Perspektívu študoval už tri storočia pred našim letopočtom alexandrijský matematik Euklides. Vo výtvarnom umení – maliarstve, reálne zobrazenie sveta prišlo až v renesancií. Pravdepodobne to bol v 15. storočí taliansky Masaccio, ktorý prvý aplikoval reálne zákonitosti videnej scény vo svojej maliarskej tvorbe (napr. Svätá Trojica). Vo filme sa s perspektívou začal hrať Laurel a Hardy v snímke „Brats“ (rok 1930), kde Stan a Ollie hrajú otcov a zároveň aj svojich synov.
Známejší pre nás bude isto film (trilógia) Pán Prsteňov, ktorý režíroval Peter Jackson. Pre natočenie malých trpaslíkov a hobbitov využil práve jav perspektívy.
Maliarstvo a film úzko súvisia s fotografiou, ale kto vlastne ako prvý využil zákonitosti perspektívy vo fotografii? Z najväčšou pravdepodobnosťou je to dvojica fotografov Arthur S. Mole a John D. Thomas. Títo dvaja páni v roku 1918 dali do pozoru 18 000 vojakov z výcvikového tábora Camp Dodge v Iowe a vytvorili úžasnú fotografiu s názvom Human Statue of Liberty (Ľudská socha slobody).
Pri tak veľkom obraze (celková dĺžka skoro pol kilometra) dvojica fotografov jednoducho musela počítať s dôsledkami perspektívy. Keď si všimneme základňu, tak ju v prvom rade tvorí 17 vojakov. Telo a hlava je zložená celkovo z 2 000 mužov. Samotná fakľa bez plameňa má už 2 800 a plameň dokonca 12 000 vojakov! Na tomto skvelom príklade je jasne vidieť, že vzdialenejšie časti sochy museli byť zásobené obrovským množstvom ľudí, aby sa dosiahol identický výzor v proporciách so svojim vzorom – Sochou slobody. Príprava tejto fotografie trvala viac ako týždeň a pokyny sa udávali cez megafón alebo gestikuláciou s pomocou bielej zastávky. Tak sa oznamovala informácia, koľko ešte oddielov má do obrazu pristúpiť. V roku 1918 vznikli ešte podobné „živé“ fotografie s vojakmi ako “Living Portrait of Woodrow Wilson”, “Human Liberty Bell”, “Human US Shield” a ďalšie.
Toto všetko boli obrovské projekty. Pozrime sa na menej náročnú fotografiu, ktorá sa dá bežne spraviť za pár minút. V roku 2006 užívateľ webu Flickr, John Robinson, pridal fotografiu svojho strýka odfotografovanú v roku 1930. Dom v pozadí sa mierne stráca v hĺbke ostrosti (alebo je to len dôsledok nedokonalosti fotografického prístroja), podobne aj úbytok kontrastu mierne kazí dokonalú ilúziu. Nápad je to však originálny.
Pridám ešte jednu staršiu fotografiu z roku 1940. Tri kamarátky sa zabávajú na pláži. V tomto prípade je už prevedenie lepšie. Povedal by som, že je bez jedinej chybičky. Fotograf už nemusel riešiť až takú veľkú vzdialenosť medzi objektmi, ako to bolo na predchádzajúcej fotografii. Preto je výsledok s použitím vtedajšej techniky presvedčivejší.
A prichádzame do súčasnosti. Predstavím pár najlepších fotografií, ktoré vznikli na základe vlastnosti perspektívy. Veža v talianskej Pise sa priam ponúka na podobné hrátky s perspektívou. Kto bol v okolí veže a nespravil si podobnú fotografiu, ako keby tam ani nebol.
O množstve „originálne“ sa fotiacich ľudí pred touto architektonickou pamiatkou si môžete spraviť predstavu v nasledujúcom videu. Darius Groza si pred vyše rokom spravil srandu a natočil krátke zábavné video. Cez dva milióny pozretí je pre neho veľký úspech.
Ďalšia typická turistická fotografia vznikla v Egypte. Na svedomí ju má užívateľ Siderius (flickr.com). Bozk so sfingou pôsobí na diváka úsmevne a pomer veľkostí objektov (ich vzdialenosť) je ideálna.
Veľmi príjemná rodinná fotografia môže vzniknúť aj na pláži, len potrebuje špeciálne náradie a tým je detské vedierko :-). Je pozoruhodné, akí sú ľudia kreatívni. Nad niektorými nápadmi človek síce uznanlivo kýve hlavou, no zároveň ho prenasleduje myšlienka „Prečo som na to neprišiel ja?„
Pri tejto fotografií sa hovorí ,,byť v pravý čas na pravom mieste a v správnom uhle“. Fotografia sochy Budhu vysokého 15 metrov, ako ukazovákom a palcom prichytila chvost lietadla, je jednoducho perfektná. Autora som nevypátral. V reakciách k fotografii býva často spomínané slovíčko Photoshop. Ako je to naozaj, vie len tvorca.
V Paríži zrejme premiestňovali Eiffelovú vežu. Aspoň podľa nasledujúcej fotografie to tak vyzerá. Skutočne všímavé oko fotografa, to sa musí uznať. Rozmýšľam nad tým, keby sa mne naskytol podobný pohľad na Eiffelovku, či by ma napadlo fotografovať alebo by som to len tak prešiel bez povšimnutia.
Ak sa vám nechce chodiť pre podobné zábery ďaleko do cudziny, dobrá správa je, že ani nemusíte. Ako pozadie stačí aj obyčajný slovenský les a v ňom už trčať pník určite nájdete. Poprípade, park s malým jazierkom vie tiež poskytnúť miesto pre skúšanie.
Ruskému fotografovi Aleksandrovi Malinovi stačí pozrieť z okna a námet je do slova a do písmena po ruke.
Dve osoby na fotografii sa tiež dajú nakomponovať zaujímavým spôsobom. Jedna osoba bližšie, druhá vzdialená vedia pripraviť pre diváka krásny výsledok.
Fotograf Frode Sandbech patrí k tým, ktorých zaujali vesmírne objekty. Prechádzka na Mesiaci nemusí byť žiadna veda. Stačí správny uhol a miesto. Fotografie s mesiacom v rôznych podobách patria azda k najčastejšie spracovaným námetom.
Medzi najlepšie fotografie s mesiacom, u mňa patrí kúsok švajčiarskeho fotografa menom Philipp Schmidli. S použitím fotoaparátu Canon 1DX, objektívu Canon EF 600mm f/4L IS II, a telekonvertoru 2x dosiahol ohnisko 1200mm. S takýmto megaohniskom si vo vzdialenosti 1,3 kilometra navigoval kamaráta na bicykli a v pozadí pózoval mesiac.
Pre zaujímavosť, expozičné údaje boli: ISO 2500, clona 25 a čas 1/250s. A takto to vyzeralo na mieste fotenia.
Zvyčajne nešťastný zákryt objektov dokáže fotografiu pokaziť. Na záver ukážka od Nick Kelly, že to neplatí vždy. Ak sa podarí ideálne rozmiestnenie objektov, perspektíva už zariadi zvyšok.
Pridaj komentár
