Tento svet sme sa snažili rozrušovať nepokojom, ktorému sa medzi zasvätenými hovorí poézia.
Josef Prošek sa narodil 19. 10. 1923 v Podole na Litoměřicku. Rodina Proškovcov sa onedlho presťahovala do Prahy, kde Josef začal navštevovať základnú školu a neskôr sa vyučil za kovosústružníka v Ringhofferovych závodoch na Smíchove. V 40. rokoch písal básne a pamflety ovplyvnené francúzskym surrealizmom, intenzívne fotografoval, v ateliéri Otta Mizeru sa stretával s predstaviteľmi pražskej umeleckej avantgardy. V spoločnosti Jana Řezáča uskutočňoval nájazdy na pražské antikvariáty, kde vášnivo pátral po literárnych relikviách Baudelaira, Bretona, Lautréamonta, Jarryho, Apollinaira, Rimbauda, Kafku, Haška.
Josef Prošek: Stolek s nasvíceným zátiším,1958.
Od roku 1946 študoval na Štátnej grafickej škole v Prahe odbor fotografia. Už počas štúdia bol na osobné odporúčanie Josefa Sudka prijatý za riadneho člena umeleckého spolku Mánes. V roku 1948 spolu s Josefom Sudkom a Tiborom Hontym obnovili činnosť fotosekcie SVU Mánes. V roku 1950 sa zamestnal ako fotograf žurnalista v časopise Květy, neskôr pracoval ako výtvarný fotograf v časopise Plamen. Potreba vymaniť sa zo stereotypu každodennej reportérskej rutiny priviedla Proška v 60. rokoch na dráhu voľného fotografa. Zároveň pôsobil ako člen redakčnej rady nakladateľstva SNKLU, Pressfoto – ČTK, časopisu Plamen a ďalších. V70. – 80. rokoch bol predsedom fotografickej sekcie ČSVU. Jeho fotografická tvorba vzbudila zaslúženú pozornosť nielen na domácich zväzových či individuálnych výstavách, ale aj v zahraničných salónoch. V roku 1972 mu bol udelený čestný titul Excellence FIAP, v roku 1981 získal cenu SČVU a ČFVU a pamätnú medailu Josefa Sudka v roku 1989.
Josef Prošek: Josef Sudek, 1958.
Proškova tvorba zahŕňa mestskú architektúru, krajinársku fotografiu, charakterový portrét, aranžované zátišia. Dokumentárna fotografia, ovplyvnená Sudkom a Hontym, je obsahovo aj formálne perfekcionalisticky vyvážená, nenáhlivá, zatiaľ čo vo fotoreportáži je prítomné plodné napätie medzi fotografiou a sprievodným textom. Akty sú skôr grafické obrazy ako naturalisticky podaná erotika. Autorsky a redakčne sa podieľal na príprave a realizácii viacerých fotografických publikácií, ktorých zoznam je však príliš dlhý na to, aby sme ho tu uviedli v plnom rozsahu.
Prošek bol technicky vyspelý fotograf, umelecky nadpriemerne pripravený, neustále v kontakte s ostatným umením. Konvenčné postupy považoval za obmedzujúce, sentimentálne predstavy o robotníckom prostredí za karikatúru tvorivej metódy. V portrétnej fotografii neuznával afektované pózy. Pre Proška bol portrétovaný človek sociálnym typom reprezentujúcim životný postoj. Osobné zaujatie témou vnieslo do fotografie poetický rozmer. Do istej miery výnimku z tohto pravidla tvorí cyklus monografií venovaných Čechám. V nich zachytil osobitý charakter a prírodné krásy vybraných lokalít v rôznych ročných obdobiach. Fotopublikácie krajiny prinášajú detailné údaje o popisovanej oblasti. Sú podrobnými ilustrovanými turistickými sprievodcami, určenými najmä záujemcom o aktívny peší pohyb a cykloturistiku. Dôraz je kladený na poznávanie prírodných, historických a kultúrnych hodnôt krajiny a krajinných sídiel.
Josef Prošek: bez názvu, 1965.
Prošek okrem reálnych miest zaznamenával aj imaginárne krajiny. Tieto fotografie sú hlboko zakorenené v substráte surrealizmu. Avšak nie je to surrealizmus symbolický či manrayovsky experimentálne aranžovaný. Proškovo nadreálno je blížencom lyrického dokumentu Eugéna Atgeta. Vieme, že Atgetov magický portrét Paríža je minucióznou mozaikou výkladných skríň, opustených ulíc, podchodov, priechodov, nábreží ponorených v rannej hmle, tichých príbehov chrličov a fontán, sôch, rozpadajúcich sa schodísk, ošumelých stien a potrhaných plagátov. Takýto Paríž, Paríž patriaci ženám, ktoré svoje tajomstvá nezverujú nikdy nikomu úplne, sa stal priznaným východiskom Josefa Proška pri koncipovaní avantgardnej ikonografie Prahy. Inými slovami, mestskú architektúru poetizuje. Na pôdoryse naratívnej jednoduchosti atypických detailov rozvíja tému mesta vyjadrenú rýdzo fotografickými prostriedkami. Poetizácia, zjednodušene povedané, vyplýva z kontrastu medzi myšlienkovou komplexnosťou snímky a formálnou jednoduchosťou predvedenia. Na týchto fotografiách zachytil ľahko prehliadnuteľné, takmer nepovšimnuteľné stopy minulosti. Prošek nestrieľa od pása a neotravuje nás záľahou oslnivých turistických momentiek. Namiesto nich ponúka premyslený, hĺbavý intelektuálny prienik do konkrétnej témy a jej zovšeobecnené typologické zobrazenie.
Josef Prošek: Pod plachtou, 1974.
Prošek spolu s Janom Řezáčom pripravili v roku 1967 návrh knihy Snad Praha. Pôvodným zámerom bolo rozšíriť jestvujúci súbor pragensií o publikáciu, ktorá by nebola len popisným sprievodcom po architektonických pamätihodnostiach, ale ktorá by otvorila pohľad na Prahu poetickú a magickú. Zároveň, súc pučení zánikom starých štvrtí parížskych, podujali sa autori zdokumentovať čaro atgetovsky videných pražských zákutí a uličiek, pasáží a priechodov, plastík, fasád a nároží, architektonických kuriozít, bludísk domových nádvorí a pavlačí, mostov a najrozmanitejších zaujímavostí veľkomesta. Obrazovú časť knihy mali stmeliť Řezáčove texty, esejisticky vysvetľujúce funkciu a zámer publikácie a výberom surrealistických textov umocniť vizuálny dojem. Rok 1968 zmenil okrem iného aj kultúrnu politiku a plány vydavateľstva, a tak sa zdalo, že za týmto projektom sa zľahla zem. Po Proškovej smrti sa ale ukázalo, že celý ten čas neprestal napĺňať pôvodný zámer publikácie, a vjeho pozostalosti sa našlo 220 fotografií súvisiacich s projektom. V pozadí týchto fotografií je objektívna náhoda ako súbor fenoménov, v ktorých sa prejavuje vpád zázračna do každodennej reality, t. j. princíp, ktorý tak Prošek ako aj Řezáč celoživotne vyznávali. Kniha napokon vyšla vo fragmentárnej a tak trochu aj nesúrodej podobe v roku 1999 pod názvom Snad Praha.
Josef Prošek: Papoušek ara, 1967.
Prošek, vizuálny básnik mesta, je autorom čiernobielych, prevažne nefiguratívnych fotografií. Na svojich snímkach predstavuje divákovi dve tváre mesta súčasne: všednú, denne nevzrušene míňanú, a zázračnú, ktorá sa vyjavuje akoby mimochodom, ktorú môžeme zahliadnuť len úkosom, zvyčajne len šťastnou náhodou a len zo zvláštnych uhlov, ale ktorá je zároveň skutočnejšia ako skutočnosť. Proškove fotografie sú dielom neobvyklého daru vidieť v realite nadreálne, objaviť v opadanej omietke domu smerník odkazujúci k možnostiam fantázie a predstavivosti.
Josef Prošek: Proměna, 1969.
Jedným z najkomplikovanejších editorských projektov Josefa Proška bola séria portrétov pražských výtvarných umelcov. Spočiatku zaznamenával atmosféru ateliérov v prirodzenom toku života, až neskôr sformuloval ťažiskové tézy projektu, z ktorého napokon vzišla kniha Pražské ateliéry. Prošek si v týchto rozmanitých priestoroch počínal mimoriadne vynachádzavo. V námete aj v kompozícii zohľadnil osobitosti jednotlivých ateliérov. Z hlbín zdanlivého neporiadku vyniesol na povrch subtílnu poéziu mnohotvárnosti jednotlivín.
Josef Prošek: bez názvu, 1955.
V poslednej fáze tvorivého obdobia sa Prošek úplne vzdal všetkých dovtedajších tém a obmedzil sa iba na najklasickejší zo všetkých fotografických žánrov – na zátišie. V súkromí libeňského ateliéru prostredníctvom komorných zátiší formuloval svoje estetické zmýšľanie, čo zvýraznil návratom k čiernobielej fotografii s bohatou gradáciou zhotovenou veľkoformátovým aparátom. Do snímok z tohto obdobia preniesol svoje skúsenosti a reflexie zažitej skutočnosti, pričom súčasne zjemnil svoje myšlienky a predstavy a prehĺbil ich obsah. Posledné Proškove fotografie ponúkajú pestré, hoci nie práve optimistické asociatívne spojenia smerujúce k sebaspytujúcim úvahám introverného charakteru. Tieto fotografie predstavujú záver i vrchol tvorby bytostného fotografa. Prošek bol človek uzavretý, priateľstvo meral veľmi prísnym metrom. S novinármi nekomunikoval a počas života mal len veľmi málo výstav. Napokon aj fotografie zátiší boli verejnosti predstavené až po smrti ich autora. Napriek tomu, Proškove fotografie sú kvalitnými dielami, ktoré môžeme nájsť v zbierkach Národnej galérie v Prahe, Umeleckopriemyslového múzea v Prahe, Moravskej galérie v Brne či Bibliothéque nationale v Paríži. Josef Prošek zomrel v Prahe 9. 12. 1992.
Josef Prošek: bez názvu, 90. roky.
V Proškových fotografiách sa veci dejú skôr za oponu ako na javisku, gestá hercov, i tých nie živých, viac skrývajú ako zreteľne ukazujú, ich výrazy viac našepkávajú ako zrozumiteľne hovoria. Tajuplná atmosféra príbehov odohrávajúcich sa v magickej Prahe (alebo v rozmarnom Paríži, či v jednotlivých vrstvách aktov a zátiší), svojou fabuláciou naznačuje, že všednodennosť vtesnaná do bravúrnych obrazov a štylisticky smelých viet ďaleko presahuje svoj fyzický rozmer a je teda oveľa viac metafyzickou záležitosťou.
Josef Prošek: Zátiší s láhví, 1989.
Prošek nelipol na konvenciách, ani sa neusiloval o nový formálny výraz bez osobitého riešenia vzťahu tradície a novátorstva. Vizuálny jazyk jeho diela nie je jednorozmerným spojením základných kameňov príbehu, ale skôr spleťou sublimovaných rozprávaní prevádzajúcich diváka nekonečným labyrintom významov. Moderné umenie je, podľa Proška, autobiografické a vo svoje podstate neopakovateľné.
Zoznam bibliografických odkazov:
Hikmet, N: Pobyt v Praze. Československý spisovatel : Praha, 1959.
Prošek, J.: Matyáš Bernard Braun – Kuks. SNKLHU : Praha, 1959.
Prošek, J.: Pražské ateliéry. Nakladatelství ČVU : Praha, 1961.
Prošek, J.: Československo. Orbis : Praha, 1965.
Prošek, J.: Paříž v Paříži. Mladá fronta : Praha, 1967.
Prošek, J.: Kuks. Pressfoto : Praha, 1977.
Prošek, J.: České Středohoří. Pressfoto : Praha, 1980.
Prošek, J.: Českomoravská vrchovina. Pressfoto : Praha, 1986.
Prošek, J.: Český Ráj. Pressfoto : Praha, 1988.
Prošek, J.: Snad Praha. Artfoto : Praha, 1999.
Řezáč, J.: Josef Prošek. SNKLU : Praha, 1962.
Řezáč, J.: Pasáže. Mladá fronta : Praha, 1965.
Pridaj komentár
