Keď sa stretneme s menom Vivian Maierová, ocitáme sa na križovatke ciest, kde jedna vedie k autentickému životu a tvorbe, druhá smeruje k legende a mystifikácii.
Na momentkách Vivian Maierovej nás priťahuje možnosť nostalgicky rozjímať nad časmi nie tak dávno minulými. Sugestívne fotografie na prvý pohľad zaujmú diváka melancholickým podtónom pouličných výjavov a čarom situačných príbehov. Fotografiám dominujú výrazné typy zasadené do všedných výjavov bežného dňa, rušné i pusté ulice, pasáže domov, zadné dvory, nárožia, mestské zákutia, pohľad do interiéru, skrátka tie najzaujímavejšie (alebo najnudnejšie?) miesta, kde žijú obyvatelia amerických predmestských štvrtí. 
Ľudia sú zvláštnou kapitolou Maierovej záujmu. Jej pohľadu neunikne nijaký žiaľ, smútok, neistota, opustenosť, psota. Spod zdanlivej krehkosti životných príbehov presakuje ľahká irónia nezriedka prerastajúca v sarkazmus oscilujúci medzi účasťou a posmeškom. Maierová siúzkostlivo stráži hranicu, ktorá jej umožňuje byť v danej chvíli na tej správnej strane objektívu. Zameriava sa totiž prevažne na indivíduá, ktoré sú v kontraste k podvedomým archetypom usporiadanej spoločnosti – príležitostných pijanov, žobrákov, šoférov, elegantné paničky, mrzákov, deti, strážnikov verejného poriadku, aj jeho narušiteľov, výstredné figúrky najrôznejšieho strihu a výzoru. Všíma si ich mimiku, grimasy, gestá, držanie tela. Núti ich civieť priamo do objektívu a diváka tak vťahuje priamo do centra diania.
Maierovej pitoreskné obrázky zaznamenávajú grotesknosť situácie, oholením obrazu na významotvornú kostru zdôrazňuje absurditu príbehu a paradoxnú povahu modernej doby. Hodnoverná, ale nezavŕšná surovosť vyvierajúca z týchto fotografií mieri priamo na emocionálne prežívanie diváka. V tomto je Maierová takmer dokonalá. Divákovi vnucuje pocit spolupatričnosti, spoluúčasti na účinne servírovanej komédii ľudskej mizérie a pokušení.
Z fotografií dýcha prostá radosť z výjavu, tiché uspokojenie potreby vidieť. Spôsob, akým je scéna zvyčajne zachytená, umožňuje popísať Maierovej pracovný postup ako snahu splynúť s prostredím a súčasne nepriamo pomenovať pozíciu toho, kto vidí a zaznamenáva, pričom kladie dôraz na dokonalú kontrolu nielen obrazu, ale aj miesta a vzťahov, ktoré ho tvarujú. Tvorivý proces nie je uzavretý, pretože chýba komentár, zaujatý autorský postoj, ktorý by bol vedome určený budúcemu divákovi. Maierová ukazuje biedu a skĺúčenosť ako bizarné artefakty moderného sveta, ktorým sa vzápätí bezostyšne vysmeje. A medzi záplavou takýchto výjavov podchvíľou natrafíme na tvár fotografky odrážajúcej sav zrkadle kaderníctva, vo výklade obchodu alebo v spätnom zrkadle automobilu. V tomto dedičstve nie je odkaz, myšlienka sa nerozvíja, to, na čo sa pozeráme, je len zbierka náhodne roztrúsených fragmentov cudzích životov, kolekcia zbytočností a bezvýznamností, taká vlastná Maierovej existencii.
Kompozície jej fotografií sú neobyčajne precízne, jednotlivé prvky sú vzácne vyvážené, všetko je na správnom mieste, nič nechýbaa nič nie je navyše. Zdá sa, akoby sa tu stretol zriedkavý výtvarný talent s pozoruhodným zmyslom pre rytmus života, s citom pre prirodzené svetlo a s jedinečnou schopnosťou zasadenia momentu do logickya vizuálne zopätého celku. Ale čím viac fotografií je k dispozícii, tým viac sa začína presadzovať racionálna argumentácia a reálny pohľad na Maierovej miesto vo svete fotografie. Sotva jej môžeme uprieť hlbšie vedomostio súdobej (nielen) dokumentárnej či portrétnej fotografii, ale je to takpovediac školská poučenosť – teda skôr trénovaná zručnosť ako schopnosť improvizovať, objavovať a vytvárať priestor pre syntézu medzi vizuálnym záznamom a skúsenosťou.
Maierovej objaviteľ John Maloof, obchodník s realitami a nadšený zberateľ starých hudobných nástrojov, sa k jej dedičstvu dostal úplnou náhodou. V roku 2007 pracoval na knihe o chicagskej štvrti Portage Park. K textu zháňal vhodné dobové fotografie a na jednej aukcii kúpil objemnú škatuľu plnú desaťročia starých negatívov. To, čo Maloof našiel, bolo niečo nečakané. Pre zamýšľanú knihu to bol síce nepoužiteľný materiál, avšak po zavesení fotografií na web sa čoraz viac ľudí začalo zaujímať o autora týchto snímok. O fenoméne menom Vivian Maierová sa popísali desiatky článkov a niekoľko kníh, natočené boli hrané aj dokumentárne filmy. Pestrý výber z jej fotografickej tvorby sa dá vidieť na webových stránkach prevádzkovaných vlastníkmi Maierovej zbierok.
Maloofov obchodnícky duch z Maierovej z večera do rána urobil bulvárnu hviezdu prvej veľkosti. Rubáš neurčitosti šikovne skrýva a súčasne poodhaľuje skutočné i domnelé tajomstvá tejto záhadnej ženy s fotoaparátom. Podsúvajú sanám otázky: kým v skutočnosti bola tá sliedivá fotografka s vždy pripraveným aparátom? Ako je možné, že niekto, kto žil takým pustovníckym životom, vytvoril také pozoruhodné fotografie?
Dnes už nepátrame po jej totožnosti, len okrajovo nás zaujímajú jej skutočné či domnelé výstrednosti; skôr si kladieme otázky o jej živote, osobnosti, zmýšľaní, o účele a zmysle jej fotografovania. Čím viac sa k týmto odpovediam blížime, tým väčšie rozpaky v nás naša vlastná zvedavosť vyvoláva.
Na jednej strane môžeme vidieť zaujímavé fotografie dokumentujúce život na okraji mesta a spoločnosti. Tieto výjavy prezrádzajú nezvyčajný talent zachytiť výraz a osobnosť náhodného okoloidúceho. Na strane druhej sa však aj tu stretávame s javom mystifikácie fotografky v záujme čo najširšej propagácie jej diela. Ak byišlo naozaj o sprístupnenie takmer stratených fotografií, určite by to bol chvályhodný čin. Aktivity niektorých vlastníkov Maierovej archívu dávajú skôr dôvod domnievať sa, že títo zberatelia sa pokúšajú čo najviac profitovať z jej talentu. V tom prípade sa popularizácia mení na trhovo orientovanú vulgarizáciu myšlienkového obsahu fotografií a romantizujúcu bagatelizáciu života ich autorky. Výsledkom je dojemný príbeh o objavenej fotografke s talentom povzniesť mestské scenérie na dychberúce umenie. Legenda môže putovať svetom a všade sa jej dostane vrúcneho prijatia od neuznaných géniov, utešujúcich sa chlácholivou predstavou, že doba ešte nie je zrelá, aby dostatočne ocenila aj ich výtvory.
Maierovej dielo sa dnes bežne kladie na rovnakú úroveň ako fotografie zbožňovaných kúzelníkov ulice ako Arbusová, Kertész, Evans atď. Na rozdiel od nich však Maierová svoje fotografie počas svojho života nikomu neukazovala, nestála o obdiv či uznanie a už vôbec nie o kritiku, fotografovala len pre svoje vlastné uspokojenie. Možno ani nebudeme ďaleko od pravdy keď povieme, že fotografovanie vyvažovalo jej mimoriadne silnú senzibilitu a nestálu emocionalitu. Dobrovoľná samota bola jej útočiskom i traumou. Pre pestúnku s vytrénovanou zručnosťou žiť neviditeľný život sa fotografia stala záplatou na nenaplnené sny, ulitou,do ktorej uzatvárala svoje vizuálne upírstvo.
Pridaj komentár
