Smrť umelca - zrod kreatívneho podnikateľa

William Deresiewicz je súčasným literárnym kritikom, teoretikom umenia a spisovateľom. Vyštudoval biológiu a psychológiu na Columbia University, neskôr na rovnakej univerzite získal titul M.A. zo žurnalistiky a vzápätí doktorát z angličtiny. Jeho úspešné štúdiá z neho robia univerzálneho vedca s mimoriadne širokým záberom. Do roku 2008 pôsobil ako pedagóg angličtiny na Yale University a odvtedy pôsobí ako profesionálny spisovateľ a kritik.

Koncom decembra 2014 sa na portáli magazínu The Atlantic objavila jeho esej „Smrť umelca – zrod kreatívneho podnikateľa". Deresiewicz v niekoľkých odstavcoch sumarizuje metamorfózy postavenia a image umelca v zmenách spoločenského pohľadu v priebehu posledných niekoľkých storočí od ťažko pracujúceho majstra-remeselníka cez osamelého génia po dôveryhodného profesionála. Posledným stupňom pre neho vo všeobecnom povedomí končí všeobecne poznaný a akceptovaný príbeh umelca.

Deresiewicz sa obratne hrá s pojmami „artist-umelec“ a „artisan-majster remeselník“. Práve práca majstrov remeselníkov definovala samotný počiatok vnímania umenia. Etymológia slova „umenie –lat. ars“ siaha k významu „zručnosť/schopnosť“ a „vyrobiť“. Prvé „umelecké artefakty“ boli spravidla predmetmi praktického úžitku s istou estetickou nadstavbou. Ich autormi boli uznávaní remeselníci. Prvé výrobky na pomedzí umenia a praktického použitia je možné nájsť už medzi pravekými artefaktami. Spätne môžeme uvažovať o mnohých velikánoch minulosti ako o umelcoch, no oni sa vnímali rýdzo na úrovni „výrobcov“. V tejto prvej (a najdlhšej) fáze sa kládol dôraz takmer výhradne na praktické použitie. Kreativita sa síce cenila, no dôveryhodnosť a hodnota pramenila skôr z tradície. Rozdiel medzi remeslom a umením prakticky neexistoval.

Tento obraz sa začal pozvoľna meniť na prelome 18. a 19. storočia s nástupom éry romantizmu. Toto obdobie naučilo spoločnosť oceňovať individualizmus a originalitu, romantickí autori rušili zaužívané pravidlá, rozchádzali sa s tradíciou, so spoločnosťou a jej hodnotami a vymedzovali si vlastnú cestu. Obdobie revolúcie bol tiež obdobím sekularizácie. Z „majstra-remeselníka“ sa stal „osamelý génius“, osvietený prorok, či kultúrny aristokrat, s ktorým sa snažil identifikovať aristokrat tradičný. Pojem „umenie“ sa stal všeobjímajúcim – vyššou esenciou, ktorá sa stala substrátom pre filozofické rozjímanie.

Tento model „tvorcu“ sa inštitucionalizoval v polovici 20. storočia zakladaním galérií, múzeí, nadácií a vzdelávacích programov. Umenie začalo byť premetom univerzitného vzdelávania, podobne ako právo, či ekonómia. Inšpirácia a tradícia ustúpila technike tvorby, ktorá sa stala univerzálnou estetickou autoritou. Už nebolo možné vykročiť z tmy do svetla rámp jedinou výnimočnou prácou, kariérny postup mal svoju pevnú organizáciu. Umelec stúpal po predom určených schodíkoch a neustále musel dbať na to, aby viditeľne vykazoval aktivitu a snahu o profesionálny posun.

Z osamelého génia sa stal dôveryhodný profesionál, ktorého autoritu podopieral precízne organizovaný byrokratický aparát. S osamelým géniom a majstrom remeselníkom ho však spájal spôsob zabezpečovania si príjmu. Majster remeselník si zabezpečoval živobytie pod krídlami svojho patróna a génius s profesionálom túto schému doviedli do dokonalosti.

Profesionáli sa stali kompromisom medzi svetským a posvätným. Boli chránení pred tlakom trhu rôznymi sprostredkovateľmi (vydavateľstvá,agenti, manažéri a pod.), ktorí riešili veľkú časť kontaktu profesionála s vonkajším svetom.

Postupne sa však inštitúcie začali dezintegrovať, učitelia sa stali asistentmi, zamestnanci nezávislými zmluvnými stranami. Podnikanie bolo spoločnosti podsunuté ako príležitosť byť si vlastným šéfom. Táto dezintegrácia je sprevádzaná silným tlakom technologického rozvoja. Veľmi významným prídavkom modernej doby je prítomnosť a využiteľnosť internetu. V súčasnosti každý umelec, ktorý akokoľvek zasiahol pozornosť verejnosti, má svoju webovú stránku. Každý si buduje svoju sieť- nie ako uzavretý kruh kontaktov a aktivít, ale ako otvorený priestor pre ďalšiu sebarealizáciu, pričom očakáva reakciu širokého publika. Práve tu sa súčasný kreatívny podnikateľ asi najviac odlišuje od napr. osamelého génia. Reflexie publika sú veľmi dôležité pre ďalšiu prácu kreatívca, smerujú jeho ďalšiu cestu.

Kolegiálna vzájomnosť sa v súčasnosti obmedzuje na púhu použiteľnosť kontaktu. Duch partnerstva sa takmer úplne vytráca, ten prepotrebný moment vzájomnej kultivácie myšlienok a postojov (Deresiewicz ho ilustruje na príklade profesionálneho vzťahu básnikov Coleridgea a Wordswortha). Súčasnému umeniu vládne trh a úporná snaha sa predať. Väčšinové publikum diktuje výsledok, žiada si svoj produkt. A kontakty umožnia posun, pričom si každý stráži svoje know-how, neprenáša ho a nekultivuje v súčinnosti s profesionálnym partnerom.

Ďalším fenoménom súčasného umenia je kumulácia oblastí kreativity. Máloktorý súčasný umelec sa venuje len jednej oblasti umenia. A tak máme maliarov, ktorí sú zároveň sochármi a spisovateľmi,či básnikov, ktorí sú aj hudobníkmi a fotografmi. Podobne ako obchodné firmy rozširujú svoje portfólio, aj umelci - kreatívni podnikatelia rozširujú svoju sféru pôsobnosti, aby vyhoveli požiadavkám trhu. Svet umenia je tak ochudobnený o plody hlbokej vnútornej zrelosti jednotlivca, nakoľko nie je možné sa plnohodnotne a úplne realizovať na viacerých platformách. Výsledkom sú krátkodobo pútavé dielka, ktoré však s pohľadu perspektívy pretrvajú v popredí len veľmi krátko.

Produkt ustupuje pred skúsenosťou. Demokratizácia vkusu spôsobila úpadok obsahu a marketing foriem - toho obalu z najpredajnejších pojmov, ktorých obsah si málokto uvedomuje, no znejú dobre... Každý sa stáva kreatívnym a všetko sa stáva kreatívnym. Kreativitu vnášame do každej oblasti svojej každodennosti. A umenie sa vracia na úroveň remesla.