27.2 Imlil, Aït Ben Haddou, Gorges du Dadès
...ráno sa budíme v chladnej izbe, po včerajšom návrate z Toubkalu sme načerpali čo najviac energie ako to len šlo. Po výborných raňajkách sa balíme a okolo 11 opúšťame toto úžasné miestečko. Lúčime sa s majiteľom a ten nám praje pekný zvyšok výletu. Máme pred sebou okolo 450 kilometrov tak je najvyšší čas ísť. Za volant si tentokrát sadám ja.
Cestou berieme kamaráta nášho hostiteľa do najbližšej dediny a vypytujeme sa ho na to ako prísne kontrolujú marockí policajti. Odpovedal nám, že v podstate okrem nešťastných pásov nekontrolujú u turistov nič. Pár minút na to, ako sme toho pána vysadili v dedine nás opäť zastavili policajti. Zľakol som sa pretože som začal obiehať ešte počas plnej čiary a obaja s Dušanom sme na seba pozerali veľmi nešťastnými pohľadmi. Policajt nevedel veľmi po anglicky a po chvíľke nám naznačil nech ideme nabudúce pomalšie. Odľahlo nám. Pritom som neprekročil maximálnu rýchlosť a policajt nemal radar, len tak okom usúdil, že som šiel rýchlo :D. 
Pokračovali sme podľa plánu ďalej. Šoférovať po marockých cestách je celkom náročné. Maročania sú veľmi nevyspytateľní a nevedia dobre jazdiť. Poväčšine boli však cesty celkom prázdne a tak, aj ja ako šofér, som sa občas mohol kochať okolitou prírodou. A tá nás stále viac a viac fascinovala. Pomaly sme naberali nadmorskú výšku, museli sme prekonať pohorie Atlas a boli sme celkom zvedaví ako vysoko sa až dostaneme.
Okolo pol jednej poobede sme sa zastavili na obed pri nádhernom výhľade. Dali sme si Tajin a pomarančový džús, obľúbenú kombináciu. Nachádzali sme sa v nadmorskej výške asi 1900 metrov a bolo veľmi príjemné počasie, na Slnku bolo možno až príliš teplo. Je však čas vyraziť. Stále stúpame, strmo, aj viac ako hodinové serpentíny. Človek si naplno užíval takúto jazdu a tie okolité scenérie boli neuveriteľné. Kubo poskakoval na zadných sedadlách zo strany na stranu, nevedel čo skôr točiť a fotiť. Nakoniec sme sa tam dostali, boli sme na vrchole serpentín, 2238m.n.m. Neuveriteľná nadmorská výška a to sme vyšli len tak autom, akoby sa nič nedialo.
Prekročili sme Atlas, obrovské marocké pohorie. Hneď od začiatku sme si začali všímať zmeny v prostredí, ktoré spôsobuje toto vysoké pohorie. Severná strana bola pokrytá zeleňou, na južnej strane sa to začalo meniť na vysušenú nehostinnú krajinu. Nachádzali sme sa síce vo vysokej nadmorskej výške, ale už odtiaľ bolo vidno, že krajina sa veľmi meniť nebude. Korytá riek boli vysušené, sneh v horách sa ešte nezačal topiť. Aj napriek takejto nehostinnej krajine sme prechádzali veľmi často cez zaľudnené oblasti a sami seba sme sa pýtali ako tu dokážu tí ľudia žiť, bol to iný svet. Iný, ale svojím spôsobom nádherný a jedinečný. Pomaly a isto sme zišli z hôr a približovali sa k mestečku Ait Ben Haddou. Ocitli sme sa v polopúšti, všade okolo nás bola vysušená pôda a spoločnosť nám robil ďalej tiahnucí sa Atlas. No okrem neho nám ešte robili spoločnosť dobrodruhovia, ktorí križovali krajinu na svojích starých Renaultoch, za tento deň nám ich išlo oproti minimálne 150. 
Posledné kilometre a už ho z diaľky vidíme, Ait Ben Haddou. Opevnené mestečko na vrchole kopca, ktorý akoby vychádzal z ničoho. Toto mestečko patrí aj do dedičstva UNESCO a je preslávené tým, že sa tu natáčalo veľké množstvo známych filmov ako Gladiátor, Alexander Veľký, Múmia a mnoho ďalších. Taktiež sa tu natáčali časti zo seriálu Game of Thrones. Parkujeme pri hoteli a po dlhých hodinách sedenia sa ideme prejsť na vrchol. Nebrali sme si sprievodcu a tak sa len prechádzame uličkami mestečka a obzeráme si domčeky. Našťastie nás domáci obchodníci nechajú na pokoji a nemusíme ich odbíjať. Sme na vrchole, nebol to veľmi veľký stupák alebo po Toubkale nám dalo aj toto zabrať, z vrchu je prekrásny výhľad na celé mesto a okolie. 
Pekná a príjemná zastávka po dlhých hodinách šoférovania, máme však pred sebou ešte veľa kilometrov a tak sa poberáme ďalej. Ani nie hodinu cesty a sme v Ourazazate, veľkom a modernom meste. Nemáme v pláne tu zastavovať, tak len vyberieme peniaze z bankomatu a kúpime si niečo slané pod zub. Dôvod na to bol jednoduchý, väčšina jedál sa v Maroku nesolí, jedlo je výborné, ale človek občas dostane chuť na niečo slané. Kúpili sme si teda slané chipsy, celí natešení sme ich rozbalili a tie slané chipsy teda neboli takmer vôbec slané, boli sme sklamaní, ale stále lepšie ako nič :D. Pokračujeme ďalej, prostredie sa zmenilo už takmer na úplnú rovinu čo síce urýchlilo náš presun do finišu, ale taktiež to začal byť veľký stereotyp. Našťastie to už nie je veľmi ďaleko. Pomaly sa blíži večer a my prichádzame do Boumalne Dades, treba zohnať ubytovanie. Necelých 5 minút a máme ubytovanie, s večerou, raňajkami. Hostiteľ nasadá ku nám do auta a ideme smerom do kaňona na ubytovanie. Je už tma a ja mám celkom dosť po celom dni šoférovania. Po vybalení dostávame vynikajúcu polievku, Tajin a jablkový dezert. Po večeri sme si dali po jednej zdravotnej slivovici aj s domácim a ten nám na oplátku zahral na bubnoch. 
28.2 Gorges du Dadès, Todgha Gorge, Merzouga
Budíček, 07:00, opäť sa budíme v chladnej izbe, pomaly si na to začíname zvykať, že sa tu v teple asi nevyspíme :D. Raňajky máme na terase pri vychádzajúcom Slnku. Nádherný výhľad na časť kaňonu. Myslel som si, že vidíme väčšinu kaňonu, ale našťastie to nebolo tak. Lúčime sa, platíme a vyrážame. Dnes je šoférom Dušan. Opäť stúpame serpentínami, po pár kilometroch sa dostávame na miesto, padajú nám sánky. Ako sme sa pozerali na tie úkazy čo tu dokázala vytvoriť voda za tie roky. V podstate stále netuším ako sa niečo také podarilo. Zastavujeme na pár cvakov a obzeráme si tú nádheru. Pomaly pokračujeme a kaňon sa čoraz viac zužuje, zrazu vídime pred sebou obrovské serpentíny, celé sme ich vyšli na 1. prevodovom stupni. Sme na vrchole kaňonu. Je tu plno turistov, tak chvíľku počkáme, kým sa uvoľní výhľad. Je to nádherné.
Po natočení niekoľkých videí sa pomaly začneme spúšťať dole kaňonom, už na rezerve, snáď dôjdeme do mesta. Slnko už osvetľuje takmer celý kaňon a je to jednoducho nádhera. Už sa tešíme na druhý kaňon, ktorý nás čaká a tak čo najrýchlejšie ako to ide upaľujeme do Tinghiru odkiaľ je to kúsok do kaňonu. Cesta je veľmi jednotvárna, ale ubieha rýchlo. Míňame obrovské novovystavované mesto a rozmýšľame prečo ho stavajú v strede ničoho. Tinghir, bočíme a pomaly vstupujeme do kaňonu, opäť sa musíme vyštverať serpentínami hore a už sme tam. V tomto kaňone, Todgha, bolo aj vstupné, 50 centov za celé auto. Skaly sa k sebe priblížili na takú vzdialenosť, že medzi nimi bolo akurát miesto na cestu. Vošli sme dnu "prírodným tunelom", skaly sa od seba vzdialili a my sme skoro odpadli. Z ničoho nič sme sa ocitli v strede dvoch vysokých skál. Vedľa nás tiekol potôčik. Opäť tam pri našom príchode bolo veľa turistov tak sme sa rozhodli, že prejdeme kaňonom a budeme pokračovať ešte trošku ďalej. Bolo to prekrásne. 
Slnko príjemne hrialo a pomaly sa blížil obed, nechcelo sa nám veľmi, ale museli sme toto úžasne miesto opustiť. Boli sme totižto dohodnutí na 15 hodinu s naším sprievodcom do Sahary. Bol teda najvyšší čas presunúť sa do Merzougy. Ako sme sa vzďalovali pomaly sa s nami lúčil aj Atlas a ostala už v podstate čistá rovina, všade okolo nás. Cestou sme sa zastavili na parádny obed, hranolky, šalát a grilované kuracie mäso na tyčke. Bohužial, neviem si už spomenúť ako sa to volalo, ale bolo to výborné. Po dlhej dobe slané jedlo. 
Ubehli necelé 3 hodiny a prichádzame na benzínku, kde sme sa mali stretnúť asi 5 minút pred treťou, parádne načasované. Nasledujeme ho mimo cestu po štrkovej ceste asi 25 minút kým prídeme k jeho domu, Fiat dostal na tejto ceste riadne zabrať. Oznamuje nám, že za necelú polhodinku vyrážame do púšte, dostávame čaj, rýchlo si balíme len to najdôležitejšie a už aj prichádza náš sprievodca s troma ťavami. Nakladajú na ne našu večeru, potom aj nás a vyrážame. 
Zľava Bob, Ťava a Alan, to boli naše ťavy. Postupovali sme čoraz viac smerom do púšte, sprievodca nás vodil hore dole po dunách a pomaly sme z toho chodenia začali cítiť bolesť v zadnej časti nášho tela :D. Najhoršie boli zostupy, kde ťavy prudko došľapovali. Po asi hodine a pol chodenia sme konečne zastavili pri našom tábore. Bol opustený a dlho tam nikto nebol, dúfali sme, že nebudeme sami, ale bohužial nakoniec to tak bolo. Sprievodca nám spravil čaj a my sme zatiaľ vybehli na najbližšiu dunu pozrieť sa na západ Slnka, piesok sme mali všade. Po návrate nás už čakala výdatná večera, ktorú sme si opäť spríjemnili slivovicou. Kým sme dojedli úplne sa zotmelo. Dúfali sme, že uvidíme milióny hviezd, ale bolo tesne pred splnom takže to nebolo najideálnejšie.
Stále to však bolo prekrásne. Zatiaľ čo sme my fotili a kochali sa, náš sprievodca založil oheň a ohrieval pri ňom bubny. Sedeli sme spolu okolo ohňa a hrali, teda on hral, my sme sa snažili aspoň ako tak pridať :D. Okolo pol 11 sme sa pobrali do stanov oddýchnuť si na tých pár hodín. Zajtra vstávame na východ Slnka tak nech sme svieží :). Pokračovanie: http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/1969/marocke-dobrodruzstvo-3-4/
Predchádzajúca časť: http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/1931/marocke-dobrodruzstvo-1-4/
Pridaj komentár
