Samsung EX1: Kórejský cisár

Firmu Samsung je veľmi ľahké zaradiť medzi výrobcov mikrovlniek a DVD prehrávačov, ktorí by radšej nemali „kaziť“ fotografiu. Na rozdiel od Panasonicu, Sony či Casia síce Samsung aspoň pričuchol k filmu, ale iba v podobe lacných kompaktov. A veľmi dobré meno si ani potom nezískal. O Samsungu však platí, že keď niečo začnú robiť, oprú sa do toho poriadne. V mobiloch dávno predbehli oveľa významnejšie tradičné značky, ich LCD displeje používajú aj najlepší výrobcovia. A fotoaparáty? Spolok s Pentaxom a Schneider-Kreuznach a odrazu tu máme významného výrobcu. Z mikrovlnkovej dezilúzie ma úspešne vyliečili aparáty systému NX – NX100 a 10/11. Nie žeby nebolo čo doháňať v oblasti optiky a senzorov (uvidíme, ako si povedie nový 20 Mpix NX200), ale Samsung ako jediný dokázal natlačiť do malého tela dobrú ergonómiu a ovládanie. Nepochybne je to aj dedičstvo Pentaxu, ktorý dokáže podobne čarovať.

Preto som bol zvedavý na EX1. Na papieri sa zaraďuje presne po boku najlepších kompaktov – Canonu G12, Olympusu XZ-1 a Panasonicu LX5. S niektorými zdieľa aj senzor – osvedčený 10 MPix CCD, ktorý je o vlások väčší, než dnes býva pri kompaktoch obvyklé. S Canonom má spoločný výklopný displej, s Olympusom a Panasonicom svetelný objektív – v tomto prípade ekv. 24 – 72 mm f/1,8 – 2,4.

Pre porovnanie, XZ-1 má 28 – 112mm f/1,8 – 2,5, čiže väčší rozsah, ale s menej širokým začiatkom. LX5 disponuje 24 – 90 mm f/2,0 – 3,3 – teda trochu väčší rozsah, trochu menej svetelný. G12 s objektívom 28 – 140 mm f/2,8 – 4,5 sa s týmito nedá porovnať, S95 a Nikony P7000/P300 sú na tom podobne.

Takže už na prvý pohľad zaujímavé skĺbenie viacerých výhod. A ako obstojí?

Seriózne retro

Samsung EX1 je medzi kompaktmi tak trochu ozruta, rozmermi a hmotnosťou sa zaraďuje presne ku konkurenčnej, „svetelnej“ dvojici (Canon G12 je ešte masívnejší). Nejedná sa o žiadneho drobca do vrecka na košeli, na prenášanie si určite vyžaduje vlastné púzdro.

Telo je solídne a pevné, čiastočne kovové. Hranaté retro vyhotovenie trochu evokuje filmovú klasiku zo 60. rokov, takže páčiť sa bude hlavne staromilcom. Držanie mi spočiatku pripadalo trochu nepohodlné, ale treba si len zvyknúť. V skutočnosti je úchop veľmi pevný, zdrsnený plast na gripe je veľmi podarený. Suseda mu robí podobne rozmerný objektív, ktorý je chránený krytkou s „manuálnym ovládaním“. Treba ju vždy pred zapnutím zložiť. Okolo objektívu je schovaný závit (pod skrutkovacím krytom), kde sa dá nasadiť adaptér na filtre alebo predsádka.

Na zadnej strane je pýcha Samsungu, displej  AMOLED s uhlopriečkou 3“. AMOLED je na fotoaparátoch naozaj luxus – viditeľný zo všetkých strán, presvieti aj poludnajšie slnko a zvládne zobraziť fotografie tak, ako naozaj vyšli. Rozmery v kombinácii s výklopným mechanizmom ale nedávajú veľa priestoru na ovládacie prvky, ktoré sú na zadnej strane naozaj natlačené a ovládajú sa ťažko. O trochu menší displej by bol v tomto prípade možno aj ku prospechu veci. Canon zvládol skombinovať rovnako veľký, výklopný displej a ovládanie lepšie.

Ovládanie je podobné skôr zrkadlovkám. Jedným otočným voličom sa mení expozičný režim (kompletná zostava vrátane priority clony, času a manuálu + rôzne automatiky), druhým režim závierky – jeden snímok, sériové snímanie, bracketing a samospúšť. Na tomto voliči je namodro podsvietený vypínač. Na prednej strane sa nachádza senzor diaľkového ovládania.

Na nastavovanie parametrov slúžia dve otočné kolieska, jedno vpredu (tu je najväčšia podobnosť so zrkadlovkou), druhé zadné, ktoré zároveň supluje štvorsmerný volič. Predné sa ovláda dobre, zadné je umiestnené nízko a navyše je veľmi malé. Tlačidlá okolo neho sú takisto veľmi drobné a vystupujúce koliesko pri ich stláčaní prekáža. Hlavne to mrzí pri rýchlom menu, ktoré sa využíva dosť často a jeho tlačidlo sa krčí úplne v rohu. Stlačením predného rollera sa dostaneme ku korekcii expozície.

Na zadnej strane sú priame voľby k zámku expozície, nahrávaniu videa, režimu merania expozície (bodové, centrálne, matrix), ISO, móde displeja, režimu ostrenia a blesku. Blesk treba vyklopiť manuálne, výkon sa dá korigovať v piatich stupňoch. Ostrenie je klasické, makro a manuálne. Manuálne ostrenie je v makrorozsahu veľmi jemné, ale lupa na displeji je pomerne hrubá a funguje iba na prostrednú časť obrazu. Tlačidlá režimu merania a zámku expozície mi pripadajú trochu nadbytočné, hlavne keďže spúšť blokuje aj expozíciu. Hodilo by sa, keby sa dali nastaviť aj na iné funkcie. Stlačením OK sa dostaneme na výber ostriacich bodov (ak je zvolený patričný režim ostrenia).

Samostatné tlačidlo má aj rýchle menu, kde sú obvykle používané voľby ako vyváženie bielej, režim ostrenia atď. Navrchu je voľba rozlíšenia, k režimu ostrenia sa treba preklikať. Niektoré voľby (napr. detekcia tváre a farebné filtre) nie sú dostupné v režimoch PASM, čo je škoda. V niektorých scénických režimoch sú zase často blokované aj základné parametre, ako korekcia expozície.

Na displeji sa dá zobraziť živý histogram a rôzne mriežky, a to aj zároveň. Ukazuje sa množstvo ikoniek na každú drobnosť, napríklad aj upravenie vyváženia bielej. Zobrazené je aj ISO, ale pri nastavení na automatiku sa neukáže aktuálna hodnota. Histogram zmizne pri nastavovaní korekcie expozície a takisto po stlačení spúšte do polovice. Dosť hlúpy nedostatok – pri kompaktoch bežný, ale na takomto aparáte by nemusel byť.

Najviac na displeji prekáža stavový riadok, ktorý prekrýva spodnú časť obrazu a komplikuje tak kompozíciu. Ikonky by tiež mohli byť menej výrazné. Našťastie aspoň pri nastavovaní vyváženia bielej neprekrýva polovicu displeja veľká ikona, ako na NX11. Ale celkovo je aspoň grafika na displeji veľmi jemná (napr. žiadne zubaté fonty) a pôsobí príjemne.

Prehrávanie sa samozrejme spúšťa tlačidlom na to určeným, funguje aj pri vypnutom aparáte. Histogram pri prehrávaní je iba jednofarebný. Veľmi neprakticky je riešené zoomovanie obrázkov. Za prvé, po nazoomovaní sa nedá prechádzať medzi fotografiami, hoci ovládacích prvkov je na to dosť (úplne nevyužité sú obe kolieska). Za druhé sa zo zoomu nedá odísť inak, než opätovným odzoomovaním – nedá sa rovno skočiť na východiskový stav. Tlačidlo OK ponúka iba vytvorenie výrezu. Navyše pri odzoomovaní sa plynulo prechádza do režimu zobrazenia viacerých snímkov a to vždy chvíľu trvá.

O menu nie je veľmi čo hovoriť. Je jednoduché a celkom elegantné, veľa nastavení neponúka, keďže všetko podstatné sa dá nastaviť priamo. Oplatí sa vypnúť zvuky, aparát pri každej aktivite o sebe veľmi rád dáva vedieť.

Ovládanie celkovo nie je také uhladené, ako by sa od fotoaparátu takéhoto razenia dalo očakávať. Na kompakt je to celkom v norme, ale potenciál ovládacích prvkov nie je dobre využitý.

Rýchlosť aparátu je uchádzajúca. Potešiteľná je schopnosť zaznamenávať RAW aj spolu s JPEG a zhruba dva takto kombinované snímky sa zmestia aj do vyrovnávacej pamäte. To je síce pomerne málo, ale dôvod pochopíme pri pohľade na veľkosti súborov. Jeden RAW totiž zaberá asi 25 MB! Aspoň na kvalite sa teda rozhodne nešetrí, každopádne nie je to žiaden aparát na rýchle akcie, aspoň pri použití RAW nie. Počas ukladania sa dá meniť iba ISO. Ostatné ovládacie prvky (vrátane prehrávania či voliča režimov) však spôsobia zamrznutie s hláškou „Processing“, takže až do vyprázdnenia buffera sa nedá fotografovať, hoci by sa nejaký nový záber zmestil. Pri použití makra treba chvíľu čakať po každom zábere, firmvér pravdepodobne koriguje sférické skreslenie. EX1 je pomerne citlivý na použité karty – s kartou Sandisk Ultra II ukladá jeden RAW+JPEG asi 6 sekúnd, ale s rovnako rýchlymi kartami A-Data a Kingston je to neúnosných 16 sekúnd. U fotoaparátov z posledných dvoch rokov je to celkom bežný jav, karty treba vyberať opatrnejšie.

Zoom funguje pomerne (dosť) pomaly, ale dajú sa nastaviť presné medzikroky. Je nepríjemné, že sa nedá vypnúť digitálny zoom, takže si treba vždy sledovať, či sa nezoomuje už digitálne. Ostriť by mohol rýchlejšie, ale tento parameter je v norme, rovnako ako zapínanie. Pri sériovom snímani je RAW nedostupný. Stabilizátor je na kompaktné pomery priemerne účinný, trochu pomáha, ale zázraky nerobí. K fotkám sa dajú ukladať aj zvukové poznámky.

K fotoaparátu je dodávaný RAW softvér Silkypix. Už ho používa toľko výrobcov, že si ho začínam čoraz viac obľubovať.

Dnešný hlúpy trend, ktorý žiaľ nasleduje aj Samsung, je nabíjanie. To je totiž možné realizovať iba priamo vo fotoaparáte. Slúži na to USB kábel, ktorý sa dá zapojiť buď do počítača, alebo do sieťového adaptéra. Úplne zabité je to tým, že na druhej strane (pripojenie do fotoaparátu) je propierárny konektor, takže pri jeho poškodení si už nič nenabijeme. Že sa výrobca nejakého superlacného kompaktu snaží ušetriť dva doláre za samostatnú nabíjačku, to sa ešte dá pochopiť, ale pri aparáte tejto triedy je to hanba (to isté platí pre XZ-1 a Nikon P300). Možnosť nabíjať batériu priamo v aparáte z USB sa môže hodiť cestovateľom, ale inak to skôr škodí. Rozhodne si treba dokúpiť samostatnú nabíjačku, na eBay sa dá kúpiť za 5 eur. A oplatí sa hneď prihodiť aj náhradnú batériu alebo dve, štandardná nevydrží viac ako 200 záberov, skôr menej.

Ako staršia zrkadlovka

Je verejným tajomstvom, že keď sa o obrazovej kvalite nejakého kompaktu povie, že je dobrá, obvykle je to s privretými oboma očami a neraz aj zaťatými zubami. Výnimku z pravidla predstavuje zopár modelov práve tejto kategórie – tu sa nenaháňa za megapixelmi (10 stačí), senzory sú o trochu väčšie a hlavne sa nešetrí na objektíve tak, ako keď sa tvorí plastový 500-násobný megazúúúm.

A Samsung EX1? Patrí do tejto výnimočnej triedy kompaktov? Stopercentne. Vlastne by sa dalo povedať, že jej kraľuje. Ale poporiadku.

Objektív nesie značku Schneider-Kreuznach Varioplan a na rozdiel od objektívov v mobiloch to nie je iba reklamný blud. Tento objektív svojím podaním naozaj pripomína výborné objektívy (Schneider, Zeiss...). Od plastových šošoviek v lacných kompaktoch má ďaleko. Určite sa vyrovná Olympusu XZ-1, oproti ktorému má širšie úvodné ohnisko. Rovnako široký Panasonic LX5 podľa môjho názoru o kúsok poráža. Ostrý je naozaj až do úplných rohov. Fotografie z EX1 pôsobia priezračne, podobne ako kvalitné pevné sklá na zrkadlovku. Možno v tom má prsty aj slabší low-pass filter. Pri danej svetelnosti sa dá v istej miere baviť aj o bokehu, ktorý je parádny. S protisvetlom ani aberáciou nie je problém, sférické skreslenie sa odstraňuje automaticky (neplatí pre RAW).

Bokeh oceníte hlavne pri close-upoch. Podanie detailov je výborné.

Protisvetlo nie je problém

Ostrý naozaj až do samých rohov

Druhou dôležitou súčasťou fotoaparátu je senzor. EX1 používa rovnaký osvedčený model, ako jeho kolegovia. Ani v tejto oblasti sa nedá nič namietať. Pri zobrazení 1:1 sa na najnižšom ISO 80 dá objaviť istá zrnitosť napríklad na oblohe a v tieňoch, ale to nemôže nikomu vadiť. Podstatné je, že obraz pôsobí čisto a nie je zničený odšumovaním, ako to dnes vidíme na premegapixelovaných CMOS. Farby sú živé a prirodzené (takisto celkom problém pre dnešné CMOS). Toto všetko sa dá konštatovať až do ISO 400, ktoré je bez problémov použiteľné – detaily sú dobre zachované, na šum sa dá naraziť iba v tmavých či podexponovaných oblastiach.

Zachované detaily pri ISO 400 (JPG)

Z RAW sa dá vytiahnuť ešte oveľa viac

ISO 400, JPG, interiér. Kto by hádal, že je to z kompaktu?

Od ISO 800 vyššie už začínajú problémy, tu už majú modernejšie senzory navrch. Najväčší skok je ale práve medzi 400 a 800. Aj 3 200 sa dá občas použiť. Oplatí sa ale používať RAW, z ktorého sa dá vytiahnuť celkom veľa. Obrazový procesor síce tvorí obstojné JPEG, ale hlavne na vyšších citlivostiach má tendenciu detaily rozmazávať a farebný šum nechávať. Takisto nie optimálne využíva dynamiku vo svetlách. Dynamický rozsah senzora síce nie je zázračny, ale aspoň 1/3 EV navyše sa z RAW dá vytiahnuť.

ISO 800 JPG/RAW – farebný šum v JPEG sa neodstraňuje dobre, s RAW sa dá vyhrať

Netreba zabúdať, že oproti väčšine bežných kompaktov na EX1 (a XZ-1, LX5) netreba tak často zvyšovať ISO. Kde dnes typický kompakt s „bežnou“ svetelnosťou f/3,5 potrebuje ISO 800, táto svetelná trojica s f/1,8 vystačí s ISO 200. A kde s f/1,8 treba ISO 800 či viac, bežný kompakt dávno skončil. Takže vysoké citlivosti sú v tomto prípade skôr pre núdzové použitie, nie nutnosť.

Vzťah citlivosti a svetelnosti

Typický kompakt – f/3,5, ISO 800 vs. f/1,8, ISO 160

Nie všetko je iba ružové. Expozičná charakteristika je nepríjemná. EX1 skutočne neznáša tmavé oblasti a má naozaj silný sklon k preexpozícii, aj v porovnaní s inými kompaktmi. Neraz som na celkom bežné scény používal korekciu -1 EV. Samsungu by mal niekto povedať, že biela obloha je v lete fuj. Automatika tiež radšej predlžuje čas než by využívala plnú svetelnosť, takže sa oplatí často používať prioritu času. Vyváženie bielej takisto trochu lieta, hlavne do studena. Ďalšie dobré dôvody, prečo používať RAW. Aparát ani nemá pohybový senzor a teda neotáča fotografie na výšku.

Často sú zbytočne preexponované aj úplne obyčajné scény. Tu trebalo korekciu -1 EV.

Video sa nahráva v dnes už nemodernom rozlíšení 640 x 480, ale aspoň v efektívnom kodeku H264. Počas nahrávania funguje optický stabilizátor aj zoom, ale to druhé iba v pomalej rýchlosti. Kvalita je celkovo dobrá (720p nahrávky z lacných kompaktov nevyzerajú lepšie) a hlavne sa pohyby vďaka CCD senzoru nekývu ako želé (rolling shutter). Takže nič pre kameramanov, ale bežným nárokom video vyhovie. Je to fotoaparát, nie kamera.

Video - Samsung EX1: Kórejský cisár

Kombinuje to najlepšie

Samsung EX1 má teda veľmi podarený hardvér – objektív aj senzor sú v tejto triede na najvyššej úrovni, ergonómia je takisto slušná. Ovládanie nie je úplne dobre doriešené, rýchlosťou patrí k pomalším (hlavne ukladanie RAW) a nabíjanie je ako za trest. Ale celkovo sa fotoaparát nedá hodnotiť inak, ako výborný.

Zaujímavé je porovnanie s konkurenciou. V prvom rade, EX1 je oproti podobným kolegom najlacnejší o desiatky eur a pritom kombinuje zaujímavé prvky zo všetkých konkurentov. Vyniká nad nimi lepším displejom, naopak stráca na videu. Ostatné aparáty podporujú 720p.

Panasonic LX5 je svojim poňatím najbližšia konkurencia – hlavne je podobná koncepcia svetelného, 24 mm širokého objektívu. Samsung má marginálne lepší objektív, Panasonic robí trochu lepšie JPEGy, rozdiely sú minimálne. Výhodou Samsungu je výklopný displej a lepšie spracovanie, Panasonic má prepracovanejšie ovládanie a možnosť pripojiť externý hľadáčik. Oba zdieľajú záľubu v dlhom ukladaní RAW. Panasonic nakoniec vedie o trochu väčším rozsahom zoomu (v spoločnom rozsahu je svetelnosť podobná) a plnohodnotným prepínaním pomeru strán, ale je za vyššiu cenu.

Olympus XZ-1 nemá taký široký objektív, ale na druhom konci je dlhší, takže výber je vec vkusu. Kvalitatívne sú na tom rovnako. Ovládanie má v tomto porovnaní lepšie skôr Samsung (napr. priama voľba ISO), plus lepšia ergonómia (grip) a výklopný displej. Nabíjačku si treba dokúpiť k obom. Olympus je oveľa rýchlejší a navyše sa k nemu predáva výborný externý hľadáčik, ale pri tej cene by sa mohol dodávať priamo v sete...

Canon hrá úplne inú ligu. G12 je maximalista v oblasti ovládania, S95 zase kombinuje „profíka“ s malým telom. S95 má dobrú svetelnosť na širokom ohnisku, ale inak sú to skôr kompakty iba do dobrého svetla.

Galéria:

Poznámka: JPG sú snímané s nastaveným doostrovaním vo fotoaparáte na hodnotu +2.

JPEG – ISO 400 a 800

JPEG – ISO 80, 200 a 400

RAW – ISO 400, 800, 1 600, 3 200