Kde v mojom okolí fotografovať vodné vtáctvo? Lokality, ktoré som navštevoval v chladnejších mesiacoch, sú teraz permanentne obsadené opekajúcimi a žúrujúcimi ľuďmi. Na mieste, kde sme fotografovali loviace volavky, teraz stoja tri terénne autá, z ktorých počuť hlasnú muziku a nad pahrebou sa griluje nejaké mäsko. Samozrejme po vtáctve či iných živočíchoch ani stopy. Útechou sa stáva Neusiedlerské jazero v Rakúsku, kde je aspoň ako taký pokoj a možnosť fotografovať divoký život. Aj keď nie je vždy na ružiach ustlané, príkladom sú nepekné spomienky, ktoré som vám prerozprával v článku Neusiedler see – Dve príhody z jedného miesta.
Dnes budem písať trošku veselšie, lebo, ako už samotný názov napovedá, niečo som aj odfotil. Tiež to bude také voľné pokračovanie už spomenutého rozprávania, lebo sme boli fotografovať na rovnakom mieste ako predtým.
Ideme fotiť? Poďme!
Väčšinou plánované veci nevychádzajú, je to zákon schválnosti. Preto aj prvé fotografovanie vtáčika menom Šišila bocianovitá (Himantopus himantopus), bolo čistou náhodu. Výlet ku Neusiedleru sa zomlel večer pred tým. Dušan mi volá, či mám na zajtra nejaký plán, moja odpoveď bola jednoznačná, ak ideme fotiť, plán nemám. OK, sme dohodnutí. Tak víkendovo sme si dali zraz na pol siedmu ráno, ako obvykle sme vyrazili o niečo neskôr. V aute sme nahlas premýšľali o minulých, nie príliš lákavých, skúsenostiach a pevne dúfali, že tam takí exoti nebudú. Ono sa totiž potom človeku ani nechce niekam ísť, keď tuší, že celé jeho úsilie zhatí nejaký človek, ktorý nevie čo so sebou.
Už sme sa blížili ku miestečku na parkovanie. Bolo tam niekoľko odparkovaných áut. V duchu som si pomyslel: A skončili sme. Obaja sme s neistotou zobrali veci z auta a vydali sa na krátku prechádzku na lokalitu s vyhliadkou. Boli sme stále bližšie a bližšie a hluk žiadny. Bolo počuť len okolitú prírodu. Nádej začala rásť. Na lokalite sme potom našli niekoľko fotografov, ktorí tíško sedeli na stoličkách a pozerali raz do ďalekohľadu a raz do hľadáčiku. Nerozprávali sa, len ukazovali prstami a sledovali niečo v diaľke. Hovorím si, že môj text bol asi vypočutý vyššou mocou. Naozaj to bol obrat o 180 stupňov v správaní. Bol som naozaj rád a ešte som nevedel, že budem aj radšej!
Aha! Čo to je?
Tíško sme sa pri vode začali rozkladať a ako náhle sme sa rozložili, začal film. Očividne sme preskočili všetky zdĺhavé reklamy a pustili sa hneď do toho, kvôli čomu sme prišli. Pred nami pristálo nejaké vysoké červeno-nohé čudo. Uzávierky na fotoaparátoch začali klepať a rakúsky foťáci odhadzovali ďalekohľady. Pozriem na Dušana s úsmevom na tvári a pýtam sa, čo to je? Dušan s istotou odpovedá, Šabliarka to nie je. Totiž, v tú dobu sa na jazere vyskytujú aj šabliarky, čo sú veľmi zaujímavé vtáčiky a Dušan by ich chcel fotiť, a ja tiež. Fotenie sme si užívali asi rovnako ako si modelka užívala našu pozornosť. Vychytili sme skoršie slnko, ktoré nebolo tak vysoko a snímky vyzerali naozaj dobre. Šišila sa promenádovala hore dole, takže raz bola blízko, raz ďaleko. Medzitým sme si stihli pozrieť niektoré fotografie a vymeniť si tie radostné pohľady. Konečne sa zadarilo. :)
Jedna z mojich obľúbených fotografií. Je to tanečnica, baletka či modelka? :)
Nanešťastie, tak rýchlo ako Šišila priletela, tak aj odletela. Fotografovanie trvalo pár iba minút, ale určite stálo za to. Keďže sme obaja fotili na sériovom snímaní, bolo doma z čoho vyberať. Na mieste sme počkali ešte asi hodinu a pol, či sa náhodou nerozhodne vrátiť, ale okrem divých husí nám nerobil spoločnosť žiadny iný vtáčik. Slnko bolo už vysoko a tak sme sa rozhodli zabaliť to.
Čo tak ísť večer?
Spontánne nápady sú jednoducho super. Na lokalitu sme vyrazili už v pokročilej hodine a keď sme už kráčali, tak sme po ceste stretli niekoľko fotografov ktorí odchádzali. Myslím, že premeškali veľa dobrého, ale nebudem predbiehať. Dušan ma vyzdvihol v Bratislavskej ZOO, kde som trávil pekný slnečný deň fotením plameniakov a iných zvieratiek. Patrične vyobliekaný som sadol do auta a išli sme. Slniečko pomalinky zapadalo a my sme sa nikam neponáhľali. Prečo aj, slnko bolo ešte stále dosť vysoko. Odchádzajúci foťáci ma síce málinko zneistili ale nakoniec, môžu len ľutovať.
Pri vode už nikto nebol, tak sme sa rozložili a pozorovali, čo sa bude diať. Pozrel som do hľadáčika a zistil som, že slnko sa síce zdá byť už nízko, ale stále je to o ničom. Musíme ešte nejaký čas počkať. Po asi pol či trištvrte hodinke pobytu na lokalite sa objavila Šišila, ktorej sme už vedeli prísť na meno a nepozerali na seba pohľadom, čo to je? Opäť sa modelka nezaprela, prišla akurát v zaujímavom svetle, keď sa už slnko opieralo o kopce v diaľke.
Musím však konštatovať, že toto fotografovanie bolo asi doposiaľ to najnepríjemnejšie aké som zažil. Keďže som bol predtým v ZOO a celý deň bolo dosť teplo, mal som krátke nohavice a rukávy. Veľa odhalenej kože, ktorú mohli napádať stovky zákerných mušiek. Ak sa pozriete na vodnú hladinu pri fotografiách z večera, veľmi dobre ich uvidíte. Sú to tie bodky na vode. Tieto lietajúce „bodky“ dokázali fotografovanie znepríjemniť natoľko, že som musel priebežne pustiť foťák a povraždiť ich. Samozrejme všetko s kľudom a rozvahou, aby som modelku nevyplašil. Vďaka mrňavým otravám som zmeškal niekoľko záberov a prišiel k niekoľkým desiatkam štípancov. Po týždni som stále vyzeral, akoby som prekonal nejakú ťažkú kožnú chorobu.
Každopádne večerné kúpanie Šišili stálo za tie štípance. Už len pohľad to bol zaujímavý a som rád, že vyšli aspoň nejaké fotografie. Automatické zaostrovanie sa chytalo trošku horšie ako pri ranných fotografiách.
Slniečko postupne zašlo za kopčeky a na oblohe bolo vidno už len takzvané zostatkové svetlo. Zrazu už v expozícii nevychádzali tisíciny či stotiny, ale sekundy. To bol signál na to, aby sme sa začali zberať preč. Schovali sme foťáky do batohov a práve vtedy prileteli dva páry lyžičiarov bielych. Poriadne doštípaní sme vybrali ešte ďalekohľady a vychutnali si pár minút v spoločnosti lyžičiarov. Pohľad na nich pri love je koľkokrát dosť komický, hlavne keď začnú naháňať svoju korisť.
Som naozaj rád, že história s hlučnými ľuďmi sa už nezopakovala a lokalita ukázala svoje kvality. Podľa stránky vtaky.sk je šišila bocianovitá ohrozený druh a na území našej krajiny sa vyskytuje 0 – 5 párov. Je to pre mňa zážitok fotografovať takéhoto „exotického“ vtáčika iba niekoľko desiatok kilometrov od domova. Už teraz sa teším, čo nám toto miesto pripraví cez leto a na jeseň. Na záver aby to nebolo také jednotvárne už len jedna fotografia Husi divej s mláďaťom pri západe slnka z toho istého dňa.
Pridaj komentár
