Rozhovor Katka Hoglová

Nick na ephoto: wildkat 

Web stránka: http://www.hoglova.dphoto.com/

K fotografiam od Katky Hoglovej som sa prvý krát dostal u kamaráta na slnkom zaliatej záhrade. Sedeli sme pri stole a rozoberali fotografie a ľudí na ephote...

„Počuj, a poznáš tvorbu wildkat?“ – spýtal sa. Po mojej zápornej odpovedi, odbehol dnu do domčeka a vrátil sa s knižkou plnou fotografií. Po prvej strane, kde bolo krásne venovanie môjmu kamarátovi, nasledovali úžasné fotografie. Čudoval som sa, ako mi takýto fotograf mohol uniknúť. O niekoľko týždňov nezávisle nato, prišiel od šéfredaktora tip na ocenenie redakciou pre Katku.
A o niekoľko mesiacov nato, píšem tieto riadky...

Skôr, ako vznikli prvé vety z tohto rozhovoru, som zavolal opäť tomu istému kamarátovi. Požiadal  som ho
o pár slov, ktoré by mi vedel o Katke povedať, pretože sa s ňou stretol osobne. To, čo mi povedal do telefónu je v istom zmysle dosť chúlostivé, a tak kamaráta nebudem menovať, lebo by sa Koma mohol uraziť. ;)

„Katka je fantastický človek, plný elánu, veselosti a pri jej nádhernom smiechu a valcujúcej charizme má človek pocit, že sa do nej môže ľahko zaľúbiť.“ Ja už len dodám, že Katka je nielen skvelý človek, ale aj skvelý fotograf. 

Úvodné predstavenie

Cestovateľ, fotograf, turista a reportér. Tieto štyri hlavné osobnosti ma sprevádzajú na cestách. Cestovateľ a turista sa túlajú po svete už vyše 10 rokov a navštívili spolu okolo 50 destinácií. Fotograf s reportérom sa k ním pridali o 6 rokov neskôr. Žijú si spolu v relatívne harmonickom vzťahu a navzájom sa dopĺňajú aj keď sem tam sa objaví aj konflikt. A to hlavne kvôli fotografovi. Keď mu náhodou nevyjde fotenie východu slnka, chcel by ostať odfotiť aj západ. Lenže cestovateľ už chce večer byť niekde úplne inde, spoznávať nové miesta a ľudí. Aj turista má za ušami viac než dosť. Vždy nahovára cestovateľa ísť na miesta kde sa ide aj niekoľko dní peši za hľadaním dobrodružstva. No to sú mi šialenstvá. A reportér? Ten nám tiež zožerie nervy. Stále sa vypytuje miestnych ľudí na kadejaké hlúposti, a nás - sveta chtivých poznať zdržuje. Napriek miernym nezhodám je nám spolu dobre. A keď náhodou nie sme vo svete, cestovateľ už plánuje ďalšie dobrodružstvo, ktoré uspokojí ako turistu tak aj fotografa a reportéra.

Pracujem ako laboratórna krysa na Hematológii v nemocnici v Škótskom mestečku Inverness. Špecializáciu som vyštudovala na Westminsterskej Univerzite v Londýne. Škótska vysočina je našim domovom už vyše roka a nesmierne sa nám tu páči.

Vždy keď vidím nádherné fotografie z ďalekých končín našej planéty, rozmýšľam, či ten človek cestuje aby fotil, alebo iba fotí na miestach kde cestuje. Ako je to s tebou Katka?

Chuť cestovať prišla ako prvá aj keď už aj pri prvej ceste do ďalekého sveta som mala so sebou vreckový foťáčik. Ten však plnil len funkciu spoločníka dokumentaristu, aby som mohla sprostredkovať priateľom a rodine ako to v tom veľkom svete vypadá. Priznám sa, že v poslednom čase pri výbere dovolenkovej destinácie beriem do úvahy aj fotogenickosť danej krajiny a jej ľudí.

Cestuješ po svete sama?

Od začiatku sa mi úspešne darilo lanáriť kamarátov, ocíka a brata na moje obľúbené nízko nákladové kempovačky. Keď nikto nechcel ísť, šla som aj sama. Bolo tomu tak napríklad na Veľkonočnom Ostrove, v Čile aj v Indonézii. Avšak je to vždy väčšia sranda keď nás je viac. Posledných 5 rokov mám verného spoločníka priateľa Vladka. Okrem toho, že vládze ísť do kopca bez frflania, dokáže na mňa trpezlivo vyčkávať, kým sa naháňam s deťmi alebo čakám na svetlo. Keď sme sa spoznali, ukázal mi jeho zrkadlovku a už ju viac do rúk nedostal. Chlapec si ušil na seba bič a teraz mi musí nosiť aj statív ;o) Minulý rok sme sa vrátili z 9 mesačnej cesty po svete. V práci sme dali výpovede, predali sme čo sme mali a šli sme ,, s holým zadkom a ruksakom ‘‘ na vandrovku.

Precestovala si veľa krajín. Ktorá z nich a prečo ťa najviac upútala?

Každá krajina ma upútala niečím iným. Tak napríklad Nový Zéland prírodnými krásami, Faerské Ostrovy búrlivým morom a strmými útesmi , Indonézsky ostrov Flores usmievavým priateľským ľudom, Nepál náboženstvom a Himalájami, India svojou mnohotvárnosťou a farebnosťou a Mongolsko neuveriteľným množstvom vodky ktorá sa pije vždy a všade. Izrael a Veľkonočný ostrov ma zaujali svojou históriou, Island geológiou, Borneo faunou a flórou a Maroko jedlom a vôňami. Ach joj, svet je taký krásny a rozmanitý, že je ho radosť spoznávať. V minulosti mi stačilo krajinu vidieť. Čím som staršia tým viac ma zaujíma história, spoločenské pomery, spôsob života, tradície, kultúra i náboženstvo. A o tom čo vidím, počujem a zistím potom napíšem reportáž.

Najsilnejší emočný zážitok spojený s fotografiou pri cestovaní?

Vidieť na vlastné oči a odfotiť Mt Everest z hory Kala Patthar vo výške 5550m.n.m.

Fotografie často prevádzaš do odtieňov šedej. Na základe čoho sa rozhoduješ, či ma výsledná krajina, alebo portrét byť vo farbe, alebo nie?

Svet vo farbe je krásny, ale niekedy farba odpútava pozornosť od niečoho dôležitého čo chceme fotkou podať. V krajinkárskych fotkách odtiene šedej zvýrazňujú línie, textúru a atmosféru, pri portrétoch zase vyniknú emócie, príbeh a tvár. Často krát je to tak, že už pri fotení viem, že výsledná fotka bude BW, inokedy sa pozriem na rawku na obrazovke a vidím že sa bude lepšie divákovi prihovárať v monochromatickej podobe. Nemám poučku podľa ktorej sa riadim. Som zástancom spontánnosti a riadenia sa intuíciou. Nefandím nasledovaniu trendov pretože to zabíja originalitu a kreativitu a bohužiaľ podporuje stádovitosť.

Tvoje snímky sú ako určené pre knihu o kompozícií. Je to výsledok usilovného štúdia, alebo prirodzený cit umiestňovať objekty príťažlivým spôsobom?

Tak toto je kompliment, ďakujem Jožko. Pamätám si, že mi ľudia chválili aj moje prvé fotky, keď som okrem lokalizovania spúšte o fotografovaní nevedela vôbec nič. Za posledné 4 roky som toho dosť naštudovala. Či už pozeraním tutoriálov, čítaním literatúry ale hlavne samotným fotením. Myslím si že je dobré poznať pravidlá pred tým ako sa začnú porušovať. Poučkami sa riadim len v prípadoch, keď moja intuícia hibernuje.

Na niektorých portrétoch, priam cítim srdečný smiech fotených ľudí. Je jedno či sa ide o dospelého človeka, alebo dieťa. Prezraď ako dokážeš takýto úsmev vyčarovať na tvárach?

Veľmi rada mam osobný kontakt s ľuďmi v cudzom svete. Každý ma v tvári príbeh, vlastnosti, charakter a práve to je to čo sa snažím na fotkách zachytiť.

Keď sa prechádzam ulicami ďalekých miest, sledujem ľudí okolo seba. Ak ma niekto zaujme, či už svojským archeotypom, alebo správaním sledujem ho/ju a snažím sa odhadnúť či bude človek ten ,, správny‘‘. V každej krajine sa naučím aspoň pozdraviť a spýtať sa ako sa človek má v ich materinskom jazyku. Komunikácia sú pre mňa dvere k človeku. Vždy sa nesmierne potešia keď počujú svoju rodnú reč z úst cudzinca, ktorý má on nich záujem. Po nejakej dobe a kostrbatej slovnej výmene s pomocou posturiky a mimiky vytiahne m foťák a poprosím o fotku. Sledujem svetlo, okolie a urobím zopár záberov. Tie človeku ukážem a vyhodnotím cez ne nastavenie, pozadie/popredie. Ľudia sa väčšinou úprimne tešia keď sa vidia na displeji. A vtedy príde môj čas. Poprosím ešte o jeden záber a mám to.

S deťmi sa treba vedieť trošku pošialiť a s tým ja nemám problém. V Kathmandu som deťom dokonca dala foťák do rúk a oni sa navzájom fotili. Bola to sranda. Strašne sa z toho tešili a smiali. A ja som mala zážitok len tak ich sledovať a čakať kedy im ten ťažký foťák spadne na prašný chodník.

Keď sa potom s odstupom času pozriem na takéto zábery, vybaví sa mi celá story okolo vzniku fotky, čo sa dialo, ako sme komunikovali a z toho sa teším. A o tom to celé pre mňa je. Robiť fotkami radosť sebe ako aj iným.

Stretávaš sa pri fotení ľudí aj s negatívnymi reakciami?

Nefotím keď si to človek neželá. Je to podľa mňa nesprávne a neetické. A tak sa tým negatívnym reakciám vyhýbam.

Keďže sa vyslovene nešpecializuješ na fotografiu krajiny, musíš nosiť aj nejaké portrétne sklíčko. Čo všetko máš vo fotobatohu?

Fotím Canonom 5D Mark II a používam 2 objektívy -Canon EF 24-105mm f/4 L IS USM a pevne sklo Canon EF 35mm f/1,4 L USM. Obidva používam na portrétnu fotografiu, aj keď 35-ku recenzie a odborníci na tento zámer nedoporučujú. Tieto dva sklá mi bohate stačia a som s nimi nesmierne spokojná. Kedže som nemotorník UV filtre pre ochranu sú samozrejmosťou. Okrem týchto hlavných bojovníkov nosím 3 filtre- polarizačný, hustý ND a stašne hustý ND ;o) Káblikovu spúšť na dlhočasovky a odrazku. Mám aj blesk ale ten na cesty neťahám, ten používam len keď si privirábam nejakou svadbou alebo portrétovkami. Asi to bude tým, že som ženská, ale nemyslím si že fotovýbava je tá najdôležitejšia vec čo robí dobrú fotku. Je mnoho fotografov s fantastickou výbavou, ktorých fotky sú technicky špičkové ale pre mňa sú prázdne, bez ducha, niečo im chyba. .... niečo čo sa z fotobahohu nevyloví.

Najbližšie z akej krajiny sa môžeme tešiť na tvoje fotografie? ;)

V máji sa chystáme na Nórske Lofoty, v lete do Srbska a na jeseň do Kurdistanu alebo Iránu. Na našom ,,hot liste“ do budúcnosti je Pakistan, Rusko, Omán, Grónsko a určite aj návrat do Nepálu a Indie.

Chcela by som sa poďakovať redakcii ephoto za články a videotutoriály vo fotoškole, ktoré mi pomohli stať sa lepším fotografom. Som vďačná aj za priestor pre moje fotopointy, články a tento rozhovor. Obrovské ĎAKUJEM posielam aj všetkým ephoťákom za ich komentáre a podporu od uverejnenia mojej prvej fotografie až ku dnešnému dňu. 

Katka ďakujem za seba, za redakciu a našich čitateľov. Krásne svetlo...