte, čo môže klasika vo Vašom podaní dať dnešnému fotografovi.
Ja mám malú výbavu. Mám malý fotoaparát, ktorý som mal v 60. rokoch a na ktorý fotím moje fotky, moju tvorbu. Potom mám digitálny fotoaparát, ten mi slúži na komerčné účely, ako si vyžaduje klient. Čo sa týka tej klasiky, vysvetlil by som to tak: „ Je rozdiel, či si kúpite chlieb v supermarkete alebo si ho upečiete doma.“
Je niečo, čo ste vo fotografii doteraz neskúsili a chceli by ste sa k tomu dostať?
Je veľmi veľa vecí, ktoré som nevyskúšal, ale ani nechcem. Možno ak by som sa dostal k inému fotografovi, tak robím niečo iné, idem do Bangladéšu, robím reportáž. No dostal som sa k móde, fotím portrét, zátišie a to ma baví to mám veľmi rád.
Na výstave FOTO SLOVAKIA pripravujete prednášku o fotografovaní za denného svetla. Zaujímalo by ma, aký rozdiel vidíte medzi denným a umelým svetlom? A prečo ste sa rozhodli učiť a fotiť s denným svetlom.
Odpoveď je už v samotnej otázke. Ja učím fotiť s denným svetlom preto, lebo to je základ. Veľa mladých fotografov ten základ nepozná, nevedia ako sa fotí denným svetlom a veľakrát ani umelým.
Vo vašom portfóliu môžeme nájsť okrem portrétu aj akty. Je rozdiel fotiť ženu a fotiť muža?
Neviem ako iní fotografi, ja rozdiel nevidím. Ja fotím rovnako mužov, ženy, zátišie.
Učíte fotku mladých fotografov a sám ste profesionál. K neodmysliteľnej súčasti Vašej práce patria aj modely a modelky. Ako vnímate prácu s profesionálnymi modelmi a prácu s ľuďmi, ktorí v tejto brandži iba začínajú.
Ja mám rád ľudí, ktorí začínajú, ja v tom nevidím rozdiel. Tiež som začínal a ak by so mnou nemali trpezlivosť, tak nie som tam, kde som a nedosiahnem úspechy, ktoré som dosiahol.
Čo vás vie nadchnúť u mladých začínajúcich fotografoch a čo naopak nahnevať?
Nadchne ma to, keď vidím, že oni sú nadšení a zoberú si rady, ktoré im dám. Nahnevá ma, keď neposlúchnu, ale to zistia neskôr, keď sa dajú na profesionálnu dráhu. Ja som za 40 rokov prešiel tiež rôznymi obdobiami a tiež som veľakrát nepočúval svojich učiteľov.
Na ceste k úspechu sa človek stretáva s ľuďmi, vzormi, ktoré ho v kariére ovplyvňujú. Je alebo bol vo Vašom živote niekto, kto Vám dal impulz a povedali ste si, „tak jeho fotografia sa mi páči, raz by som chcel byť taký dobrý fotograf ako on?“ Mali ste mentora alebo učiteľa, ktorý Vás ako sa zvykne hovoriť „v začiatkoch držal za ruku a ukázal Vám cestu“?
Mojim vzorom na začiatkoch bol pán Horst P. Horst, chcel som fotiť ako on. No potom som objavil iné vzory ako napríklad Sarah Moon.
Zrkadlovky a pretechnizované aparáty dnes už snáď vlastní každý. Ako vnímate tento nastupujúci trend, resp. čo je podľa Vás hlavnou príčinou, že fotografovanie je čoraz populárnejšie? Čo by ste odporučili človeku, ktorý si práve kúpil zrkadlovku a chce začať fotiť?
No odporučil by som to, čo odporučili aj mne. Vyfotiť minimálne dva filmy denne, v preklade pre dnešnú dobu - urobiť minimálne 72 snímkov, za týždeň to vychádza na 448 fotiek, mesačne to robí 1792 snímkov, ročne keď urobíte 21 504 fotiek, tak o 30 rokov, keď budete mať za sebou 645 120 záberov môžeme hovoriť, že by ste mohli byť dobrým fotografom.
Pán Vano, veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov.
Za sprostredkovanie rozhovoru ďakujeme http://robertvanogallery.com/
Prednášku Roberta Vana o fotografovaní pri dennom svetle si budete môcť vypočuť v sobotu 6.10.2012 o 16:00 v prednáškovej sále Paris. Prajeme príjemný a prínosný zážitok.
Pridaj komentár
