Martin Brojo

Nick na ephoto: martin.b

Pre dnešného oceneného člena našej ephotokomunity, ktorý zaujal  redakciu, je charakteristická inscenovaná fotografia. Ako každý smer vo fotografii aj inscenovaná fotografia si vyžaduje svoje špecifické nároky na zvládnutie. Martinove fotografie rozhodne vysoké nároky z tejto oblasti spĺňajú.

Jeho citlivé kompozície a vysoká technická kvalita snímok sú neoddeliteľne etablované v každom kúsku, ktorý predstaví verejnosti. Tento strategický základ inscenovaného žánru nasledovne rozvíja v nosnej myšlienke vyjadrujúcej obsah pomocou rôznych nápaditých póz a gest foteného subjektu. Interakciou všetkých obsahových prvkov, ktoré vhodne dopĺňa o rekvizity, pomáha zmierňovať emocionálne studenší charakter fotografie tohto žánru. Novodobé tendencie, zmena sociálnej klímy umožnila penetráciu reklamnej fotografie do inscenovaného žánru. Autor ani pred touto úlohou neváha a na človeka, ktorý sa fotografiou neživí podáva vynikajúce výsledky. Stieranie hraníc v žánrovej fotografii, ktorá v poslednej dobe pripomína kvalitné rozhrkanie v nerezovom šejkry je podľa mňa len prínosom. Dôkazom sú aj inscenované športové fotografie a momentka usmiateho dievčaťa z ulice, ktorú máme možnosť vidieť u Martina.

1.  Martin predstav sa nám..

Mám 33 rokov,  narodil som sa v Považskej Bystrici, v ktorej dodnes žijem, pracujem a snažím sa tvoriť. Živím sa prácou v rodinnej firme.

Fotografia ma zaujímala a fascinovala od detstva. Ako dieťa som nemal veľa príležitostí sa jej venovať. Prvú zrkadlovku som si kúpil po dosiahnutí osemnástky. Bol to kinofilmový Canon EOS 500N so setovým objektívom, ktorý mám doteraz. V tom čase som mal množstvo iných koníčkov, takže moje fotenie bolo skôr sporadické a hodné rodinného albumu. S nástupom digitálnych fotoaparátov som si zaobstaral ultrazoom Canon S3 IS, ktorý u mňa vzbudil záujem o fotografiu a začal som sa jej venovať intenzívnejšie. Začal som študovať všetko čo sa dalo nájsť o fotografii. Postupom času a získavaním vedomostí mi prestal ultrazoom vyhovovať a začal som sa pozerať po zrkadlovke. Niekedy v roku 2008 som vstúpil do sveta digitálnych zrkadloviek, pričom som ostal verný značke Canon a kúpil som si  40D-ečko. Od roku 2010 som členom Fotoklubu Fenix Považská Bystrica pri Považskom osvetovom stredisku.

Vo fotografii ma oslovila hlavne inscenovaná fotografia. To je žáner, ktorým sa vcelku aktívne zaoberám. Z praktického hľadiska sa venujem aj produktovej fotografii, kde pre rodinnú firmu fotografujem pekárenské výrobky na účely reklamy. Samozrejme občas zafušujem aj do iných žánrov fotografie, ale to sú výtvory vhodné skôr do domáceho albumu.

2. Keď nahliadneme do tvojej galérie nájdeme v nej väčšinou fotografie z ateliéru. Špecializuješ sa na ateliérovú fotografiu?

Vďaka tomu, že vo firme máme nejaké nevyužité priestory, tak som si v nich zriadil ateliér. Takým prvým podnetom na jeho zriadenie bola potreba zhotovenia fotografií pre firmu na reklamné účely. Prvé vybavenie ateliéru som kúpil koncom roka 2009. Od tohto momentu som veľa fotil v ateliéri, no nechcem tvrdiť, že sa špecializujem len na ateliérovú fotografiu. Ako som už spomínal, venujem sa inscenovanej fotografii a to nielen v ateliéri. Myslím si, že ak chcem robiť dobré fotografie, nemôžem sa venovať všetkým žánrom, ale musím sa špecializovať. Každý žáner fotografie má svoje špecifiká a úskalia. Takže robiť dobré fotografie v mnohých žánroch je, myslím si, nad ľudské sily.

3. Akou technikou disponuješ?

Do mojej výbavy patrí Canon EOS 5D mark II. Ďalej tam patria objektívy Canon EF 50mm f/1.4 USM, Canon EF 85mm f/1.2L USM (II) – môj najobľúbenejší, Canon EF 100mm f/2.8L Macro IS USM, Canon TS-E 90mm f/2.8, Canon EF 17-40 f/4L USM, Canon EF 24-70 f/2.8L USM a Canon EF 70-200 f/2.8L IS USM. Vlastním ešte systémové blesky Canon Speedlite 580 EX II a Canon Speedlite 480 EXII s rádiovým odpaľovačom. Radšej ale používam štúdiové blesky, ktoré sú výkonnejšie a vďaka pilotnej žiarovke sa s nimi omnoho lepšie pracuje.

Čo sa týka techniky v ateliéri, používam štúdiové blesky českej značky Fomei – Digital Pro X – 300. Ak sa vyberiem fotiť mimo ateliér, používam opäť svetlá od firmy Fomei Digitalis-600 a Digitalis-400. K tomu mám samozrejme rôzne softboxy, beauty dishe, reflektory, komínky, dáždniky, produktový stôl, odrazné dosky, flashmeter, statívy a nejaké drobné príslušenstvo.

V ateliéri používam ešte jedno, po domácky zhotovené svetlo, ktoré sa skladá z ôsmych  halogénových trubíc umiestnených po obvode štvorca, ktoré robí veľmi zaujímavé svietenie.

4. Práca s umelým osvetlením nie je jednoduchá. Si samouk?

Vo veľkej miere som samouk, ale hľadám príležitosti a možnosti ako sa niečo priučiť od iných, skúsenejších a zdatnejších fotografov. Snažím sa navštevovať rôzne workshopy. Myslím, že môžem spomenúť ephotom organizované workshopy ktoré som navštívil:  Julo Kotus – základy svietenia v ateliéri,  Ivan Čaniga – portrét v ateliéri, Ľubo Špirko – figurálna fotografia. Na dobrom workshope sa dajú získať rôzne tipy, návody a informácie, ktoré mi už ušetrili množstvo času. Samozrejme, vždy som si to musel najskôr ešte “odcvakať” u mňa v ateliéri, kým sa mi podarilo tieto informácie osvojiť si. Najviac som si odniesol od Martina Vrabka, ktorého sa podarilo dotiahnuť ku mne do ateliéru, kamarátke - fotografke a užívateľke ephota Janke Svitekovej (kucerawa). Martin ma veľmi inšpiroval nielen fotografiami, ale aj svojím prístupom k fotografovanej osobe. Prezradil, akým spôsobom s modelom / modelkou pracuje, ako sa z fotografovanej osoby snaží dostať výraz, emóciu. S týmto som sa stotožnil a veľa z toho som si zobral aj k môjmu prístupu k fotografovaniu ľudí. Nesmiem ešte zabudnúť na môjho kamaráta - fotografa Mariána Penteka, s ktorým mám občas príležitosť spoločne niečo nafotiť a ktorý sa so mnou ochotne podelil o svoje vedomosti.

Čo sa týka samotnej práce so svetlom nie je jednoduchá. V ateliéri je to v istom zmysle dosť ťažké. Ľudia očakávajú stopercentnú obrazovú kvalitu, perfektnú kompozíciu, zaujímavé svetlo, výraz, pózu atď. Ustriehnuť toto všetko však nie je jednoduché. Určite je pre mňa veľké uľahčenie práce, ak sa mi podarí zohnať modela alebo modelku, ktorí už majú skúsenosti, chuť a motiváciu spraviť dobré fotografie. Osobne si dovolím tvrdiť, že pri inscenovanej fotografii nie je najťažšia práca so svetlom, ale práca s človekom (modelom / modelkou). Omnoho ťažšie, ako dobre nastaviť svetlo, je dostať z modela / modelky dobrý výraz, nasadenie. Toto je podľa môjho názoru u inscenovanej fotografie najdôležitejšie. Určite nechcem dávať do ústrania význam svietenia, ale myslím si, že svietiť sa dokáže  naučiť každý a pre dobrú fotografiu je výraz oveľa dôležitejší.

5. Čo radíš ľuďom pred vstupom do ateliéru? Ako sa majú prichystať?

Vždy sa snažím ešte pred samotným fotografovaním stretnúť niekde na káve s fotografovanou osobou, kde sa trochu zoznámime, dohodneme sa čo budeme fotografovať, vymeníme si predstavu o výslednej fotografii. Má to pre mňa hlavne jeden neoceniteľný efekt a to je, že pri samotnom fotografovaní už si nie sme úplne cudzí ľudia, ktorí sa nikdy nevideli. Počas fotografovania potom vládne úplne iná atmosféra. Niekedy sa stane, že takáto možnosť nie je, vtedy sa snažím porozprávať s modelom / modelkou aspoň prostredníctvom sociálnych sietí, aby sme mali spolu kontakt už pred samotným fotografovaním.

Držím sa jednej myšlienky, ktorú som prebral od Martina Vrabka: dobrá fotografia môže vzniknúť len vtedy, ak sa o to snažia všetky zainteresované strany. Preto každému hovorím, aby na fotografovanie prišiel dobre naladený. Ak to tak nie je, nech radšej zruší fotografovanie a dohodneme si iný termín. Stalo sa mi už, že počas fotografovania mi jedna modelka odbiehala mimo ateliér, pričom stratila mobil. V tom momente som vedel, že sme dofotili, pretože modelka už bola mysľou niekde inde. Našťastie predtým sa nám podarili nejaké dobré zábery. Na druhý deň sa našiel aj stratený mobil, tak to dobre dopadlo.

Odporúčam prizvať k foteniu vlasovú štylistku a vizážistku, ktoré majú prax a skúsenosti vo svojom odbore, takže dobre pripravia modelku, čo je na fotografiách aj patrične vidieť. Ešte je pre mňa veľmi dôležitý výber oblečenia. Vždy sa snažím, aby si model / modelka doniesli čo najviac oblečenia, z ktorého potom spolu vyberáme niečo vhodné pre náš zámer.

6. Retuš fotografií je zrejme neoddeliteľná súčasť pred odovzdaním fotografie…

Toto bola a stále je pre mňa tá najťažšia časť pri zhotovení fotografie. Spomínam si na začiatky mojich úprav, vo Photoshope som veľa pracovať nevedel, tak väčšinu úprav som robil v Lightroome (ten používam dodnes, ale už len na export a katalogizáciu fotografií). Lightroom je dobrý program na začiatok, prípadne pre jednoduché úpravy, ale ak som sa chcel posunúť o krok ďalej Photoshop sa stal pre mňa nutnosťou. Najskôr to boli nesmelé krôčiky a oboznamovanie sa s programom a jeho funkciami, pričom to bolo pre mňa veľké trápenie. Postupne som sa čo to naučil. Veľmi mi pomohli rôzne výukové DVD a tutoriály (okrem iných aj tie od teba na tomto portáli). Ďalší veľký pokrok bol pre mňa tablet. Práca s ním je omnoho presnejšia ako s myšou, čo sa odráža aj na výsledných fotografiách.

Dnes sa snažím už pred samotným fotografovaním mať jasný cieľ ako budú výsledné fotografie vyzerať. Prinesie mi to okrem ušetreného času stráveného pri úpravách fotografií aj menší počet záberov vo fotoaparáte. Takže už pri fotografovaní sa snažím scénu nastaviť tak, aby som si čo najviac uľahčil prácu vo Photoshope. V súčasnosti mi trvá upravenie fotografie jednu až dve hodiny, ak ju chcem upraviť naozaj poctivo. V začiatkoch som sa trápil nad fotografiou aj niekoľkonásobne dlhšie. Vyskúšal som viacero postupov upravovania fotografií. Niektoré som zavrhol pre nedostatočnú kvalitu výsledku, niektoré ako časovo príliš náročné. Nakoniec som sa dostal k postupom, ktoré používam dnes. Ale nevylučujem, že aj tie môžem časom zmeniť, ak ma iný postup niečím viac osloví.

7. Cítiš že sa ešte nájde priestor pre seba zdokonalenie? :)

Priestor na sebazdokonaľovanie je vždy, nielen v oblasti fotografie. Nemyslím si, že sa dá spraviť dokonalá fotografia. Vždy je možné nájsť na fotografii niečo, čo by sa dalo ešte vylepšiť. Práve preto si myslím, že ak sa chcem fotografii venovať poctivo, nemôžem sa uspokojiť s tým čo viem. Práve naopak, musím na sebe stále pracovať, stále sa zdokonaľovať štúdiom a neustále fotografovať. V súčasnosti na sebe pracujem najmä v oblasti postprocesu, kde stále cítim, že mám obrovské medzery.

8. Čo ťa vedie k publikovaniu fotografií na našom portáli?

V prvom rade to je spätná väzba od odbornej verejnosti. Samozrejme ephoto je portál určený skôr nadšencom fotografie ako profesionálom. Títo nadšenci však pozerajú na fotografiu predsa len inak ako bežný človek. Mne veľa pomohli príspevky pod fotografiami, v ktorých užívatelia popisujú čo sa im na fotografii (ne)pozdáva a čo by spravili inak. Keď ich pozorne čítam a pozerám fotografiu, s mnohými sa stotožňujem, inokedy mám úplne opačný názor. Niekedy sa pod fotografiou podľa mňa riešia nedôležité veci, ktoré nemajú na pocit z fotografie žiadny alebo nepatrný význam. V poslednej dobe mám však pocit, že sa na portáli vytvorila skupina užívateľov, ktorá si medzi sebou boduje fotografie, mnohokrát bez súdnosti, z dôvodu aby sa umiestnili v top 24 hod. a dobré fotografie zostanú často nepovšimnuté, čo ma dosť mrzí.

9. Osobne sa mi páči séria fotografií dvoch karatistov. Najviac fotografia s názvom „tsuki“. Chlapi išli pri fotení do súbojov naostro?

Je to jedna z fotografií, na ktorú som hrdý. Za vznikom tejto fotografie sa skrýva moje venovanie sa bojovým umeniam, konkrétne karate. Úplne na začiatku sa mi v hlave zrodil nápad spraviť sériu fotografií s motívom rôznych bojových umení so zachytením ich podstaty.  Mal som už nejaké skúsenosti s fotografovaním pohybu, ale nebol som s tým veľmi spokojný. Zhodou okolností niekedy v tom čase, keď sa mi v hlave zrodil tento nápad, ephoto organizovalo workshop s Ľubom Špirkom – figurálna fotografia, na ktorom som sa bez zaváhania rozhodol zúčastniť. Lektor toho prezradil veľa o tom, ako fotografuje pohyb. Samozrejme som si potreboval nadobudnuté vedomosti ešte „odcvakať“. Až potom som sa rozhodol začať pracovať na mojom nápade.

Začal som uvažovať, koho by som oslovil. Spomenul som si na kamaráta, dnes dvojnásobného majstra sveta karate v kumite (športový zápas) Juraja Tabaka, ktorého som oslovil a dohodli sme sa.

Fotografovanie prebehlo v priestoroch telocvične Klubu karate Žilina, kde som priniesol fotografickú výbavu. Fotilo sa za použitia štyroch svetiel Fomei Digital Pro X – 300, jedného octaboxu ako hlavného svetla, ktorý som občas vymenil za beauty dish. Použil som ešte reflektory s voštinou. Ako pozadie som použil čiernu netkanú textíliu, ktorú sme zavesili v dojo. Fotil som na Canon 5D Mark II s káblovou spúšťou, umiestneným na statíve. Objektív som väčšinou používal Canon EF 85mm f/1.2L USM (II), ale použil som aj Canon EF 50mm f/1.4 USM. Keďže sa fotilo za použitia zábleskových svetiel, tak som nemohol prekročiť synchronizačný čas fotoaparátu 1/200 sek. Zo skúsenosti však viem, že môžem nastaviť max. 1/160 sek. Pri 1/200 sa mi niekedy stane, že lamela závierky mi pokazí fotografiu. Výkon svetiel som nastavil tak, aby som fotil na clonovom čísle 11 pre dosiahnutie dostatočnej hĺbky ostrosti fotografie a optickej kvality. Pred samotným fotografovaním som samozrejme musel nastaviť svetlá a zaostriť objektív na konkrétne miesto, kde mala prebiehať akcia. Dôležité bolo dohodnúť sa s aktérmi, aby sa mi pri akcii vždy dostali aspoň približne na dohodnuté miesto. Až potom sme mohli začať s fotografovaním.

Pre každú sériu fotografií sme si vždy dohodli presnú akciu, ktorú chalani budú robiť, pričom sme vychádzali z toho, aby to bolo divácky zaujímavé a akcia vystihovala športové karate. Táto fotografia bola hneď z prvej série, kde sme nafotili asi 10 záberov. Tým, že chalani presne vedeli, čo majú robiť a majú svoje pohyby perfektne pod kontrolou, dokázali končiť ich údery tesne pred partnerom. Akurát raz spravili drobnú chybu a úder išiel o kúsok ďalej ako mal, takže zasiahol partnera do brady a presne vtedy sa mi podarilo zachytiť tento moment. Chalanom sa nič nestalo, mali na rukách chrániče, ktoré údery stlmia. Na tréningoch sa takéto momenty bežne stávajú, takže karatisti sú na to zvyknutí.

Dôležité pri tomto žánri fotografie je snažiť sa stlačiť spúšť v momente vrcholu pohybu, tesne predtým ako sa pohyb (v tomto prípade ruka) začne vracať späť. Takýto moment sa podľa mojich skúseností dá najlepšie vystihnúť za použitia statívu, kedy nemusím pozerať do hľadáčika, ale mám dobrý prehľad o dianí na scéne a už len v správnom okamihu stlačiť spúšť. Toto je spôsob ako to robím ja, ale každý sme iný a každému tento spôsob nemusí vyhovovať. Samotné fotografovanie aj s prípravou trvalo asi 4-5 hodín, po ktorom sme s chalanmi išli na zaslúžené pivo.

Pre mňa sa práca nafotením záberov neskončila, to bola len polovica práce. Tá druhá začala doma pri úprave fotografií. Nebudem popisovať dopodrobna spôsob úpravy tejto fotografie, ale len načrtnem približné kroky. Ako prvé som musel upraviť pozadie do čierna. Pozadie z netkanej textílie bolo síce fajn, ale na výslednej fotografii bolo vidieť jeho štruktúru, čo nepôsobilo dobre. Pomocou filtra „rozmazať“ som pridal na fotografiu pohybové rozmazanie rúk, aby fotografia nabrala na dynamike. Následne som previedol fotografiu do čiernobiela, trochu sa pohral s krivkami a prekrytiami tak, aby som vyrovnal jasy na fotografii a zvýšil kontrast fotografie. Ešte som pridal trochu svetla do tvárí zápasníkov technikou airbrush. Na záver som už len v Lightroome spravil malý orez a fotografia bola hotová. Celková úprava mi zabrala asi hodinu práce vo Photoshope.

10. Martin, na záver by som rád počul o tvojich obľúbených autoroch a kde sa vidíš z pohľadu fotografa o pár rokov?

Už vyššie som spomínal a zopakujem to, že mojím veľkým vzorom je Martin Vrabko, nielen pre jeho fotografie, ale aj pre jeho prístup a filozofiu k fotografii a človeku. Ďalší fotografi, ktorých tvorba sa mi páči a inšpirujú ma sú Aňa Struhárová, Ľuboš Špirko a Ivan Čaniga. Veľmi zaujímavé bolo navštíviť workshopy, kde pôsobili ako lektori, pričom každý z nich robí veci inak, svojím spôsobom. Na základe toho si môžem vybrať od každého z nich to, čo mi vyhovuje.

Čo sa mojich ambícií ako fotografa týka, mám v pláne ostať amatérskym fotografom. Bojím sa, že ak by som sa chcel živiť fotografiou, už by to pre mňa nebola tá radosť a zábava z fotografie akú mám z toho dnes. Miesto toho by sa fotografia stala pre mňa nástrojom živobytia a musel by som robiť aj to, čo ma nebaví, z čoho nemám dobrý pocit. Takže plánujem ostať nadšeným a zanieteným amatérom. V blízkej budúcnosti čakáme s manželkou potomka, takže určite rozšírim záber žánrov, ktorým sa venujem o fotografovanie detí, na čo sa naozaj teším a už dnes pozerám hlavne po internete fotografie na inšpiráciu.

Ďakujeme za rozhovor.