Pavol Breier

Čo vás najviac ovplyvnilo v rozhodovaní stať sa fotografom? Bolo to najmä pôsobenie vášho otca, ktorý tiež fotografoval, alebo aj niečo iné?

Boli to rôzne okolnosti. Pod vplyvom otca som začal fotiť ešte ako dieťa - bolo to niekedy na základnej škole. Potom som sa tomu venoval aj na strednej. Vtedy ma ani nenapadlo stať sa fotografom. Úplne náhodou som sa stretol s jedným pacientom svojho otca, ktorý práve skončil FAMU. Keď som mu ukázal svoje fotky, spýtal sa ma, či by som tam nechcel ísť študovať. Povzbudil ma, tak som to skúsil a podarilo sa.

Ako spomínate na vaše študentské roky v Prahe? Aká tam bola vtedy atmosféra a vzťahy medzi študentmi?

Prijímačky som robil v roku 69, do prvého ročníka som nastúpil v sedemdesiatom. Ešte tam nezačali normalizačné tlaky, tie prišli o rok alebo dva neskôr, takže tá atmosféra tam bola pomerne dobrá, ešte tam akosi doznieval 68. rok, ktorý bol taký voľnejší. Nás tá tvrdá normalizácia vlastne obišla, chytila skôr tie mladšie ročníky, nás už nechali „dožiť". Aj pedagógov nám nechali pôvodných. Samotnú fotografiu to vlastne až tak ani nepostihlo, skôr iné odbory. Keď som ja začal, tak sme boli ešte spolu s kamerou jeden spoločný odbor. Potom to už tých filmárov zasiahlo naplno. Takže som mal vlastne šťastie, že som tú školu prežil v relatívne voľnej atmosfére. Napríklad z nášho ročníka nikto nevstúpil do SZM, čo neskôr už museli všetci, ale nás to ešte minulo.

Mali ste v tom čase nejaké vzory alebo majstrov, ktorí vás najviac inšpirovali?

Už som poznal a mal rád tvorbu ľudí ako napríklad Martinček, ale keď som išiel na FAMU, tak som ešte nerobil takú dokumentárnu fotografiu ako teraz. Skôr som sa venoval aranžovaným veciam, dokument som začal robiť neskôr na škole. Už vtedy sa mi páčili členovia skupiny Magnum a ten typ fotografie, aké robil napríklad Bresson. Ale nemôžem povedať, že by som mal vyslovene priame vzory.

Bol na škole v rámci pedagógov niekto, kto vás inšpiroval výraznejšie, než ostatní?

Na škole to bol hlavne asi profesor Šmok, ktorý viedol celú katedru, a ktorý najviac ovplyvnil zrejme väčšinu študentov. Aj keď možno ani nie v samotnej tvorbe, ale v celkovom prístupe k nej. On ani nebol praktik, ale skôr teoretik, ktorý vedel ľudí nadchnúť pre určité veci a dokázal ich naučiť k  systematickosti v práci.

Onedlho po skončení FAMU ste sa stali fotografom v slobodnom povolaní. Aké bolo postavenie slobodného umelca v tom čase v spoločnosti?

Vtedy to bolo tak, že absolventi umeleckých vysokých škôl sa automaticky stávali členmi Slovenského fondu výtvarných umení, čo umožnilo aby človek mohol robiť ako výtvarník v slobodnom povolaní.  Fotografia sa vtedy vyučovala iba na jedinej vysokej škole a tou bola FAMU, takže absolventov nebolo až tak veľa. Nebolo to však jednoduché, lebo išlo o to, či si človek dokáže zohnať vždy nejakú robotu. Ja som sa najprv zamestnal - robil som rok v galérii v Dolnom Kubíne. Tam som získal nejaké kontakty a začal som sa tam venovať fotografovaniu výtvarných diel. V tom som pokračoval aj na voľnej nohe, čiže to boli pre mňa zákazky, ktoré ma živili. Fotografoval som do katalógov k výstavám, do publikácií a podobne. Popri tom som robil svoju voľnú tvorbu.

Ako ste sa vlastne dostali k dokumentárnej fotografii?

Okrem inscenovaných a aranžovaných vecí, ktoré som robil na začiatku, ma vždy zaujímal aj dokument. Začal som tomu viac venovať počas vysokej školy. Veľa som chodil po Slovensku. Vždy som išiel na celé prázdniny niekam, cestoval som stopom hore-dole a fotil som dokument.

Mali ste nejaký dlhodobý jasný zámer už vtedy, alebo ste len chodili a fotili, lebo sa vám to zdalo zaujímavé?

Zdalo sa mi to zaujímavé a neskôr som sa tomu začal dlhodobo a hlbšie venovať. Išiel som povedzme na Oravu, mesiac som tam chodil, potom som sa vybral na mesiac niekde na východné Slovensko, a všade som sa snažil fotografovať dokumentárnym spôsobom a to mi tak „nejako zostalo". Zároveň som začal robiť horolezectvo, takže ma zaujímal aj život v horách. Pritom som fotil aj krajinu, najmä horskú, keďže som sa často pohyboval v tom prostredí.

Vaša dokumentárna tvorba zachytávala akýsi miznúci svet, čo sa týka spôsobu života tých ľudí. Vyhľadávali ste práve túto tému cielene?

Áno, to ma zaujímalo. Pred tým som to nepoznal, ale keď som tam začal chodiť a trávil som tam veľa času, tak som do toho prenikol hlbšie. Zaujalo ma, ako sa „ten svet" tam ešte zachoval. Tu, povedzme v Bratislave, už nič také neexistovalo. Preto som to chcel nafotiť. Robil som z toho potom aj niektoré školské práce. Počas môjho pôsobenia na Orave som to mal aj blízko, takže som v tom pokračoval ďalej.

Chceli ste to zachytiť pre budúce generácie?

Ani nie, skôr to bolo z môjho osobného záujmu. Vtedy som napríklad začal fotiť aj dlhodobý projekt zo salašov, na ktorom pracujem aj v súčasnosti. Zaujímalo ma pastierstvo ako také, takže som tam veľa chodil a fotografoval. Ľudí na niektorých salašoch poznám už dlhé roky, a keď tam idem, tak je to, ako keby som išiel domov, ku kamarátom. Potom je aj ten fotografický prístup iný, než keby tam človek prišiel len tak náhodne. Dostanem sa tam, kde by som sa inak nedostal.

Krajinárska tvorba je u vás istým relaxom od fotografovania ľudí, alebo je to súčasť, dokresľujúca širšie prostredie života tých ľudí?

Je to aj relax, aj zachytenie prostredia, ale obyčajne, keď som išiel robiť ten dokument, tak som si vždy vzal aj techniku na krajinu, ktorá je trošku iná, lebo väčšinou som to robil na stredný formát. Keď som sa tam pri fotografovaní dokumentu potuloval a popri tom videl peknú krajinu, tak som to tiež nafotil.

Takže to bolo tiež v rámci voľnej tvorby?

Áno, to bola všetko voľná tvorba.

To ste sa venovali naozaj veľa svojej voľnej tvorbe...

Dosť veľa, lebo všetok svoj voľný čas som venoval vlastne tomu.

Je známe, že vám učarovala Ázia, najmä oblasť Tibetu a Himaláje. Našli ste tam niečo, čo v našich končinách chýba?

Vždy som túžil dostať sa do týchto oblastí kvôli vysokým horám. To bol prvotný záujem. V tom čase sa veľmi nedalo cestovať do sveta, ale v rámci horolezectva bolo možné dostať sa niekam do vysokých hôr, najmä v rámci východného bloku, čiže do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Tak som sa dostal napríklad aj na Pamír. To boli ale vyslovene horolezecké výpravy, nie fotografické. Ja som to chcel aj nafotiť, takže fotovýbavu som si vždy bral so sebou. Keď som mal čas popri lezení, tak som fotil. V tých vysokých horách to bolo tak, že keď sme zliezli z jedného vrchu, tak sme si museli dať pár dní pauzu, než sme sa mohli vybrať na druhý. Ja som tento čas využíval na to, že som chodil po okolitých dolinách a fotil miestnych ľudí. To ma samozrejme chytilo, lebo som poznal život horalov na Slovensku a zistil som, že ten spôsob života je tam dosť podobný, aj keď je to tak ďaleko, lebo je ovplyvnený rovnakými vonkajšími podmienkami. Na druhej strane existovali aj veľké rozdiely, najmä kultúrne, a to ma fascinovalo, takže som to chcel nafotiť. Aj krajina je tam fantastická, čiže som fotil aj ľudí aj hory.

Viete povedať, koľkokrát ste tam už boli?

Nepočítal som to, ale chodím tam skoro každý rok a začalo to niekedy začiatkom osemdesiatych rokov.

Teraz tam chodievate ako sprievodca, alebo aj ako fotograf?

V súčasnosti tam chodievam najmä ako sprievodca, ale aj fotím.

Máte tam stále čo fotografovať?

Človek tam vidí stále niečo iné. V tých horách sa veľmi výrazne menia atmosférické podmienky a mení sa tým aj pohľad na tú krajinu. Tam by ste mohli jeden vrch fotiť aj tisíckrát, lebo vždy je iný. Aj ľudí človek stretáva iných, alebo idem do inej oblasti. Dokument sa dá fotiť aj na tých istých miestach, lebo život sa tam stále trochu mení, vznikajú nové situácie, ktoré sú zaujímavé.

Chodíte na miesta, ktoré vás fascinujú, robíte tam to, čo vás baví, takže musíte byť šťastný človek...

V podstate áno. Keď som tam išiel prvý krát, tak som netušil, či sa tam ešte niekedy dostanem, ale keď sa dalo, tak som to využil. Chcel som ísť aj do iných krajín, však nakoniec som aj bol, ale predsa len ma najviac zaujala práve táto oblasť. Je mi to blízke, už tam chodím na známe miesta, a viem, čo kde môžem očakávať.

Učíte ešte na VŠVU?

Nie, teraz učím na VŠMU na kamere. Na VŠVU som učil asi 15 rokov, ale asi pred tromi rokmi ukončili spoluprácu s externistami.

Ako hodnotíte vaše pôsobenie na tejto škole?

Ja som učil len jeden predmet, dokumentárnu fotografiu. Tá škola je zameraná skôr na výtvarnú tvorbu, veľa študentov sa zaoberá rôznymi presahmi do viacerých oblastí. Dokument tam bol tak trochu v pozadí, ako doplnkový predmet. Chytilo to iba pár ľudí, ktorí sa tomu hlbšie venovali.

Aký je podľa vás najväčší prínos a naopak, najvýznamnejšie negatívum mohutného nástupu digitálnych technológií vo fotografii?

Určite to má svoje výhody aj nevýhody. Obrovskou výhodou digitalizácie je, že sa zjednodušil celý proces. Odbúrali sa aj materiálové požiadavky, pretože po počiatočnej investícii už nie sú ďalšie náklady, takže sa môže fotiť oveľa viac a výbery sa môžu robiť z väčšieho množstva záberov. Enormne sa zrýchlil aj prenos dát, čo je tiež veľmi pozitívne. A nevýhody? Čo sa týka nevýhod technologického charakteru, že nie je ešte všetko technicky úplne dokonalé, tak to je iba otázka času. Zlý vplyv vidím hlavne v tom, že to zvádza robiť veľké množstvo fotografií a nerozmýšľať nad nimi. To však závisí od konkrétneho jednotlivca a jeho prístupu. Aj s digitálom na krku sa dá rozmýšľať a nemusia sa sekať tisíce záberov, že sa z nich snáď niečo už vyberie. Takže je to iba v tom, že je tam väčšie nebezpečenstvo skĺznutia do bezmyšlienkovitého cvakania.

Aký máte názor na súčasné trendy vo fotografii?

Aj keď som sa venoval hlavne dokumentu, nemôžem povedať, že nemám vzťah aj k iným druhom umenia. Ja osobne rešpektujem aj konceptuálnu tvorbu, mám k tomu dokonca aj celkom dobrý vzťah, ale iba pokiaľ je to naozaj dobré. Lenže často sa stáva, že niekto nedokáže urobiť tú fotografiu skutočne dobre a potom vzniknutý výsledok vydáva za svoj zámer a snaží sa to skryť za niečo, čo sa nazve ako koncept. Treba naozaj citlivo odlíšiť to, čo je ozaj kvalitné a čo sa na niečo iba hrá.

Ja sa tiež stretávam s tým, že niekto dostane zaujímavý nápad, možno že to predtým ešte nikto nenafotil, ale potom ten spôsob realizácie je zámerne ako keby zanedbaný...

Nápad je samozrejme dôležitý, ale mala by byť aj realizácia zvládnutá a dotiahnutá. Zámer by mal byť presvedčivý a malo by byť jasné, že tá zvolená forma má svoj dôvod, a nie je to len z titulu nezvládnutej realizácie. Tam vzniká často hlavný problém: nápad má dobrý, ale nevie, čo s tým. A potom to, čo sa náhodne podarí, prezentuje ako zámer. Najskôr musí človek zvládnuť techniku a poznať klasické princípy. Až potom ich môže zámerne porušovať, lebo aj to treba vedieť.

Čo si myslíte o súčasnom stave fotografie ako takej u nás?

Najväčší problém súčasnosti vidím v tom, že vďaka dostupnosti kvalitnej techniky si veľa ľudí myslí, že si stačí kúpiť dobrý aparát a už je fotograf a že už vie fotiť. Ale to je omyl! Potom sa na verejnosť dostáva množstvo zlých fotografií, ktoré sa prezentujú ako dobré, alebo sa vôbec nerieši otázka ich kvality. Napríklad v médiách a v reklame. Hlavne, že sú lacné. Tým sa hrozne kazí vkus verejnosti, lebo keď budete ľudí stále kŕmiť podradnými obrázkami, tak si na to zvyknú a potom už kvalitu ani nepožadujú. Je to chyba, lebo sa degraduje zavedený štandard. Znižuje sa úroveň a schopnosť ľudí vnímať a rozlišovať kvalitu. Je to však ťažké, lebo všetko je to podriadené ekonomike a snahe o najväčší zisk. Tam nejde o kvalitu. Nie je to len u nás, je to asi celosvetový problém. Je to ťažko riešiteľné. Muselo by sa na to ísť inak, prezentovať a podporovať kvalitu, lebo médiá, ktoré sa bulvarizujú, sú ekonomicky úspešné a vytláčajú z trhu tie kvalitnejšie. Samotný trh toto nevyrieši.

Čomu sa ešte venujete v súčasnosti?

Začal som učiť reportážnu fotografiu externe na Fakulte masmédií na Bratislavskej vysokej škole práva. Je to voliteľný predmet, takže mi tam chodia študenti, ktorí majú o to záujem. Je tu istý priestor, aby študenti pochopili hlbšie aj obrazovú stránku mediálnej komunikácie a snáď tu budú vedieť v budúcnosti uplatniť aj v praxi. Chce to asi čas, aby sa to celé niekam posunulo z obsahového aj estetického hľadiska. Sporadicky fotím aj divadlo. Okrem toho robím pre archív Národnej galérie, fotil som architektúru do publikácie o renesancii. Spolupracujem s Ústavom dejín umenia SAV na projekte elektronickej encyklopédie, v ktorej sa mapujú jednotlivé obdobia umenia na Slovensku. Dá sa povedať, že som dosť vyťažený.

Chceli by ste ešte niečo povedať návštevníkom nášho portálu?

Je fajn, že sa ľudia, ktorí chodia na vašu stránku, zaujímajú trochu v širšom zmysle o fotografiu, a je dobré, že tam komunikujú aj medzi sebou. Každý si z toho niečo zoberie, poučí, je to veľmi osožné. Je to výborné, lebo keď už zanikli všetky naše fotografické časopisy, je tu tento priestor, kde sa ľudia môžu dozvedieť niečo aj o technike, o novinkách, aj o tom, čo sa deje v tom fotografickom svete, lebo by sa k tomu dostali ťažšie.

Ďakujem za rozhovor.