Andrej Bán

Interview so známym slovenským dokumentaristom viedol Julo Kotus (šéfredaktor portálu www.ephoto.sk).

J: Viem, že ste okrem ekonómie študovali aj žurnalistiku a teda fotografia šla ruka v ruke s týmto zameraním, predsa len sa opýtam na to, ako ste sa k fotografii dostali, aké boli vaše začiatky?

A: (smiech) Tie historky o začiatkoch sú už notoricky známe, ale sú aj pravdivé. Nemôžem si vymýšľať, lebo by mi hneď niekto povedal, že to tak predsa nebolo.

Faktom je, že pochádzam tak trochu z umeleckých koreňov. Dedo bol sochárom a otec maľoval, potom sa dal na žurnalistiku. No a okrem toho mal aj záľubu vo fotografovaní.

Andrej Bán v Kosove , foto: Ľubor Králik

Ja som sa dostal prvý krát k fotoaparátu tak, že som mu bez jeho vedomia zobral ruský fotoaparát Smena, ktorý mu visel na vešiaku a hral som sa s ním. Keď to otec zistil, dal mi aj film, aby som si fotografovanie mohol vyskúšať. A bolo to.Neskôr v škole som fotografoval ľudí a všetko, čo sa dialo okolo mňa. Nikdy som nemal nejaký zvláštny záujem o iný žáner fotografie. Všetko sa točilo okolo ľudí.

Na strednej škole som sa venoval fotografii ešte viac a začal som si aj sám vyvolávať fotky. Na vysokej škole to zase nabralo iný smer. V hudobnom divadle sme robili zaujímavé prezentácie hudobných autorov a skupín ako Bob Dylan, Laurie Anderson alebo Dire Straits. Pomocou niekoľkých projektorov sa na plátno spolu s hudbou premietali fotografie a texty hudobníkov a moje výtvarné fotografie. Nazval som si to vtedy pre seba konceptuálnym dokumentom.

Takto som si teda rozvíjal svoje videnia a popri tom som začínal spolupracovať s novinami a časopismi. Mladé rozlety, Plus 7 dní boli moje také najdlhšie pôsobiská na Slovensku. Od roku 1992 som pracoval pre české média a posledné roky pracujem pre slovenský Týždeň. Spolupráca so zahraničnými časopismi a agentúrami stále pokračuje.

J: Pre mňa je zaujímavá tá kombinácia, študovali ste ekonómiu a v tom istom čase aj žurnalistiku...

A: Nemal by som to tak hovoriť, ale ekonómia bola preto, aby bola. Bola v tom čase pomerne ľahká a bola istotou. Žurnalistika sa mi do života naozaj hodila. Fotografiu som neštudoval, pretože si myslím, že pre tento druh fotografie, ktorý robím, nie je štúdium nevyhnutné.

V podstate nikto zo známych a uznávaných dokumentárnych či reportážnych fotografov fotku neštudoval. A málokto z nich má aj žurnalistiku. Presviedčajú nás o tom životopisy napríklad slávnych zakladateľov a členov prestížnej agentúry Magnum.

A na druhej strane poznáme mnoho vynikajúcich fotografov, ktorí sú ekonómami. Sebastiao Salgado, ktorý odišiel z Magnum a založil si vlastnú agentúru Amazonas alebo aj náš známy fotograf Karol Kállay. Existujú aj ďalšie zaujímavé prípady, kedy sa z rôznych profesionálnych zameraní vykľuli fotografi. Napríklad Josef Koudelka bol leteckým inžinierom. Sú to všetko ľudia, ktorí nemali fotografické ani žurnalistické vzdelania a urobili mnoho na poli dokumentárnej fotografie.

Galéria Slovensko

J: Dá sa povedať, že fotografi, ktorých spomínate vás nejakým spôsobom ovplyvnili alebo vám boli vzorom?

A: V minulosti určite áno. Bol som dokonca nekritický obdivovateľ humanistického čiernobieleho dokumentu Salgada, ktorý prezentuje v knihe The Workers. Mal potom aj iné, lepšie knihy z Latinskej Ameriky alebo z Afriky, kde potom pracoval ale táto kniha je typickou ukážkou tohto štýlu.

V súčasnosti je to fotografický jazyk, ktorý sa už nemá kde veľmi rozvíjať. Bol dotiahnutý do dokonalosti v danej dobe, no v súčasnosti už nemá také široké vyjadrovacie schopnosti. Preto mi v  súčasnosti imponujú iní modernejší autori.

J: Napríklad?

A: Sú to napríklad ľudia z agentúr Magnum, VII alebo Noor. Paolo Pellegrin, ktorého poznám osobne a  zabezpečil som jeho výstavu v Bratislave v rámci mesiaca fotografie. Josef Koudelka, hlavne jeho predchádzajúca tvorba, kým prešiel v osemdesiatych rokoch na panoramatický formát a mnohí ďalší autori týchto agentúr. Spomeniem nový prírastok do Magnum agentúry, Jacob Aue Sobol, ktorý pomocou „tvrdej" a zrnitej čiernobielej fotografie vyjadruje veľa zo seba a dáva najavo až intímne vzťahy k okoliu. Zaujímavým fotografom je aj Kanaďan Larry Towell, ktorý fotografuje čiernobiely dokument aj na panoramatický formát.

Ale aj u nás máme talenty, či už je to Martin Kollár alebo Lucia Nimcová, ktorí majú koncipované projekty a svoj rukopis. Fotografia je v prvom rade spôsob rozprávania, postoj k svetu, až potom „záznam rozhodujúceho okamžiku" na spôsob Cartier-Bressona. Ľudí, čo „cvakajú" lepším alebo horším spôsobom je veľa, tých čo pritom uvažujú, minimum.

Galéria Kosovo

J: Aj vy ste známy svojimi dlhodobými projektmi. Môžete nám v skratke o nich niečo povedať?

A: Mojou obľúbenou destináciou bol vždy Balkán a Kosovo, kde som fotografoval ľudí, Albáncov, Srbov aj iných, ako sa vysporiadali s následkami vojny. Vracal som sa tam deväť rokov, kým som urobil minulý rok knihu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart. Je to v určitom zmysle koncept, ale nemám v mysli prednastavené veci a som otvorený voči všetkému, čo sa deje. Sledoval som cestu Kosova až po jeho nezávislosť, ktorú niektoré krajiny uznali a niektoré nie. Nehovorím, že sa tam už nedeje nič, ale pre mňa týmto táto fotografická éra pominula.

Momentálne som fascinovaný Gruzínskom. Každá krajina, kde je ešte nejaké napätie a hľadanie ma fascinuje. Viac ma zaujíma situácia po konflikte, kedy už odtiahnu z miesta „spravodajské karavány", presúvajúce sa od vojny k vojne, a ľudia ostanú sami - so svojim bežným životom, ku ktorému sa musia vrátiť, aby sa z toho nezbláznili. Rád pracujem sám, keď okolo mňa nie sú iní kolegovia. Počúvam príbehy, zaznamenávam ich aj textom. A vraciam sa dlhodobo na tie isté miesta, čo mi dáva možnosť preniknúť hlbšie.

Galéria Gruzínsko

J: Ako zachytávate tieto udalosti? Fotografujete stále iba na film alebo používate aj digitál?

A: Nie, nie, som otvorený človek a asi pred rokom a pol som si kúpil digitálny zrkadlový fotoaparát EOS 5D a mám k nemu asi tri objektívy. Pre vyššiu citlivosť momentálne uvažujem o jeho nástupcovi 5DII a teda už viac ako rok používam digitál. A priznám sa, že na niekoľko posledných ciest, či už to bolo pásmo Gazy alebo Gruzínsko som bral aj svoje Leica M6-ky a filmy a tiež digitál.

Nakoniec to dopadlo tak, že som takmer všetko fotografoval digitálne. Bolo to rýchle a kvalitné. Navyše tento fotoaparát nie je tak veľký, ako jednotková rada tohto výrobcu a zároveň je spoľahlivý. Keďže sa dejú veci iba raz v reálnom čase a nearanžujem realitu, nemohol som odkladať digitál a kombinovať to s filmom a tak som nakoniec všetko priniesol na kartách namiesto filmov. Čiže v súčasnosti to vyzerá tak, že asi budem niektoré projekty fotografovať vyslovene na film a niektoré iba na digitál ale v budúcnosti to vidím tak, že asi kompletne prejdem na digitál.

J: Aký je hlavný dôvod?

A: Je to najmä z praktických dôvodov. Cestovať s obrovským množstvom filmov po týchto krajinách je nielen nepohodlné, ale to aj púta pozornosť a zároveň nie vždy sú vhodné podmienky na bezpečné uloženie týchto filmov, či už pre teplo, vlhko, kontroly na letiskách...

Na druhej strane musím povedať, že ten výraz filmu je mi stále bližší a sympatickejší ako digitálu. Najnovšie technológie a softvér však umožňujú aj tieto digitálne výstupy priblížiť výrazom k filmovým.

S podobným rozhodovaním sa v súčasnosti boria viacerí fotografisti a aj keď existujú takí, ktorí už asi navždy zostanú pri filme (napríklad Josef Koudelka), sú aj takí, ktorí na niektoré projekty výlučne používajú digitál. Napríklad posledná kniha o Libanone od Paolo Pellegrina je fotografovaná celá digitálom. Samozrejme, aj on mi povedal, že technicky to je menej dokonalé, hlavne ten rozsah svetiel a tieňov je menší - svetlá skôr vypália a v tých tieňoch je to niekedy utopené. Ale mám na to rovnaký názor ako on, prvoradé v dokumente a reportáži je to, čo tá fotka zobrazuje, ako sa fotograf na veci pozerá a až potom nejaká technická kvalita fotografie a to, či má fotografia kresbu všade.

Pre mňa je dôležité byť menej nápadný, zvlášť na dlhých cestách. Boli sme pred pätnástimi rokmi v Peru a Bolívii na dlhej dokumentárnej ceste a presúvali sme sa cez územie pestovateľov koky. Zrazu nás v noci vytiahli z autobusu so samopalmi a pýtali sa, čo sme zač. Nakoniec sa to obišlo bez komplikácií, povedali sme, že sme turisti. Ale keby sa pozreli do ruksaku, kde som mal do 100 filmov, asi by mi nebolo všetko jedno.

Digitál je v tomto úspornejší, na jednu kartu s vysokou kapacitou sa vojde obrovské množstvo fotografií. Aj keď samotná zrkadlovka je väčšia ako Leica M6, s ktorou fotím na film, celkovo mi digitál miesto a váhu ušetrí. V prípade nebezpečenstva sa pritom malá karta schová ľahšie ako množstvo filmov.

J: Uvidíme, kam ešte dospeje súčasná technológia a technika, začíname badať snahu o menšie fotoaparáty s väčšími senzormi. Aj Leica predstavila full frame aparát M9 a celkovo dizajn a filozofia Micro 4/3 formátu akoby sledovala potreby dokumentaristov a street fotografov : )

A: Áno aj ja mám v pláne zadovážiť si niečo do vrecka, čím by som mohol fotiť v situáciách, kde je zrkadlovka veľká a nápadná. Vyhovovalo by mi niečo v retro dizajne. Ale nemusíme rozprávať o technike, je dôležitá, no nie najdôležitejšia.

J: Čo je teda pre vás na fotografii dôležité.

A: Veľmi sa mi páči, keď má fotograf svoj rukopis, vlastný štýl vyjadrovania pomocou obrazu. Je to však neustály zápas, aby človek nezostal zapadnutý v stereotype, ale zároveň aby mal charakteristický rukopis. Páči sa mi to vo fotografii ale aj v literatúre, žurnalistike...

Jazyk fotograf môže zmeniť a často ho to posunie k ďalším obzorom. Napríklad spomínaný Josef Koudelka, ktorý na všetky trendy reaguje veľmi konzervatívne, v určitej chvíli zmenil formát a prešiel z kinofilmu k veľkému panoramatickému formátu. Úplne sa zmenila jeho reč a ja sám som jej nevedel prísť na chuť, kým som tie jeho fotografie nevidel v Prahe či Aténach vytlačené vo veľkosti 1m x 3m a neostal som zaskočený technickou dokonalosťou jeho fotografií.

Tá sa nedá absolútne posúdiť v knihe, na internete ani na bežnej výstave a práve tá gigantickosť a technická dokonalosť umocnila dojem z výstavy a zo samotných udalostí zachytených na 6x17cm film. Ten jeho fotoaparát vyzerá ako zbraň a raz keď fotografoval pred jednou fabrikou v Rusku, išiel okolo chodec, ktorý sa ho opýtal: „Mužiku, po čem eto železo?" (smiech)

J: Vráťme sa teda od techniky, reči fotografie k vašej tvorbe. Kosovo je uzavreté. Tento úsek svojej tvorby ste zavŕšili publikáciou.

A: Áno, kniha Kosovo vyšla takmer pred rokom a zobrazuje celú cestu Kosova v snahe o nezávislosť a uznanie. Na Kosove ma zaujíma mix všetkého druhu; mix kultúr, náboženstiev, mix albánskej gýčovitej amerikanizácie (nemyslím tým iba bulvár Billa Clintona či jeho sochu v Prištine) a srbskej strnulosti, občas tak trochu socialistickej.

Kosovo je gigantický experiment medzinárodného spoločenstva, ktoré tam „implantuje" pod dozorom demokraciu, viac či menej úspešne. Sú tam medzinárodní vojaci, policajti, sudcovia. No hlavné je, že sa prerušil kolobeh zabíjania. Bola to, dúfajme, posledná vojna v Európe.

J: Momentálne pracujete „na Gruzínsku". Prečo práve Gruzínsko a čo od tohto dlhodobého projektu očakávate?

Gruzínsko  a vôbec Kaukaz je v istom zmysle paralelou Balkánu. S tým rozdielom, že Rusi ako hegemón sú pre tamojšie malé národy „iná káva" ako Srbi pre susedov na Balkáne. Obidva tieto národy by chceli vládnuť okoliu, no vo vojnách, zdanlivo víťazných, mnohé stratili. Najmä rešpekt svetovej verejnej mienky.

Sú to smutné príbehy, na ich pozadí sú však silné individuálne príbehy vitality, odolnosti. A o tie mi ide. V Gruzínsku sa napríklad opakovane vraciam na miesta na západe, pri hranici s Abcházskom, odštiepeneckým regiónom, kde bola pred šestnástimi rokmi vojna, pričom „zabudnutí utečenci" dodnes žijú v bývalých školách, kolchozoch či dokonca kúpeľoch. Od štátu dostávajú desať eur mesačne, čo stačí iba na holé prežitie.

Galéria Pakistan

J: Ďakujem vám za rozhovor a prajem veľa zdaru do ďalších projektov.

Andrej Bán

Najobľúbenejší fotoaparát: Leica M6

Najobľúbenejšie ohniská: 28mm, 35mm a 50mm

Najobľúbenejší film: Kodak Tri-X

Najobľúbenejšie fotografie: tie s výrazným rukopisom autora

S Andrejom Bánom sa budete môcť stretnúť osobne na jeho prednáške „Trendy v dokumentárnej fotografii"
na Foto Slovakia 2009.