Soňa Chovančíková

Nick na ephoto: mariposa

Soňa Chovančíková patrí skôr medzi tých mladších fotografov v našej komunite nadšencov. Má 24 rokov a pochádza z Považskej Bystrice. Napriek jej veku obratne manipuluje s fotoaparátom, ale čo je dôležitejšie, fotografie, ktoré zostávajú vo fotoaparáte, sú vysoko pozerateľné. A čože to vlastne nájdeme v jej galérii

Dokument...

Aké jednoduché! Zdá sa, že stačilo jedno slovo na charakteristiku Soničkinej tvorby.. ale iba zdá.... Mne sa však žiada dodať pár slov navyše...

Za oknami sa rozťahovalo šedé víkendové ráno, kvapky na parapetnej doske súťažili s rytmom lyžičky v šálke horúcej kávy o moju pozornosť. Hudbu a vôňu som mal, zostával už len nejaký vizuál. Nacvičené wéwéwébodkaephotobodkaeska zahralo staccato na niekoľkokrát pooblievanej klávesnici. Paralelne s množstvom načítaných informácií stránky sa mi na tvári objavoval spokojný výraz.

Čo to je za titulnú fotografiu? Nasledujúce sekundy boli ako divoký rozjazd, scéna z filmu Amélia z Montmartru podporená geniálnou hudbou La Noyee od Yann Tiersena. Amélia schytí za rameno slepého muža a sprevádza ho cez cestu po uličkách mesta, pričom rozpráva o všetkom vôkol nich. Starý muž počúva a ako keby precital, ako keby videl! Nie ako keby! On naozaj v tej chvíli videl.

Takto nejako vyzeralo ráno, kedy som sa dostal k prvej fotografii Soni Chovančíkovej. Nasledoval odklik na autorskú stránku s viacerými fotografiami. A keď už som spomenul francúzskeho skladateľa Yann Tiersena, môžem smelo povedať, že ďalšie fotografie, ktoré som mal možnosť vidieť, sa niesli v znamení skladby Comptine d'un autre été. Mix humanistického a sociálneho dokumentu jemne prešitého subjektívnym dokumentom. Nie veľmi, ako pre mňa ťažko stráviteľným Williamom Kleinom.  Len jemnučko, aby som sa dokázal s letmým úsmevom na perách pozerať na ďalšiu a ďalšiu fotografiu...

Soňa, ako si sa dostala k dokumentárnej fotografii?

Sama si ku mne našla cestu alebo možno je vo mne. Mám rada dokument, má hĺbku, je živý a dokáže nadviazať veľmi silný až za myseľ siahajúci obraz s divákom .

Páči sa mi, ako pracuješ s perspektívou a neostávaš len pri polohe stojaceho strelca. Všetky tie nápady vznikajú priamo na mieste, alebo pred fotením máš dopredu rozmyslené, čo a ako budeš fotiť?

Typickejšie je pre mňa fotiť v danej prítomnej chvíli, na danom mieste bez veľkého špekulovania, príde pocit, niečo uvidím a človek stráca pojem o čase a priestore.

Daný okamih je jedinečný práve pre neopakovateľný moment, rozpoloženie vnímania, koncentrácie, myslím, že niekedy je zbytočné plánovať, ale skôr byť pripravený a odovzdaný, ponorený do prítomnosti bez očakávania mega super fotky, len pozorovať a vnímať. Ale stáva sa mi v poslednom čase, že mi začínajú obrazy vznikať v hlave spojené s nejakou témou alebo miestom a snažím sa ich realizovať, ako to ide, vrátim sa na miesto alebo k človeku, je to o intuícii a vnímaní.

Chápem význam čiernobielej fotografie v dokumentaristike, no moderné trendy sa už vôbec neboja farby. Ako to vnímaš ty?

Farba je fajn, mám ju rada a ak ju vie autor dobre podať a vnímať, je to výborné. U mňa to je už dáko v hlave nastavené na čierno-bielu.

Ale nie si pesimista..?  Ozaj a prečo mariposa?

Ále de... skôr naopak. Nevidím čiernobielu ako pesimistickú, je to farba farieb a možno niekedy aj farebnejšia, hlavne čo sa týka hĺbky pocitov, ale aj farba má svoje čaro a správu.

Nick mariposa bolo prvé španielske slovo, ktoré mi zostalo v hlave pre jeho zvuk v jednej pesničke a neskôr pri výbere nejakej prezývky na fotoportál mi napadlo prvé, ale teraz skôr používam meno.

Čo je tvojím hlavným motorom vo fotení?

Život, ľudia, radosť, prítomná chvíľa a niečo medzi nebom a zemou…

U koho nachádzaš inšpiráciu? Máš obľúbených autorov svetového mena?

Je to rôznorodé, fotky všeobecne či svetové alebo nesvetové, v knihe, časopise, na nete, vždy sa mi páčili fotky z 60.tych-80.tych rokov, aj  z rodinného albumu, tá doba ma veľmi oslovila a inšpirovala aj cez slovenský film.

Celý život je inšpirácia, dá sa vnímať vo všetkom, ale sú rôzne obdobia, raz je raz nie je. Všeobecne hudba, film, život, rozhovor s niekým, pocit, kniha, príroda alebo príde sama a zaklope si o fotku :)

Pamätám si na prvú väčšiu inšpiráciu, prečo pokračovať a fotiť ďalej a oveľa viac, boli to fotky a povzbudivé slová od Ľuba Žákoviča (istvic) a vtedy na začiatku ma to riadne nakoplo k intenzívnejšiemu foteniu, za čo mu veľmi vďačím.

A doteraz najsilnejšia inšpirácia a ďalšia veľká vďaka, ktorá mi ostane v pamäti, bolo po jednom seminári  Matúša Zajaca, ktorý mi zas posunul vnímanie do inej hĺbky, potom vznikol nápad v hlave a dokument o Veronike.

Neváhala by si ísť fotiť  aj do oblasti v ktorej prebieha vojnový konflikt?

Možno, ale tieto témy ma nelákajú. Mám rada ten tzv. obyčajný život plynúci okolo nás a témy okolo toho, vojnová tematika je silná a potrebuje skúseného fotografa s očami všade, smrť a silné emócie nie sú len na vojnovom poli, ale aj okolo nás.

Len som sondoval, kam by si až zašla kvôli fotografii.. :)

Dávam na pocit a intuíciu, takže neviem. Každý akosi objavujeme svoje schopnosti, hranice a samého seba, celý život...

Fotíš na film?

Klasika ma stále láka, začala som ňou, praktica, zväčšovák, je to fajn pocit a človek sa naučí akosi viac pozorovať a vnímať, ako len cvakať. Digitál je pre mňa momentálne po viacerých stránkach výhodnejší, určite sa vrátim neskôr ku klasike.

Tak to je zaujímavé. Málokto z mladšej generácie začína s filmom...

Jedného dňa som sa jednoducho rozhodla, že chcem fotiť a bude to klasika. Začala som zháňať všetko potrebné...

Veľmi sa mi páči fotografia mladého dievčaťa na preliezačke z cyklu CIGÁNI. Prezraď nám o nej niečo..

Fotka na preliezačke vznikla akoby sama od seba, pribehli deti a začali pózovať, jedno dievča začalo na tej preliezačke loziť a keď išla druhýkrát vyskočiť, ľahla som si intuitívne na zem, chcela som ju odfotiť nejako inak hlavne kompozične, dať tej fotke iný nádych, všimla som si panelák, ten som chcela na fotke. No a tie vlasy v normálnej polohe v stoji by tak nevynikli nedali by tej fotke určitý nádych voľnosti, hravosti... Chvíľu potom prišli rodičia a zahnali deti domov.

A na záver ešte, čo by ťa ako fotografa – dokumentaristu potešilo?

Všetci tvoríme, takže beriem, čo príde a ako to príde...

Ďakujem za rozhovor.