Adrenalínová Suchá Belá a oddych v Kláštorisku

Suchá Belá je považovaná za jednu z najkrajších roklín Slovenského raja. Vďaka svojej blízkosti k hlavným vlakovým, autobusovým a automobilovým trasám je rozhodne aj jednou z najnavštevovanejších, preto ak človek nechce tráviť dlhé minúty čakaním pod rebríkmi alebo nechce mať na svojich fotografiách more turistov, je lepšie vyraziť skoro ráno. Alebo tak ako my tento rok – na začiatku apríla. Keďže sa nám v malom penzióniku U Rudolfa v Liptovskom Jáne v januári zapáčilo, rozhodli sme sa stráviť tu veľkonočné dni voľna a ukecali sme na to aj kamarátku z Prahy, ktorá v Tatrách ani v Slovenskom raji zatiaľ nebola.  A nakoľko sa Tatry rozhodli počasím nás nepotešiť, prvý výlet sme naplánovali práve do tejto známej tiesňavy.

Výhodou roklín Slovenského raja je najmä to, že sú otvorené celý rok – v zime samozrejme na vlastné riziko a najlepšie s mačkami na nohách. Jediné, čo pred túrou treba urobiť je skontrolovať správy Horskej záchrannej služby, či náhodou na jar topiaci sa sneh nespôsobil príliš veľké škody na rebríkoch, lávkach, mostíkoch a reťaziach, čo by prechod tiesňavami znemožňovalo.

Vstup do rokliny Suchá Belá na začiatku apríla.

Keďže bol začiatok apríla,  so snehom a miestami ľadom sme počítali, ale vzhľadom na to, že rokliny navštevujeme skôr koncom leta, nevedeli sme odhadnúť, koľko ho bude. Do istej miery mi to ako Martinčanke bolo jedno – na sneh a ľad v horách som zvyknutá od malička. Nuž a okrem toho bol tento výlet pre mňa niečím špecifický a dal by sa označiť aj názvom známej rubriky z bravíčka „tenkrát poprvé“, ktoré som v 90. rokoch ako teenegerka čítavala so železnou pravidelnosťou. Po rokoch tvrdení, že sa mi nechce na túry vláčiť zrkadlovku a že ju vlastne vôbec nepotrebujem, rovnako dlhých mesiacoch rozhodovania sa, čítania recenzií, skúmania kladov a záporov, zvažovania finančného rozpočtu a mesiaci čakania od zadania objednávky mi Věrka z Čiech doniesla moju novú hračičku – Nikon D7000. Kvôli záplavám v Thajsku a problémom s dodávkami zatiaľ bez objektívu, ale ten som si požičala od kamaráta v Bratislave. Predstava možnosti odskúšať si Tokinu 12-24mm, nad kúpou ktorej som do budúcna uvažovala, bola priam neodolateľná. A tak som ráno okrem štandardnej turistickej výbavy hodila do auta aj statív a môjho Denisa (ako som foťák familiárne nazvala) s objektívom som zverila do rúk priateľovi, ktorý sedel na sedadle spolujazdca – to pre prípad, že by sa už po ceste naskytli pekné výhľady (aj sa naskytli – akurát so širokáčom sa Kriváň od diaľnice fotil fakt blbo).

Trochu oblačný pohľad na Vysoké Tatry cesto do Slovenského raja.
 

Ľad nás príjemne prekvapil hneď pri vstupe do rokliny. Miestami bol popraskaný, kde tu v ňom vodný tok vyhĺbil zárezy a vytváral kdejaké bizarné útvary. Po pár minútach som Denisa zo statívu už ani neskladala. Širokáč zatiaľ vyhovoval, vďaka ukončeniu nožičiek na statíve (gumené krúžky, ktoré sa prispôsobia akémukoľvek povrchu) som sa nemusela báť ani toho, že Denis na ľade  príde k úrazu a čo bolo najlepšie – veľa ľudí sa zľadovatelého povrchu zľaklo a odišli z rokliny preč. Mali sme ju celú takmer iba sami pre seba. Chlapci vpredu, my s Věrkou fotiac všetko možné aj nemožné ďaleko za nimi.

Ľadové zárezy v rokline.

Misové vodopády, prvé v rokline. Obvykle zaliate vodou, ktorá v ich medzistupňoch vytvorila obrovské kotle podobné misám (odtiaľ názov). Tento raz zľadovatelé a v tej zamrznutej kráse vytvárajúce neopakovateľné čaro. Dostať sa k prvým rebríkom nebol veľký problém, drevo vytŕčajúce z ľadu poskytovalo dostatočnú oporu a darilo sa mi ním prechádzať aj s foťákom na statíve v ruke. Priamo pod vodopádom to už bolo horšie – nijaké popadané kmene stromov, nijaké konáre. Len čistý ľad. Rýchlo nainštalujem statív na bezpečné miesto, skomponujem, prepnem na samospúšť a jeden po druhom sa pod touto nádherou fotíme. Keď prichádzajú ďalší turisti, balíme všetku fototechniku do batohov a stúpame po studených kovových rebríkoch hore. Na šťastie nie sú zamrznuté.

Pod Misovými (vodo) ľadopádmi.
 

30 výškových metrov za nami a prichádzame k najužšej časti Suchej Belej – k Roklinke. Opäť vyťahujem foťák, statív nie je kde rozložiť, svetla sem veľa nepreniká, tokina má najnižšie clonové číslo f4, a tak zvyšujem ISO. Nevediac, koľko si môžem dovoliť a chtiac vyskúšať možnosti Deniska si domov nesiem pár mierne zašumených fotiek robených pri ISO 3000.

Ľadopádik na ceste Roklinkou.
 

Za Roklinkou nás čaká 13m vysoký Okienkový vodopád – pomenovanie dostal podľa skalného okna vo svojej vrchnej časti, ktorým vedie aj turistický chodník. Opäť (alebo skôr – ešte stále) všade samý ľad. Vodu vidieť len kde tu – kde sa jej podarilo roztopiť ľad a vytvoriť v ňom zárezy podobajúce sa pôtočikom. Foťáky znova putujú do batohov a my rúčkujeme smerom k oknu po kovových rebríkoch. Vedľa nás zľadovatelý vodopád, pred nami skalné okienko, prechod, ktorým je pokrytý hrubou vrstvou ľadu. Ešteže je tu reťaz – inak by sme sa bez mačiek a ďalšej výstroje museli vrátiť.

Kým sa dostaneme ku 9m vysokému Korytovému vodopádu, oddychujeme, čakáme, kým klesne adrenalín a ja na relatívne bezpečnom mieste vyberám z batohu statív a Denisa. Malý nenápadný prúdik vody stekajúci po skale hneď vedľa mohutného kusu ľadu, ktorý sa nahromadil pod dreveným rebríkom nad skalným oknom mi príde viac než fotogenický. Vďaka nedostatku svetla našťastie nepotrebujem  ND filter – ktorý na tento objektív ako požičaný ani nemám.

Nad Okienkovým (vodo) ľadopádom.
 

Ďalší adrenalín, avšak neporovnateľne menší než pri prechode okienkovým otvorom v skale, nás čaká medzi Korytovým a Bočným vodopádom. Drevené lávky sú takmer všade pokryté vrstvou ľadu, reťaze sú len na pár miestach a tak sa držíme skál čo to dá, občas sa šmykneme a zvezieme sa ľadom pár metrov nižšie a nakoniec stretávame českého turistu, ktorého jeho skupina opustila po tom, čo v jednom komplikovanejšom úseku nedokázal s ostatnými držať krok – radíme mu, čakáme, kým sa dostane k reťaziam a pokračujeme v ceste.

Pri Korytovom (vodo) ľadopáde.

V lete obvykle vyschnutý, v zime zamrznutý Bočný vodopád.
 

Vo vrchnej časti tiesňavy si pripadáme ako v inom svete. Zrazu nijaký ľad, začína nám byť teplo, všade okolo tráva a kvety, stromy pučia jedna radosť. Začíname byť hladní, takže rýchlym krokom mierime ku chate na Kláštorisku a dúfame, že Tatry bude  aspoň trochu vidieť, aby si ich užili aj naši českí priatelia. Pri chate ticho závidím Věrke, ktorá na svoju zrkadlovku dáva teleobjektív. Ja si Tatry vychutnávam len pohľadom, tento raz ich nezväčňujem – so širokáčom by ich na fotke nebolo poriadne ani vidieť. Navyše polarizačný filter síce mám, ale na objektív 16-85mm, ktorý som si objednala s Denisom a ktorého priemer je o 10mm menší než priemer tokiny.

Po adrenalínovom výstupe Suchou Belou už sa nám Prielom Hornádu nechce absolvovať, preto sa najkratšou cestou vraciame nazad na parkovisko v Podlesku.

Zrúcaniny starého kláštora na Kláštorisku.

Zrúcaniny starého kláštora na Kláštorisku.