Hore

KONCERT JAROMÍRA NOHAVICU V BRATISLAVE

Jarka Nohavicu som prvýkrát počul keď som mal asi 10 rokov. Čiže okolo roku 1987. Pamätám si to ako včera... Za socíku bola dosť nuda, buď ste sa hrali opac opac alebo futbal, vybíjanú. V telke toho tiež moc nebolo. Na čierno-bielom televízore hral akýsi chlap s gitarou. Že má zrzavé vlasy som sa vlastne dozvedel až z pesničiek. Televízoru pravidelne skákal obraz. Určite si to poniektorí pamätáte. Bolo treba jemne krútiť tajomným gombíkom vzadu, niekedy vám musela asistovať ďalšia osoba, pretože som nedočiahol a nevidel na obrazovku. Tento tajomný gitarista ma však ihneď niečím zaujal. Bola to láska na prvý pohľad. Je to zvláštne, ako muzika vami zavibruje, niečo nevysvetiteľné, slovami neopísateľné. Ihneď som bežal pre malý magnetofón a začal to vystúpenie nahrávať. Pamätám si, že tam zazneli skladby ako Jdou po mně jdou, Dál se háže kamením a Když mně brali za vojáka. Tú pásku som si prehrával pravidelne. S určitou dávkou mne vlastného autizmu. Na gitare to nebola šanca hrať, pretože som ešte žiadnu nemal. Všetky texty som si ihneď prepísal do zošitu. Tie texty boli podmanivé, gitara veľmi zaujímavá a neobyčajne prepracovaná.

Potom prišli školské povinnosti a na chvíľu som na Jaromíra zabudol. Opäť sme do seba džugli až v puberte. Ale s  o to väčšou razanciou. Môj najlepší kamoš zo strednej mi požičal Osmá barva duhy. Umrel som. Tie texty a tá gitara sa už do mňa naplno zaryli. Nechápal som, ako môže niekto niečo také vymyslieť. A už vôbec som nechápal, že o takom géniusovi vedelo vtom čase len veľmi málo ľudí z môjho okolia. Osmú barvu duhy som drvil celé leto. V tom čase už som začínal na gitaru a nikdy nezabudnem na tú radosť, keď som ešte pred školou ráno hral Moje malá válka. Bol som na seba hrdý, že som to dokázal nájsť z počutia. Texty ani akordy vtedy moc neboli, resp. sa bolo knim ťažké dosťať a keď som videl tú kvalitu, vedel som, že si to nájdem lepšie sám. Na internet v tom čase zabudnite. Zabudnite na videjko kde vám ujo zadarmo ukáže ako sa to hraje. O to väčší pôžitok bol nájsť si to sám. Trávil som nad tým celé hodiny. Komplikovanejšie songy som nebol schopný nájsť, nevedel som, že existuje aj capo a celého ma to tým pádom poplietlo, hralo sa to ťažko. Jarek už ma odvtedy sprevádzal na každom kroku, pri každom táboráku. Najväčší problém mi robilo Heřmánkové štěstí aj Možná, že se mýlím. Vroku 1993/94 prišli prvé teenagerské podzimné depresie a Juraj mi dal na narodeniny Mikimauzoleum. Čumel som do blba v autobuse a prehrával si to album dokola. Ráno, keď som vstával na civilku v tme do zimy ma budil song Muzeum. Vstával som okolo 5:30, takže sa to veľmi hodilo. V 5:35 jednou zpravidelných linek sedm zastávek..... S najlepšími kamošmi sa začali chlastačky vonku avždy sme tam mali gitaru. Navzájom sme si nenápadne hrali, kto sa čo naučil. Bola vtom aj určitá súťaživosť. V tom čase už som vedel okolo 100 pesničiek od Nohavicu. Boli to krásne časy, na Pajštúne, s Jarkom a s najlepšími kamarátmi. Nerušení mobilmi. Potom prišlo Jarkove Divné století a už som začal registrovať viac ľudí, ktorí ho spomínajú pri pive. Bolo to neskutočne prepracované úžasné album, ktoré si doteraz rád púšťam. Bol som vtedy v Bratislave na jeho koncerte. 1996 = Zimný štadión, kopa ľudí, skoro sme sa tam všetci romantici stratili medzi tými ožranmi :-)

Prišla moja láska k cvičeniu a s gitarou som sa na chvíľu odmlčal. Moje smutné srdce, Babylon a Ikarus boli albumy, ktoré už som registroval akosi menej. Je možné, že už som sa tiež posúval niekam inam, bol som v Anglicku naháňať kapitalistický sen. Hrával som veľa Beatles, ktorý sú pre mňa diamantom v hudbe a navždy to tak zostane.

Po návrate som zaregistroval už iba občasný song na internete. Venoval som sa fotografii ale dostalo sa mi do rúk album Tak mně tu máš, ktoré ma veľmi potešilo. Bolo cítiť, ako Jarek znova nachádza inšpiráciu a spolu s Robertom vytvorili naozaj krásne duo. Po skoro 20 rokoch som chytil gitaru a bol za tým opäť Jarek Nohavica. Vždy ma inšpiruje, vždy ma prekvapí a vždy poteší. A je mi jedno, či spolupracoval s Bushovou administratívou alebo ŠTB. To sa ľahko hodnotí, hlavne tým, ktorí komunizmus poznaju akurát tak z dejepisu. Jarek dal našim národom obrovskú klenotnicu muziky, ktorú budem navždy ctiť, hrať a uchovávať. Jeho nové album Poruba mi už len dokázalo, že Jarek sa stále zlepšuje, stále má čo povedať, stále zvukovo aj muzikantsky rastie. Ihneď som sa rozhodol, že ho musím vidieť zase naživo.

Po 22 rokoch opäť v Bratislave. A čo Jarek predviedol, to mi vyrazilo dych. S akou ľahkosťou improvizuje s publikom, tá krásna multižánrová paráda. Hral na basgitare, heligónke. Pesničky boli úžasne rozmanité a publikum skvelé. Odniesol som si fantastický zážitok, za ktorý by som bez problémov dal aj 100eur. Pozorovať ho na pódiu je pre mňa ako pre kresťana vidieť naživo pápeža. Mám ho vo svojej DNA už 30 rokov, bol so mnou keď bolo najhoršie, bol som mnou vždy a všade. Preliezali sme spolu všetky ploty, volal ho na pomoc když docházel dech a teď jsem se mu z oči v oči díval.  Naučil ma viac než všetky školy. Jarek je unikát, ktorý sa nedá nahradiť, ani napodobiť. Nikto taký tu už tak skoro nebude. Ihneď som kúpil lístok na ďalší koncert a zvažujem kúpu heligónky. Videl som veľa hviezd svetového formátu. Ale Jarku, s tebou budu napořád....

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
lacoslav
2018-07-11 13:20:46
+++
 
j.a.r.o.
2018-07-11 15:43:54
Tých fotiek si nemusel dávať toľko
 
markato1
2018-07-16 20:40:29
príspevok od: j.a.r.o.
Tých fotiek si nemusel dávať toľko
tak je to fotoportal,tak asi preto
 
denisvesely.com
2018-07-19 21:39:54
príspevok od: j.a.r.o.
Tých fotiek si nemusel dávať toľko
Bola to narvana hala, bol som dost daleko... Tak radsej sprievodne slovo...
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia