Nick: markoo
Fotografia krajiny patrí medzi najstaršie fotografické žánre spomedzi všetkých, ktoré poznáme. Ak by sme tento žáner delili na podskupiny, určite sa nájde miesto pre kategóriu fotografií, ktoré má v hľadáčiku Marek. Sú to nádherné vysokohorské scenérie, ktoré vám vyrazia dych. Nezriedka sa stane, že do týchto záberov Marek zakomponuje človeka a tak fotografia získava ďalší rozmer. Tie pocity diváka môžu byť rozmanité. Od uvedomenia si nadčasovosti prírody, ničotnosti ľudských problémov až po obyčajný strach o človeka, ktorý sa prechádza na horskom hrebeni špicatom ako holičova britva.
Marek má 32 rokov a žije v meste Púchov aj so svojou manželkou. Koncom júna tohto roku sa vzali, takže sa práve teraz čerstvo tešia z nového spoločného života v jednej domácnosti. Pracuje v rodinnej stavebnej firme. Predtým okrem iného, viac ako tri roky pôsobil v Slovinsku, ktoré sa mu s krásnymi spomienkami a nádhernou prírodou stalo srdcovou záležitosťou.
Na portáli si zaradený ako začiatočník. Máš pocit, že sa ešte máš kde posúvať, zlepšovať? V čom?
Áno, stále sa cítim ako začiatočník vo fotografovaní, hlavne pri pohľade na fotografie mnohých kolegov fotografov. Mnohí z nich sú pre mňa inšpiráciou a pri pohľade na ich diela vidím, že sa ešte stále mám čo učiť a kam vo fotografovaní napredovať. Rád by som sa vylepšil pri zvládaní protisvetla, nočnej fotografie atď........
Aká je najrýchlejšia cesta pre fotografa začiatočníka, aby sa čo najrýchlejšie dostal k pekným fotografiám? Samoštúdium, workshopy...?
Myslím, že každý kto sa chce venovať fotografii si musí nájsť svoju vlastnú cestu. V prvom rade to musí človeka baviť. Nie je to o tom, že si človek nakúpi drahú fototechniku a je z neho fotograf. Ja som vlastníkom, len jednej obyčajnej zrkadlovky s jedným objektívom. Na začiatok naozaj viacej netreba. Mnoho som sa naučil a aj sa učím práve cez fotoportály ako je tento. Veľmi veľa pomáha konštruktívna kritika, dobre rady skúsenejších ako aj prebdelé noci pri nejakej fotografii, čo určite mnohí z kolegov poznajú. A potom samozrejme aj mnoho chodiť a fotiť, všímať si okolie. Fotografovanie ma naučilo pozerať hlavne na prírodu inak.
Ako si začal s fotením a ako si prišiel k fotografii krajiny?
Určite láska k horám ma priviedla k fotografovaniu krajiny. Už ako mladý chlapec som vždy túžil, si tú nádhernú prírodu, ktorú som na túre videl, doniesť domov. A tak, keď prišli na Slovenský trh digitálne fotoaparáty, som si v roku 2004 jeden zakúpil a začal cvakať všetko čo som na horách videl. Vtedy som samozrejme neriešil, svetlo, kompo, rôzne manuálne nastavenia.... Až postupom času, hlavne pri pozeraní iných krajinárskych snímkov som si začal uvedomovať svoje nedostatky.
Doteraz som zostal verný, hlavne foteniu krajiny. Iný druh fotografie je pre mňa možno výzvou budúcnosti.
Čo všetko potrebuje človek, aby bol ráno pri svitaní na vrchole prichystaný?
Tak určite na to človek potrebuje veľké odhodlanie, odvahu, lásku k fotografii a k horám. A k tomu ešte kondíciu a aspoň nejaké skúsenosti. Záleží aký vrchol si človek vyberie a akou cestou sa chce dostať človek hore. Nočné alebo skoré vstávanie, kráčanie po tme, prespávanie na horách, ťažký ruksak, zima, ako aj strach z medveďov sú súčasťou dobrej krajinárskej fotografie. A samozrejme aj vhodné podnebné a svetelné podmienky. Asi už každému krajinkárovi sa stalo, že obetoval mnoho energie a síl, aby sa dostal na vytúžený vrchol a odmenou mu bolo zamračené nebo, alebo príliš silný vietor. Ale naopak niekedy sa vedia vytvoriť tak nádherné podmienky, že človek môže len žasnúť a to čo vidí je lepšie ako si dokázal predstaviť.
Veľakrát, pri pohľade na tvoje fotografie, sa mi až zatajuje dych. Je to naozaj také nebezpečné ako to vyzerá?
Veľmi rád komponujem do svojich krajinárskych fotografii človeka, resp. sa snažím zachytiť čo najlepšie človeka na horách. Mám to šťastie, že skoro vždy idem na túru so svojim bratom, ktorý je rovnaký nadšenec do hôr ako ja. Túry naschvál plánujeme, tak aby sme zastihli aspoň nejaký východ, alebo západ slnka. Púšťame sa aj do ľahkých horolezeckých terénov, kde sa dajú naozaj zachytiť a urobiť mnohé krásne horolezecké zábery. Áno prešli a zachytili sme miesta, kde to rozhodne ľahké nebolo a treba k tomu riadnu dávku odvahy a skúseností, ale sú aj miesta kde to vyzerá veľmi nebezpečne, ale v skutočnosti to bolo veľmi jednoduché, treba sa len správne postaviť a dobre to nakomponovať.
Určite máš z fotení množstvo zážitkov. Mohol by si spomenúť jeden najkrajší, alebo najnebezpečnejší?
Pre mňa fotenie na horách je takmer vždy krásnym zážitkom. Keď človeku prajú podmienky a má pri sebe tých správnych ľudí, tak je to paráda. Rád spomínam na december minulého roku, keď som spolu s mojim otcom stál v Rakúskych Alpách na vrchole s menom Daniel a pozerali sme na krásnu stenu najvyššieho kopca Nemecka Zugspitze, pod ktorým v doline sa začala ako rieka tvoriť krásna inverzia.
A tých nebezpečnejších zážitkov bolo už viacej, napr. v Julských alpách som si zlomil ruku mali sme vtedy veľké šťastie v nešťastí, že to skončilo „iba“ zlomenou rukou. Vo Švajčiarsku som sa spustil na lane do ľadovcovej trhliny, aby sme vytiahli horolezecký cepín ktorý nám tam padol. Opäť v Julských Alpách mi padol fotoaparát z výšky 2500 m. Potom čo sme vo Veľkej Fatre začuli strašný rev od nejakého zvieraťa (pravdepodobne od medveďa) sme utekali, ako len sme vládali. Jeden z tých nebezpečných zážitkov sa mi stal aj v Manínskej Tiesňave. Bratia liezli na cvičných skalách a ja som sa rozhodol za ten čas, keďže som nemal parťáka na lezenie, hľadať nejaké nové miesta na fotenie. Mal som naponáhlo a ako som sa v pomerne exponovanom teréne, snažil preskočiť z jednej skaly na druhú som si pri tom vytkol nohu. Potom som sa s vytknutou nohou musel dostať dole zo skál. Bolo tam síce veľmi strmo no po starom napadanom lístí to išlo ako na tobogane. V nemocnici v Považskej Bystrici som dostal sadru na nohu a najbližšie dni som dal foteniu a horám pokoj. Zase v Julských alpách sa mi raz podarilo dostať medzi stádo kozorožcov, ktorí mali obrovské parohy trochu som sa v tej chvíli cítil neisto, ale našťastie kozorožce nemali o mňa ani zďaleka taký záujem ako ja o nich.
Vždy som obdivoval nádherné zábery, kedy sa v dolinách prevaľovali oblaky vznikajúce pri inverzii. Máš nejaký tip, pre fotografie s krásnou inverziou? Kde a kedy by som mal ísť fotiť?
V horách nad oblakmi sa cítim ako v nebi a preto na fotenie krajiny počas inverzie sa vždy veľmi teším. Na to, aby fotograf vystihol krásnu inverziu je určite veľmi potrebné sledovať vývoj počasia. Teraz to nie je vôbec problém, lebo predpovede na jeden deň dopredu sú pomerne presné. Často mi pomáhajú aj webkamery umiestnené na horách. Ďalej je potrebné vyčkať na správny čas. Krásne inverzie sú najčastejšie počas jesene a zimných mesiacov a hlavne v ranných hodinách. V letnom čase vedia byť väčšinou len po daždi. Raz ma krásna inverzia prekvapila v lete v Julských Alpách a vôbec dážď predtým nebol, ale o to to bol krajší zážitok. Na Slovensku sa dá inverzia fotiť takmer všade kde sú nejaké kopce. Nemusia tie kopce byť vôbec vysoké. Nezabudnem na jednu krásnu rannú inverziu na Súľovských skalách. Nádherné inverzie sú v Malej Fatre a všetkých našich Tatrách. Taktiež Veľký Choč je veľmi vďačné miesto.
Z akých hôr najviac pochádzajú tvoje fotografie? Kde všade si už bol fotiť?
Ako som už spomínal, keďže som žil nejaký čas v Slovinsku, veľmi často som chodil fotiť do Julských Álp. Doteraz sa tam veľmi rád vraciam. Potom pomerne často chodím fotiť na Súľov, do Manínskej Tiesňavy, na Vršatec, Vápeč, Strážov.....Tie miesta sú neďaleko môjho bydliska a tak ich často navštevujem kvôli foteniu. Dosť som toho pofotil aj vo Vysokých Tatrách a aj mnohých iných známych aj menej známych miestach na Slovensku. Niečo som pofotil vo Švajčiarských Alpách na ľadovcoch, Talianských Dolomitoch, Rakúskych Alpách v oblasti Grossglockeru alebo Zugspitze. A aj niekoľko ďalších oblastí Álp. Najďalej som fotil na ostrove Tenerife, kde mi podmienky na fotenie moc nepriali.
Kam sa chystáš najbližšie?
No keďže som sa čerstvo oženil, nejaké veľké plány si momentálne nerobím. Rád vyhľadávam málo známe miesta na Slovensku a vo svojom okolí. Nejaké miesta už mám vyhliadnuté a tak verím, že tento rok sa mi podarí niečo z toho pofotiť. Určite by som sa tento rok rád niekam dostal aj za hranice Slovenska. Možno Dolomity, Julské Alpy, alebo nejaká iná oblasť Álp.
Máš nejakú životnú filozofiu, ktorou sa riadiš?
Áno mám, som kresťan katolík, tak sa snažím riadiť Božími predpismi, ktoré sú pre mňa cestou, pravdou a životom. A fotenie, spojené s prírodou pokladám za obrovský dar, ktorý sme dostali z lásky k nám od Stvoriteľa. A toto vedomie ma napĺňa veľkou vďakou a radosťou.
A čo tvoje fotografické sny?
Keď pozerám fotografie kolegov z ePhota, tak pri niektorých miestach sa mi len slinky zbiehajú. Veľmi sa mi páčia fotografie z Nórskych fjordov, alebo z Islandu. Rád by som šiel pozrieť a niečo pofotiť aj do Himalájí alebo Ánd. Ale to sú naozaj príliš veľké sny. Vždy ma poteší každý západ, alebo východ slnka s fotoaparátom, či už tu na Slovensku alebo aj niekde inde. No verím, že niekedy budem vedieť, krásne pofotiť aj svoju manželku a svoje deti, ktoré sa pri mne budú cítiť šťastne.
Ďakujeme za rozhovor a k nedávnej svadbe za celú redakciu prajem veľa lásky na spoločnej ceste životom :-).
Pridaj komentár
