Hore

Osobnosti fotografie - Karol Kállay

V našom seriáli o osobnostiach fotografie sme sa dostali konečne aj k významnému slovenskému autorovi. Bohužiaľ tento článok je poznačený jeho nedávnou smrťou. Poďme si teda trochu priblížiť jeho život a tvorbu.

Karol Kállay sa narodil 26. apríla 1926 v Čadci. V rokoch 1932-40 navštevoval gymnázium v Ružomberku a v Trenčíne. Vo svojich 14 rokoch začal fotografovať so svojím prvým fotoaparátom Rolleiflex a o dva roky neskôr získal Zlatú medailu na celoštátnej výstave fotografií v Bratislave.                               

FOTO: Boris Cambel

V Bratislave ho v roku 1948 na Vysokej škole ekonomickej promovali za inžiniera. Fotografie mu uverejnili  v Švajčiarskom časopise Camera. V roku 1943 vystavoval svoje práce v španielskej Zaragoze. Po oslobodení pracuje ako reportér v časopise Domov a svet, potom v agentúre Oko, neskôr ako asistent vo filmových štúdiách.

Od roku 1950 pôsobil ako "fotograf na voľnej nohe". O štyri roky neskôr zostavuje svoju prvú knihu Slovenské rieky. Jeho prvá kniha Slovenské rieky vyšla v roku 1954. Z takmer 50-tich doteraz vydaných kníh sa preslávili publikácie o Los Angeles, New Yorku, Tokiu, Ríme, Mexiku, Slovensku. Publikácie Pieseň o Slovensku a Los Angeles získali okrem iných ocenení aj Cenu UNESCO ako najkrajšie knihy sveta. Za knihu Kafka und Prag získal cenu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 1995. Viaceré z jeho publikácií boli odmenené cenami Ministerstva kultúry SR, Matice slovenskej a organizácie UNESCO.

Karol Kállay pracoval tridsať rokov v oblasti módy a v počte tituliek od jednotlivca zrejme predbehol aj takú osobnosť, akou bol Helmut Newton – vytvoril ich okolo štyristopäťdesiat. Už v roku 1955 začal fotografovať pre slovenský časopis Móda, v ktorom spolu s grafickým dizajnérom Milanom Veselým robili na tie časy priekopnícku vizuálnu úpravu. Kállay v šesťdesiatych rokoch pracoval pre také vychýrené magazíny, akými boli berlínske Saison a Sybille či parížsky Jardin des Modes. Priniesol nový názor na módnu fotografiu, keď začal raziť názor, že šaty nie sú z plechu. Naopak, ženy v nich rady chodia a tešia sa z nich.

Od roku 1956 pracoval v slobodnom povolaní, stal sa členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a začal svoju sériu ciest po svete (Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, ZSSR, Albánsko, Grécko, Taliansko, Juhoslávia, Rakúsko, Francúzsko, Veľká Británia, Holandsko, Nemecko, Japonsko, Mexiko, USA).

V roku 1970 sa stal členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP) vo Švajčiarsku, ktorá mu udelila  titul EFIAP (Excellence de la Fédération Internationale de l´ Art Photographique).

V roku 1979 sa začína jeho spolupráca s nemeckým magazínom Geo, v 90. rokoch fotografuje pre tamojšie časopisy Stern, Spiegel a Focus. Za reportážami cestoval na všetky svetové kontinenty. Svoju tvorbu predstavil spolu na viac ako troch desiatkach samostatných výstav doma aj v zahraničí.

V roku 1982 získal  Zlatý odznak Zväzu slovenských fotografov.

V roku 1989 pripravil putovnú výstavu o následkoch zemetrasenia v Arménsku.

Redakcia magazína GEO v Hamburgu mu udelila cenu Fotograf roka 1992.

V rokoch 1993 – 1995 fotografoval  reportáže v Egypte, v Thajsku, Tunise, Maroku, Portugalsku, Austrálii a na Kube. Stal sa členom agentúry Bilderberg. V rokoch 1997 až 2000 fotografoval v USA, Thajsku, Jemene, Dubaji, Indonézii, Malajsku a Grécku.

Svoju tvorbu bilancoval na vyše 80-tich osobných výstavách doma i v zahraničí (Praha, Berlín, New York,Moskva, Budapešť, Varšava, Bukurešť, Sofia, Paríž, Hamburg, Bagdad, Káhira, Osaka, Istanbul, Havana...) a podieľal sa na mnohých skupinových expozíciách po celom svete.

V roku 1998 mu prezident republiky zapožičal Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo v oblasti umeleckej fotografie.

V roku 1999 získava cenu Leopolda J. Danihelsa za umelecké aktivity v Los Angeles, USA.

Karol Kállay svojim rozsiahlym celoživotným dielom zasiahol do viacerých fotografických odborov, no jeho talent sa najviac prejavil vo fotografickej reportáži. Z ďalších môžeme menovať krajinkársku fotografiu, portrét či módu.

Vo svojej tvorbe stmelil do jednoty osobného konceptu impulzy dobových estetických pohybov a humanistickú orientáciu. Tak vytvoril dielo, ktoré ho zaraďuje na popredné miesto v našej fotografii a znamená prínos aj do svetovej tvorby.

Karol Kállay zomrel vo veku 86 rokov a zanechal po sebe manželku a dvoch synov.

Počas svojho života Karol Kállay poskytol množstvo rozhovorov, z ktorých niekoľko môžete nájsť aj na jeho osobnej stránke. Pre náš článok sme si prepožičali ten s jeho vnučkou, prajeme príjemné čítanie.

Kedykoľvek sa stretneme, máš pri sebe fotoaparát. Môžu dobré fotografie vzniknúť aj náhodne?

Všetky fotografie vznikajú náhodne. Náhodne vznikajú tým, že musí byť správny okamžik, správne miesto, správne svetlo a správna situácia. Na fotografii môže byť nádherná krajina bez ľudí alebo nejaká úžasná situácia. A aby to fotograf zachytil, je vždy aj náhoda. Samozrejme, nevylučujem ani úmyselne štylizované fotografie, ako napríklad módu. Chcieť však naštylizovať situáciu, ktorá má byť originálna, je však len nahrávanie ako film, a to pri fotografovaní odmietam.

Zachytil si množstvo okamihov i ľudí. Musí to byť úžasný pocit vyjadrovať sa prostredníctvom fotografie. Máš vo svojej zbierke fotografiu, ktorá pre teba znamená niečo špeciálne?

Nemám žiadny zvláštny vzťah k nejakej konkrétnej fotografii. Len sa k určitým fotografiám vraciam myšlienkami. Pripomínam si situácie, ktoré sa človeka ľudsky dotknú. Spomeniem fotografovanie zemetrasenia, ktoré sa odohralo 7. decembra 1988 v Arménsku, kde zahynulo 24 000 ľudí. Fotografoval som tam dva dni po zemetrasení, samozrejme, nie mŕtvych, ale ľudí, ako potom žili. Vrátil som sa tam aj o pár mesiacov neskôr a fotografoval som napríklad na cintoríne jedného Arména, ktorý omurovával plochu s deviatimi hrobmi. A tak som sa ho opýtal, ktorí z tých, čo tam ležia, sú jeho príbuzní. A on mi odpovedal: ,"Všetci." A to bola hrozná odpoveď, lebo ostal sám.

Neraz si musel pracovať v krajinách a oblastiach, kde bolo zakázané fotografovať takmer všetko. Ako si sa s tým vyrovnal?

Nerozlišujem to. Každé fotografovanie je náročné. Zlá situácia sa môže prihodiť aj v civilizovanej krajine. Raz som fotografoval v Los Angeles a v jedno poobedie som sa tam len tak túlal. Fotograf totiž chodí peši, nemôže sa voziť, keď chce hľadať niečo zaujímavé. A zrazu sa pri mne zastavilo policajné auto, vyšli americkí policajti a prikázali mi oprieť sa o auto a s rukami hore sa otočiť. Keď skontrolovali doklady, opýtal som sa ich, čo som vlastne urobil? A oni: ,,Išli ste peši, tu nikto nechodí peši.“ To bolo podozrivé.

A aké bolo fotografovať niečo, čo si musel, a nie práve chcel?

Práca nebola nikdy nepríjemná, skôr som mal dojem, že sú situácie, ktoré sa nepatrí fotografovať. Vždy hovorím, že som radšej v zadnom rade a odtiaľ pozorujem udalosti. Už počas štúdií, aby som si zarábal, začal som fotografovať reportáže a známy fotograf Karel Hájek mi vždy hovorieval, že vždy musím fotografovať tam, kde nie sú ostatní. Tam, kde sú všetci, ísť nemám, alebo to musím pozorovať iným spôsobom. Veľmi mi imponoval svetový fotograf Ernest Haas z agentúry Magnum. Keď sa Maďari postavili proti Rusom a vláde, on prišiel pomáhať s Červeným krížom a nie fotografovať eštebákov.

Fotografia má mať rovnaký význam ako textová časť. Myslíš, že sa tieto časti dopĺňajú alebo prevládajú iné názory?

Kedysi sa úloha fotografa mierne podceňovala. Píšuci redaktor doslova poprosil o prítomnosť fotografa na akcii. Podľa mňa sú však oba informačné prvky rovnocenné. Deväťdesiat percent reportáží, ktoré som robil, som tvoril s redaktorom. Čo však neznamená, že sme museli robiť v rovnakom čase. Je to skôr o dopĺňaní sa. Samozrejme, že sme boli vždy perfektne pripravení. Napríklad, keď som chodil do Arabských krajín, vždy som sa doma nabifľoval niektoré súry z Koránu, a to mi nesmierne otvorilo cestu. U nás, mám taký dojem, chodia reportéri na akcie často nepripravení, tzv. „in medias res“. Podľa nich treba robiť rýchlo, aby sa dala stihnúť čo najskôr ďalšia reportáž. Ale to sa podľa mňa nedá a odrazí sa to na kvalite. Fotografiou sa musí autor vyjadrovať esteticky vizuálne a súčasne musí byť na nej aj informácia. A takéto komplexné vyjadrenie si neraz žiada čas.  

Tvoje fotografie vznikali klasicky na čierno-biely alebo farebný film. Ako reaguješ na príchod digitálnej fotografie?

Je to technicky revolučná zmena, samozrejme, aj tým, že fotografovať môže každý. Lenže potom si aj každý myslí, že je fotografom, čo je omyl. Lebo fotografia je jazyk. Tak ako vie niekto písať, tak vie aj niekto fotografovať. Povedzme, fejtóny Milana Lasicu sú krátke, ale nesmierne inteligentné. Tak to musí byť aj na fotografii – jednoduché a výstižné. Myslím si, že klasická fotografia napriek digitalizácii nezanikne. Je stále dobrá, technicky možno trochu žltšia ako digitálna. A možno je tu aj trocha nedôvery voči digitálu, veď ktovie, ako sa bude fotografovať o sto dvesto rokov.

Častou témou pri fotografovaní sú „paparazzi“, ktorí dokážu hodiny sedieť v pŕhľave a čakať, kým niekoho odfotia. Lákalo to aj teba?

Nie. To nepovažujem za fotografovanie. Tým však, samozrejme, nechcem nikoho zhadzovať. Viem, že vonku je to mimoriadne dobre platené. V podstate je to poľovačka na celebrity. Buď máte fotoaparát s teleobjektívom a sedíte od objektu vzdialený dvesto metrov a čakáte, kým vyjde na balkón Angelina Jolie s novonarodeniatkom a odfotíte ju, alebo bdiete celú noc pred hotelom, a keď z neho vyjde Michael Jackson, rozbehnete sa a urobíte niekoľko snímok. Je to ako poľovačka na jeleňa alebo bažanta.

Fotografoval si osobnosti aj celebrity. Čo znamenajú pre teba tieto pojmy?

Mňa zaujímali ľudia, ktorí boli osobnosťami ušľachtilosťou alebo múdrosťou. Lebo, kto len už je celebrita? Samozrejme, fotografoval som ľudí, ktorých som si nesmierne vážil, ako Jožko Króner, či maliarov ako napríklad Martin Benka. Vo svojich osemnástich rokoch som mal tú česť fotografovať neskoršieho amerického prezidenta a veliteľa spojeneckých armád Eisenhowera. Myslím, že dnes pojem celebrita je, ako povedal český prezident Klaus, "hluboké nedorozumění".

Mal si v mladosti svoj vzor?

Vždy som sa kriticky pozeral na svoju prácu a vždy som sa pokúšal priblížiť kvalitatívne vzoru, ktorý som mal. Hovoril som si, že nie som ani horší, ani lepší, ale že by som sa im chcel priblížiť a našťastie sa mi to podarilo. Je to ako hovoril Goethe: ,,Trošičku vedieť, teda desať percent talentu, ale veľa makať.“ Nikdy som si nemyslel, že som dosiahol maximum, ale stále som chcel skúmať, ako sa to dá ešte zlepšiť.

Z vlastnej skúsenosti viem, že výborne varíš. Nerozmýšľaš nad kuchárskou knihou s vlastnými receptami a fotografiami?

Mám dokonca podpísanú zmluvu, ale s tým, že aj tento rok ma tlačia dve obrazové knižky. Časovo sa mi to zatiaľ nedarí zosúladiť.

Je niečo, čo by si odkázal nám mladým, alebo máš nejaké životné krédo?

Človek by mal byť ušľachtilý, dobrý a mal by pomáhať iným. Všetko sa odvíja od názoru na život. Dôležité je nebyť hlúpym. Napríklad treba ovládať cudzie jazyky: nemožno len hocikam prísť a povedať „ahoj“. A krédo? Vždy treba mať pocit, že zadok vám drží chrbtica a nie traky.


Na záver - Karol Kállay o sebe a svojej práci

„V mojom povolaní musí mať človek šťastie na situácie. Dobrá fotografia je drina a odriekanie.“ „Som pozorovateľ života. Snažil som sa fotografovať okamžite a čo možno z najväčšej možnej blízkosti. Hoci práve vtedy hrozia nepredvídateľné situácie, len takto ma to uspokojuje. Vždy sa to snažím urobiť inak, v novom pohľade a nadoraz. Tak, aby som na záver mohol povedať, že lepšie to už nešlo.“ „Precestoval som takmer celý svet. Možno práve preto úprimne priznávam, že nadovšetko mám rád svoje rodné Slovensko.“

Zdroje

[1] Karol Kállay, dokument dostupný z URL (08/2012):

http://www.karolkallay.sk/fotogaleria.php 

[2] Karol Kállay, osobnosť mesiaca St. City, dokument dostupný z URL (08/2012):

http://www.karolkallay.sk/clanky.php?i=8/st-city-osobnost-mesiaca 

fotografie prevzaté z http://www.karolkallay.sk/fotogaleria.php

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
FOSGATE
2012-08-06 08:05:28
R.I.P
 
brki
2012-08-06 09:13:22
Aktuálny článok v smutnej chvíli pre všetkých čo majú radi fotografiu (najmä reportážnu).
 
Budy
2012-08-06 09:50:19
Mimoriadne zarmucujúca správa, najznámejšiemu Slovenskému fotografovi už viac uzávierka necvakne. A to som práve v sobotu obdivoval jeho portréty umelcov na aktuálnej výstave SNG. Našťastie na takúto osobnosť nie je možné zabudnúť. Vďaka za všetko Maestro, máte navždy môj obdiv. S úctou Palo.
 
b.a.f.o.a.r.t.
2012-08-06 10:04:09
bola to cest vas osobne poznat PÁN fotograf
 
mrnousik
2012-08-06 11:04:56
príspevok od: b.a.f.o.a.r.t.
bola to cest vas osobne poznat PÁN fotograf
kolega, mam pocit, ze sa aj podpisal na tvojej fotografii, lebo tiez mas velmi zaujimave reportazne fotografie v BW
 
zuzuliena
2012-08-06 11:12:37
Pan Kallay, nech Vam to v tom fotografickom nebi cvaka rovnako dobre ako tu na Zemi. Bolo mi potesenim vzhliadnut Vasu pracu.
 
fotografik
2012-08-06 14:32:56
Karol Kállay je jediný slovenský a naozaj významný svetový fotograf o ktorom viem najdlhšie, ak nepočítam Plicku, ale ten nebol slovenský rodák. Prečo s ním "ephoto.sk" nikdy neurobilo rozhovor ???
 
richardnovak
2012-08-06 18:35:24
http://www.youtube.com/watch?v=w3jmW-vh5SI

Kállay v Čadci
 
richardnovak
2012-08-06 18:37:07
príspevok od: fotografik
Karol Kállay je jediný slovenský a naozaj významný svetový fotograf o ktorom viem najdlhšie, ak nepočítam Plicku, ale ten nebol slovenský rodák. Prečo s ním "ephoto.sk" nikdy neurobilo rozhovor ???
Kállay naživo v ďaľšom príspevku
 
Juraj-BN
2012-08-06 18:44:33
príspevok od: fotografik
Karol Kállay je jediný slovenský a naozaj významný svetový fotograf o ktorom viem najdlhšie, ak nepočítam Plicku, ale ten nebol slovenský rodák. Prečo s ním "ephoto.sk" nikdy neurobilo rozhovor ???
po boji je každý generál, sa vraví ..
 
leto
2012-08-06 20:15:37
jeho posledná(pripravovaná) kniha pojde teraz nadračku, škoda že sa toho nedožil,,,
 
JakubCibik
2012-08-06 20:34:39
príspevok od: fotografik
Karol Kállay je jediný slovenský a naozaj významný svetový fotograf o ktorom viem najdlhšie, ak nepočítam Plicku, ale ten nebol slovenský rodák. Prečo s ním "ephoto.sk" nikdy neurobilo rozhovor ???
Netreba zabudnúť na Martina Martinčeka.
 
velecky
2012-08-06 22:21:58
len spresním to info o začiatku fotografovania a prvom fotoaparáte. Podľa jeho autobiografie Potulky životom prvý fotoaparát dostal ešte v Ružomberku, bol to Zeiss Ikonta 6x6 a fotil ním najmä rodinu a kamarátov, bolo to v r. 1937, teda mal 11 rokov. Jeho otec bol vtedy šéfom okresného úradu v Ružomberku, v tom roku okres navštívil prezident Beneš a malému Kállayovi sa veľmi páčili fotky, čo spravili pre jeho rodičov profesionáli. Stále si ten album pozeral, a tak mu rodičia - pravdepodobne na Vianoce, kúpili prvý aparát. Keď mal 14, sťahovali sa do Trenčína a tam sa dal do fotokrúžku. Vtedy mu rodičia kúpili Rolleiflex 4x4 a Super Ikontu 6x6. A v 16 vyhral prvú cenu v celoslovenskej súťaži - to sú tí znamá Asfaltéri, fotka v protisvetle.
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2012-08-11 18:26:09
Zanechal nam krasne dielo. Cest jeho pamiatke a fotoaparatu...
 
tHono
2012-08-12 18:25:07
koncom 70-tich rokov som mal tu cest stretnut p.Kalaya na fotoseminaroch a do dnes mi ostal fantasticky prijemny dojem z jeho rozpravania.Cest jeho pamiatke.
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia