Hore

Matúš Zajac

Narodený 26.3.1971 v Bratislave. V rokoch 1996-1997 študuje na FAMU v Prahe. V roku 2003 ukončil štúdium na VŠVU v Bratislave - fotografia. Od roku 1995 je riadnym členom SSN, pracuje v slobodnom povolaní a spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami, časopismi a reklamnými agentúrami ako TASR, AB40, Im Berlín, Linead Ombrai, Tchin Bumm, PolyGram, BMG, Dumont, Kalligram, Mark/BBDO a ďalšími.

Od roku 2003 je fotografom Kancelárie NR SR ako osobný fotograf predsedu parlamentu, zároveň pracuje ako fotograf časopisu .týždeň. Je zakladajúcim členom fotografickej skupiny Rovnými nohami a PHOS Photos. Jeho voľné súbory sa dotýkajú sociálnych tém a portrétu.

Matúš, viem, že si fotografiu študoval na VŠVÚ a takisto na FAMU v Prahe (2 roky). Bol to hlavný krok k fotografii alebo si sa k nej dostal už skôr a akým spôsobom?

K fotografii som sa dostal už skôr, študoval som ju aj na strednej škole a neskôr som robil asistenta Tiborovi Huszárovi . Cez jeho fotky som sa potom dostal k dokumentu a portrétu, čomu sa venujem doteraz. Asistoval som mu počas jeho najplodnejšieho obdobia na prelome rokov 1989 a 1990. To znamená, že som s ním prežil pád komunizmu, vyvrcholenie jeho projektu Rómovia... Potom som sa rozhodol ísť na FAMU, kde som bol pod pedagogickým dozorom Viktora Kolářa a Vladimíra Birgusa, ale prešiel som aj cez iných pedagógov, pretože vyučovanie bolo členené na rôzne predmety - cez akty až po krajinu a technickú fotografiu. Po určitom období som sa vrátil na Slovensko, kde som si našiel cestu do ateliéru Ľuba Stacha a začal som spolu s ním pracovať na dokumentárnych projektoch. Vždy som si urobil nejaký pracovný návrh a vyrazil som do okolitého priestoru, kde som fotil dlhodobo. Takže som bol jeden jediný študent, ktorý chodil fotiť mimo Bratislavy dokument. Bolo ťažké si obhájiť svoje práce, pretože škola je skôr smerovaná k multimediálnym a výtvarným tendenciám a ja som svoj dokument najprv fotil dosť sociálne. Neskôr, keď som robil diplomovú prácu o imigrantoch v Berlíne, som prešiel do výtvarných tendencií, práce s farbou, tonalitou...aj keď ten sociálny aspekt bol pre mňa vždy prvoradý.

Takže dokumentu si zostal verný, vyplýva to aj z tvojej terajšej praxe a práce. Malo na to  najväčší vplyv to, že si praxoval u Tibora Huszára, alebo si bol viac vedený na škole? Prečo ti práve toto  prischlo a prečo nefotíš napríklad akty alebo krajinu? 

Už od strednej školy som sa venoval dokumentu a reportážam, v tom období som robil aj asistenta kamery. Odjakživa som bol vedený skôr k takej dokumentárno-filmárskej tvorbe. Nehľadal som vo svojej tvorbe výtvarné tendencie. Povinne som to musel na FAMU a VŠVÚ fotografovať, ale nikdy som to nevyhľadával. A je pravda, že keď som pracoval s Tiborom Huszárom a pohyboval sa s ním v určitých komunitách, tam som si našiel svoju cestu a uvedomil si, čo bude pre mňa to pravé orechové - plný formát, široké sklo a fotografovať ľudí a ich osudy.

Keď prídeš do cudzieho prostredia, čo je tvojím osvedčeným trikom, ako sa dostať bližšie k ľuďom? Hovoríš, že fotíš širokými sklami, takže ideš pomerne na telo. Čím si získavaš ľudí?

Myslím, že to je v človeku. Mal by mať určité fluidum. Fotograf musí mať aj talent vytipovať si človeka, ktorý nebude reagovať negatívne a naopak fotograf by sa mal správať tak, aby neprinútil fotografovaného reagovať zle. Hovorím tomu „prepojenie pupočnou šnúrou" medzi týmito dvoma objektmi a keď to funguje, dá sa priblížiť aj na 2cm. Po zblížení sa s človekom sa dá sa fotografovať aj bez toho, aby fotografa vôbec registroval.

Zažil si už aj situáciu, ktorá bola tak vypätá alebo nebezpečná, že si musel utekať alebo to bolo naozaj nepríjemné?

Zažil som to viackrát, hlavne pri fotení imigrantov v Berlíne. Je to môj najdlhší projekt, ktorému sa venujem už vyše 12 rokov. Fotil som, ako učia Turkov nemčinu v podzemí a išli po mne, lebo si mysleli, že ich udám. Nevedeli ma zaradiť. V priestoroch metra, kde sa združovali narkomani, díleri drog, prostitútky, som sa tiež ocitol vo viacerých konfliktných situáciách. Niektorí si mysleli, že ich chcem udať na políciu, ďalší chceli peniaze, alebo ma obrať o aparát. Keď fotím imigrantov, dostávam sa do ich klubov a komunít. Často je to dosť drsné. Držím sa pravidla byť trpezlivý a ak dajú jasne najavo, že nechcú byť fotografovaní, nasilu sa tlačiť nemá význam.

Galéria Berlín

Ako fotografuješ? Nafotíš veľa materiálu?

Keď fotím, už dopredu mám v hlave myšlienku, ktorú chcem zrealizovať a fotím kvôli jednej fotografii. Nie som typ fotografa, ktorý urobí 1600 záberov a z nich vyberá. Vyberám si námet, motív a daný motív si „rozfocujem". Dlhodobo som fotografoval analógovým aparátom, len posledné roky som prešiel na digitál a niečo robím stále na film.

Hovoríš, že kombinuješ, takže stále máš určité projekty na film. Prečo ešte zostávaš pri filme, vyhovuje ti charakter, kvalita alebo je to o kontinuite?

Páči sa mi plasticita a priestor, ktorý ponúka film. Berlín musím fotiť na film, pretože to je iný charakter materiálu a začal som ho fotiť na film. Keby som prešiel v tomto prípade na digitál, pretrhla by sa formálna spojitosť. Niektoré projekty už fotím digitálom, pretože si môžem lepšie ukontrolovať výstup, napríklad pri zlých svetelných podmienkach. Momentálne pracujem na veľkom projekte Ľudia z telocvične, kde sú absolútne zlé svetelné podmienky a cez digitál si to viem ustrážiť. Slovenskú menšinu na Ukrajine a Srbsku plánujem zas fotografovať na film. Tej téme to svedčí viac.

Na čom teraz najviac pracuješ, čo ťa teraz najviac zamestnáva?

Fotografujem full time v parlamente politiku a spolupracujem s týždenníkom .týždeň od jeho začiatku. Okrem portrétov tam publikujem reportáže, ktoré si sám vyberám. Vyučujem tiež žurnalistickú fotografiu na Katedre žurnalistiky v Ružomberku a som aktívny v niekoľkých združeniach. Najnovšie sme založili združenie PHOS Photos (Photography of Society). Je o sociálnej fotografii, kde každý máme vlastné projekty, ale pracujeme aj na spoločných. Napríklad najnovšie o Slovensku, o bezdomovcoch a ďalších témach. Som začlenený aj do skupiny Rovnými nohami. Je to česko-slovenská skupina zložená zo štyroch fotografov, dvoch Čechov a dvoch Slovákov. Pracujeme skôr na výstavných projektoch. Slovensko-České pohraničie je zase projekt, na ktorom spolupracujem so skupinou 28. Je to medzinárodná skupina fotografov okolo českého fotografa Antonína Kratochvíla.

Je to veľmi veľa aktivít, ako to všetko môže stíhať jeden človek? Máš rodinu? Ako to zvládaš?

Mám rodinu a musím priznať, že nezvládam. Viacero fotografov, ktorí boli tak aktívni, to nezvládlo a je to nebezpečenstvo, ktoré hrozí každému, keď sa naplno ponorí do takýchto dlhodobých projektov. Nebudem to ďalej rozoberať. Kvôli rodine som v posledných rokoch minimalizoval dokumentárne projekty a zaoberal sa viac portrétom, ale to bolo asi málo, teraz sa snažím situáciu zachrániť. 

Galéria Rumunsko

Prepáč. Poďme sa pobaviť o projektoch, ktoré premietneš našim čitateľom na FOTO Slovakia 2010. Fotil si slovenskú menšinu v Rumunsku, farmárov, ktorí ešte žijú tradičným spôsobom života a dokonca premietneš aj fotografie z Venezuely, kde si tiež fotil farmárov. Povedz čo si tam našiel spoločné, čo bolo úplne odlišné a čo ti dali tieto dva projekty realizované na rôznych kontinentoch.

Slovenská menšina v Rumunsku je asi na úrovni 19. storočia. To je úplne iný svet, ktorý ma očaril. A tam som pochopil, čo tak lákalo a bavilo pána Martinčeka, keď fotil samoty na Slovensku. Tí ľudia sú neuveriteľní, sú úplne slobodní, kúzelní a milí. Neberú fotografa ako prostriedok zviditeľnenia ani ako toho, kto sa chce zviditeľniť. Fotografiu vnímajú ako maľbu. Žijú tak, že jeden dom je od druhého vzdialený aj 3 kilometre, takže som vždy u niekoho prespal a práve od týchto domácich som potom dostával tipy, koho mám fotografovať. Tam som znovuobjavil aj výmenný obchod. Len tam som zažil, že vymieňajú prasatá za žito, chlieb za mlieko... Kontrastný a pre mňa skľučujúci pohľad bol smerom nadol. Z hôr kde žijú Slováci, som videl veľké vily a stavby rumunských zbohatlíkov a pseudopodnikateľov, ktorí si nahanobili majetok za komunizmu a tesne po ňom. Stretol som sa tu aj s obrovskou migráciou. Na Bihore ostala iba stredná a staršia generácia. Mladí odchádzajú za prácou do Čiech a iných vyspelejších štátov.

Galéria Venezuela

Do Venezuely som šiel pôvodne fotografovať farmárov, ktorí chovajú kajmanov. Nakoniec sa však situácia zvrtla a ja som tento projekt riešil cez portrét. Objavil som tam totiž nádherných ľudí, tváre, ktoré vyjadrovali pokoj, súlad s prírodou. Práve kvôli tomu som v tejto chvíli nasadil na fotoaparát pevnú 50-ku a nepoužíval som svoje obľúbené široké ohnisko. Rumunsko mi bolo v porovnaní s Venezuelou bližšie kultúrou, tradíciou a históriou, ale Venezuela bola čistá exotika. Bolo to v čase, keď ešte nebol taký rozmach digitálnej fotografie a tak som o Venezuele nič nevedel. Dnes stačí vygoogliť Venezuela či Peru a máte plnú obrazovku fotografií. Hneď viete, čo vás tam čaká.

Poďme teda ešte do väčšieho kontrastu. Fotografoval si aj veľké ázijské mestá, ktoré prežívajú veľký boom. Je to prerod od socializmu ku kapitalizmu so všetkým pozitívnym i negatívnym, čo tento proces prináša. Ako si vnímal a fotografoval tento svet?

To, čo sa deje v Ázii je neuveriteľné. Je tam obrovský nárast kapitálového trhu. V Pekingu som videl najmodernejšiu architektúru vôbec. Tu ľudia nemigrujú von, skôr je to opačne - najväčší ekonómovia, inžinieri, architekti sem prichádzajú, lebo tu majú obrovské príležitosti. A nielen do Pekingu, ale aj do ďalších veľkých miest Číny, Vietnamu a dokonca aj Indie. Aj tu som sa však sústredil na bežného človeka a každodenné situácie. Som okúzlený fotografmi, ktorí dnes neponúkajú iba vojnové obrázky, ale prinášajú aj určitý pozitivizmus. To je aj môj prístup k fotografovaným témam.

Galéria Čína

Galéria India

Napriek tomu dnes vidíme, že všetky veľké ceny v press súťažiach získavajú fotografie zobrazujúce ľudské utrpenie spôsobené násilím alebo prírodnými katastrofami. Čo hovoríš na túto tendenciu?

Myslím, že to majú na svedomí médiá, či už tlačené alebo elektronické, ktoré tieto fotografie používajú na zvýšenie svojej popularity. Už je toho však veľa a stráca sa aj účinok, šanca, že keď si niekto pozrie takéto fotografie či filmové dokumenty, pohne to ním, aby niečo urobil. Násilie máme servírované všade a vníma sa už ako senzácia, za ktorou nasleduje večerný program v televízii alebo predpoveď počasia. Nepopieram, stále sa fotila aj vojna, ale v 30, 40-tych rokoch boli aj fotografi, ktorí fotili bežný život. Boli to mená ako Bresson alebo Bishop a mnohí ďalší.
V nasledujúcich konfliktoch 80, 90-tych rokoch sa však na titulkách časopisoch zobrazovali iba zábery z vojen a ľudského nešťastia. Editori sa trhali o to, aby mali na titulke čo najbrutálnejší záber, aby zvýšili predajnosť svojich plátkov. Fotografi sa tak stali otrokmi tejto tendencie a ak chceli byť zverejňovaní, museli sa tomu tlaku prispôsobiť. Dnes je podobná situácia s fotografovaním celebrít. Dokonca tí uznávaní fotografi, ktorí fotili svetové konflikty, dnes fotia známe tváre šoubiznisu. Je to podľa mňa ešte horšia situácia ako predtým. Vidieť najväčšieho vojnového fotografa Jamesa Nachtwey ako fotografuje celebritky na červenom koberčeku... Ale žiť sa z niečoho musí...

A je tu ešte jedna tendencia. Fotografia sa dnes posúva do zvláštnych konceptuálno-multimediálnych pozícií. Čím je to surovejšie, chladnejšie, neosobnejšie a neohrabanejšie, a myslím teraz aj na techniky nezvládnuté, tým viac táto fotografia boduje. Sú to zvláštne preferencie teoretikov, ktorí sa pravdepodobne snažia takýmto spôsobom „ozvláštniť" fotografiu podobne, ako sa to deje v móde. Myslím však, že velikáni dokumentárnej fotografie ako Salgado, Pellegrini a ďalší si budú držať svoj rukopis a budú stále uznávaní bez toho, aby fotili konceptuál.

Existuje aj skupina fotografov, ktorí fotografujú vo vojnových oblastiach až po najväčšej vlne násilia a dokumentujú do hĺbky to, ako sa vojna, nepokoje či katastrofy dotýkajú ľudských životov. Takých si vážim. Oni majú naozaj šancu preniknúť pod povrch a poukázať nielen na zlo vojny z pohľadu instantného pozorovateľa, ale aj na jej pôvod a na to, ako dlho sa ešte dotýka ľudí. Je to diametrálny rozdiel od titulov časopisov, ktoré dnes predávajú ani nie hviezdy POPu alebo filmu, ale hviezdy večierkov vyretušované na nepoznanie.

Je to veľký odklon od reality, ktorú sa snažíš ty zachytávať dokumentom. Čo pre teba znamená realita a zodpovednosť voči nej vo fotografii? Nikdy si neretušoval svoje fotografie?

Už viackrát som sa vyjadril, že Photoshop používam ako zväčšovací nástroj a dalo by sa povedať aj zväčšovací prístroj. Používam v ňom totiž totožné funkcie, ktoré v nijakom prípade nezasahujú do obsahu fotografie. Sú to krivky pre vyrovnanie kontrastu, farieb, prípadne nástroje na lokálnu úpravu, podobne, ako sa to robilo pod klasickým zväčšovákom. No a samozrejme na zmenšovanie a zväčšovanie fotografie. V žiadnom prípade svoje dokumentárne a reportážne fotografie neretušujem, neposúvam v nich osoby ani predmety a už vôbec nevkladám z iných fotografií. Často sa stretnem s kritickou poznámkou, že v tom ľavom rohu niečo prekáža, alebo že niečo trčí ponad hlavu fotografovanej osoby, ale tieto veci ja neriešim. Nech ich riešia módni fotografi, umeleckí fotografi alebo aj krajinári. Keď sa dá, skomponujem fotografiu dôkladne, ale keď je okamih dôležitejší a v sekunde sa môže stratiť, fotografujem. Myslím si, že je veľká škoda aj to, že digitalizáciou sa dnes z grafikov stávajú fotografi. Ľudia, ktorí by danú fotografiu nikdy nevyfotili, ale urobia si ju v počítači. S realitou to už ale nemá veľa spoločného a nemá to miesto ani v reportáži ani v dokumente. Nerobím to ani v portréte. Niekedy sa mi stáva, že sa ma pri fotení opýtajú: „Pán fotograf, a vyretušujete nás však?" Hlavne ženy. A ja im odpoviem: „V žiadnom prípade. Pre mňa je dôležité v portréte vytiahnuť z vás to, čo ste. Ukázať dušu človeka a to sa bez vrások a nedostatkov krásy nedá".

Možno, že to teraz vyznie priveľmi tvrdo, ale podľa mňa je retušovanie veľmi nekorektné. Je to pretváranie reality a klamanie nielen zákazníkov, pozorovateľov ale aj samého seba. Ani ten fotografovaný nie je taký „dokonalý", ani ten fotograf nie je taký šikovný. Šikovný je tak akurát grafik. Takže určite nie v reportážnej fotografii, dokumente a v reálnom portréte.

Galéria Cigáni

Keď zhrnieme teda žánre, ktoré si spomínal, môžeme konštatovať, že medzi tvoje priority patrí reportáž, šport, dokument a portrét. Je to tak?

Áno, lebo v týchto žánroch môžem byť medzi ľuďmi a to je pre mňa dôležité. Je príjemné fotiť tam, kde sa cítim dobre s ľuďmi, no nie vždy sa to dá. Teraz fotím napríklad gymnastiku a je to veľmi príjemná skúsenosť, ale také môžu byť aj sociálne dokumenty, aj bezdomovci. V politike je to samozrejme náročnejšie. Je to špinavé prostredie. Nemyslím teraz fyzicky špinavé, ale charakterovo. Ľudia majú masky, ktoré keď sa odkrývajú, objaví sa strach. Je to všetko len taká hra, ako pre malé deti, ale tu je to pre voličov.

Čo sa týka športu, pre mňa je viac dôležitý tréning ako pretek. Vyjdú tam viac na povrch vzťahy či už k ostatným hráčom, trénerovi... Samozrejme, aj emócie v cieli na preteku sú zaujímavé, ale tam je to zas o tom, kto môže byť v cieľovej rovinke. Fotografia na veľkých pretekoch a šampionátoch je poolová. Tak som ju nazval, lebo najlepšie pooly (vyhradené miesta pre fotografov) dostanú veľké a prestížne agentúry. Ostatní fotografi majú mizivú šancu získať zábery z týchto lukratívnych miest. Dokonca sa to často robí tak, že fotografi do určitého priestoru naukladajú fotoaparáty a diaľkovo ich spúšťajú, keď sa niečo v okolí deje. Širokouhlý objektív to zachytí a ostatné sa dorieši orezom. Je však toto ešte autorská fotografia? Alebo je to reflex stláčania diaľkového ovládania? Preto to volám poolová fotografia. Nepopieram, že aj ja sa v politike dostávam do prvých radov a môžem z toho ťažiť. Je tu veľký rozdiel medzi dokumentárnou a reportážnou rýchlou či instantnou fotografiou.

Ako vnímaš ten rozdiel? Je to v tom, že reportáž je chvíľková záležitosť a dokument dlhodobý projekt?

Nielen v tom. Tá dĺžka realizácie je dôsledok. Reportáž je skôr plochá, popisuje daný dej, ale nejde pod povrch. Dokumentarista celú záležitosť rozpitvá, hľadá súvislosti. Aj z konkrétnej udalosti zachytí iné veci, ako reportážny fotograf. Reportážny fotograf je spokojný so zachyteným dejom, prípadne mimikou tváre, ale nezaujíma ho, prečo je ten človek na danom mieste, prečo robí to, čo robí, čo má za sebou a čo pred sebou, kto ho čaká opodiaľ... Dokumentarista nakoniec môže vyfotiť zátišie, ktoré povie o danej problematike viac, ako akcia zachytená reportážnym fotografom. V tom je ten rozdiel.

Rozdiel v čase venovanom foteniu je len logickým vyústením tohto hlbšieho pohľadu pod prikrývku vecí?

Myslím si, že aj keď majú rovnaký čas na zachytenie udalosti, pozerajú sa na ňu iným pohľadom. Žurnalista reportér vidí tú udalosť ako takú, dokumentarista sa snaží vnímať súvislosti. Takto sa snažím pracovať ja. Ale je to vo všeobecnosti pravda, že dokumentarista sa svojim projektom venuje dlhodobejšie.

Čo by si poradil tým čitateľom, ktorí by sa chceli vybrať cestou dokumentárnej fotografie?

Pre fotografa je dôležité mať otvorenú myseľ, byť vtiahnutý do deja a pohltený svojou prácou. Dôležitá je komunikácia s ľuďmi. Každý z nás vyžaruje určité fluidum, je potrebné, aby bolo pozitívne. Malo by byť samozrejmosťou, že je úprimný, milý, čestný. Je to celý psycho-sociálny postoj. Nemožno sa spoliehať na to, že si kúpim najnovšiu digitálnu zrkadlovku a drahé objektívy a je zo mňa fotograf ľudí. Orientujte sa na seba, svoje vnemy. Nenechajte sa znechutiť kritikou. Študujte literatúru, navštívte výstavy, listujte knihy, komunikujte o fotografii, ale snažte sa zároveň o vlastný štýl.

Technika teda pre teba nie je dôležitá, nehrá prím.

Samozrejme, keď už fotograf dospeje do tohto štádia, že fotografuje naozaj v extrémnych podmienkach, vždy pomôže svetelný objektív, spoľahlivý fotoaparát... Ale zaoberať sa neustále tým, že potrebujem nový fotoaparát, lebo má viac pixelov a byť upätý na všetky novinky, neustále meniť techniku, to sa ani nemám čas ju naučiť ovládať a rásť fotograficky. Je to strašne zväzujúce a fotograf sa tým stáva otrokom techniky.

Ďakujem za rozhovor a teším sa na stretnutie na FOTO Slovakia 2010.

Aj ja ďakujem a podobne sa teším na stretnutie s čitateľmi ePhoto a návštevníkmi podujatia.  

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
IO-NR
2010-10-19 09:41:25
super fotky:)
 
Anena
2010-10-19 09:56:09
Vyborny clanok aj fotodokumentacia, zaujalo.
 
demo
2010-10-19 10:28:22
kokso tomu hovorim dokumetarna fotka, cigani a rumunsko su favoriti, ale aj farebna india ma svoje kuzlo
 
Yano75
2010-10-19 10:46:15
paradne fotky aj clanok...
 
pedro81
2010-10-19 11:04:46
super clanok
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2010-10-19 11:15:43
Matúš, som veľký fanúšik ;o)
 
Jozef Peniak
redakcia ephoto.sk 2010-10-19 11:55:16
best of!
 
Tomyno
2010-10-19 12:12:31
...Matúš to vie paradne podať, už sa na neho teším na FOTOSLOVAKII toto bol určite taký fajny predkrm :D...
 
baer
2010-10-19 13:03:10
Parádne fotky a super článok.. Už sa neviem dočkať prednášky...! Verím, že bude obrovskou inšpiráciou nielen pre mňa.. Už tento článok vo mne dosť silno zarezonoval..
 
soms
2010-10-19 13:25:24
tak, tak. Ako podo mnou.
 
Robert Simeg
2010-10-19 18:11:02
vyborny rozhovor, velmi poucny.
 
Lama
2010-10-19 18:15:10
Vyborny clanok. Matusa som spoznal na akcoske portfolio review, kde mi okomentoval a vybral z hromady fotiek asi 5. Uprimne sa so mnou bavil, povedal toto ano a toto nie a pomenoval veci preco, ak to stalo za to :) A povedal mi toho viacej nez ostatni fotogrfi pred tym. Poradil mi co a ako. A tiez poukazal na niektore fotky a povedal pozri si toho a toho fotografa ako to nafotil on. Sranda je ta, ze vobec nespomenul svoju tvorbu, ale vyzdvihoval velikanov fotografie z Magnumu alebo zo VII . Na zaver mi ponukol, ze ak budem mat nieco nove a budem chciet pokecat o fotke , nech mu zavolam, ze skocime na pivo a predebatime to. Mal som z toho velmi dobry pocit. Dal mi cislo. Prisiel som domov, porozpraval vsetko doma svojej milej zienke, cely nadseny som z tej energie zil a fotil. A ja chumaj som mu nezavolal. O rok som na tu akcosku siel znova s novymi fotkami. Znovu sme pokecali o fotke a mna to znova postrcilo vo vnimani fotky dalej, povedal mi ze ked budem mat nieco nove nech mu to mailom poslem, ze sa na to pozrie. A tak o pol roka ked som mal dalsi cyklus spracovany, poslal som mu ho. A potom mi on poslal maila, ze zakladaju skupinu PHOS a ci mam zaujem, lebo frcim na podobnej vlne ako oni. Som bol cely bez seba a dosiel som s malou dusickou na prve stretnutie. A od vtedy rastiem :) Matus ma neskutocne posunul vo vnimani fotky, poukazal opat na skvelych velikanov. Porozpraval o Huszarovi, Streitovi. Vzdy ho pocuvam s otvorenou hubou. Su to paradne historky/zazitky. A vzdy nejako zo svojej skromnosti seba nejako nepropagoval a pri tom jeho cykly Cigani, Venezuela, Rumunsko, Berlin, India jeho portrety, no proste neskutocne fotky robi tento chalan a ja som mu za vsetko vdacny. Je to PAN FOTOGRAF. Matus diky
 
Kaiman81
2010-10-19 18:16:39
Mal som tú česť stráviť s Matúšom 4dni na jednom novinárskom seminári,hodne som sa od neho naučil a dosť som ´zmenil´ pohľad na fotografiu ako takú,je to nielen že skvelý fotograf ale i človek. Ďakujem!
 
Granko
2010-10-19 18:33:54
4x som čítal tento článok, lebo raz mi bolo málo a verím, že som ešte neskončil...parádne fotky, parádne čítanie, celý rozhovor som priam hltal vetu po vete ako jednohubky na Silvestra po týždňovej hladovke...klobúk dole pred týmto človekom...
ps: a keby sa dal obodovať i komentár, tak Lamovi dám body aj za desiatich :o)
 
zola
2010-10-19 20:26:10
Vyborny rozhovor.
 
simo
2010-10-19 21:10:27
mal som to šťastie a česť sa stretnúť s Matúšom pri fotení gymnastiky. Tento článok je iba hmlistým zrkadlom toho, aký je Matúš príjemný, otvorený a skromný človek. Priznám sa, že som netušil o koho ide, keď som ho oslovil, ale za tú krátku chvíľu mi porozprával o fotografii toľko, čo by som sám pracne študoval roky. Až keď som sa ho opýtal, či niekde môžem vidieť jeho fotky, som zistil s kým mám tu česť sa rozprávať. Bolo pre pre mňa veľmi poučné a aj touto cetou mu ďakujem.
 
FilipMino
2010-10-19 21:49:08
....fotky Matuša Zajaca si všímam už dlhší čas.....a stále ma niečím zaujmú
 
mario b
2010-10-20 11:51:36
Výborný rozhovor, skvelé foto. Matúšove foto sledujem hlavne cez tyzdenik týzden, tak som rád, ze som si s nim mohol precitat aj rozhovor.
 
werdza
2010-10-20 12:45:52
Clanok ma strasne potesil, casopis tyzden si kupujem kvoli fotografiam v nom. Mojim snom je tiez byt uspesnou a znamou reportazno dokumentarnou fotografkou a dufam, ze sa mi to raz splni, tak dneska idem zas fotit koncert a v piatok sa tesim na foto slovakia prednasky trendy v zurnalistickej fotke a dokument a reportaz a v sobotu zas koncert :)
 
noik
ocenenie redakciou 2010-10-20 17:50:27
Vyborny clanok...a aj fotograf.
Oplati sa veru k nemu vracat...
 
leto
2010-10-20 21:31:15
Matusa Zajaca poznám ako fotografa casopisu tyzden, vzdy som mal rad jeho tvorbu, jeho pohlad na vec je obdivuhodny, a som rad ze tento clanok mi ho predstavil aj po ludskej(osobnejsej)stranke, dufam ze budem mat moznost stretnut ho na foto slovakia a prehodit s nim par viet,,,
samozrejme, vdaka Julo za dobry clanok,,,
 
SteveS
ocenenie redakciou 2010-10-20 22:58:58
Teším sa Julo, že som prostredníctvom tvojho článku a sčasti aj prostredníctvom komentárov tých čo ho poznajú mohol spoznať tak zaujímavého fotografa a zároveň skromného človeka akým je Matúš ... výborný článok a fotky plné atmosféry a emocií... VĎAKA.
 
Lama
2010-10-21 09:04:03
Inak Damy a Pani, ak sa chcete porozpravat s Matusom o vasich fotkach, tak bude k dispoziici na Fotoslovakii v sobotu 23.10 v stanku SEDF. Od 14h- 16h bude hodnotit prace v stanku SEDF.
Vysoko odporucam, velmi prinosne pre vasu spatnu vazbu od cloveka co rozumie FOTOGRAFII.
Tak sup sup s kozou na trh. :D
 
atiart
2010-10-24 13:32:31
.... !!! bezva tvorba, aj článok ...
 
zuzuliena
2010-10-25 16:46:39
... dik za clanok, ale najma za zorganizovanie jeho prednasky v piatok na PHOTOSLOVAKII - excelentne podanie praktickej stranky jeho prace a hlavne super svojsky humor!!!
 
Cyril
2010-10-27 12:26:49
Vyborny clanok, gratulujem :)
 
xerion
2010-10-31 10:06:04
Ako pozerám si riadny svetobežník a robíš neuveriteľne krásne momentky.
Takže Gratulujem.
 
spektrum
2010-12-03 07:54:51
zaujimavy, hned som si spomenula na Husara, ked som videla fotky, bola to dobra prilezitost ten projekt s Romami, tiez by ma to unieslo...prajem vela dobrych portretov
 
istvic
ocenenie redakciou 2013-02-25 14:24:23
skvele
 
Peter Svoboda
ocenenie redakciou 2013-02-25 22:20:25
Super tvorba aj článok, vďaka
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované