Zo začiatku boli digitálne fotoaparáty krajne nedokonalé a ich parametre sú nám dnes smiešne. Aj keď je stále čo vylepšovať, nemožno o dnešných fotoaparátoch povedať, že sú nedokonalé a ešte je nutné na nich niekoľko rokov popracovať. Naopak, už niekoľko rokov sú na vysokej úrovni. Tomu predchádzali roky vymýšľania a zdokonaľovania. Nie všetky nápady, riešenia a technológie sa ujali. Pozrime sa na tie, na ktoré už len spomíname.
ČB snímač
Začneme snímačmi. Prvé digitálne fotoaparáty fotili čiernobielo. Až neskôr vznikli farebné snímače, chvalabohu pomerne rýchlo. Dnes v drvivej väčšine používame snímač poskytujúci farebný obraz, ktorý keď chceme, kedykoľvek skonvertujeme na čiernobiely. Aj dnes existujú monochromatické snímače, napríklad v Leica Monochrome. Slúžia však pre špecifické použitie, nie preto, že konštruktéri nevedia vyvinúť farebný snímač.
Logitech Fotoman Plus, jeden z prvých, komerčne predávaných, digitálov mal ČB snímač.
Zdvojený snímač
V počiatkoch komerčnej digitalizácie mali snímače slabé parametre. Tým najsledovanejším bolo rozlíšenie. Prvé fotoaparáty nemali ani 1 Mpx a aj tak stáli toľko, ako dnešná FF zrkadlovka. So zaujímavým technickým riešením prišla Minolta, ktorá v jednej z prvých digitálnych zrkadloviek použila dva snímače vedľa seba a tým zdvojnásobila rozlíšenie. Vývoj snímačov však rýchlo napredoval a tak sa toto riešenie neujalo.
Minolta RD-175, obludka vyrobená v spolupráci s Agfou.
Digitálna stena
Nedá sa z filmového fotoaparátu urobiť digitálny jeho modifikáciou? Takú otázku si kládli výrobcovia aj užívatelia, keď sa začala presadzovať digitálna fotografia. Najmä fotografom by sa také riešenie páčilo, veď by nemuseli vymieňať svoje fotoaparáty, len by ich modifikovali. Prvé digitálne zrkadlovky boli skutočne postavené na filmových modeloch, ku ktorým sa pripojila tzv. digitálna stena, nevzhľadná, veľká, drahá. Naviac s obmedzenou funkcionalitou. Ak mali byť digitálne zrkadlovky úspešné, museli byť “normálne”. Prvé digitálne zrkadlovky typu, aké používame dnes, využívali komponenty z filmových fotoaparátov, ale celkovo boli navrhnuté už pre použitie snímača. Aj keď sa neskôr digitálne steny zmenšili a zlepšili, ukázalo sa, že najlepším riešením je čisto digitálny fotoaparát. Jediný segment, kde sa digitálne steny uchytili, boli stredoformátové zrkadlovky, pretože tie boli modulárne. Stačilo modul (kazetu) s filmom nahradiť digitálnym. Toto riešenie sa používa aj dnes, hoci aj v tomto segmente sa dnes väčšinou používa kompaktná konštrukcia, snímač je súčasťou fotoaparátu.
O vzkriesenie konceptu digitálnej steny sa nezmyselne snaží projekt "I'm Back". Niekto sa nepoučil z minulosti, že tadiaľto cesta nevedie.
Najlepšie digitálne steny na kinofilmových fotoaparátoch mala Leica. Ponúkala ich pre rad M aj R.
eFilm
Veľké nádeje sa vkladali do tzv. efilmu. Bol to digitálny modul, ktorý sa vložil do filmového fotoaparátu miesto filmu. Elegantné riešenie, ale neperspektívne. Ako prinútiť filmový fotoaparát s ním spolupracovať, ako meniť nastavenia, prehrávať zábery?
Silicon Film EFS-1, pokus o modul pre kinofilmové fotoaparáty, ktorý by si nevyžadoval žiadnu modifikáciu fotoaparátu.
https://www.ephoto.sk/ephoto/redakcny-blog/chysta-sa-navrat-digitalizacie-filmovych-fotoaparatov/
Pamäťové médiá
Prvé digitálne fotoaparáty mali pevnú vstavanú pamäť. Bavíme sa o tých, čo ste si mohli kúpiť v obchode. Po zaplnení pamäte ste museli fotoaparát pripojiť k počítaču a fotografie stiahnuť. To by nebol až taký problém, ak by mala vstavaná pamäť kapacitu stoviek, či tisícov záberov. Problém bol aj v tom, že ak je fotoaparát pripojený k počítaču, nemôže sa s ním inde pracovať. Ak pamäť dôjde v teréne, nie je možné ju vymeniť. Rýchlo sa preto hľadalo riešenie s vymeniteľnou pamäťou. Skúšali sa rôzne médiá. Diskety, optické disky, flash pamäte rôznych tvarov a veľkostí, dokonca aj miniatúrne pevné disky. Rotujúce médiá sa ukázali ako nepraktické a nespoľahlivé. Do dnešných čias prežili len flash pamäte. PC Card, Smart Media, Memory Stick vo viacerých variantoch, Multimedia Card, RS-MMC, xD-Picture Card, atď. To sú karty, ktoré sa dnešných dní nedožili. Na kahánku má aj CF karta a vlastne aj relatívne mladá XQD, ktoré budú postupne nahradené kartou CFexpress. Najväčšiu univerzálnosť preukázala karta SD a jej zmenšená veria microSD.
Fotoaparáty Sony Mavica boli svojho času populárne, staršie používali ako pamäťové médium 3,5” disketu, novšie zapisovateľné optické disky.
Pamäťové karty boli na začiatku príšerne drahé a mali malú kapacitu. Pamätám si, keď sa 128 MB (nie 128 GB) CF karta predávala za 20 000 korún. Cena kariet ale začala neskôr rýchlo klesať. Rástla aj kapacita a fotografi si už nemuseli kupovať toľko kariet. Zisky sa zmenšovali. Rozmýšľalo sa o tom, či by sa nezaviedli jednorazové karty. Naplnené karty by sa skladovali, ako kedysi filmové negatívy.
Na koniec časti o pamätiach mám pre vás špecialitku. Kto pozná Clik!? Je to pamäťové médium firmy Iomega, ktoré skúsila použiť vo svojom digitálnom fotoaparáte značka Agfa. Iomega Clik! bol malý Zip disk, na svoju dobu s atraktívnou kapacitou 40MB, s výborným pomerom výkon/cena. Zipy si budete asi pamätať skôr z počítačov, kde nahradili diskety pred príchodom optických médií.
Notebook na opasku
V tejto časti spojíme digitálnu stenu a problémy s pamäťovými médiami. Prvé stredoformátové digitálne fotoaparáty používajúce digitálnu stenu boli nepraktické, nehovoriac o závratnej cene. Tá odrážala cenu za vývoj a výrobu najlepších snímačov. Dostať z nich a uložiť dáta nebolo jednoduché. Dlho stredoformátové digitálne steny fungovali skôr ako skener, obraz zaznamenávali po riadkoch, takže sa s nimi dali fotografovať len nepohyblivé objekty. Veľké množstvo dát sa nedalo len tak uložiť na pamäťovú kartu. Preto sa ukladali rovno do počítača. Obmedzujúci spôsob ukladania dát sa snažil prekonať Hasselblad v spolupráci so Sony. Fotoaparát prepojil s miniatúrnym notebookom Sony Vaio, ktorý fotograf mohol nosiť na opasku. Toto riešenie som videl naživo a Vaio bolo skutočne nevšedný kúsok vtedajšej najmodernejšej technológie.
Tužkové batérie
Dnes vo fotoaparátoch používame nabíjateľné akumulátory s vysokou kapacitou a bez pamäťového efektu. Nebolo tomu tak vždy. Niekoľko rokov sa v digitálnych fotoaparátoch používali klasické tužkové batérie (typ AA). Výrobca nemusel k fotoaparátu dodávať drahý akumulátor s nabíjačkou. Tužkové batérie sa naviac dali zohnať kdekoľvek, rovnako ako dnes. Problémom bola výdrž. Alkalické batérie vydržali doslova pár záberov, stretol som sa s fotoaparátmi, ktoré ani s novými batériami neurobili ani jeden záber a rovno vypísali, že batérie sú vybité. Preto bolo nutné používať dobíjateľné batérie typu NiCD, neskôr NiMh. S príchodom moderných LiIon akumulátorov stratili tužkové batérie zmysel. Zaberali veľa priestoru a často sa stávalo, že jedna zo série nebola v poriadku. Fotografi museli neustále kontrolovať stav batérií, bolo to otravné, najmä ak ste používali niekoľko sád.
Oddeliteľný modul objektívu so snímačom a objektív upevnený na kĺbe
Výklopné a otočné displeje nám umožňujú komponovať z rôznych netradičných uhlov, fotografovať z nadhľadu alebo podhľadu, pohodlne snímať video. Predchodcom polohovateľných displejov boli fotoaparáty špeciálnej konštrukcie, kde bol objektív so snímačom umiestnený na module s otočným kĺbom. Niekedy bol modul oddeliteľný a prepojený so zvyškom pomocou káblov. Takéto riešenie fungovalo, ale len u kompaktov a ultrazoomov. Istý čas bola kĺbová konštrukcia veľmi populárna, napr. u fotoaparátov Nikon Coolpix (kompakty) a Sony Cybershot (ultrazoomy). Výklopný/otočný displej je konštrukčne menej náročný, dá sa použiť aj na zrkadlovke a bezzrkadlovke, je teda univerzálnejší.
Sony CyberShot F828, asi najlepší ultrazoom s kĺbovou konštrukciou prepojenia objektívu a tela fotoaparátu.
Fotomodul pre smartfón
Nie je to tak dávno, čo konštruktéri chceli vylepšiť schopnosti telefónom pripojiteľného modulu s fotoaparátom. Skúšalo to Sony, Olympus a dokonca aj DXo. Ukázalo sa, že je také riešenie nepraktické, aj keď poskytovalo dobré výsledky. S príchodom lepších fotoaparátov v mobiloch a viac fotoaparátových riešení stratili prídavné moduly zmysel.
Fotoaparáty Sony radu QX, technicky na úrovni, ale nepraktické.
Android
Smartfóny a tablety dokazujú, že plnohodnotný operačný systém môže byť pre fotografa veľkou výhodou. Otvorenejší Android prenikol aj do televízorov a iných zariadení. Boli tu pokusy implementovať ho aj do fotoaparátu. Svojho času to skúšal Nikon a Samsung. Vieme, ako to dopadlo, nezdarom. O operačný systém sa treba starať, pomerne rýchlo meniť hardvér za výkonnejší a hlavne prinášať využiteľné aplikácie. To sa však nestalo. Naviac sa ukázalo, že dotykové ovládanie a nutnosť spúšťať aplikácie fotografov zdržujú. U telefónu to nevadí, ale pre seriózny fotoaparát je tento spôsob ovládania neergonomický. Možno sa ale neskôr dočkáme otvorenejších systémov, ale navrhnutých primárne pre fotoaparáty. Snáď to ale nedopadne tak ako so Sony a ich obchodom s aplikáciami.
Nikon Coolpix S800c s operačným systémom Android.
Pero na kreslenie
Veru aj taký pokus tu bol, pridať k fotoaparátu pero, ktorým sa dalo do fotiek kresliť. Ak si myslíte, že to bolo u nejakého moderného kompaktu s Androidom, ste na omyle. Tú vychytávku mal jeden z prvých digitálov od Nikonu, model Coolpix 300 s VGA rozlíšením, pevnou pamäťou a sériovým portom. Fotoaparát nebol príliš vydarený. Sociálne siete ešte nefrčali. Komu by ste posielali fotky s dokreslenými srdiečkami? Odvtedy som pokus dostať spojiť pero a fotoaparát nezaznamenal.
Nikon Coolpix 300 nebol dobrý fotoaparát, s perom ale predbehol dobu. Možno inšpiroval konštruktérov Samsungu Note.
Projektor
O fotografie sa dnes chcem rýchlo podeliť. Ukázať ich rodine, kamarátom, známym. Najrýchlejšie a najjednoduchšie je to z telefónu. Aj preto má dnes takmer každý fotoaparát WiFi a čoraz častejšie aj Bluetooth, aby sa dali z neho fotografie a video prenášať do telefónu a odtiaľ zdieľať. Nikon skúsil aj inú cestu prezentácie. Do kompaktného fotoaparátu zabudoval miniatúrny videoprojektor. Svojho času to bol pozoruhodný čin. Projektor bol funkčný a ani príliš nezdvihol cenu fotoaparátu. Záujem bol ale malý, pretože využitie bolo obmedzené. Premietať ste mohli len v zatemnenej miestnosti s bielou stenou.
Nikon Coolpix S1100pj so vstavaným videoprojektorom.
MP3 prehrávač
Samsung bol istý čas veľkým inovátorom fotoaparátov. Spomeňme zrkadlovku s Androidom, smartfón s veľkým optickým zoomom, či kompakty s malým selfie displejom na prednej strane. Nič z toho sa neujalo na dlhší čas. Skúšku časom neprežili ani kompakty so zabudovaným MP3 prehrávačom, spomeňme napr. model Samsung NV3 PMP (portable media player), ktorý mal stereoreproduktory a okrem prehrávania hudby fungoval ako nahrávač zvuku, prenosný disk a čítačka textov.
Samsung NV3, fotoaparát, MP3 prehrávač, diktafón, čítačka dokumentov a prenosný disk.
Obojetníky
Ak se sa v 80-tych rokoch zaujímali o fototechniku, mohli ste sa stretnúť s pojmom “obojetník”. Bola to zvláštna kategória fotoaparátov, snažiacich sa skombinovať kompaktné fotoaparáty so systémovými. Tieto hybridné fotoaparáty boli istý čas pomerne populárne, napr. Yashica Samurai, či Olympusy radu IS. Práve modely od Olympusu boli najpopulárnejšie a mohli ste ich kúpiť aj u nás. Dodnes si pamätám, ako som obkukoval IS3000 v Priori na Kamennom námestí. Olympus sa tento koncept snažil presadiť aj u digitálnych fotoaparátov. Prvým modelom bola Camedia C-2500L, známejšie ale boli modely E-10 a E-20P, ktoré predznamenali príchod DSLR radu E. E-10 a E-20 boli vlastne zrkadlovky s nevymeniteľným objektívom, rovnako ako filmové fotoaparáty radu IS. Rozsah objektívu sa rozširoval pomocou predsádok. Za určitý variant obojetníkov môžeme považovať ultrazoomy, tie ale majú el. hľadáčik. Zrkadlovka s pevným objektívom sa neujala, ale možno to niekto ešte niekedy skúsi. Ale skôr nie, zrkadlovky sú na ústupe.
Olympus Camedia E-20P, zrkadlovka s nevýmenným objektívom.
Periskopický hľadáčik na DSLR
Aj ďalšie zaujímavé technické riešenie je z dielne Olympusu. U modelu E-300 sa snažil zmeniť zaužívaný dizajn zrkadlovky a umiestniť hľadáčik na kraj, miesto v strede nad objektívom, tak ako je to napr. u hľadáčikových fotoaparátov. Olympus E-300 bol pravou zrkadlovkou. To, aby obraz u objektívu doputoval do hľadáčika, zabezpečovali zrkadlá, podobne ako u periskopu. Takýto hľadáčik ale nebol kvalitný a Olympus od tejto konštrukcie rýchlo upustil. Koncepcia hľadáčika na strane sa oživila až s príchodom bezzrkadloviek, kde je konštrukčne úplne jedno, kam EVF hľadáčik umiestnite.
Olympus E-300, zrkadlovka s periskopickou konštrukciou hľadáčika.
Lytro
Pred niekoľkými rokmi sa na trhu objavil zvláštny fotoaparát, ktorý vyzeral skôr ako krabička od lentiliek. Mal spôsobiť revolúciu vo fotení, pretože umožňoval dodatočne preostriť v nasnímanej fotografii, funkcia, o ktorej sníva veľa fotografov. Po počiatočnom nadšení sa ukázalo, že obrazový výstup je mizerný a že tú funkciu dodatočného preostrenia chceme rovnako, ako pokračovanie Hviezdnych vojen. Fotografie ste si mohli pozerať na stránke výrobcu. Po pár záberoch vás táto hračka prestala baviť. Nebolo pre ňu využitie. Lytro nezachránil ani vyspelejší model Illum, ktorý aspoň vyzeral ako fotoaparát. Zaujímavá technológia, ale pre iné využitie, ako v hobby fotografii.
Lytro camera, hračka pre fanúšikov technológií. V praxi ťažko využiteľný prístroj.
Lytro nezachránil ani novší vyspelejší model Illum, ktorý konečne vyzeral ako fotoaparát.
SLT
Dnes už nikto nepochybuje, že budúcnosť majú elektronické a nie optické hľadáčiky. Niekomu to samozrejme nebude vyhovovať, ale väčšine áno. Najmä ak sa el. hľadáčiky ešte zdokonalia. Prvé el. hľadáčiky neboli žiaden zázrak, ale preukazovali veľký potenciál. Najprv sa používali v ultrazoomoch a niektorých kompaktoch. Kým sa ale napevno usadili v systémových fotoaparátoch typu CSC, Sony skúšalo dostať EVF hľadáčik do zrkadlovky. Využilo technológiu polopriepustného zrkadla, ktoré časť svetla prepúšťalo na AF senzory a zvyšok na snímač. Technológia dostala označenie SLT a prvý krát bola použitá vo fotoaparátoch Sony Alpha SLT-A33 and A55. SLT zrkadlovky dokázali zaostrovať rýchlo ako klasické DSLR, ale obraz spracovali so živým náhľadom. Pamätám si, ako profesionálni športoví fotografi pozerali na Izzina, keď si v hľadáčiku svojej SLT zrkadlovky kontroloval zábery nafotené na Slovakia ringu. Mysleli si, že fotografuje trávu pod nohami, nechápali, že u zrkadlovky môže sledovať nafotené zábery v hľadáčiku. SLT technológia bola kompromisná. Ostatné značky ju nepoužívali a s príchodom bezzrkadloviek stratila zmysel.
Schéma SLT konštrukcie.
Lightroom vo fotoaparáte
Aj v budúcnosti sa dočkáme nových technológií, ktoré nemusia uspieť. Už čoskoro nás čaká fotoaparát Zeiss so zabudovaným modifikovaným Lightoomom, ktorý umožní vyvolávať RAW priamo vo fotoaparáte. To samo o sebe nie je nič výnimočné, zrkadlovky aj bezzrkadlovky to umožňujú bežne. Zeiss bude ale prvý fotoaparát, prinášajúci do vyvolania RAW vo fotoaparáte pokročilé funkcie populárneho Lightroomu. Osobne si myslím, že tadiaľto cesta nevedie. Malý displej fotoaparátu nie je na pokročilé vyvolávanie ideálny, rovnako ako je to u chytrých telefónov.
Konštruktéri by mali skôr zapracovať na zrýchlení a zefektívnení prenosu súborov z fotoaparátu do chytrého zariadenia. Ak po vyfotení záberu ho budem mať takmer ihneď v tablete, bez nutnosti párovania a nastavovania prenosu a budem ho môcť upraviť a publikovať, bude to rozumnejšie, než fotky upravovať vo fotoaparáte a potom prenášať do chytrého zariadenia. A možno to bude aj úplne inak, že sa k fotoaparátu pripojíte a z chytrého zariadenia budete z neho upravovať fotografie uložené vo fotoaparáte.
Zeiss ZX1 so zabudovaným Lightroomom.
Pridaj komentár
