Viete čo spája holandského objaviteľa Abela Janszoona Tasmana a britskú kráľovnú Žofiu Šarlotu z Mecklenburg-Strelitz? Severné pobrežie Južného ostrova Nového Zélandu. Teda aspoň symbolicky. Nachádzajú sa tu totiž dve diaľkové turistické trasy, z ktorých jedna nesie meno moreplavca a druhá panovníčky. Abel Tasman Coast Track a Queen Charlotte Track. A práve sem máme namierené dnes.
K Abel Tasman treku patria slnko, more...
Abel Tasman Coast Track patrí medzi najpopulárnejšie z diaľkových turistických trás na Novom Zélande. Je súčasťou národného parku Abel Tasman a okrem pobrežnej trasy tadiaľ vedie aj menej známa trasa cez vnútrozemie - Abel Tasman Inland Track. Národný park bol slávnostne otvorený pri príležitosti 300. výročia objavenia Nového Zélandu holandským moreplavcom. Ten ako prvý Európan v roku 1642 počas jednej zo svojich objavných plavieb neplánovane zakotvil práve v tejto oblasti.
Abel Tasman Coast Track kopíruje pobrežie rovnomenného národného parku.
Väčšinu národného parku pokrýva hustá vegetácia.
Trek pozdĺž pobrežia má celkovú dĺžku 51 kilometrov a vedie viacerými oblasťami, ktoré sú prechodné len počas odlivu. A práve vtedy sú rozsiahle pláže najzaujímavejšie. Ako z fotografického tak aj ornitologického pohľadu. Ustupujúci oceán za sebou zanecháva hostinu na spôsob "jedz koľko vládzeš", ktorá je tu v ponuke každý deň. Stravníci na seba väčšinou nenechajú dlho čakať.
Pláž v Sandy Bay počas odlivu.
Niektorí z pravidelných náštevníkov vtáčieho banketu.
Napriek nízkej nadmorskej výške prejdenie celého pobrežného treku dá zabrať. Nielen svojou dĺžkou, ale aj netradičným podkladom. Šlapať kilometre po piesku vo vibramoch a s ťažkým batohom je poriadna otrava. Chôdza naboso je síce príjemnejšia, ale zasa pomalšia. Terénne špecifiká sú v kombinácií s pohodlnosťou turistov, vhodnou príležitosťou pre miestnych podnikateľov. Tí na vodných taxíkoch prepravia kohokoľvek a čokoľvek.
Časti túry vedú po plážach, ktoré sú prístupné len počas odlivu.
Jeden z miestnych vodných taxikárov.
Po niekoľkých dňoch šlapania meníme aj my vibramy za kajaky a vyrážame preskúmať pobrežie z trocha iného uhlu. Na neďalekých malých ostrovoch sa pravidelne vyhrievajú uškatce forsterove. Väčšina návštevníkov považuje tieto sympatické cicavce za tulene. Prispieva k tomu zrejme aj ich anlický názov - New Zealand Fur Seal. Na rozdiel od tuleňov majú uškatce ušné boltce, od ktorých je odvodená aj slovenská verzia ich vedeckého názvu. Pri pohybe po súši sú v porovnaní s tuleňmi oveľa rýchlejšie. Zadné plutvy podsunutím pod seba dokážu používať ako končatiny. V minulosti boli takmer úplne vyhubené. Z pôvodného počtu, ktorý sa odhaduje na viac ako dva milióny, ich dnes na pobreží Nového Zélandu žije približne 60 000.
Leňošiace uškatce na ostrove Adele Island.
Ostrovy s uškatcami sú vzdialené od pobrežia len pár kilometrov. Vďaka opakujúcim sa prílivom a odlivom však vždy aspoň jedným smerom pádlujete proti silnému prúdu. Ospalé uškatce sa lenivo vyvaľujú v tieni pod skalnými útesmi. Niektoré z nich sa občas prekonajú, aby jedným okom skontrolovali situáciu navôkol. Je mi jasné, že v takom teple ani plutvou nepohnú. A vôbec sa im nečudujem. Pri predstave záverečného pádlovania proti odlivu im ich poobedňajšiu siestu závidím a najradšej by som sa k nim pridal. Namiesto toho opatrne balím foťák a chytám pádlo do ruky. Do zátoky Sandy Bay dorážame počas vrcholiaceho odlivu. Usedení, dolámaní a poriadne nasolení vystupujeme na plytčine. Záverečné metre ťaháme kajaky cez posledné zvyšky vody k traktoru, ktorý uprostred prázdnej zátoky pôsobí na mňa prinajmenšom trocha nemiestne.
Niektoré traktory na Novom Zélande nezbierajú len úrodu.
Smerom na západ od národného parku Abel Tasman začína oblasť Marlborough Sounds. Tvoria ju rozsiahle a členité údolia riek zaplavené morom. Spleť zálivov, poloostrovov a ostrovov pokrýva takmer 4000 kilometrov štvorcových. Hlavnou vstupnou bránou do celej oblasti je mestečko Picton. Práve sem prichádzajú trajekty spájajúce Južný ostrov s hlavným mestom Wellington na opačnej strane Cookovho prielivu. Diaľková trasa Queen Charlotte Track vedie pozdĺž zálivov Kenepuru a Queen Charlotte a má dĺžku 71 kilometrov.
Mestečko Picton na konci zálivu Queen Charlotte Sound.
Na jej jednom konci sa nachádza dedina Anakiwa a na konci opačnom zátoka Ship Cove. Práve tu v roku 1770 prvýkrát zakotvila loď Endeavour kapitána Jamesa Cooka. Zátoka sa neskôr stala jeho základňou počas nasledujúcich plavieb. Na tomto konci začína diaľkovú túru aj väčšina turistov. Transport na začiatok trasy z neďalekého Pictonu ponúka viacero spoločností. Jedna z nich funguje zároveň aj ako vodná pošta. Do mnohých oblastí pozdĺž zálivov je prístup ešte aj dnes len po vode, a tak sa turisti o miesto na lodi delia s poštovými vrecami a balíkmi. Okrem nich kapitán lode rozváža aj domáce úlohy pre deti žijúce vo vzdialených častiach zálivu.
Pojazdná pošta a jej zákazníci.
Hoci Queen Charlotte Track nie je jedným z deviatich veľkých trekov Nového Zélandu, na jeho atraktivite to vôbec neuberá. Práve naopak. Na odľahlých miestach akoby zastal čas a výhľady ponad nekonečné zálivy sú neustále iné.
...a výhľadov na Queen Charlotte treku.
Rovnako zaujímavou je aj ponuka miestnych občerstvovacích zariadení. Zatiaľ čo na väčšine veľkých trekov si na turistických chatách nič nekúpite, Queen Charlotte trek má hneď niekoľko štýlových krčiem a kaviarní. Do tej v zátoke Punga Cove sa vstupuje priamo z lode. Lepší začiatok a koniec celodňovej túry si snáď ani nemožno predstaviť.
V zátoke Punga Cove si kávu či krígeľ piva môžte objednať už z paluby lode.
Na rozdiel od pobrežného treku v národnom parku Abel Tasman absolvovanie diaľkovej trasy Queen Charlotte nie je závislé na prílivoch a odlivoch. Väčšina trasy vedie cez zvlnené kopce porastené hustým pralesom. Kto nemá čas alebo vytrvalosť prejsť ju v celej dĺžke, môže aj tu využiť vodné taxíky ponúkajúce prepravu medzi jednotivými úsekmi.
Rušná premávka v zálive Queen Charlotte.
So zelenými svahmi Marlborough Sounds ostro kontrastujú vyprahnuté kopce neďalekého Blenheimu. Zvlnené Wither Hills priamo nad mestom ponúkajú pri západe slnka nádherné fotografické scenérie. Oblasť patrí medzi najslnečnejšie v rámci celého Nového Zélandu. Vďaka svojej polohe a vhodnej klíme je zároveň aj jedným z centier vinárskeho priemyslu krajiny. Okrem viniča sa tu však pestujú vo veľkom aj čerešne či olivy. Poľnohospodárstvo a turizmus sú dnes hlavnými hospodárskymi odvetviami celej oblasti.
V minulosti bola oblasť neslávne známa lovom veľrýb. Medzi mestami Blenheim a Kaikoura boli viaceré stanice na ich lov. Od roku 1978 sú veľryby v rozsahu dvesto námorných míľ od pobrežia Nového Zélandu chránené a loviť ich chodia už len turisti s fotoaparátmi. Pri troche šťastia sa dajú občas zahliadnuť aj tesne pri pobreží.
Kaikoura na severo-východnom pobreží je dobrým miestom aj na pozorovanie už spomínaných uškatcov forsterových. Mnohé kolónie sú tu ľahko dostupné na viacerých miestach pozdĺž pobrežia. Zatiaľ čo mláďatá sú hravé a vyzerajú neškodne, dospelé jedince sú skôr agresívne a dokážu sa prekvapivo rýchlo pohybovať.
Turisti s uškatcami forsterovými na pláži v Kaikoure.
Panorámu skalnatého pobrežia v okolí Kaikoury krásne dopĺňajú zasnežené končiare Kaikoura Ranges. Hory týčiace sa priamo nad oceánom je vidno až z južného pobrežia Severného ostrova vzdialeného asi 120 kilometrov. Kaikoura Ranges tvoria dve paralelné pohoria - k pobrežiu bližšie Seawards Kaikouras (najvyšší vrch Mount Manakau má 2 610 metrov) a vzdialenejšie Inland Kaikouras (Mount Tapuae-o-Uenuku s 2 885 metrami). Sú pokračovaním Južných Álp - pohoria, ktoré sa tiahne väčšinou Južného ostrova. Ale o tom zase niekedy nabudúce.
Pohľad na Kaikoura Ranges z pobrežia v okolí Kaikoury.
Najvyšší vrch Seawards Kaikouras - Mount Manakau.
Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D a Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm IS a Canon EF-S 55-250 mm IS II.