Vďaka článku Karola Srnca s názvom Mojich 8 fotografických chýb, ktorý ma inšpiroval napísať niečo zo svojho, doteraz krátkeho fotografického obdobia (zrkadlovku mám od roku 2009).
Každý fotograf, ktorý chce niečo dosiahnuť sa stretne aj s neúspechom, prekážkami. Treba ich prekonať, nevzdávať sa a ísť ďalej. Vďaka nim sa posuniete do ďalšieho levelu a hlavne sa poučíte.
Neverte všetkému, čo Vám ľudia nasľubujú
Koľko fotení koncertov, na ktoré by som nešla, lebo neboli hudobne pre mňa, som zobrala iba preto, že mi nasľubovali: „My máme veľa kontaktov, budeme ťa odporúčať, si najlepšia...“ Bola som naivná, pokiaľ sa mi nepodarila skvelá fotografia do portfólia, tak som drala uzávierku zbytočne a snívala o tom, ako sa mi vďaka tomu foteniu nahrnú ponuky. Samozrejme, že to boli len slová a nik sa mi neozval...
Tiež som brala niektoré koncerty s tým, že mi nasľubovali okrem voľného vstupu aj drinky zadarmo. Ale nastalo sklamanie, keď z drinkov nebol otvorený účet, akurát tak dva krát pozvanie, keď za mnou prišiel člen kapely pred a po ich koncerte.
Vlastne neskôr som bola za tieto nafotené akcie vďačná, lebo uzávierku na mojej prvej zrkadlovke Canon eos 450D som vyfotografovala mesiac pred koncom dvojročnej záruky fotoaparátu a výmena ma nestála nič.
Netešte sa dopredu
Raz sa mi ozvali z jednej galérie, že by so mnou radi spolupracovali. Mail vyznel tak, že to mysleli naozaj vážne. Samozrejme, že som súhlasila. V hlave som si už predstavovala vernisáž a v prvej rade hrdých rodičov a babičky s pagáčom a drinkom v ruke. Vôbec by mi nenapadlo, že taký mail poslali viacerým a že zo spolupráce so mnou nakoniec nič nebude, lebo tvorba iných sa im pravdepodobne hodila viac...
Šéfredaktor jedného portálu, pre ktorý som fotografovala koncerty za voľné vstupy, mi raz zavolal, že večer je koncert a krst CD Tublatanky, nech tam idem s ním akciu nafotiť. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť ocitnúť sa na podujatí, kde je každý stôl rezervovaný, v časti pre press sú švédske stoly a pomedzi ľudí behá kameraman a moderátorka z relácie Smotánka. V press časti mi šéfredaktor len vravel, hento je fotograf toho denníka, henten píše pre ten časopis. Prisadol si k nám šéfredaktorov kamarát a redaktor z jedného týždenníka a vravel mi, že by rád spravil článok o Pani fanúšičke, ktorá na svoje náklady dala kapele spraviť tortu a odovzdala im ju na koncerte. Vypýtal si na mňa kontakt, že mi napíše ohľadom fotografií, ktoré by rád do článku použil. Aj napísal, fotografie som poslala aj s údajmi, ktoré o mne potreboval, aby mi mohli zaslať honorár. Bola som celá vytešená, že po prvý krát budem mať fotografiu alebo fotografie v týždenníku. Netušila som, v ktorom vydaní by mal článok byť. Náhodou som za nejakú dobu listovala novým číslom toho časopisu a pri jednom z článkov som ostala sklamaná. Z pani, ktorá dala Tublatanke spraviť tortu, bol článok s názvom Ďurindove frajerky, pani bola spomenutá asi v jednej vete a samozrejme moje fotografie nikde.
Prichádzajte načas
Moje prvé fotografovanie svadby som takmer nestihla včas. Moji rodičia sú motorkári a spolu s ich partiou kamarátov motorkárov sa nazvali Hovadá. Dvaja kamaráti z tejto partie mali svadbu a poprosili ma, či by som okrem zabávania sa nespravila aj fotografie. Samozrejme som súhlasila, keďže to bola moja prvá skúsenosť s fotografovaním svadby a potrebovala som fotografie do portfólia. Chceli iba fotografie z obradu a zábavy. Žiadne prípravy, ani štylizované portréty. Svadba bola skvelá, netradičná, väčšina hostí prišla na motorkách a mali na sebe žlté tričká ich partie, nevesta mala červené šaty a namiesto kytice košíček s jahodami. Ale takmer začali obrad bezo mňa. Doma som si samozrejme všetko nachystala, pozrela si, ako často mi chodí autobus a išla v predstihu. Ulica v bratislavskej Petržalke, na ktorej bola budova s obradnou sieňou sa volala rovnako, ako zástavka, tak som si myslela, že to bude kúsok a nerátala som s tým, že ulica je strašne dlhá a ja budem musieť šľapať skoro kilometer. Našťastie sa obrad nezačal úplne včas.
Hovadská svadba - momentka z obradu, zaujal ma odraz na klavíri.
Poučte sa na svojich chybách
Pred každým dôležitým fotením si v hlave spravím plán, čo presne by mal fotoreport obsahovať a snažím sa ho aj dodržať. Ale ľahko na cvičisku, ťažko na bojisku. Pri fotografovaní mojej tretej svadby, pre kamarátov, sa spoločné fotografovanie s rodinou konalo po večeri. Bol december, vonku už tma a v hoteli, kde sa zábava konala mali pri vstupe ozdobený umelý vianočný stromček. Samozrejme, že ten rodinu zaujal na prvý pohľad. Až doma po pozeraní fotografií som mala chuť si tresnúť hlavu o stôl. Prečo mi len pri fotografovaní nenapadlo, že stromček je síce pekný, ale okolo neho sú samé rušivé elementy, ako stôl s propagačnými materiálmi z jednej strany, presklené samootváracie dvere z druhej strany, na stene veľká mapa a spoza nôh vychádza šnúra vianočných svetielok do zásuvky....
Bojujte za svoje práva
Kamaráti z kapely Signature organizovali už niekoľký ročník akcie s názvom Halloween rock night a zavolali ma, ako hlavnú fotografku. Na akciu som sa samozrejme tešila, ľudia v maskách, pódium vyzdobené kulisami ako pavučiny, tekvice, náhrobky s menami mŕtvych hudobníkov. A moje nadšenie bolo o to väčšie, keď mi kamarát zo spomínanej kapely napísal, že bude v jednom hudobnom časopise článok o koncerte na celú stranu, nech mu pošlem niektoré fotografie v originál veľkostiach. Fotografie som vložila do priečinku s mojim menom, nazvala ich menami kapiel a uložila na úschovňu. Celá vytešená som si bežala do novinového stánku kúpiť to číslo daného časopisu, kde má článok byť. Ostala som riadne naštvaná, fotografie mi tam síce použili, ale jednu z nich si grafik upravil podľa seba, na štýl kontrastu čierna a biela bez prechodov, pozadie vyrezal, nahradil podkladom strany časopisu a dokonca mi tam ani neuviedli meno. Časopis na moju otázku, prečo, nereagoval. Vďaka poradni tu na ephoto, som sa dozvedela, že ak nebola podpísaná žiadna zmluva, pravdepodobne nič nezmôžem. Po vyše roku od udalosti, keď som už aj pomaly zabudla, že sa to vôbec stalo, mi zatelefonovalo nejaké neznáme číslo. Ozval sa ustráchaný hlások. Bol to grafik z toho časopisu, že na internete, na fotoportáli náhodou natrafil na môj príspevok, vyhľadal si moje telefónne číslo a chcel sa mi ospravedlniť. Ospravedlnenie som samozrejme prijala.
Signature - pôvodná fotografia. Do časopisu ju grafik „vykontrastnil“ na štýl čierna a biela bez prechodov.
Nedávno mi kamarát napísal, či som vedela, že ich kapela je spomenutá v knihe Rocková Bratislava a je tam použitá moja fotografia a možno aj viac fotografií si tam nájdem. Že oni, ako kapela vôbec netušili, že sa v knihe ocitnú a jeden z dvoch autorov knihy sa verejne v rádiu priznal, že informácie o kapelách a fotografie neriešil, posťahoval z internetu zo stránok kapiel. Knihu som si bola prelistovať v kníhkupectve, našla som tam len tú jednu spomínanú fotografiu, ale s urezaným podpisom a namiesto mojej čierno bielej úpravy bola v sépiovom odtieni. Niektoré fotografie tam boli dokonca rozpixlované, lebo internetová kvalita nestačila na tlač. Mená iba niektorých autorov fotografií boli uvedené vzadu v knihe, samozrejme bez môjho a s tým, že aspoň veta fotografie archívu kapiel nikde... Na sociálnej sieti som vyhľadala jedného z autorov knihy a poslala mu správu. Asi po týždni mi prišla odpoveď s tým, že Werdz X autor nepovažoval za podpis (ešte môj nick Werdza aj zle prečítal), že sú dve možnosti, buď v ďalšom vydaní použijú moju fotografiu v mojej pôvodnej úprave a do autorov mi uvedú meno, alebo fotografiu stiahnú úplne. Samozrejme som sa s tým uspokojiť nechcela, keďže v kníhkupectve som videla výtlačkov ešte veľa. Pre kapely je to, že sú v knihe dobrá reklama, ale pre fotografov, vôbec, keďže mená sú vzadu v knihe a čitateľ nevie, kto je autorom ktorej fotografie. Radšej by mi pomohlo finančné odškodnenie. Až vtedy mi autor knihy dal kontakt na osobu z vydavateľstva, ktorej mám napísať, lebo autorov fotografií, ktorých mená vedeli, dostali za fotografiu honorár. Dotyčná osoba z vydavateľstva sa samozrejme ospravedlnila, povedala, že fotografií v knihe je okolo 180, autorom o ktorých vedeli vyplatili sumu 25 eur za fotografiu a vypýtala si moje údaje a číslo účtu. V tom momente som bola smutná, že mi tam nepoužili fotografii viac a honorár mohol byť väčší.
Mudhole, pôvodná fotografia stiahnutá zo stránky kapely, v knihe sa ocitla s urezaným podpisom a v sépiovom odtieni.
Dúfam, že sa vám tento článok nezdá zbytočným a potešíme sa aj vašim skúsenostiam v komentároch.
Pridaj komentár
)
