Edward Weston: Portrét Tiny Modottiovej, 1923.
„Kedykoľvek počujem slová ako umenie alebo umelecké v súvislosti s mojou fotografickou prácou, musím sa proti tomu ohradiť. Som len fotografka, nič viac. To, čo odlišuje moju prácu od ostatných je skutočnosť, že sa nepokúšam robiť umenie, ale pravdivú fotografiu, bez akýchkoľvek úprav či aranžovania.“ (TM)
Tina Modottiová: Písací stroj, 1927.
Assunta Adelaide Luigia Modotti Mondini, známejšia pod menom Tina Modottiová (17. 8. 1896, Udine – 5. 1. 1942, Mexico City) pochádzala z robotníckej rodiny angažujúcej sa v talianskom socialistickom hnutí. Jedenásťročná Tina po skončení základnej školy začala pracovať v textilnej továrni a príležitostne pomáhala strýkovi Pietrovi Modottimu vo fotoateliéri. V roku 1913 sa presťahovala za otcom do San Francisca. Vo voľnom čase sa venovala divadlu, zaujímala sa o módu, umenie a tiež sledovala živé debaty kalifornskej bohémy pitvajúcej rôzne témy od sociálnej filozofie, cez psychoanalýzu až po nové umelecké formy. Studnicou poznania jej bola spoločná domácnosť s básnikom, karikaturistom a maliarom Roubaixom de l´ Abrie Richey. Onedlho sa obaja presťahovali do Los Angeles, kde Tina okrem povestných divokých večierkov rozbehla aj svoju krátku kariéru filmovej herečky. Jej atraktívny výzor ju predurčil na úlohy osudových žien, avšak filmy, v ktorých účinkovala, nedosiahli ani priemernú úroveň. Vďaka Richeymu rýchlo zapadla do kruhov miestnej umeleckej smotánky a nadviazala množstvo užitočných známostí. Medzi inými aj s Edwardom Westonom, ktorému bola modelom i milenkou. Koncom roku 1921 Richey odišiel za inšpiráciou do Mexika. Jeho nadšenie pre porevolučné Mexiko sa prenieslo aj na Tinu, ktorá sa o dva mesiace neskôr vydala za ním do Mexico City. Krátko na to Richey nečakane zomrel na kiahne.
Tina Modottiová: Elegancia a chudoba, 1928.
Tina sa do Mexika vrátila v roku 1923 spolu s Westonom. V Mexico City boli častými návštevníkmi umeleckých klubov, v ktorých sa stretávali radikálni komunisti, avantgardní avanturisti, revolucionári všetkých krajín a dobrodruhovia pochybných cieľov: Xavier Guerrero, Julio Antonio Mella, Vittorio Vidali. Tu saTina zoznámila aj s Fridou Khalo, s ktorou mala dlho veľmi blízky vzťah.Tina, ovplyvnená školenými vymývačmi mozgov, v roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. V tomto čase publikovala veľa fotografií vo viacerých ľavicových novinách, medzi inými aj v ústrednom straníckom tlačovom orgáne El Machete. Mexiko si Tinu podmanilo nielen politickým kvasom, ale hlavne tradičnými inšpiráciami národnej kultúry a jej premenami v modernistickej estetike. Záujem o dejiny a ľud Mexika ju priviedol k spolupráci s muralistami, programovo vyzdvihujúcimi povstaleckých hrdinov a indiánske korene mexického vlastenectva vyživujúce avantgardný umelecký výraz národnej obrody. Hlavné postavy hnutia, Diego Rivera, José Clemente Orozco a David Alfaro Siqueiros, jej umožnili fotograficky zachytiť svoje monumentálne nástenné maľby - murály. V niektorých alegorických postavách poľahky spoznáme aj samotnú Tinu.
Tina Modottiová: Vydávanie zbraní (D. A. Siqueiros), 1928. Celkom vpravo je Modottiová a Mella.
V roku 1929 je idylke koniec. Modottiovej blízky priateľ Juan Antonio Mella, kubánsky emigrant a predstaviteľ alternatívneho krídla v komunistickom hnutí, bol zavraždený. Krátko na to bol spáchaný atentát na mexického prezidenta Pascuala Ortiza Rubia. Tina bola vypočúvaná v oboch prípadoch. Hoci sa podozrenia z účasti či prípravytýchto zločinov nepotvrdili, v roku 1930 bola z Mexika vyhostená. Svojim dielom k tomu prispela aj silná protikomunistická a protiimigračná kampaň v tlači.
Tina Modottiová: Prvomájová manifestácia Syndikátu umelcov, 1929.
Po strastiplnej ceste naprieč oceánom sa na čas usadila v Berlíne. Listy Westonovi z tohto obdobia sú plné nostalgie za mexickým svetlom a chmúrnych úvah o svojej ďalšej fotografickej budúcnosti. Dôvodom vzdať sa fotografovania určite nebola len odlišná kvalita prirodzeného svetla. Oveľa dôležitejší bol technický problém – Tina používala fotoaparát Graflex, ktorý svojim formátom nekorešpondoval s európskym štandardom fotografického materiálu. Ďalšou takmer nezvládnuteľnou prekážkou bol odlišný systém merných jednotiek a ani zriadenie temnej komory nebola jednoduchá záležitosť. Tápala tiež v otázke ako ďalej s fotografickou praxou. Nechcela robiť portréty, zrejme z obavy, že by v silnej konkurencii domácich portrétistov neobstála. Odmietla aj ponuku reportážnej fotografky pre noviny. Bolo jej proti mysli robiť tuctové fotografie a zachytávať len plytké žánrové výjavy z ulíc veľkomesta. Navyše pred dravosťou a schopnosťou okamžite improvizovať uprednostňovala dôkladnú prípravu scény. Väčšmi ju zaujímala architektúra, užité umenie a tiež téma emancipácie žien. V jej prácach sa snúbi hĺbka dokumentu so silou anganžovanosti a agitácie. Napokon podpísala zmluvu s tlačovou agentúrou Union Foto GmbH, zaoberajúcou sa rozširovaním propagandstickej fotografie. Od polovice roku 1930 už Modottiová pôsobila v Moskve, kde pracovala pre Kominternu. S fotografovaním je definitíny koniec. Ako sama hovorí, nedokáže robiť dve veci súčasne, zvlášť ak sú obe také dôležité. V tomto hektickom období nemá na fotografovanie čas, pretože pri plnení politických úloh musí človek držať krok s boľševickým tempom. Keď v roku 1936 vypukla občianska vojna v Španielsku, Tina a jej starý známy súdruh Vidali sa pripojili k interbrigadistom a na horúcej pôde zotrvali až do roku 1939. Po porážke republikánov sa obaja ilegálne vrátili do Mexika. Niektoré zdroje tvrdia, že sa podieľali na vražde Leva Trockého. Tina Modottiová zomrela za nejasných okolností. V úradnom protokole je stanovená ako príčina smrti celkové zlyhanie organizmu, ale málokto z jej súčasníkov tomu uveril.
Tina Modottiová: Žena so zástavou, 1928.
Tvorbu Tiny Modottiovej môžeme rozdeliť na dve časti. V učňovských rokoch 1923-24 pod Westonovým vedením sústreďuje pozornosť najmä na zátišia. Sú to prevažne formálne štúdie svetla, tvaru, tónu a kompozície, avšak na rozdiel od svojho majstra, Modottiová hľadala spôsob, ako vniesť do týchto fotografií symbolický obsah. Pre architektonické štúdie z tohto obdobia je typické komplikované priestorové rozloženie a jemné tonálne odstupňovanie. Začala vystavovať svoje fotografie a časopis Mexican Folkways jej ponúkol spoluprácu.
Tina Modottiová: Ručička, , 1924.
Fotografie z rokov 1925-30 sú charakteristické prítomnosťou modernistických prvkov a estetiky Nového videnia. Modottiovej práce z týchto rokov predstavujú pozoruhodné dielo dokumentárnej a umeleckej kvality. Výrazovo silný je dokumentárny pohľad na vidiecke ženy v ich prirodzenom prostredí, fotožurnalistické snímky z ľavicových manifestácií, snímky ufúľaných detí z robotníckych štvrtí a napokon symbolická esej o úlohe jednotlivca v spoločnosti. V tomto období vznikli jej najvýznamnejšie cykly – Detiz Kolónie de la Bolsa, Ženy z Tehuantepecu, Ruky bábkoherca a tiež aj voľná séria ikonických fotografií uverejnených v El Machete.
Tina Modottiová: Vodojem č. 1, 1927.
Modottiová dôvtipne prepletá dve zdanlivo protichodné tendencie. Na jednej strane sú to lyrizujúce obrázky vidieka, roľníkov a robotníkov, súčasne s experimentovaním s urbánnymi motívmi, zátišiami a artefaktmi vyňatými z ich priestorových a formových súvislostí. Na druhej strane stojí výrazný politicky motivovaný revolučný moment, bezprostredne spojený s jednoznačnými symbolmi modernistickej estetiky, so záujmom o pracujúceho človeka ako súčasť masového obrodného hnutia. Romantizujúci aspekt môžeme bezpochyby pripísať vplyvu Westonovho estetického cítenia. Revolučný rozmer Modottiovej fotografiám zas dodalo podhubie mexickej umeleckej avantgardy, živenej najmä dôvernými vzťahmi s Riverom, Khalo, Orozcom, Siqueirosom a inými.
Tina Modottiová: Ženy z Tehuantepecu, 1929.
Hoci Tina venovala fotografii len toľko rokov, koľko má stolár prstov, predsa zanechala niekoľko výrazných fotografií oscilujúcich medzi dokumentom, politickým manifestom a zhmotnením subtílnej umeleckej vízie. V jej videní sveta zaznamenávame prechod od fotografií poznačených symbolickým jazykom k snímkam so sociálnymi a politickými témami v ktorých sa sústreďuje silný emotívny náboj a napokon v poslednej sérii zátiší návrat k symbolizmu vo veľmi dômyselnej podobe. Výjavy sú hĺbavé, s meditatívnym podtónom. Fotografiám dominuje napätie medzi hlbokou čiernou a prenikavou bielou, jemná tonalita a takmer živočíšna zmyselnosť prýšti z prechodu medzi svetlom a tieňom. Umne pracuje s modelovaním perspektívy, ktorá oživuje scénu zvýraznením línií a plôch. 
Tina Modottiová: Roľník čítajúci El Machete, 1927.
Modottiovej vzťah k fotografickému formalizmu sa postupne uvoľňoval, fotografie sa stávali éterickejšími a humanistickejšími. Kritizovala prvoplánové umelecké efekty a bezmyšlienkovité napodobňovanie iných prostriedkov umeleckého vyjadrenia. Fotografiu prezentovala ako poctivé, nemanipulované umenie. Aj vďaka týmto atribútom sa jej fotografie dostali na stránky množstva nielen mexických ale aj zahraničných ľavicovo orientovaných periodík zaoberajúcich sa vzťahmi medzi umením a politikou. V polovici 20. rokov sa Modottiová vypracovala na azda najvýznamnejšiu fotografku v Mexiku a v roku 1926 dostala spolu s Westonom ponuku od antropologičky Anity Brennerovej ilustrovať jej knihu Idols Behind Altars (1929). Modottiová a Weston cestovali naprieč Mexikom štyri mesiace a dokumentovali tradičnú architektúru, remeslá, rituálne objekty s cieľom umiestniť minulosť do prítomnosti a zhodnotiť pôvodné predkolumbovské kultúrne prvky odhalením ich prítomnosti v každodennom živote Mexika.
Tina Modottiová počas výstavy v Národnej knižnici v Mexico City, 1929.
Fotografická kariéra Tiny Modottiovej vrcholila v roku 1929, kedy predstavila výber zo svojich prác na Prvej revolučnej fotografickej výstave v Mexiku. Táto výstava mala nielen značný umelecký význam, ale predstavovala aj širší spoločenský presah. Šibeničný humor, satira a paródia politických pomerov boli neprehliadnuteľné. Vo veľmi zujímavom vzťahu sa tu ocitla dokumentárna fotografia a umenie propagandy. Tina, silne ovplyvnená fundamentálnou estetikou mexického obrodného hnutia, sa prihlásila k princípu straníckeho charakteru angažovaného umenia. Avšak okrem toho, že svojimi fotografiami reviduje tradičnú marxistickú paradigmu triedneho boja, rozohráva tiež napínavú hru zmnožených identít a vnútorných konfliktov usmerňovaných metaforickým jazykom do podoby nomádskych hybridov sociálnych, politických, rodových a umeleckých rolí. Nositeľom nových vízií Tiny Modottiovej je jej posledná séria fotografií marionet. Na prvý pohľad pôsobia ako dokument z divadelného predstavenia, ale pozornejšie oko rozozná, že ide o umne zrealizované zátišia. Jej fotografie, dlho prezentované ako objektívne záznamy života sa náhle zmenilina tézu „dokument ako pravda“, kde vizuálnemu dokumentu prisudzuje úlohu nositeľa, vykladača a dozorcu nad históriou. Takto chápaný dokument pôsobí v súkromnej i verejnej sfére, je súčasne estetickým objektom i politickou archiváliou, je predmetom ekonomického záujmu ale aj reprezentantom kultúrnej formy.
Tina Modottiová: Ruky bábkoherca Louisa Bunina, 1929.
Modottiová sa pri fotografovaní svojej poslednej série sústredila na samotnú rétoriku vizuálneho dokumentu. Jej cieľom bolo preskúmať, čo vyplýva z neustáleho prekračovania naratívnych hraníc a aká môže byť politická hodnota dokumentov pre politických radikálov a reformátorov na jednej strane, a na strane druhej aký význam tejto hodnote pripisuje vláda a korporácie. Modottiová v úvahách o podstate a poslaní dokumentárnej fotografie prešla vývojom od pýtania sa čo dokument hovorí, ku kladeniu takých otázok, ako komu sa dokument prihovára, aké ciele sleduje, o kom je a akým spôsobom sa ho týka. V tejto súvislosti môžeme Modottiovej fotografie z raného obdobia vnímať ako objektívne, nemanipulované obrazy života, ako neutrálne zdroje historického poznania. Vo vrcholnej fáze svojej fotografickej tvorby sa odklonila od tohto viac-menej tradičného chápania dokumentárnej fotografie a vizuálny dokument poňala v jeho rétorickej funkcii. Divák, v dôsledku svojej historickej situovanosti je spoluutváraný simultánnym pôsobením diferencií a protikladných identít; je konštruovaný týmito primárnymi formami a recipročnými vzťahmi medzi dokumentom a divákom, medzi pravdou a ideológiou.
Tina Modottiová: Kosák, bandolier a kukurica, 1928.
Séria fotografických zátiší s marionetami je v tejto perspektíve záverečným dejstvom manifestácie Modottiovej politických, sociálnych, etnických, rodových, osobných a umeleckých vzťahov s kultúrnym mechanizmom mexického obrodného procesu. Sú nielen skvelými štúdiami hry svetla a tieňa, formy a harmónie, ale predstavujú aj brilantnú satiru kontrolnej mašinérie uplatňujúcej svoj vplyv v celej spoločnosti, a v neposlednom rade tiež subtílny prieskum vlastného status u v rámci komplexných spoločenských vzťahov. Výsledkom tohto prieskumu je paradox identity, t. j. zmnoženie identít a ich fluidný charakter. Modottiovej hyperrealistické marionety nepodkopávajú základy modernej spoločnosti svojim radikálnym symbolizmom ani nezmieriteľnou straníckou propagandou. Politicky podvratné sú tým, že Modottiová zachovala ich príbuznosť s „čistou“ fotografiou, teda s niečim primárne nepolitickým. Vytvorila zdanie, že jej fotografie nie sú politickou agendou. Jazykom metafory prevrátila rozkladné pôsobenie rôznorodých interpretačných kontextov do tvorivého procesu, v ktorom rozkolnícke tendencie podriadila diktátu fotografického formalizmu. Pôvodné antagonizmy utlmila do podoby jemných významových nuáns, ktoré prepožičiavajú týmto fotografiám ich apelatívnu silu.
Tina Modottiová: Ruky bábkoherca, 1929.
Neúnavným úsilím, vytrvalým pestovaním talentu a s povestnou štipkou šťastia pretvorila Tina Modottiová vlastný život na dokonalé umelecké dielo hodné celej série dobrodružných rodokapsov. Svojou prácou významne ovplyvnila charakter mexickej fotografie. V jej vývine predstavuje prechodné obdobie pozvoľného opúšťania piktorializmu a nástupu moderny, pričom pôvodnú westonovskú formu Modottiová naplnila podstatne odlišným obsahom. V tejto fáze čisté umenie presiaklo momentmi angažovaného fotožurnalizmu a fotografia sa stala nositeľkou silných spoločensko-politických tém. Znamenalo to odklon od pitoreskného Mexika, obťažkaného malebnou exotikou, k Mexiku fotogenickému, v ktorom sa prepletá tradícia s avantgardou, aby z tohto tvorivého napätia vzišla fotografia novej kvality. Fotografia svojim účinkom vyzývajúca k prerodu spoločenských vzťahov, poslaním vysvetľujúca marxistický pojem umenia v kontexte triedneho boja, ale súčasne fotografia vo svojej podstate lyrická.
Tina Modottiová: Ruky robotníka s lopatou, 1927.
Literatúra:
Beals, Carleton: Tina Modotti. In: Creative Arts, Vol. 4, No. 2, 1926.
Brenner, Anita: Idols Behind Altars. NY, 1928.
Bortlová-Vondráková, Hana: Tina Modotti: Mezi uměním a fotografií. 2015.
Chilsen, Liz: Synthesis Art and Life. Tina Modotti´s Photography in Mexico and the Building of a Mexican National Identity. In: Photo Review, Vol. 19, No. 1, 1996.
Franco, Jean: The Modern Culture of Latin America. Society and the Artist. 1970.
Harrison, Joan: Tina Modotti – Photographs. In: Woman Artist News. Vol. 20-21, 1996.
Hopkinson, Amanda: Without Walls. In: British Journal of Photography. No. 6859, 1992.
Lowe, Sarah: Tina Modotti´s Vision. Photographic Modernism in Mexico. 1996.
Modotti, Tina: On Photography. In: Mexican Folkways. Vol. 5, No. 4. 1929.
Rabinowitz, Paula: They Must Be Represented. The Politics of Documentary. 1994.
Rivera, Diego: Edward Weston and Tina Modotti. In: Mexican Folkways. Vol. 2, No. 2, 1926
Sammartamo, Paola: Tina Modotti. In: Zoom. No. 4, 1994.
Pridaj komentár
