Sony je pre oblasť fotografie zaujímavá spoločnosť. Do filmovej fotografie sa nikdy nepustila, na digitáloch si to však bohato vynahrádza. Vlastne sa nemalou mierou zasadila o úpadok filmu, a to hlavne vďaka tomu, v čom je dobrá – japonskou precíznosťou a elektronickým zázemím. Dôkazom sú napríklad EVF Sony 828 či R1, a najmä dominancia na poli CCD snímačov v kompaktných fotoaparátoch.

Pre vážnejších fotografov sú však zaujímavé hlavne dve značky, ktoré sa objavujú v súvislosti so Sony: Carl Zeiss 

a Konica Minolta. Na zrkadlovky KM nedajú mnohí dopustiť, a Zeiss má v oblasti optiky meno porovnateľné s Leicou. Takáto kombinácia predstavuje úžasné základy, na ktorých môže firma stavať, ale zároveň kladie latku veľmi vysoko.

Na test prišla nová zrkadlovka Sony Alfa A200 v predprodukčnej verzii, plus objektívy 50 mm f/1,4 a 70-200 f/2,8. Kitový objektív k dispozícii nebol. A200 je momentálne najnižším modelom medzi zrkadlovkami Sony. Jedná sa

o nástupcu A100, čo bola trochu inovovaná Konica Minolta 5D. Ak rátame aj výbehové typy iných značiek, pri cene 20 000 Sk za telo prichádza do konkurencie tuctu ďalších modelov.

Minolta v kabáte Sony

Telo je pomerne malé a veľmi ľahké, dizajnom je to jasná DSLR. Bližší pohľad prezradí jednak dedičstvo Konica Minolta, jednak jasné zameranie na menej náročného amatéra. Po KM zdedila Alfa pomerne hranaté tvary, typicky tvarovaný grip a samozrejme ovládanie; nižšiu triedu prezradí pomerne krehko pôsobiaci plast. Celková kvalita spracovania by si zaslúžila vylepšiť, konkurenti sú o krok ďalej a ďalší progres by mohol priniesť väčšie pohodlie.

Tvarovanie je pravdepodobne orientované skôr na malú ruku, väčšia môže mať problém nájsť stabilné umiestnenie

pre všetky prsty. Pomohol by hlavne masívnejší, viac zaoblený grip. Povrchové spracovanie celého tela je veľmi jemne zdrsnené. Sony si určite treba dobre odskúšať, pretože podobne ako u Canon 400D, vidím riziko, že nesadne do každej ruky.

Vezmeme si Alphu postupne prvok po prvku. Vpredu nájdeme grip, bajonet (Minolta A) i tlačidlo na jeho uvoľnenie. Susediaci prepínač ostrenia má dve polohy – AF/M a je ľahko ovládateľný. Tlačidlo náhľadu hĺbky ostrosti absentuje. Lesklé logo Alpha sa oplatí pri fotení napr. divokých zvierat zamaskovať, aby veľmi nesvietilo.

Za bajonetom sa ukrýva zrkadlo, závierka s časmi do 1/4000 až 30 s (plus Bulb) a CCD senzor s crop faktorom 1,5. Ten disponuje rozlíšením 10 MPix, stabilizáciou a samočistením (otriasaním sa od prachu). Zvuk pri expozícii je celkom tichý, trochu škrípavý.

Na vrchnej strane si svoje miesto našla samozrejme dvojpolohová spúšť, s ktorou sa pracuje veľmi dobre. Keď treba niečo nastaviť, k slovu príde susediace koliesko, postavené zvislo. Umiestnenie je takmer optimálne, ale uvítal by som trochu menej ostré hrany a možno aj jemnejší chod. Je to ale vec názoru.

Uprostred vrchnej steny je integrovaný blesk so smerným číslom 12 pri ISO 100, synchro časom slabých 1/160

a možnosťou bezdrôtového ovládania externého blesku. Vyklápa sa elektronicky (tlačidlom alebo automaticky), ale dá sa otvoriť aj rukou. Dokáže blýskať so zníženou kadenciou aj v sériovom snímaní, čo považujem za plus. Blesk sa využíva

aj na prisvetlenie na pomoc automatickému ostreniu. U Sony je tento systém asi najmenej otravný, namiesto príšerného blýskania si pomerne slabo posvieti.

Mínusom bude pätica pre externý blesk, ktorá je proprietárna. Kompatibilitu si teda užijete iba s bleskami určenými

pre KM a Sony, so štandardnou ISO päticou nepochodíte. Vrchnú stenu ešte dopĺňajú dve tlačidlá (ISO, Drive) a prepínač expozičného režimu (PASM a scénické režimy).

Pravú stenu (z pohľadu fotografa) zabrali dvierka priestoru pre CF karty. Preferencia CF pred SD (alebo Memory Stick) môže mnohých potešiť, navyše v balení by mala byť aj redukcia na karty MS Pro Duo. Dvierka zaberajú celú stranu, otvárajú sa primerane tuho a ich otvorenie nepreruší zápis na kartu. Priestor s CF kartou zdieľa ešte združený USB/AV konektor - rovnaký, aký používa napr. Panasonic, čiže nie klasický mini USB. Pod krytkou na druhom boku aparátu sa nachádzajú konektory káblového ovládania (neštandardný) a napájania.

Ešte krátko spodná strana. Tu je, pravdaže, uprostred osy objektívu umiestnený statívový závit doplnený maličkým kúskom gumy - pochybujem že zabráni šmýkaniu zo statívu, keďže zvyšok spodku je úplne hladký. Grip ukrýva priestor pre klasickú batériu videokamerového typu s informačným čipom. V obchode si s aparátom rovno dokúpte kábel k nabíjačke, ten priložený je skutočne prikrátky.

No a sme na zadnej strane. Pochvalu si určite zaslúži hľadáčik. Nie je síce práve najväčší, ani nemá kompletné pokrytie (0,83 x, 95 %), ale je ohromne jasný; oproti pohľadu voľným okom takmer nepoznať rozdiel. Aj s ostrosťou je na tom dobre – presne manuálne zaostriť pri 70 mm a f/2,8 nejde iba tesne, na f/4 už ostrosť postačuje. Medzi dnešnými zrkadlovkami tejto triedy považujem „okno do sveta“ od Sony za najlepšie.

Hľadáčik spĺňa aj funkciu nosiča informácií. Uprostred matnice je natrvalo zobrazených 9 ostriacich bodov; z toho centrálny je krížový a ostatné usporiadané ako lúče slnka, tzn. štyri rohové sú diagonálne. Aktuálne zvolený ostriaci bod sa ohlasuje červeným svetlom.

V hľadáčiku sú aj linky ohraničujúce formát obrazu 16:9 a zobrazené hranice ostriaceho systému, ktoré trochu nahrádzajú chýbajúcu mriežku. Informačný displej zelenkavej farby obsadil miesto pod matnicou. Zobrazuje väčšinu potrebných údajov vrátane napr. miery roztrasenia (ukážka, čo musí riešiť stabilizátor) a aktivácie manuálneho ostrenia (super), avšak chýba potrebný údaj – ISO. Nepraktické je aj „zmrznutie“ údajov po istej dobe nečinnosti – namiesto toho, aby displej proste zhasol, ukazuje naposledy platné hodnoty. Túto vlastnosť treba mať na pamäti.

Hľadáčik disponuje aj dioptrickou korekciou a možnosťou dokúpenia lupy. Očnica je veľká, mäkká a nezavadzia.

Pod hľadáčikom sa nachádza senzor priblíženia oka, ktoré vypína displej a môže automaticky spustiť autofokus.

Druhým podstatným prvkom zadnej steny je displej. Uhlopriečka 2,7 palca a rozlíšenie 230 tisíc bodov sú štandardné

a dostatočné hodnoty. Podáva celkom verné farby, jeho kontrast ale mierne nestíha a hlavne veľmi zaostáva v oblasti pozorovacích uhlov. Je potrebné sa naučiť sledovať ho rovno z kolmice. Hlavný displej slúži okrem prezerania fotografií aj na zobrazenie informácií počas fotenia, keďže stavový LCD absentuje. Live View by sme však márne hľadali, starý známy CCD senzor proste takú vymoženosť nedovoľuje.

Nemenej podstatné sú ovládacie prvky, ktorých je na pomery DSLR primeraný počet. Podstatné funkcie možno preto ovládať priamo, 6 volieb je dostupných cez „rýchle“ menu Fn. Do hlavného menu treba zavítať iba sporadicky.

Naľavo od hľadáčika je vypínač, ktorý tým pádom vyžaduje ovládanie druhou rukou. Pod ním sú zoradené štyri tlačidlá – Menu, prepínanie režimu displeja, mazanie a prezeranie. Tieto tlačidlá sú na pohľad veľmi drobné, ale ich funkčnosť to neznižuje a dajú sa kľudne ovládať aj v rukaviciach (to platí aj pre ostatné ovládacie prvky).

Na druhej strane displeja je deväťsmerný krížový ovládač napr. na výber ostriacich bodov. Oproti prirodzenej polohe palca vyžaduje značný prehmat, čím sa destabilizuje úchop aparátu. V susedstve tohto ovládača je prepínač Super Steady Shot, čiže optickej stabilizácie a tlačidlo Fn, aktivujúce rýchle menu. Takisto je tu povinná LED, indikujúca prístup na kartu.

O poschodie vyššie, blízko vrchnej strany, sú tlačidlá ovládajúce zámok expozície a jej korekciu, ideálne umiestnené. Funkčným doplnkom sú tlačidlá Drive (sériové snímanie, samospúšť, bracketing) a ISO navrchu. ISO je koncipované

asi prevažne tak, aby sa dalo stlačiť palcom aj ukazovákom. Ani pre jeden spôsob nie je preto umiestnenie ideálne.

Ovládanie: dobrý štandard

Pri fotografovaní sa prístroj chová ako typický digitál, čo je v tejto kategórii už bežné. Znamená to, že sledovať treba hlavne zadný displej, a na niektoré voľby používať menu Fn.

Na úpravu hodnôt sa bežne používa koliesko; preraďovače (korekcia expozície, ISO) je možné používať oboma klasickými spôsobmi – tzn. kolieskom otáčať počas držania tlačidla, alebo po jeho pustení. Takisto sa dá použiť krížový ovládač. Zaujímavá „triplicita“ ovládania, každý si príde na svoje.

K dispozícii je priama korekcia expozície v rozsahu +/- 2 EV (krok 1/3 EV), a zámok nameranej hodnoty (EV Lock). Keďže koliesko je iba jedno, v manuálnom režime sa na druhú nastavovanú hodnotu použije preraďovač korekcie. V režime P sa otáčaním kolieska mení chovanie na preferenciu času alebo clony. Najprv ale treba v menu zvoliť, či sa bude meniť čas alebo clona. Jednoduchšie je preto použiť režimy A alebo S.

K zmene väčšiny parametrov sa používa tlačidlo Fn, ktoré združuje 6 volieb:
- režim blesku, vrátane pomalej synchronizácie, blesku na druhú lamelu a vzdialeného odpaľovania externého blesku;
- autofokus – normálny, kontinuálny a automatický výber;
- autofokus – na jeden zvolený bod, výber bodu fotoaparátom a iba stredový bod;
- vyváženie bielej vrátane používateľského nastavenia v K a kalibrácie na sivú plochu;
- meranie expozície - matrix, zvýraznený stred, bodové;
- dva stupne zvýšenia dynamického rozsahu.
 

Dané voľby sú v scénických režimoch prednastavené a dajú sa meniť, po prepnutí na iný režim a naspäť sa vrátia

na pôvodné hodnoty. V režimoch PASM si aparát nastavenia uchová.

Škoda, že v menu Fn sa nenachádza voľba režimu obrazu (štandardný, pestrý, čiernobiely …), kvôli ktorému sa treba ponoriť do menu. Keď už tam ale sme, každý tento profil si možno nastaviť podľa svojho gusta z pohľadu kontrastu, saturácie a ostrosti. Iba v menu sa dá nastaviť aj korekcia blesku, čo je na zrkadlovku už smutné. Tieto dve voľby by sa do Fn určite zmestili, obzvlášť keby sa v jeho navigácii dali používať diagonálne smery krížového ovládača a zo spodnej voľby sa dalo skočiť na vrchnú. Nedá sa; možno nabudúce.

Diagonálne smery spomínam preto, že som si na ne zvykol pri používaní autofokusu. Každá poloha ovládača aktivuje konkrétny bod – tzn. stred centrálny, smer doľava ľavý atď. Pri takomto zvolení konkrétneho bodu sa navyše automaticky na ten bod aj zaostrí. Je to naozaj šikovné, inteligentné a šetrí to čas. Automatické spustenie ostrenia pri priložení hľadáčika k oku mi naopak pripadá zbytočné, ale dá sa vypnúť.

Priamy prístup je aj k nastaveniu ISO v rozsahu 100 – 3200, prípadne automatika (100 – 400). V manuálnom režime automatika chýba, takže k „TAv“ priorite, ako u Pentaxu, sa fígľom nedostaneme. Počas zmeny ISO sa hodnota zobrazí aj v hľadáčiku, vtedy však zmizne všetko ostatné. Našťastie na zadnom displeji je ISO zobrazené natrvalo, spolu

so všetkými potrebnými hodnotami. Je tu zobrazené úplne všetko od času a clony, cez vyváženie bielej v Kelvinoch až

po zostávajúcu energiu batérie v percentách. Aj keď mám rád stavové displeje, ten kopec informácií má predsa len niečo do seba.

Šikovné je aj zhasínanie displeja pri priblížení oka (alebo ruky) – citlivosť na vzdialenosť je tak akurát. Po Minolte je zdedené automatické otáčanie; pri fotení na výšku sa preorientuje aj displej, a to v režime stavového LCD a aj

pri prezeraní fotografií. To je síce fajn, ale na zmenu orientácie ho treba najprv upozorniť: v režime fotografovania stlačením spúšte do polovice, pri prezeraní prepnutím na ďalší obrázok.

Pri prezeraní obrázkov je k dispozícii viacero režimov vrátane RGB histogramu, zobrazenia filmového pásu (5 malých snímkou, z nich jeden aj vo veľkej verzii), plus skákane po adresároch alebo po dátumoch. Jedinou možnou úpravou je otočenie fotky. Pri prvom prizoomovaní obrázku sa zobrazí výrez v okolí zvoleného ostriaceho bodu; často však aparát nazoomoval na úplne inú oblasť snímku. Prvotný výrez je navyše až príliš malý, hodil by sa na začiatok „menší zoom.“ Výrobca navyše tieto činnosti skomplikoval aj ergonómiou: ovládače, používané pri prezeraní (tlačidlá DISP a PLAY, krížový ovládač, zoom), sú totiž na troch vzdialených miestach, zatiaľ čo ruky máme iba dve. Len ma to utvrdzuje v domnienke, že krížový ovládač by mal byť posadený o čosi vyššie.

Zostáva ešte hlavné menu, do ktorého zavítame iba veľmi zriedka. Je to len dobre, pretože má tiež medzery

v prehľadnosti. Po jeho opustení sa pri návrate dostaneme na úplný začiatok a presúvanie sa medzi kategóriami tiež nie je vyriešené veľmi rozumne. Aspoň je k dispozícii aj česká variant.

Celkovo je ovládanie riešené skutočne univerzálne. Je ľahko pochopiteľné pre používateľa kompaktu aj zrkadlovky, dá sa s ním jednoducho a rýchlo zžiť aj po návyku na iné značky. Má síce aj zopár špecifík, odlišujúce aparát od konkurencie, ale je ich minimum. Sony asi iba hľadá svoju tvár a zatiaľ sa drží toho, čo funguje.

Rýchlosť a prax: radšej si vyskúšať

Na úvod tejto kapitoly dôležitý fakt – testovaná Sony A200 prišla ako predpredajná vzorka. Tým sa dajú vysvetliť niektoré anomálie v rýchlosti, ktorou dodaná A200 naozaj neoplývala. Záujemcom o tento model odporúčam chovanie fotoaparátu si v predajni vyskúšať, obzvlášť ak je rýchlosť dôležitým faktorom. Predajné kusy by sa podľa Sony mali chovať lepšie.

Sony disponuje rýchlosťou sériového snímania 3 sn./s, čo je na danú triedu štandard. Šetrilo sa ale na bufferi. Jeho kapacita podľa manuálu je 6 snímkou RAW alebo 3 snímky RAW+JPEG. Do JPEG možno fotiť neobmedzene, s tým, že

pri štvrtom snímku sa rýchlosť snímania zníži. To v praxi teda znamená buffer na tri fotky. Pri modernej zrkadlovke by to šlo aj lepšie.

Neoslnil ani zápis na kartu, pri naplnení buffera troma fotkami RAW+JPEG nasleduje niekoľkosekundová pauza (s 266x kartou). Osobne som na RAW+JPEG radšej rezignoval a zostal pri JPEG, kde sa udržiava rýchlosť asi 1 sn/s. Takto sa aspoň dá využiť jeho vyššia kvalita (z dvoch stupňov), kým pri súbežnom fotení spolu s RAW iba tá nižšia. V prípade použitia redukcie šumu sa sériové snímanie a buffer vypnú, optimalizátor dynamického rozsahu môže rýchlosť takisto obmedziť.

Ostriaci systém sa pri testovanom kuse nechoval najlepšie. Pri použití stredového ostriaceho bodu a za dobrých podmienok ostrí rýchlo a pomerne spoľahlivo. V horšom svetle však často ostril zle (mimo objekt) alebo sa vôbec nechytil. Za to asi môžu drobné ostriace body; tie síce považujem teoreticky za výhodu, avšak v horších podmienkach (menej svetla, slabší kontrast scény) majú tendenciu zlyhať.

Kontinuálny autofokus bol na testovanom tele tak nepoužiteľný, že sa muselo jednať o vadu kusu alebo vlastnosť predprodukčnej vzorky. Pohyb sledovaného objektu bol totiž obvykle nasledovaný chaosom v ostrení. Boli však aj prípady, keď sa aj kontinuálny autofokus chytil a držal, takže súdim, že išlo o vadu. V prípade záujmu o používanie A200 najmä

v kombinácii s objektívom 70-200/2,8 sa každopádne oplatí dôkladne ju preskúšať.

Takýto záber sa podaril po dlhom skúšaní

Aparát je zodpovedný aj za lenivé prezeranie obrázkov. Prvé nazoomovanie trvá takmer sekundu, rýchlosť presunu medzi obrázkami (hlavne v režime filmového pásu) je na slabej úrovni. Počas zápisu na kartu nie je možné zmazať preview, aj keď sa zapisuje iná fotka.

Celkovo je aparát proste lepšie stavaný na pomalú prácu so statickými objektmi, alebo proste na menej náročné, napr. dovolenkové fotenie. Pri záujme o fotenie rýchlejších dejov sa treba s A200 radšej vopred zoznámiť, či bude danej aplikácii vyhovovať.

Aparát pri vypnutí vždy otrasie senzor od prachu a zaostrí objektív na nekonečno. To druhé je snaha o skrátenie objektívu na minimum, no dnes v dobe IF (dnešné objektívy pri ostrení nemenia svoju dĺžku) už trochu zbytočná.

Okrem typického ovládania môžete oceniť napríklad aj stabilizátor, ktorý celkom pomáha pri hraničných časoch. Deklarované predĺženie udržateľných časov o 2,5 až 3,5 EV je trochu prestrelené, ale 1 až 2 EV je možné dosiahnuť. Stabilizátor pomôže aj pri bláznivých experimentoch typu 0,5 sekundová expozícia z ruky na 50 mm, alebo 1/10 na 200 mm (pravdaže s podoprením). Výsledok nemôže byť ostrý, ale použiteľný ešte áno.

Výdrž batérie je deklarovaná na 750 snímkou. Obvykle pri nafotení cca 200 snímkový klesla kapacita zhruba o tretinu, takže sa jedná o celkom reálny odhad. 

Kvalita obrazu

Keďže reportér z A200 nebude mať radosť, čo ostatné skupiny fotografov?

Tu môže Sony už ponúknuť celkom dosť, aj keď pravdaže na výsledkoch sa hojne podieľali parádne objektívy 50/1,4

a 70-200/2,8. Aparát samotný sa preukázal vo veľmi dobrom svetle: na obrázkoch sú verné farby a prekvapivá dynamika. Priostrovania je v základe celkom dosť, ale veď sme videli aj aparáty, ktoré preháňajú oveľa viac. Celkovo mi obraz z A200 pripadá veľmi pohodový – dostatočne jemný, a pritom atraktívny aj pre milovníkov prežiarených fotiek. Preferovaný výstup si tak či tak možno nastaviť podľa vkusu.

Bežné fotografie z A200 + 50/1,4

Režim normálny	Režim Vivid (pestré farby)

Potešiteľné je meranie expozície v režime matrix: aparát sa triafa prakticky úplne presne. Ani v ostrom marcovom slnku neváhal a exponoval tak, ako treba. Výnimkou sú prepaly na svetlých miestach v prípade veľkej tmavej plochy, ale

s takou situáciu si neporadí takmer žiadny aparát. Naopak, môžeme oceniť pekný dynamický rozsah, ktorý pokryje veľmi hlboké tiene (a aj objektív 50/1,4 dosť pomohol). Dá sa ešte navýšiť dvojstupňovou funkciou ADR, ktorá stlačí kontrast

a prejasňuje tiene. A200 však takúto vychytávku vážne nepotrebuje.

Dynamický rozsah je výborný, expozičná automatika niekedy obetuje svetlá

Každého samozrejme zaujíma aj šum v obraze. V tejto oblasti sa dedičstvo klasického 10 MPix CCD celkom prejavuje, ale nejedná sa o nič fatálne. So zrnením sa dá stretnúť už pri malých ISO, napr. na podexponovanej oblohe; od ISO 400 možno badať malý farebný šum v jednoliatych plochách a v rozostrených partiách, ktorý sa so zvyšujúcou citlivosťou zvýrazňuje. Celkovo mi však aj vysoké citlivosti pripadajú použiteľné; k zásadnej redukcii detailov nedochádza. Aj

na vysokých citlivostiach sa zachovávajú verné farby, dynamika a dobrá expozícia, čo je ďalšie plus.

ISO 400	ISO 800	ISO 3200

Porovnanie A200 a Nikon D200 pri ISO 1600

Charakter šumu vlastne pripomína CMOS senzory a bude sa z fotografií ľahšie odstraňovať. Zabudovaná redukcia šumu je nepoužiteľná – funguje iba od ISO 1600, zníži kapacitu buffera na 1 snímok a z fotografie urobí patlaninu. Našťastie sa dá kompletne vypnúť.

Za zmienku stojí expozícia s bleskom. Na výber sú dva režimy, TTL a TTL obohatené o meranie vzdialenosti, ADI. Oba sa chovajú trochu nevyspytateľne, ale obecne ADI má tendenciu preexponovať (hlavne pri vysokom ISO), kým TTL skôr naopak. Jednoduché TTL mi však pripadá o čosi spoľahlivejšie.

Protisvetlo (objektív 50/1,4) bez blesku a s bleskom

Vyváženie bielej veľmi nestojí za zmienku, je to klasika dnešných zrkadloviek. V prirodzenom svetle obvykle výborné výsledky, v umelom chaos. V tomto prípade sa oplatí využiť aj kalibráciu, pretože prednastavené svetelné zdroje takisto úplne nezodpovedajú (možno používam zvláštnu žiarovku).

Záver 

Sony A200 ma na každom kroku trochu prekvapil. Najprv logickým ovládaním, potom medzerami v ňom, neskôr pomalosťou a peknou kvalitou obrazu. Je to aparát, ktorý má naozaj od všetkého niečo, a spolu vytvára slušný kokteil.

Najviac sa osvedčí ako dovolenkový aparát pre amatéra, ktorému pri minime námahy poskytne skvelé výsledky.

V kombinácii s kvalitným objektívom však nájde uplatnenie aj pre náročného amatéra pri fotení vecí, ktoré neutečú – ako portréty, zátišie a krajinky. Chýbať vtedy môžu pokročilejšie funkcie, avšak hľadáčik ich bohato vynahradí.

Takisto je to zaujímavý model z hľadiska systému – dostupné je množstvo bazárového príslušenstva KM, ako aj vyhliadka na budúce objektívy Zeiss.

Hodnotenie

+ Kvalitný obraz (najmä dynamika)
+ Spoľahlivá expozícia
+ Pomerne jednoduché ovládanie
+ Kvalitný hľadáčik
+ Stabilizátor
+ Vhodný pre začiatočníkov a amatérov prechádzajúcich z kompaktu
+ Vypínateľná redukcia šumu

+ Slovenské menu

- Mechanické spracovanie má rezervy
- Veľmi malý buffer
- Rýchlosť ostrenia, prezerania obrázkov, zápisu na kartu (možno vlastnosť kusu)
- Miestami nedotiahnuté ovládanie
- Menej spoľahlivá expozícia s bleskom
- Nemá live view, mirror lock-up a náhľad hĺbky ostrosti

- Neštandardná pätica blesku
 

Objektív SAL50F14 – 50 mm f/1.4

Objektívy s pevným ohniskom 50 mm nie je potrebné predstavovať. Asi žiadne iné ohnisko nevie poskytnúť pri nízkej cene možnosť takejto kvality a svetelnosti.

Objektív Sony (po značke Zeiss nie je ani pamiatky, jedná sa zrejme o rebrand Konica Minolta) je značne malý a ľahký – takisto typické parametre pre toto ohnisko. Jeho telo je iba jemne zdrsnené, a to vrátane ostriaceho prstenca. Tu by hlbší reliéf naozaj nebol na škodu. Ostriaci prstenec sa pri ostrení otáča, závit na filtre nie. K dispozícii je aj kruhová slnečná clona. Na tele sa pod sklíčkom ukrýva stupnica zaostrenej vzdialenosti, spolu s indikáciou hĺbky ostrosti. Spracovanie je dobré, aj keď na danú kategóriu by som si predstavoval lepšie plasty. Pri ostrení si objektív ticho bzučí,

v slabom svetle sa spolu s A200 občas netrafil.

Ešte jedno je pre 50 mm objektívy typické – rôzne varianty majú rôzne silné stránky. Niektoré sú ostré pri otvorenej clone, niektoré pri zatvorenej; niektoré majú pekný bokeh, niektoré nízku aberáciu. Tento Sony sa prejavuje najlepšie

po zaclonení.

Tak poporiadku. Pri otvorení clony na 1,4 dostaneme prevážne jemný portrétny objektív s minimálnou hĺbkou ostrosti

a „fantazijným“ bokehom. Pri takejto clone dokáže sklo prejaviť silnú chromatickú aj sférickú aberáciu (hlavne pri fotení na blízko a kontrastných scén), ale stále v dobrej norme. Navyše sa pri snímaní plošných predmetov prejavuje už aj tak slušná ostrosť.

Fotografie s objektívom 50/1,4

Pri zaclonení, okolo clony 3,5 až 5,6, sa kvalita rapídne zlepšuje, až objektív nemá chybu. Ostrý dokáže byť až do rohov

a aberáciu úplne potláča. Ani pri ďalšom zaclonení na f/8 a f/11 sa ešte neprejavuje difrakcia, zato sa zvyšuje použiteľnosť na práce s veľkou hĺbkou ostrosti. Veľmi pozitívne pôsobí parádny prenos kontrastu a takmer dokonalá odolnosť voči protisvetlu. Iba výnimočne sa dá stretnúť s nevýraznými prasiatkami a kontrast trpí iba minimálne.

Objektív je orientovaný skôr na vyššie zaclonenia (tak od f/3,5 a ďalej), ale dobre poslúži aj ako nočné sklo do slabého svetla, alebo ako mäkký portreťák. Vlastne mi vzhľadom k svetelnosti f/1,4 pripadá takmer dokonalý, takže

pre milovníkov tohto ohniska je to výborná voľba.

Hodnotenie

+ Ostrosť pri zaclonení
+ Prenos kontrastu
+ Odolnosť v protisvetle

- Ostriaci prstenec je hladký a otáča sa
 

Objektív SAL70200G – 70-200 mm f/2.8

Telezoom s ohniskom 70-200 a svetelnosťou 2,8 predstavuje niečo ako svätý grál medzi objektívmi. Bývajú to najlepšie zoomy a výrobcovia si ich nechajú patrične zaplatiť; na strane používateľov (aspoň tých slovenských) je to obvykle najvyššia méta, na akú vôbec v oblasti ceny pomyslia. Logicky teda ani Sony v tejto oblasti nechce zaostať. Ani v tomto prípade sa nejedná o Zeiss, ale to vážne nemá prečo vadiť.

Tento objektív akoby z oka vypadol známejším konkurentom (Canon a Nikon). Je to kovová, delová hlaveň s vnoreným kilogramom čistého skla, bielej farby exteriéru pre obmedzenie zahrievania. Línie narušuje odnímateľná objímka

pre statív, prstenec zoomu a ostrenia (hmatom nerozlíšiteľné, ale dosť ďaleko od seba), okienko zaostrenej vzdialenosti a zopár ovládacích prvkov. Prepínačmi sa mení režim ostrenia AF/M (objektív má vlastný motor a umožňuje priame preostrenie), obmedzovanie ostrenia (od 1,2 m alebo 3 m) a prepínač DMF, ktorý mení chovanie pri kontinuálnom ostrení. Určuje sa ním, či sa pri manuálnom preostrení v režime AF-C nechá objektív ďalej komandovať fotoaparátom, alebo si zaostrenú vzdialenosť zachová. Po obvode objektívu sú ďalej umiestnené tri tlačidlá na rýchle zablokovanie ostrenia. Objektív pri nijakej manipulácii nemení svoju dĺžku. V príslušenstve je vykrajovaná slnečná clona s odsúvacím okienkom pre nastavenie polarizačného filtra.

Kvalita spracovania je bezchybná, celokovovým objektívom sa dajú kľudne zatĺkať klince a všetky ovládacie prvky majú primeraný chod. Podstatná je pri takomto objektíve rýchlosť ostrenia. So Sony A200 dokáže objektív zaostriť bleskovo

(a dosť potichu), problémom je najmä udržať pohybujúci sa objekt. To sa väčšinou nezadarilo, vinu však zvaľujem na telo aparátu. Predsa len to nie je typický partner pre tento objektív.

A čo sa kvality obrazu týka, toto sklo si so svojimi známejšími konkurentmi naozaj nezadá. Vlastne celkom kopíruje ich vlastnosti; najmä skutočne vysokú ostrosť už od plne otvorenej clony. Prekvapí takisto aj minimálna aberácia

v kombinácii s perfektne jemným bokehom. Je zbytočné ho opisovať; odporúčam pozrieť ukážky, treba to skrátka vidieť. Na 200 mm ostrosť iba mininálne slabne, zato aberácia zmizne úplne. Objektívom sa oplatí fotiť na malých clonách. Difrakcia sa začína objavovať celkom skoro a na clonenie ani nie je z hľadiska kresby veľmi dôvod. S protisvetlom som tento objektív veľmi netrápil, ale žiadne anomálie som počas skúšok neobjavil; prežiarená scéna sa prejaví iba trochu zníženým kontrastom.

Ohnisko 70 mm

Ohnisko 200 mm

Fotografie s objektívom 70-200/2,8

Objektív sa teda naozaj podaril, avšak Sony to trochu prehnal s cenou. 95 000 je už samo o sebe o tretinu viac než si účtujú konkurenti; pritom tento objektív nemá vlastný stabilizátor, keďže sa spolieha na telo.

Hodnotenie

+ Skvelá ostrosť
+ Bokeh
+ Možnosť použiť ako kyjak

- Šialená cena