Aj keď v súčasnosti sa robí všetko preto, aby sme mohli svoje obľúbené televízne programy sledovať digitálne a fotografické koncerny vynakladajú milióny dolárov na vývoj nových a ešte lepších snímačov, ktoré dokážu zvládať vysoké ISO a prenášať naše predstavy do ešte detailnejších záberov, rozhodol som sa obzrieť späť a vyrozprávať Vám svoj príbeh, ktorého základ tvorí vývojka a ustálovač.
V dobe, kedy implantácia fotoaparátov do mobilných telefónov zažívala boom a analógovej fotografií sa dávalo posledné pomazanie, objavil som čaro fotografie. Bolo to krásne obdobie, lebo technická kvalita a podobné veci mi boli vzdialené asi ako Mesiac od Zeme a jediné, na čo som sa sústredil bol „impakt“ fotografie. Tak ako rástol počet megapixelov v digitálnych fotoaparátoch, rástla aj moja potreba kúpiť si niečo „lepšie“ a tak po chvíľke som zachytával obraz, na tú dobu kvalitným kompaktným fotoaparátom Panasonic DMC-FZ 8, ktorý mohol svojimi funkciami konkurovať zrkadlovkám. Ale mal smolu chudák, chýbal mu väčší snímač a zrkadlo. Avšak najväčšiu smolu som mal ja, lebo fotografovaniu som sa začal venovať hlavne vo svojich myšlienkach a na môj nový fotoaparát začal pomaly padať prach. Ešteže bol v puzdre. Neviem, či to spôsobili len nenaplnené ilúzie o prínose nového fotoaparátu alebo prežívanie mojej prvej lásky, jedno bolo isté, z doteraz nevysvetliteľných príčin som sa začal zaujímať o analógovú fotografiu. Možno by sa aj dali vysvetliť, ale môj pamäťový snímač nemá taký dynamický rozsah.
Bez akéhokoľvek prehľadu o filmoch som sa vybral do nemenovaného hypermarketu a kúpil som si čiernobiely film. Na otázku predavačky: „ Akú citlivosť?“ som odpovedal: „ Takú normálnu“. Pamätám si, že to bol Fomapan s citlivosťou ISO 200. Moje prvé expozície som zhotovil na Canon EOS 3000N, ktorý vlastnila moja vtedajšia priateľka. Fotografie som si dal vyvolať vo fotolabe, ktorého služby využívam doteraz.
Netrvalo dlho a začal som sa zaujímať o spôsoby vyrobenia fotografií v tmavej komore. V dobe slávneho pokecu som sa zoznámil s trochu zvláštnym dievčaťom z východu, ktoré ma zasvätilo do tejto alchýmie. Tentoraz sa na mňa usmialo šťastie v podobe workshopu analógovej fotografie, konajúceho sa priamo v mojej kúpeľni. Moja lektorka cestovala niekoľko stoviek kilometrov, aby ma naučila ako osvietiť papier, ponoriť ho do vývojky a ustáliť v ďalšom roztoku. S úžasom som sledoval, ako na čistom papieri pomaly vzniká obraz a v tej chvíli som sa do analógovej fotografie definitívne zamiloval. Avšak odniesla si to aj lektorka. Moje prvé fotografie vyzerali ako po súboji s Garfieldom. Jeden škrabanec za druhým. Na portáli ephoto.sk som si prečítal článok o Maximiliánovi Petzvalovi a cez link uverejnený v článku som sa dostal k zaujímavým fotografiám, ktoré boli zhotovené jeho objektívom. Hneď mi bolo jasné, že chcem väčší formát. Navštívil som fotobazár a z ponuky 6 kusov starého Pentaconu Six TL som si vybral ten pravý orechový, takže v súčasnosti fotím analógovo na formát 6x6.
Pre ilustráciu prikladám pár mojich fotografií, ktoré boli fotené tak ako na kinofilm, tak aj na stredný formát.
V dobe, kedy implantácia fotoaparátov do mobilných telefónov zažívala boom a analógovej fotografií sa dávalo posledné pomazanie, objavil som čaro fotografie. Bolo to krásne obdobie, lebo technická kvalita a podobné veci mi boli vzdialené asi ako Mesiac od Zeme a jediné, na čo som sa sústredil bol „impakt“ fotografie. Tak ako rástol počet megapixelov v digitálnych fotoaparátoch, rástla aj moja potreba kúpiť si niečo „lepšie“ a tak po chvíľke som zachytával obraz, na tú dobu kvalitným kompaktným fotoaparátom Panasonic DMC-FZ 8, ktorý mohol svojimi funkciami konkurovať zrkadlovkám. Ale mal smolu chudák, chýbal mu väčší snímač a zrkadlo. Avšak najväčšiu smolu som mal ja, lebo fotografovaniu som sa začal venovať hlavne vo svojich myšlienkach a na môj nový fotoaparát začal pomaly padať prach. Ešteže bol v puzdre. Neviem, či to spôsobili len nenaplnené ilúzie o prínose nového fotoaparátu alebo prežívanie mojej prvej lásky, jedno bolo isté, z doteraz nevysvetliteľných príčin som sa začal zaujímať o analógovú fotografiu. Možno by sa aj dali vysvetliť, ale môj pamäťový snímač nemá taký dynamický rozsah.
Bez akéhokoľvek prehľadu o filmoch som sa vybral do nemenovaného hypermarketu a kúpil som si čiernobiely film. Na otázku predavačky: „ Akú citlivosť?“ som odpovedal: „ Takú normálnu“. Pamätám si, že to bol Fomapan s citlivosťou ISO 200. Moje prvé expozície som zhotovil na Canon EOS 3000N, ktorý vlastnila moja vtedajšia priateľka. Fotografie som si dal vyvolať vo fotolabe, ktorého služby využívam doteraz.
Netrvalo dlho a začal som sa zaujímať o spôsoby vyrobenia fotografií v tmavej komore. V dobe slávneho pokecu som sa zoznámil s trochu zvláštnym dievčaťom z východu, ktoré ma zasvätilo do tejto alchýmie. Tentoraz sa na mňa usmialo šťastie v podobe workshopu analógovej fotografie, konajúceho sa priamo v mojej kúpeľni. Moja lektorka cestovala niekoľko stoviek kilometrov, aby ma naučila ako osvietiť papier, ponoriť ho do vývojky a ustáliť v ďalšom roztoku. S úžasom som sledoval, ako na čistom papieri pomaly vzniká obraz a v tej chvíli som sa do analógovej fotografie definitívne zamiloval. Avšak odniesla si to aj lektorka. Moje prvé fotografie vyzerali ako po súboji s Garfieldom. Jeden škrabanec za druhým. Na portáli ephoto.sk som si prečítal článok o Maximiliánovi Petzvalovi a cez link uverejnený v článku som sa dostal k zaujímavým fotografiám, ktoré boli zhotovené jeho objektívom. Hneď mi bolo jasné, že chcem väčší formát. Navštívil som fotobazár a z ponuky 6 kusov starého Pentaconu Six TL som si vybral ten pravý orechový, takže v súčasnosti fotím analógovo na formát 6x6.
Pre ilustráciu prikladám pár mojich fotografií, ktoré boli fotené tak ako na kinofilm, tak aj na stredný formát.
Pridaj komentár
