Hore

Arménsko I – „Jerevan a južné Arménsko“

Arménsko patrí k dávnym centrám ľudskej civilizácie. Je to hornatá krajina s priemernou výškou 1800 metrov nad morom. Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina (najvyšší vrch Aragak, 4090 m n. m.), na severe sú pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina.

Naša mini výprava

Do Arménska som vyrazil v máji 2017 spolu so známym český fotografom a cestovateľom Garikom Avensianom, ktorý celú akciu organizoval. Garik žije v Česku a je prezidentom Českej federácie fotografického umenia (www.csfu.cz). Narodil sa v Azerbajdžane, ale jeho korene siahajú práve do Arménska.  Teda do Náhorného Karabachu. Ale o tom viac neskôr.

S Garikom  sa stretávam na letisku vo Viedni. Väčšinu jeho batožiny tvoria „katalógy“ z ostatnej návštevy v Arménsku, ktoré chce venovať domácim. V Jerevane sa k nám pridáva tretí člen našej mini výpravy - ruský fotograf Viktor Kanunnikov. Spoločne si vyzdvihujeme objednané auto a vyrážame.

Jerevan

Našim cieľom sú primárne horské dediny na severe krajiny a v Náhornom Karabachu. Prvý deň trávime v hlavnom meste Arménska – Jerevane a jeho okolí. Jerevan je moderná metropola v ktorej však na každom rohu dýcha duch čias minulých – teda sovietskych. Monumentálne stavby v kontraste so všadeprítomnými Ladami, Volgami a Žigulíkmi .


Lada naša všeúčelová.

Za zmienku stojí najmä neobvykle veľké množstvo policajtov hliadkujúcich hlavne v centre mesta. Niet sa potom prečo diviť skutočnosti, že v Jerevane v podstate neexituje pouličná kriminalita. Ostražitosť milicionárov som si overil na vlastnej koži, keď si ma „odchytili“ kvôli vreckovému nožu. Chvíľa napätia a obavy o môjho miláčika. Nasleduje telefonát s nadriadeným, MMSka s fotkou noža. Náčelník nôž zjavne schvaľuje pre bežné užívanie a mne padá kameň zo srdca. A dôležité upozornenie : uniformy (policajti, vojaci) v Arménsku fotiť prísne zakázané!


Spomienka na časy minulé.

Hneď vedľa nášho hotela sa nachádza trh zameraný hlavne na potraviny. Zohnať sa tu dá takmer všetko : od hydiny cez ryby, rakov až po polovicu prasaťa.  Hygiena? No taká pouličná.


Čerstvé  mäso na ceste do obchodu.

Pre pouličného fotografa je zaujímavým miestom ďalší pouličný trh „Vernisáž“ otvorený denne od 10:00 do neskorých večerných hodín. Ponúkaným sortimentom má veľmi blízko k burzám konajúcich sa na našom území v 90 rokoch minulého storočia – včítane nožov vyzerajúcich oveľa nebezpečnejšie ako môj Rockstead.


Predavač nožov na „Vernisáži“.

Trhovníci sú komunikatívni a fotoaparát im nevadí. Väčšina pozná Československo, niektorí aj Slovensko.  Komunikácia v ruštine nie je žiadnym problémom.


Trhovníci na „Vernisáži“.

Kláštor Geghard

Arménsko je známe ako kolíska moderného kresťanstva, ku ktorému sa hlási až 90% miestneho obyvateľstva. V krajine je množstvo cirkevných pamiatok – počnúc unikátnymi krížmi „chačkarmi“ a končiac majestátnymi horskými kláštormi. Jeden z najznámejších – Geghard sa nachádza východne od hlavného mesta a navštevovaný je množstvom turistov.  Chceme sa im chcete vyhnúť a preto vyrážame skoro ráno.

Na parkovisku si všímame skupinku domácich nahodených tmavých rób. Vchádzajú do areálu kláštora a tak ich nasledujeme. Zisťujeme že je to miestny zbor a stávame sa svedkami vokálneho predstavenia. Slovám nerozumiem. Ale prastarý jazyk, ťahavé až tóny  a ponurá atmosféra kláštora robia svoje.


Vokálne vystúpenie miestneho zboru.

V hlavnej časti kláštora sa koná pravidelná bohoslužba. S ceremoniálom na ktorý som zvyknutý v našich končinách (katolíckym aj evanjelickým) má dosť málo spoločné, zaujímavé je opäť intenzívne zapojenie zboru – tentokrát čisto dievčenského.


Zboristky sa chystajú na bohoslužbu.


Chvíľka na rozjímanie.

Počas ceremoniálu sa dá diskrétne pohybovať po celom priestore a zachytiť tak účastníkov so zaujímavých uhlov.


Arménsky duchovný.

Pred hlavnou loďou v ktorej sa konajú bohoslužby sa nachádzajú priestory na súkromné modlitby typické pre pravoslávnych kresťanov. Veriaci umiestňujú do nádob s pieskom sviečky pri ktorých sa modlia.


Súkromná modlitba.

Pred východom z kláštora na nás čakajú predaja chtiví domáci. Magnetky, obrázky, sakrálne predmety, miestne gastronomické špeciality ...


Predavač venčekov.

Pri ústí údolia sa nachádza „tradičná“ (rozumej turistická) pekáreň v ktorej si dávame nekvasený chlieb „lavaš“ spolu so šálkou kávy či čaju. Taká forma ľahkého obeda – to ešte netuším že na najbližšie dva týždne často jediná.


Pekárka a úsmev do kamery.

Z terasy pekárne je výhľad na údolie s kláštorom. Vyťahujem prémiovo dron. Prvý štart je „cvičný“ – zabudol som odaretovať gimbal. Na druhý pokus to vychádza a zdokumentujem kláštor aj s plniacim sa parkoviskom.


Kláštor Geghard z vtáčej perspektívy.

Voghjaberd

Voghjaberd je dedina nachádzajúca sa na polceste medzi Jerevanom a kláštorom Geghard. Známa je najmä oblúkom s výhľadom na Ararat. Túto fotografiu nemám – bol tam opar a dav turistov. A pohľadnice aj tak nefotím. Málokto však vie, že v dedine sa nachádzajú historické jaskynné obydlia slúžiace v minulosti ako úkryt pred votrelcami. Dnes sa obyvatelia nájazdov obávať nemusia, sužujú ich však neustále zosuvy pôdy. Mnohí žijú v polorozpadnutých domoch v riziku, že jedného dňa sa s nimi dom zosunie do údolia. Nechávame auto na hlavnej ceste pod dedinou a peši vyrážame pomedzi zrúcaniny. Dedina pôsobí opustená. Takmer na vrchole dediny narážame na prvých obyvateľov – dvoch starkých na priedomí.


Moji prví vidiečania.

Za moment vychádzajú aj mladí. Pozývajú nás do vnútra. Káva, čaj, niečo pod zub. Debata o všetkom možnom. Ruština sa mieša s arménčinou.


Žiadne strojené portréty, len bežný život.

Dopíjam svoj čaj a vychádzam von. Pred ďalším domom narážam na skupinku detí pýtam sa či ich môžem odfotiť. Vychádza babka a pozýva ma do vnútra. Ďalší čaj. Mám počkať kým dopečú tortu. Neviem koľko to potrvá, ale nikam sa predsa neponáhľam.


Chystá sa torta.

Po hodnej chvíli počujem vonku Garika s Viktorom. Konečne ma našli a pridávajú sa k nám. Že som sa „stratil“ nikomu nevadí. Z práce sa vracia otec rodiny. Vojnový veterán. Rozpráva o Karabachu o vojne, po chvíľke naliehania vyťahuje medaile.


Vyznamenania z vojny v Náhornom Karabachu.

Garik vášnivo diskutuje o politike, arménskych problémoch, karabašskom konflikte. Atmosféra je uvoľnená, nikto si ani neuvedomuje keď sem tam zaznie závierka fotoaparátu.


Garik tak ako ho zažijem ešte mnoho krát.

Počas rozhovoru sa opäť nenápadne vytratím a motám sa po dome. Stretávam juniora, ktorý mi nadšený predvádza svoje domáce fitko. Zaujíma sa o aj o bojové športy, jeho strýko je trénerom v miestnom karate klube.


Domáca posilňovňa.

Dopijeme, dojeme a vydávame sa späť k autu. Po ceste míňame zjavne nový a nedokončený dom. Garik vraví, že pred dvoma rokmi tu nebol. Klopeme na dvere. Majiteľ je doma. Postavil ho vedľa toho rozpadnutého spolu so sestrou za necelé dva roky. Vlastnými rukami. Na jednoplatničke sa varí káva a ďalší čaj. Dnes už štvrtý – ten pri raňajkách nepočítam.


Pani domáca a jej jednoplatnička.

Okrem kávy a čaju nemajú doma nič iné čím by si podľa nich mohli dôstojne uctiť návštevu. Vyťahujú aspoň vlašské orechy. A tak si spoločne lúskame.


Pohostenie vlašskými orechmi.

Na záver si ešte ideme pozrieť starý dom. Celý na šikmo, postláčaný a pozohýbaný silou pohybujúcej sa zeminy. Strhnúť sa ho neodvažujú – od nového ho delí len chliev.


Stará obývačka sa tlakom zeminy zminiaturizovala.

Ararat - Khor Virap

Biblická hora Ararat (5.137 m) je považovaná za jeden symbolov Arménska. Málokto si však uvedomuje, že leží na území Turecka. A navyše sú Araraty dva – Malý a Veľký. Najbližší bod je kláštor Khor Virap týčiaci sa na vŕšku pod úbočiami Araratov. Vrchol Araratu je od neho vzdialený 32 kilometrov. My sme sa na Khor Virap zastavili cestou z Jerevanu do Gorisu. Budíček sme si dali na 4:00 aby sme stihli zlatú polhodinku. Počasie nám praje – obloha modrá a na vrchole Araratu štýlovo usadená čiapka z mrakov. Parkujeme na zákrute pri strome od ktorého „sa to fotí“. Viktor špekuluje nad netradičnou kompozíciou, ja dávam klasickú pohľadnicu. Upravím ju v telefóne a postujem na facebook. Nech doma vedia že sme v poriadku.

Ararat s kláštorom Khor Virap – tak ako ho poznáme z fotografií.

Presúvame sa ku kláštoru na parkovisku kde štartujem dron. Garik ma upozorňuje, že od tureckej hranice sme vzdialený pár stoviek metrov. Môj Bzučo však uniká pozornosti možno ešte neprebudených pohraničníkov a získavam pár menej typických záberov na Khor Virap s oboma Araratmi v pozaí.


Letecký záber na Khor Virap s Araratmi v pozadí.

Noravank a Tatev

Na dnes máme počas presunu v pláne ďalšie dva kláštory. Prvým je Noravank z 13. storočia nachádzajúci sa cca 120 km od Jerevanu. Opäť sa dostáva k slovu Bzučo.


Kláštor Noravank.

Druhý (teda dnes už tretí) v poradí je Tatev, kde končí väčšina turistov na výletoch z Jerevanu. Od okolitého sveta ho oddeľuje hlboké údolie, ktoré sa dá prekonať kabínkovou lanovkou „Wings of Tatev“. Zo svojou dĺžkou 5.7 km je vraj najdlhšou na svete. My dávame prednosť doprave vo vlastnej réžii a pomaly schádzame serpentínami na dno údolia. Tu naberáme dvoch mladých Arménov. Až sem sa dostali so svojou Ladou na LPG, ale nahor ku kláštoru si to už netrúfajú. Časť kláštora je v rekonštrukcii. Navyše začína pršať. V prestávke medzi prehánkami štartujem dron a pokúšam sa zobrať kláštor zhora a z údolia.


Tatev s údolím v pozadí.

Lešenie na kláštore komplikuje komponovanie a tak radšej balím dron a dohadujem sa s kolegami čo ďalej.


Pohľad na Tatev z údolia.

Vyrážame autom cestou na kopec za kláštorom. Na vrcholku zazriem nejaké ovce. Prepínam na režim kamzík a štverám sa za nimi. Viem čo chcem – pred očami mám záber ovce od kamaráta Ľuboša Žákovica. Na jeho ovcu to však nemá.


Pokus o remake Ľubošovho záberu.

Keď sa pokúšam ovciam dohovoriť a dohodnúť sa na lepšej kompozícii pribieha pastierka. Zjavne nemá pochopenie pre umenie a ovce zháňa smerom k dedine. Alebo sa len stmieva.


Ovce s pastierkou na úteku pred fotografom.

Goris

Goris je dvadsaťtisícové mestečko ležiace v hlbokom údolí rovnomennej rieky. V súčasnosti je významné najmä vďaka silnej vojenskej posádke určenej na podporu neďalekého Náhorného Karabachu.


Goris.

Ubytovávame sa v hoteli Goris (ako inak) nesúcom neklamné znaky socialistickej architektúry. Z desaťposchodovej budovy je sú v prevádzke len prvé tri. Pre pol tucta návštevníkov to prepychovo stačí. Večer sa v reštaurácii zoznamujeme s jeho novým majiteľom - Senikom. Pochádza z neďalekej dediny a momentálne žije a podniká v Česku. Hotel kúpil pred troma dňami. Kurvahošigutntág.


„Breakfast room“ v hoteli Goris.

Po raňajkách nás Senik nakladá do svojho Lexusu. Goris je vychýrený svojimi tradičnými pekárňami. Senik nás berie ku kamarátovi, ktorý má najmodernejšiu v meste. Pochválime moderné vybavenie a úctivo poprosíme, či by sme nemohli zájsť do tej, čo sme si včera vyhliadli. Mohli. Chlieb sa tu pečie tradičnou metódou. Jedna žena vaľká, druhá hádže na steny pece vyhĺbenej v zemi. No a tretia vyťahuje hotové produkty.


Tradičná arménska pekáreň v meste Goris.

Kým fotografujeme, Senik niečo dojednáva s majiteľom pekárne. Je dosť možné že ju kúpil. Presúvame sa do centra mesta a nasleduje neplánovaná návšteva u primátora mesta a oblasti. Pri šálke kávy a čaju dohadujeme kultúrnu arménsko-česko-rusko-slovenskú spoluprácu na najbližšie dve päťročnice. Od primátora dostávam vizitku a od jeho asistentky za hrsť cukríkov. To preto že som odmietol cukor do čaju. V Gorise sa podobne vo Voghjaberde nachádzajú historické jaskynné obydlia. S jedným rozdielom. Tu sú niektoré ešte stále obývané. Znie to lákavo a tak v sprievode starostovej asistentky vyrážame ku skalám. Niečo podobné som videl na Grand Canaria, ale to boli turistické atrakcie – dnes je možné si dokonca prenajať jaskyňu ako dovolenkové bývanie. Tu si celkom v pohode nažívajú domáci. Jaskynné bývanie na viacerých poschodiach. So zavedenou elektrikou, satelitom. Klimatizáciu zjavne riešiť nemusia.


Goris – jaskynné obydlie.

Khndzoresk

Ďalej je na pláne návšteva Senikovej rodnej obce Khndzoresk. Užívam si jazdu v prezidentskom kresle. Tlačidiel okolo mňa sa radšej nedotýkam – netuším ktoré z nich by mohla byť priame linka do Kremľa. V Khndzoresku prestupujeme do obitého Range Roveru. Na miestne komunikácie sa určite hodí lepšie. Zastavujeme v miestnom múzeu. Venované je prevažne karabašskému konfliktu. Senik nám ukazuje obraz na ktorom je zachytený jeho nebohý brat so spolubojovníkmi. Uvedomujem si, že vojna je prítomná v každej rodine, v každej domácnosti.


Senik nám ukazuje svojho brata.

Ďalšia v poradí je základná škola. Už nás čaká pani riaditeľka a samozrejme Senikova triedna učiteľka.


Na školskej chodbe.

Garik s Viktorom a Senikov sa v sprievode riaditeľky strácajú kdesi v budove. Zvoní na prestávky, deti vybiehajú na dvor. Ja s nimi. Najskôr trochu ostýchania a potom sa so všetkým strán ozýva „Marcel, sjuda smatri! Vot miňa snimaj!“.


Malý gymnasta počas veľkej prestávky.

Deti sa predbiehajú a predvádzajú, tlačia sa mi pred objektív. Po chvíli rezignujem a cvakám každého bez ohľadu na scénu, kompozíciu, pozadie – nech majú deti radosť.


Každý sa chce dostať do záberu.

Nefalšovanú radosť sa nedarí krotiť ani dozorujúcemu pedagógovi. Nakoniec rezignuje a necháva veciam voľný priebeh. Ďalšie fotenie si už organizujú deti.


Na školskom dvore.

Prichádzajú Garik s Viktorom a ja si idem pre zmenu „oddýchnuť“ pred budovu školy. Stretávam zopár domácich. Vysvetľujem kto som a čo tu robím, počas rozhovorov fotím.


Ťažký život zapísaný v tvárach.


Starký na ceste z poľa.

Znovu nasadáme do auta a presúvame sa do „starej dediny“. Je to komplex 2000 rokov starých jaskynných obydlí.


„Starý“ a nový Khndzoresk.

Senik nám ukazuje plány na vláčik, ktorý by mal voziť turistov naprieč údolím. Snažíme sa mu vysvetliť, že to čo sa hodí do Karlových Varov sa tu bude vynímať trochu inak. Máme čas – tempo zostupu nadol serpentínami nám diktuje oslík miestneho pastiera.


Prednosť v jazde.

Pastier je zároveň strážcom kostolíka na dne údolia. Prezeráme si fotky z časov minulých a vyrážame napäť. V polovici cesty nahor nás už čaká Senikov syn s kamarátom a šašlíkmi. Najeme sa a neskoro poobede vyrážame k hlavnému cieľu našej dnešnej cesty – hranici Náhorného Karabachu.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
stano66
2017-07-04 07:21:08
Krásna reportáž. Parádne fotky, hĺbavo-vtipný text. Arménsko mám na zozname. Vďaka.
 
JanM
2017-07-04 08:30:03
Krásne podané Marcel. Slovom aj obrazom. Najmä tie CB fotky sú doslova magické.
 
Som z toho debil
2017-07-04 08:38:02
Perfektne a velmi zaujimave citanie. Krasne fotky a trosku aj zavidim takyto zazitok .
 
j.a.r.o.
2017-07-04 09:13:25
Pekný príbeh. Akú si mal so sebou výbavu?
 
acton
2017-07-04 09:21:47
Armeni bola narodnost s ktorou som pocas mojho posobenia v Rusku prichadzal do styku asi najcastejsie, sice moji zamestnanci boli Uzbeki ale Armeni su tam najaktivnejsi cudzinci... dokonca viac ako domaci a preto ich Rusi najviac nenavidia, co Armen to podnikatel a vela z nich to dotiahli daleko. Ale mat Armena ako kamarata, to je dost zlozite...
Armen nevynecha den v ktorom by nespomenul aky su perfektny, aky je armensky narod najstarsi na svete, ake maju najkvalitnejsie jedlo, najlepsie skoly, najmudrejsi ludia, najstarsia civilizacia a aky sme v europe zaostali... a ceresnicka bola vzdy, ze europa je zodpovedna za armensku genocidu...
Armen ma prosil aby som ho ucil fotografovat ale vacsinu casu som pocuval aky je Armensky narod perfektny a aky su europania neandrtalci... kniha by sa dala o tom pisat.
Inac pekna reportaz, mal som niekolko krat moznost tam autom ist konkretne s Mishom, to bol ten fotograf... no trval na tom aby sme isli mojim autom a to sa mi nepacilo. Radsej tam pojdem s neandrtalcom europanom a bude to stat za to.
 
Marcel Rebro
2017-07-04 09:34:44
príspevok od: acton
Armeni bola narodnost s ktorou som pocas mojho posobenia v Rusku prichadzal do styku asi najcastejsie, sice moji zamestnanci boli Uzbeki ale Armeni su tam najaktivnejsi cudzinci... dokonca viac ako domaci a preto ich Rusi najviac nenavidia, co Armen to podnikatel a vela z nich to dotiahli daleko. Ale mat Armena ako kamarata, to je dost zlozite...
Armen nevynecha den v ktorom by nespomenul aky su perfektny, aky je armensky narod najstarsi na svete, ake maju najkvalitnejsie jedlo, najlepsie skoly, najmudrejsi ludia, najstarsia civilizacia a aky sme v europe zaostali... a ceresnicka bola vzdy, ze europa je zodpovedna za armensku genocidu...
Armen ma prosil aby som ho ucil fotografovat ale vacsinu casu som pocuval aky je Armensky narod perfektny a aky su europania neandrtalci... kniha by sa dala o tom pisat.
Inac pekna reportaz, mal som niekolko krat moznost tam autom ist konkretne s Mishom, to bol ten fotograf... no trval na tom aby sme isli mojim autom a to sa mi nepacilo. Radsej tam pojdem s neandrtalcom europanom a bude to stat za to.
No možno si bol v inom Arménsku ako ja. Neviem prečo, ale mne nič podobné potrebu rozprávať nemali. Práve naopak. Pokornejších a milších ľudí by som ťažko hľadal. Každopádne o Arménoch bude niečo málo napísané v ďalších častiach.
 
acton
2017-07-04 09:41:04
príspevok od: Marcel Rebro
No možno si bol v inom Arménsku ako ja. Neviem prečo, ale mne nič podobné potrebu rozprávať nemali. Práve naopak. Pokornejších a milších ľudí by som ťažko hľadal. Každopádne o Arménoch bude niečo málo napísané v ďalších častiach.
n
Nepisal som, ze som bol v Armensku a cestne iba jeden z nich nikdy nespomenul aky su perfis, jeho otec casto chodil za sociku do Ceskoslovenska ako muzikant a on sa on sa dost pozitivne vyjadroval tych casoch v Ceskoslovensku.
Ja som bol v Rusku 4,5 roka, keby si ty bol tak dlho v Armensku zazil by si uplny opak toho co si zazil ako turista.
 
duha
2017-07-04 09:44:11
Marcel, jednoducho skvele. Obraz aj text.
 
fondrist
2017-07-04 10:31:34
Marcel, fotografie svetové, a komentár tiež.
 
Patrik Stedrak
externý redaktor 2017-07-04 11:00:37
Parada citat a pozerat. Uz sa tesim na pokracovanie.
 
blahoslav J B Art
2017-07-04 11:17:06
CB fotky tradicne vyborne, text zaujimavy a vtipny ... uz som navnadeny na pokracovanie
 
Chrobak333
2017-07-04 11:23:50
Skvelé čítanie a parádne fotky.
 
alkaline
2017-07-04 11:53:15
...luxusné zábery...👍
 
josseee
2017-07-04 12:21:09
paradicka, taketo reportaze ja mozem
 
jugin
2017-07-04 13:16:26
Výborný článok a výborné dokumentačné fotky ! Teším sa na pokračovanie.
 
Daniel Urban
2017-07-04 13:17:39
Skvelá reportáž Marcel. Parádne čítanie aj fotky.
 
jelka113
2017-07-04 16:27:12
už sa teším na pokračovanie
 
Jubi
2017-07-04 17:33:48
kurfa čímstofocil, to je paráda ...
 
Miro Bartánus
2017-07-04 18:17:13
Výborné fotky, v každej je príbeh, ani nepotrebujú komentár, stačí pozerať. Vďaka za zdieľanie.
 
Marcel Rebro
2017-07-05 09:13:43
príspevok od: j.a.r.o.
Pekný príbeh. Akú si mal so sebou výbavu?
Technike plánujem venovať drobnú zmienku v záverečnej časti. Myslím že v tomto žánri nehrá až takú rolu. Mal som dve Olympus telá a svetelné monofokály. Na jednom 35 alebo 24mm na druhom 90mm. Plus dron DJI Mavic.
 
Marcel Rebro
2017-07-05 09:16:26
príspevok od: Jubi
kurfa čímstofocil, to je paráda ...
Keď mi podobná otázka došla ešte keď sme boli v Arménsku, Garik reagoval "Napiš že Ajfónem. Při tvém stylu focení a zpracování je to jedno". Odpoveď vyššie.
 
Marcel Rebro
2017-07-05 09:18:08
Kamaráti ďakujem všetkým za milé a povzbudivé slová. Som rád že vás moje obrázky a písmenká zaujali.

Marcel
 
aeon3
2017-07-05 11:44:47
Skvelý článok a aj super fotky
 
seifi
2017-07-05 13:10:51
dobre si to aj fotografom aj perom
 
lacoslav
2017-07-05 19:17:59
Výborné. A Noemovu archu z tej strany nebolo vidno?
 
peterdudas.eu
2017-07-06 22:24:11
Pekna reportaz, fotky maju smrnc.
 
jerzi45
2017-07-08 20:48:39
pošmákol som si, okom i duchom...výborné
 
spektrum
2017-07-09 12:48:56
vďaka za človečinovský počin..bola som tam v 79...
 
JohnNewton
2017-07-10 10:13:31
No ČB a obsah bez výhrad, ale farba má rezervy, vidím na niektorých foto v strede inú farebnú tonalitu ako na okraji.
Asi nebudem za kamaráta ale nepísal som to na začiatku aby som kamarátov neovplyvnil.
 
Marcel Rebro
2017-07-10 11:50:25
príspevok od: JohnNewton
No ČB a obsah bez výhrad, ale farba má rezervy, vidím na niektorých foto v strede inú farebnú tonalitu ako na okraji.
Asi nebudem za kamaráta ale nepísal som to na začiatku aby som kamarátov neovplyvnil.
Ahoj. Ďakujem za postreh. Farebné sú len ako dokumentačné, primárne som fotil BW. Ale aj tak by ma zaujímalo na ktorých je ten rozdiel v tonalite. Lebo úpravy som na ne takmer žiadne neaplikoval.
 
JohnNewton
2017-07-10 11:55:04
príspevok od: Marcel Rebro
Ahoj. Ďakujem za postreh. Farebné sú len ako dokumentačné, primárne som fotil BW. Ale aj tak by ma zaujímalo na ktorých je ten rozdiel v tonalite. Lebo úpravy som na ne takmer žiadne neaplikoval.
Starý a nový Kh...., a Goris, v strede obrazu teplé odtiene na okraji modré. Neviem posúdiť či to je svetlom, ale nezdá sa mi.
 
Marcel Rebro
2017-07-10 12:53:08
príspevok od: JohnNewton
Starý a nový Kh...., a Goris, v strede obrazu teplé odtiene na okraji modré. Neviem posúdiť či to je svetlom, ale nezdá sa mi.
Máš pravdu. To je fotené dronom (1/2.3'' kompakt). "Upravoval" som to (pre účely tohto článku) jednotlačítkovým filtrom z Authentech Perfectly Clear čo sa volá že "UAV Booster (Drones)".
 
perf
2017-07-10 21:19:26
Marcel, super! Oceňujem najmä fotografie v interiéroch za horších svetelných podmienok - myslím tým technicky perfektne zvládnuté. Obsahovo taktiež výborné snímky! Gratulujem!
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované