V týchto dňoch je na ephoto veľmi pretraktovanou záležitosťou téma ohľadom kvality fotografov, kritiky, prípadne či si fotografi príliš veľa myslia o svojej tvorbe, či sa považujú za najlepších a pod. V tomto článku chcem uviesť „návod“, ako si každý môže byť strojcom svojho šťastia, vo fotografickom žargóne – strojcom zvyšovania kvality svojich fotografii prostredníctvom sebakritiky – sebareflexie.
Čo je potrebné, aby človek ovplýval istou dávkou sebareflexie?
Môže to byť schopnosť naložiť si poriadnu dávku kritických slov, nebáť sa vlastného (terajšieho) neúspechu, v neposlednom rade chuť a motivácia zlepšovať sa. Sebakritika (sebareflexia) je najlepším nástrojom na progres a platí to všeobecne. Ak si dnes sám pre seba pomenujem, čo robím na fotkách zle, v čom sú rezervy, zajtra sa podobným chybám vyhnem tj. – nazýva sa to aj vysnívaný progres. Fotografia nie je zložitý stroj z tisícov komponentov, ktorý každý jeden by mohol byť z lepšieho materiálu, lepšie vyskladaný...a i. Fotografia ako taká sa skladá z nasledovných fragmentov: začína nafotením (tj. technikou s určitou kvalitou) a zo samotného objektu fotografovania, ktorý je charakteristický kompozíciou a svetlom. Kvalita, kompozícia, svetlo + samotný objekt fotenia. Iba štyri aspekty v ktorých môžu fotografi urobiť chybu a iba štyri aspekty, v ktorých sa môžu zlepšovať (iste, dalo by sa do tohto celého pridať množstvo neznámych – resp. premenných, ale netreba to komplikovať).
Potreba neustáleho hľadania chýb na sebe samom
Alfa a omega celého procesu zlepšovania sa vo fotografii (ale aj v akejkoľvek inej činnosti). Najlepšie tento aspekt demonštrujem na príklade zo športu. Osoba ABC každý deň beháva 10km a po niekoľkých týždňoch nadobudne dojem, že 10km a čas 50 min za ktorý túto vzdialenosť ubehne, je dobrý priam výborný. Čo po tomto uspokojení nasleduje? Stagnácia – nič viac, nič menej. Pritom by to chcelo iba pozrieť si nejakú výsledkovú listinu z nejakého amatérskeho behu a naraz by tento bežec ABC uzrel, že rovnakú vzdialenosť dokážu rovnakí amatérski bežci zabehnúť za oveľa kratšie, nie za 40 min, ale aj za 35 min. Ak bude neustále mať na mysli, že dá sa táto trať zabehnúť pod 40min a je to v jeho silách, nikdy stagnácia nepríde, bude nasledovať len progres. V tomto príklad je potrebné povedať, že aj progres o 10 sekúnd je progres. Predsa, ak by sa bežec ABC dostal aj na úroveň 35 min, stále vie, že sú tu aj takí, čo to zvládnu za 30 min.
(!!!) Vidina, že nie je v niečom najlepší mu paradoxne pomôže byť v danej oblasti stále lepší a lepší. (!!!)Ako sa zlepšovať v tvorbe, keď mi nikto nepovie, čo je zle a ako to mám zlepšiť?
Klasická výhovorka dnešných fotografov. Trošku s nadhľadom mi tu napadá situácia z filmu Zelená míľa, keď strážnik Percy pri poprave nenamočil špongiu do vody a následne to opísal slovami, že nevedel, že mal namočiť špongiu do vody (Eng.: I didn't know the sponge was supposed to be wet). Riaditeľ to komentoval slovami – ako dlho močil na záchodovú dosku, kým mu povedali, že ju má predtým najprv zdvihnúť (Eng.: How many years did you spend pissing on the toilet seat before someone told you to put it up before you start?).
Netreba sa stále spoliehať na iných, treba mať dôveru v samého seba a začať používať rozum. Ľudia sú obdarení rozumom, tak nech ho začnú aj používať a pekne kriticky, netreba sa báť momentálneho zlyhania a neúspechu. Ak niekto dokáže objektívne určiť, že nie je rovnako dobrý bežec ako napr. Usain Bolt, tak verím tomu, že dokáže určiť a pomenovať aj chyby, ktoré sa vyskytujú na jeho vlastnej fotografickej tvorbe. Aby som tu moc neteoretizoval, príklady takéhoto seba hodnotenia vlastných fotiek uvádzam nižšie.
Ako prvú fotku si zoberiem turistický cvak z Prahy, trošku upravený, prevedený do BW.
Aj keď je fotka len cvak / momentka, neznamená to, že nemôže byť urobená poriadne. Kde sa zlepšiť a ako stoja otázky, vyplývajúce z pohľadu na existujúcu fotku.
V kompozičnej rovine: napadá mi otázka, či by som nemohol useknúť viacej z oblohy a pridať viacej na dlažbe. Áno mohol. Nebolo by lepšie, aby bolo napravo viacej miesta – kvôli plynulému „triešteniu“ svetla z lampy? Bolo. A čo tak malá vežička naľavo dole, useknúť ju pred, alebo jej dať väčší priestor. Neviem, asi by som to ponechal.
Svetelne rovine: chcel som, aby bolo trochu viacej hmly s tým, že vežičky v pozadí by boli jemne zahalené a fotka by tak mala „snovejšiu“ atmosféru. Nestalo sa tak a nič stým neurobím.
Post proces: Prvé, čo mi pri tejto úprave udrelo do očí bolo, že lampy sú prepálené – bolo by lepšie, aby svetlá obsahovali kontúru? Áno. Tj. naspäť k PP, exportovať z RAW-u 3 exp. a urobiť z toho pseudo HDR. Čo osoba v pozadí? Isto viem, že by sa mi to viacej páčilo bez nej, ale retušovať sa mi to nechce, moc ju aj tak nevidieť, nechám to tak. Nezišlo by sa dominantnej veži v popredí lokálne zosvetlenie. O štipku áno. Je horizont rovný? Je.
Sebakritika fotky skončila vo všetkých aspektoch, viem presne kde a čo by sa dalo zlepšiť, nepotrebujem na to 5 – 6 ľudí, ktorí by mi aj tak horko ťažko venovali dostatok času na zhodnotenie fotky, ktorý jej môžem venovať ja sám. Dôležité je, že túto fotku mám v PC na ploche možno cez mesiac a len čas pomôže k tomu aby som sa na ňu začal dívať viacej kriticky.
(!!!) Nechať fotku odležať je veľmi dôležité, po čase sa začne človek dívať na ňu v úplne inom svetle a kriticky (!!!)
V prvotnej úprave mi prišla fotka celkom obstojná, dokonca som bol potešený aj z PP. A dnes? Určite by som ju uploadoval na FB (čo sa aj stalo, pre priateľov), avšak rozhodne by som takýto výtvor nedal niekde na foto portál (ephoto) a prezentoval ju ako moju „víziu ranného pražského brieždenia.“
Druhú fotku, ktorú si zoberiem sebakriticky na paškál je jedna železničná. Pravdu povediac, sebakritiku tejto fotke som si adresoval už asi druhý deň po nafotení a prišiel som k záveru, že to nie je bohviečo.
Fotené pri známom novom tuneli. Fotku som upravoval do neutrálneho štýlu, aby nikde nekričali presaturované farby, pričom obloha + spodok mali v sebe kontúru a neboli nikde žiadne prepaly. Prvé, čo na fotke zaujme je ostrosť na lokomotíve, čo je vzhľadom na rýchlosť super, avšak čo ten ostatok? Strom vpravo hore rozmazaný, vlastne všetko na fotke je jemne „máznuté“ – kvôli technike fotenia - panning. Pričom hlavný zámer fotenia nebol panning, ale zachytenie rýchleho pohybu. Nemôžem to nazvať nijak inak, ako moje fotografické zlyhanie. Mal som to fotiť úplne inou technikou, než sledovaním objektu a použitím času 1/320. Neustále, keď sa pozriem na fotku, mám pocit, že padá. Napriek mnohonásobnému centrovaniu horizontu v rôznych programoch som nedospel k výsledku, s ktorým by som bol spokojný. Dalo by si to „vycentrovať“ lepšie? Iste. A čo to zábradlie v popredí, neruší? Vlastne trochu áno, keby idem trochu vyššie na briežok, zmenila by sa mi perspektíva a zábradlie by sa posunulo smerom nižšie ku kolesám a pôsobilo by menej výrazne. Nebolo by to lepšie bez toho dominantného konára vpravo hore? Neviem, ale určite by stálo za to orezať fotku a následne porovnať tieto dva kompozičné pohľady.
Neskôr nastane určitá situácia, že človek aj keď sa snaží nájsť nejakú objektívnu (subjektívnu) chybu na svojej tvorbe resp. konkrétnej fotografii, nemôže ju nájsť, resp. nevie ju dostatočne kvantifikovať a pomenovať. Dôležité je však aspoň to, aby vedel približne pomenovať aspekty, kde by sa mohlo zlepšenie uskutočniť. Tu pomôže iba jasne ozrejmenie a priblíženie sféry zlepšenia s jasnými položenými otázkami. Paradoxne, niekedy tu lepšie pomôže názor od 3 – 4 známych na FB s jasnými otázkami, ako zdieľanie na foto portáloch bez jasných otázok vedúcich k zlepšeniu. Príklad z Banskej Štiavnice.
Nebolo by lepšie umiestniť cestu do pravej / ľavej tretiny? Nebolo by to lepšie bez detí? Nie je fotka moc presaturovaná? S týmito otázkami si neviem na 100% poradiť, avšak ak mám takto položené otázky a upravím / vyberiem podľa toho 3 fotky a predložím ich FB komunite (len zopár známym) s otázkou, ktorá je najlepšia, určite sa dozviem správnu odpoveď. Nie je potrebné spamovať na foto portáloch a uploadovať tú istú fotku 4x – pričom stále je to o tom istom a pridávať do každej ďalšej upravenej „nové videnie sveta“. K fotke však musím objektívne povedať, že bodlo by lepšie svetlo (v tomto prípade večerné), ale keďže to bolo v rámci výletu, nemám na fotku prílišné očakávania.
PS: V otázke ohľadom detí (s nimi, č bez nich) som sa po diskusií uistil, že fotka s deťmi má omnoho väčší feel, ako bez nich, dávajú fotke živosť. V tomto názore ma utvrdili ľudia, čo sa fotením nezaoberajú a ani ho nepraktizujú.
Záver
Každej fotke som venoval niekoľko riadkov otázok, pochybností... na prvý pohľad sa to môže zdať veľa, ale keď sa dívate vlastné fotky a hľadáte možnosti zlepšenia, tento proces trvá pár sekúnd a pritom stačí iba chcieť, otvoriť si myseľ a používať rozum.
Pri každej fotke sa treba venovať kompozícii, pýtať sa (projektovať v mysli, prípadne náslene v PC) čo by sa dalo urobiť lepšie, čo by sa fotke viacej hodilo....
Fotky vo full-size dostupné dole v galérii.
Zdroj k citácii z filmu:
Pridaj komentár
Ale vraj to nie je na škodu.....
