Kompozícia

Kompozícia, jednoduché slovo, ktoré má vo svete vizuálneho umenia dôležité postavenie (maľba, sochárstvo, dizajn, fotografia, film, atď.). Je jedným z kritérií, ktorým hodnotíme fotografie aj tu na portáli ePhoto.sk.

Kompozícia by sa dala v skratke vysvetliť ako obsah a usporiadanie prvkov v rámci priestoru fotografie.

Samotné slovo kompozícia pochádza z latinského "compositio" - kompozícia, dohoda, zhoda, súhlas, a z jemu blízkeho latinského slova "compositus" -  disciplinovaný, hodiaci sa ku niečomu.

Ak sa zamyslíme nad slovom kompozícia, resp. jej ekvivalentmi "dohoda, zhoda, súhlas", ide o akýsi súhlas alebo zhodu prvkov v rámci zvoleného priestoru.

Samotná zhoda alebo súhlas však bývajú postavené na základoch, alebo lepšie povedané na určitých pravidlách. Tým sa dostávame k  základom kompozície a tými sú pravidlá.

Boli vytvárané umelcami počas stáročí a vychádzajú z hĺbky nášho podvedomia a  psychiky. Je to predovšetkým podvedomá snaha kdekoľvek a v čomkoľvek nájsť poriadok, pravidlá a isté usporiadanie. Chaos je proti ľudskému pochopeniu. Podvedome ho odmietame a preto sa ľahšie stotožňujeme s vecami, ktoré majú aspoň základnú formu usporiadania. Ľudská myseľ je v tomto ohľade neúprosným hľadačom poriadku: obrovský kŕdeľ vrán je pre nás nezaujímavý, ale organizovaný let divých husí počas migrácie a formácie, ktoré vytvárajú na oblohe počas letu považujeme za fascinujúce. Ruku na srdce, nie je to tak?

Najskôr si vysvetlíme základný rozdiel, akým komponuje obraz maliar a fotograf. Maliar začína na bielom plátne a postupne do neho pridáva jednotlivé prvky tak, aby výsledný vizuálny efekt prezentoval maliarovu ideu.

Úloha fotografa je opačná: má pred sebou scenériu s obrovským množstvom prvkov a jeho úlohou je tieto objekty analyzovať, rozhodnúť sa, ktoré sú pre požadovaný výsledok dôležité a ktoré je treba zo záberu vynechať. Toto predstavuje častý problém pri komponovaní fotografie: človek je ovplyvnený krajinou pred sebou, emóciami daného momentu, má snahu zachytiť všetko čo vidí, pritom si však neuvedomuje rozdiel medzi tým, čo vníma jeho oko
a výslednou dvojdimenzionálnou fotografiou.

Príliš veľa prvkov na fotografií ruší vnímanie záberu a s najväčšou pravdepodobnosťou nereprezentuje to, čo fotograf v danej chvíli videl a cítil. Je preto vhodné zbaviť sa nepotrebných prvkov v kompozícií, scénu prezentovať čo možno najjednoduchšie a rozhodnúť sa, ktoré prvky sú dôležité a ktoré je treba vynechať. Z tohoto pohľadu je teda dôležité rozhodnúť sa čo odfotografovať, ale rovnako dôležité je aj rozhodnutie, čo neodfotografovať.

Je potrebné neustále sa pýtať, aká je úloha daného prvku v kompozícií, jeho prínos k prezentovaniu zvoleného subjektu. Ak nie sme schopní dostatočne obhájiť prítomnosť prvku v zábere, vo väčšine prípadov je nepotrebný - rušivý.

Menej je v kompozícií takmer vždy viac.

Ale teraz k už spomínaným pravidlám. Jedným z často spomínaných pravidiel je tzv. "zlatý rez" alebo "zlatý pomer". Jeho aplikovaním je možné dosiahnuť príjemné a harmonické proporcie v umení, či už ide o maľbu, architektúru alebo
aj o fotografiu. Pôvod tohto pravidla je v matematike a v prírodných vedách.

V stručnosti by sa to dalo prezentovať nasledovne: predpoklad, že "a je väčšie ako b" potom ak sú v zlatom pomere
ak platí (a+b)/a=a/b alebo aj: ak platí predpoklad a=b+c (b väčšie ako c), tak kvantity sú v zlatom pomere, ak pomer
"a" ku "b" je rovnaký ako "b" ku "c".

Nič nehovoriace, však? Dobre, tak teraz slovne: dve kvantity (a,b) sú v zlatom pomere v prípade, že pomer sumy týchto kvantít k väčšej kvantite je rovnaký ako pomer väčšej kvantity ku menšej. Stále nič?

Na ilustráciu teda spomeniem, že napr. egyptské pyramídy alebo grécke chrámy boli navrhované s použitím tohto pravidla, katedrála Notre Dame v Paríži je postavená s použitím tohto pravidla, dokonca aj proporcie ľudského tela sú vo vzájomnom zlatom pomere. Je tiež zaujímavé, že aj strany políčka kinofilmu 24x36mm sú veľmi blízko (nie presne) k zlatému pomeru (napr. a=36mm, b=24mm, c= 12mm potom pri určitej aproximácií platí (36+24)/36=36/24, opäť podotýkam, rovnica neplatí úplne.

Od nikoho však nechcem, aby pri komponovaní fotografie kráčal po krajine s pravítkom a kalkulačkou a rátal vzájomný pomer zvolených objektov. Pre fotografa je oveľa zrozumiteľnejšie a jednoduchšie aplikovať pravidlo "tretín", ktoré je vlastne zjednodušenou verziou pravidla "zlatého rezu".

Pravidlo tretín je na rozdiel od pravidla zlatého pomeru pri komponovaní jednoduchšie predstaviteľné a tým aj jednoduchšie aplikovateľné. Významnou vizuálnou pomôckou je pritom tzv. "grid" v hľadáčiku väčšiny fotoaparátov. Ďalšou nespornou výhodou tohto pravidla je jeho jednoduchá použiteľnosť pri rôznych formátoch fotografie: 4:3, 3:2, 6x6cm, 6x7cm, panoráma 6x12cm alebo 6x17cm, 5"x4" a iné.

Interpretácia pravidla je celkom jednoduchá: obraz je možné rozdeliť do deviatich častí ak v danom zábere pomyslene nakreslíme štyri čiary, dve horizontálne a dve vertikálne tak, aby rozdeľovali danú stranu záberu na tretiny.

Hlavný objekt záujmu fotografie by mal byť umiestnený na bodoch, kde sa tieto čiary pretínajú. Výsledná fotografia dostane tok, smer, dynamiku, je zaujímavejšia, ako keby bol hlavný objekt umiestnený priamo v strede. Ak sú v danej scéne dva alebo viac zaujímavých objektov, je vhodné ich umiestniť po uhlopriečke fotografie alebo na miesta stretnutia sa jednotlivých čiar. Tu nám opäť môže veľmi pomôcť pravidlo tretín a najmä pomyslené rozdelenie záberu na tretiny.

Porovnanie fotografií s nákresom rozdelenia podľa pravidla tretín:

Dôležitý je výsledok

Existuje niekoľko ďalších pravidiel o kompozícií: komponovanie pomocou farieb, línií, štruktúr a pod. Povedzme si však aj niečo o porušovaní pravidiel. Je nezmyselné striktne sa držať pravidiel a návodov na komponovanie fotografie, ak samotný výsledok utrpí a nie je pekný alebo nie úplne reprezentuje myšlienku fotografa.  Niekedy je možné dosiahnuť atraktívnu fotografiu práve porušením pravidiel, ich úmyselným ignorovaním v záujme efektného výsledku. Typickým príkladom je umiestnenie horizontu priamo v strede záberu alebo hlavný objekt centrálne v zábere. Ak je výsledný efekt dobrý a oku lahodiaci, nemá význam takúto fotografiu „zatratiť" len preto, že nezodpovedá nejakým pravidlám.

Príklady porušenia pravidla tretín:

Z uvedených príkladov nám vyplýva, že niekedy je dobré držať sa pravidiel a inokedy je zase vhodné ich zámerné porušenie. Dôležitý je výsledok, naše cítenie a prezentovanie daného subjektu. Koniec - koncov ako sa hovorí „pravidlá sú na to, aby sa porušovali".