Dokonalý hybrid? Ešte si počkáme.

Mladá rodina hybridných, tzn. bezzrkadlových fotoaparátov, sa dobre rozrastá. Len sa zdá, že výrobcovia akosi nepochopili pointu.

Takže hybridov už máme 5 systémov a vyše dva tucty fotoaparátov. A keďže celá táto kategória je celkovo zameraná na jeden druh používateľa, mohli by sme čakať, že si z nich vyberie každý. A ešte dôležitejšie – do budúcnosti by mal vývoj prinášať iba vylepšenia. Ale ani jedným z týchto tvrdení si teda nie som istý.

Po prvej generácii bezzrkadloviek, menovite Olympuse PEN E-P1 a Panasonicoch GF1 a G1, sa len tak zaprášilo. Nečudo, ľudia boli hladní práve po niečom takom – menšom ako zrkadlovka, ale lepšom ako kompakty. Veľké senzory konečne ukázali, že nie je žiaden principiálny problém priniesť kvalitu obrazu zrkadloviek do menších tiel. Veď to používatelia a znalci tvrdili niekoľko posledných rokov. Niektoré nedostatky týchto fotoaparátov síce pozdvihli zopár obočí (napr. nenahrávanie videa u G1, zvláštne ovládanie PEN), ale nebolo treba sa tým zaoberať. Šlo iba o prvú generáciu. Ak niekomu tieto konkrétne fotoaparáty nevyhovovali, stačilo počkať na ďalšie, vyspelejšie modely.

Všeobecne sa čakalo, že po tejto prvej generácii prídu modely, ktoré budú lepšie. Olympus by sa mohol naučiť ovládanie, Panasonic by zas mohol popracovať na ergonómii, pridať stabilizáciu do tela a tak podobne. A kto neveril systému m43, hovoril: veď počkajme, s čím prídu skúsenejšie firmy. Napríklad taký Sony alebo Pentax. A bude poriadna konkurencia!

A medzitym teda pribudlo ďalších 20 fotoaparátov. Lenže okrem pár výnimiek je vývoj vždy smerom nadol. Najlepšie to ilustruje Panasonic s jeho sériou GF1 – GF2 – GF3. Sony po prvej dvojici predstavil len zástupcu nižšej triedy a Olympus takisto zjavne preferuje zjednodušovanie oproti vylepšovaniu.

Aby bolo jasné: väčší výber nie je zlá vec a určite by časom prišlo aj na zjednodušené modely. Lenže kritici týchto bezzrkadloviek svorne chceli viac možností, lepšie ovládanie, kvalitnejšie spracovanie. Proste fotoaparáty, ktoré sú lepšie. A výrobcovia to vzali úplne z opačného konca.

Napríklad Sony NEX je teoreticky pekný systém. Tenké fotoaparáty, APS-C senzor, čo by sa dalo viac chcieť? Napríklad viac ako dve ovládacie tlačidlá, miesta je aj na takom malom tele dosť. Po uvedení a prvotnej kritike firma aspoň vydala firmvér, ktorý umožňuje oné dve tlačidlá nastaviť. Lenže mnohým to nestačí, čiže najlogickejším krokom by bolo predstaviť vyššiu triedu. Ako lepšie by sa firma mohla presadiť na málo obsadenom trhu? Ale tak ako v prípade full-frame zrkadlovky A900, aj tu sa rozhodli namiesto lepšieho nástupcu urobiť presný opak.

Celkovo, keď si niektorý z týchto fotoaparátov vezmem do ruky, hovorím si – držal niekto z dizajnérov vôbec niekedy v ruke fotoaparát? Alebo je všetko navrhované iba počítačovými simuláciami? Mohli by veru títo výrobcovia občas urobiť nejaký prieskum používateľského komfortu. Stačil by dotazník: Áno, chcem zapínať fotoaparát páčkou, nie drobným tlačidlom. Áno, chcem dokázať ovládať aparát aj v rukaviciach. Nie, nechcem chodiť do menu 5 x za minútu kvôli zásadným veciam. Nie, neodstrašuje ma fotoaparát, ktorý má o jedno tlačidlo viac, dokonca ani keď sú tie tlačidlá popísané. Nie, to že v mobiloch sa rozšíril dotykový displej, neznamená, že je to vhodné rozhranie pre fotoaparát. A tak ďalej.

Fotoaparát má v prvom rade neprekážať – čím menej stojí v ceste medzi okom a scénou, tým lepšie. Rozmýšľať sa má nad kompozíciou a obsahom, nie nad fotoaprátom. Tak ako formula, aj fotoaparát sa má nechať ovládať inštinktívne a intuitívne, inak môžeme prísť o záber. Vedel to už Barnack takmer pred storočím a vie to každý fotograf.

Inžinieri si zjavne myslia, že keď sa skĺbi jednoduchosť iPhonu s pokročilými vnútornosťami fotoaparátu, vznikne niečo, po čom fotoamatéri dávno túžia. Pritom sa stačí pozieť na Flickr a uvidíme, že veľká časť fotografií (aj bežných rodinných výcvakov) je robených amatérskymi zrkadlovkami – teda pomerne komplikovanými zariadeniami. Skrátka, amatéri úplne bežne kupujú pokročilé fotoaparáty. Ako inak sa naučia ovládať zložitejšie funkcie? Ostatne, mnohí budú neskôr poškulovať po ešte lepšom (a ešte komplikovanejšom) fotoaparáte. A nie po jednoduchšom.

Kedysi sa v Japonsku vyrábali produkty, ktoré boli presne tým, čo si trh žiadal (stačí si spomenúť na malé úsporné autá). Možno už tamojšia túžba slúžiť nie je taká silná. Fotograf spred desiatich rokov by asi neuveril, že všetky chyby, ktoré som vyššie vytýkal, vyriešia lepšie v Kórei. Samsung NX sú prvé hybridné fotoaparáty, ktoré zjavne navrhovali fotografi. Dá sa „to“ dobre držať, aj normálne ovládať a pritom je celý aparát dosť jednoduchý. Dokonca aj manuál obsahuje celkom slušnú priručku, ako fotografovať. Samsung by si zas od Japoncov mohol požičať lepšie čipy, nech dokáže foťák zapisovať RAW a pritom robiť niečo iné. A ešte popohnať Schneider-Kreuznach, nech im dodajú slušné objektívy. Ale aj tak. Kto by čakal, že firma zo štvrtej fotografickej koľaje ukáže najväčšie pochopenie potrieb fotografa?

Pri tom všetkom najviac čakáme, s čím prídu najviac zavedené firmy: Canon, Nikon, Pentax. Aha, vlastne na toho trietieho už nemusíme čakať. Prvý pohľad na nový systém Pentax Q dával veľké nádeje. Kto iný by mohol ukázať cestu, ako sa to naozaj robí, než firma, ktorá vyrába cenovo dostupný digitálny strednoformát? Už som sa s Pentaxom Q takmer videl. Krásny, pravdepodobne kvalitne spracovaný a azda aj s logickým ovládaním. Hm, prečo má bajonet uprostred, keď to zjavne znamená menej miesta na úchop? Nenaznačuje to nejaké zlé správy? Pozrieme do špecifikácií a je to jasné... Drobný kompaktový senzor. Pentax teda zašiel v zhoršovaní najďalej, hoci úplne iným spôsobom, než ostatní. A to je výrobca, ktorý priamu konkurenciu veľmi často predčí práve v dôležitých oblastiach.

Zatiaľ to vyzerá, že čím významnejší výrobca, tým menej sa snaží. Canon a Nikon, čiže najväčšie ryby, úplne mlčia (a asi už môžeme veriť fámam, že bezzrkadlovky Nikon budú mať takisto malý senzor). Pentax asi pokračuje v trende svojich ružových a žltých zrkadloviek – zjavne tieto veci vynášajú lepšie ako ich skutočné, podarené fotoaparáty. Na druhej strane, poriadne kompakty s veľkými senzormi robia iba Fuji, Sigma a Leica, teda firmy z hľadiska trhového podielu úplne okrajové. Zaujímavý vývoj.

Dá sa namietať, že keby niekto teraz vydal na trh „dokonalý“ hybrid, už neprinúti používateľov kupovať nové modely. Nemyslím si – digitálne zrkadlovky sú na veľmi vysokej úrovni posledných aspoň 5 rokov a výrobcovia aj tak stále nachádzajú nové spôsoby, ako nás presvedčiť k nákupu. A funguje im to.

Nie som nepriateľ tejto triedy fotoaparátov – majú svoje veľmi užitočné miesto medzi zrkadlovkami a kompaktmi. Mali by ale prinášať alternatívu hlavne k tomu prvému – napríklad pre ľudí, ktorí hľadajú zálohu k svojej veľkej zrkadlovke. Bežný majiteľ obyčajného kompaktu totiž nechce ďalší kompakt, iba s výmennými objektívmi – keď postupuje do vyššej triedy, takisto bude chcieť niečo s možnosťami takmer zkradlovky a aj podobne riešeným ovládaním. Samozrejme, kompromisy sú nutné už len kvôli rozmerom. Ale to neznamená, že pokrok bude spočívať v nacapení dotykového displeja, navyše úplne bez prispôsobeného ovládacieho rozhrania. Alebo v použití mravčieho senzora...

Možno som príliš pesimistický a kritický – veď zo súčasnej ponuky sa vybrať dá. A mohli by sme aj predpokladať, že výrobcovia sa do zlepšovania pustia neskôr, najprv len chceli využiť výrobné linky a vypustiť nejaké lacnejšie modely. To je možné, len to ide úplne proti logike výroby elektroniky – vždy sa najprv riešia drahšie modely s novou technológiou. Lacnejšie varianty sa robia potom. Stačí sa pozrieť na zrkadlovky – všetky špičkové novinky sú najprv vo vyšších triedach, aby sa nasýtil náročnejší a bohatší trh.

Celkovo, hybridných fotoaparátov je na trhu už celkom dosť na to, aby sa dal sledovať nejaký vývoj. A ten sa viac ponáša na nedávne, marketingové trendy v kompaktoch. A naozaj, určite nechceme, aby sa tento vývoj opakoval. Samozrejme, rád sa nechám prekvapiť, čo prinesie najbližší predstavený model. Len nie ďalší dotykový displej, prosím.