Pri predstave Španielska sa mnohým v mysli vynoria zábery nekonečných prímorských letovísk. A tak možno prekvapím, ak prezradím, že mne ako prvé napadnú hory a národné parky. Jedným z nich je aj národný park Sierra Nevada nachádzajúci sa na juhu krajiny. Dominuje mu Mulhacén, ktorý je so svojou výškou 3479 metrov nielen najvyšším vrcholom kontinentálneho Španielska, ale aj jednou z najprístupnejších trojtisícoviek. A práve naň sa dnes vyberieme.
Sierra Nevada je najväčším národným parkom Španielska. Rovnomenné centrálne pohorie bolo vyhlásené za biosférickú rezerváciu organizáciou UNESCO. Ako už samotný názov napovedá "zasnežená hora" je väčšiu časť roka pokrytá snehom. Lyžiarske stredisko Pradollano na severo-západnej strane pohoria je najvyššie položeným v rámci Španielska a najjužnejším v celej Európe.
Lyžiarske stredisko Pradollano.
Toto stredisko síce ponúka dostatok ubytovacích kapacít, pôsobí však dosť umelo a neautenticky. V letnom období je naviac takmer prázdne a väčšina obchodov či reštaurácií je zatvorená. Kto by chcel absolvovať výstup na Mulhacén z tejto strany, môže ako svoju základňu radšej zvoliť niektorú z typických dediniek na severo-západnom úpätí Sierra Nevady. Jednou z nich je aj dedina Güéjar Sierra. Tá je zároveň aj dobrým štartovacím miestom pre populárnu turistickú trasu - Vereda de la Estrella.
Časť trasy Vereda de la Estrella.
Výstupových ciest vedúcich na vrchol Mulhacénu je niekoľko. Južný prístup po mierne stúpajúcich svahoch je technicky nenáročný. Prístup zo severnej strany je oveľa strmší, vedie cez mierne konkávny skalnatý terén a je vhodný pre skúsenejších.
Výstup na Mulhacén zo severnej strany.
Väčšina turistov absolvuje výstup na Mulhacén po južných svahoch Sierra Nevady. Dobrými východiskovými bodmi na tejto strane sú malebné dedinky Capileira a Trevélez. Nachádzajú sa v oblasti nazývanej Las Alpujarras, ktorú tvoria tradičné vysokohorské dedinky umiestnené na strmých svahoch. Ich história siaha až do ôsmeho storočia, kedy oblasť obývali Mauri zo severnej Afriky. Tí tu vybudovali rozsiahle siete kanálov, ktorými privádzali vodu z topiaceho sa snehu z vyšších polôh do nižších. Mnohé z týchto kanálov sa zachovali a sú využívané i dnes. Mauri tu po sebe zanechali aj tradičnú architektúru - úzke kľukaté uličky s malými bielymi domami a bizarne vyzerajúcimi komínami.
Tradičná architektúra v Las Alpujarras.
Výstup na Mulhacén po južných svahoch nie je technicky zložitý, je však náročný svojou dĺžkou a celkovým prevýšením. K náročnosti trasy prispieva aj jej exponovanosť - takmer celý výstup prebieha po otvorených slnečných svahoch. Dá sa absolvovať ako jednodňový výlet, alebo s prenocovaním na vysokohorskej chate Refugio de Poqueira vo výške 2485 metrov. Záverečný výstup na vrchol Mulhacénu odtiaľto trvá asi 3 hodiny jedným smerom. Chata je otvorená spravidla počas celého roka a okrem ubytovania ponúka aj jednoduché jedlá.
Vyššie položené Refugio de la Caldera (3050 metrov) je len kamenným prístreškom s limitovanou kapacitou. Je otvorené počas celého roka, bez personálu a v zime môže byť úplne prikryté snehom.
Koho dĺžka a náročnosť trasy odrádza, môže si ju podstatne skrátiť cestou minibusom z Capileiry na Mirador de Trevélez nachádzajúci sa vo výške 2700 metrov nad morom.
Výstup na Mulhacén z Trevélezu vedie cez oblasť nazývanú Siete Lagunas. Tvorí ju sedem vysokohorských jazier a dá sa odtiaľto dostať aj na Alcazabu (3371 metrov) - tretí najvyšší vrchol Sierra Nevady.
Spolu s Mulhacénom a Alcazabou tvorí hrebeň Sierra Nevady viac ako 20 vrcholov prekračujúcich hranicu tritisíc metrov. Pohorie bolo formované v rovnakom období ako európske Alpy a severoafrický Atlas. Tvorí jednu z posledných prírodných bariér na juhu Európy a za dobrej viditeľnosti je odtiaľto vidno až pohorie Ríf na severnom pobreží Afriky.
Poloha a izolovanosť Sierra Nevady prispeli aj k jej jedinečnej biologickej rôznorodosti. Vďaka svojej výške prechádza až 5 vegetačnými pásmami. Miestni obyvatelia na jej úpätiach tradične pestovali olivy, mandle, figy a jedlé gaštany. Terasové polia sa na mnohých miestach zachovali dodnes.
Terasové polia na svahoch Sierra Nevady.
Vo vyšších polohách ich striedajú listnaté lesy a borovicové háje, ktoré neskôr nahrádzajú malé pichľavé kry. Práve tie sú na nehostinné podmienky ideálne adaptované. Rastú nízko pri zemi, takže odolávajú silným vetrom. V zime zasa na svojich hustých pichliačoch držia sneh niekoľko centimetrov nad zemou, čím vytvárajú akési "mikroklímy" s teplejším vzduchom pod snehovou prikrývkou. Skalnatý terén v najvyšších polohách pripomína mesačnú krajinu.
Nízke kry vo vyšších polohách.
Na mnohých miestach sa tu dá zahliadnuť aj jeden z doposiaľ žijúcich poddruhov kozorožca pyrenejského.
Vďaka svojej polohe je národný park Sierra Nevada zaujímavý počas celého roka. Nižšie položené svahy a predhoria sú pre turistov dostupné aj v zimnom období. Výstup na Mulhacén je najlepšie absolvovať od mája do novembra, kedy je v najvyšších polohách najmenej snehu.
Severné svahy Sierra Nevady v polovici októbra.
Na záver ešte krátke porovnanie jednotlivých výstupových alternatív:
Güéjar Sierra - Mulhacén je najdlhšou a technicky najnáročnejšou trasou. Ako jediná sa nedá absolvovať ako jednodňový výlet. Väčšina turistov prespí vo voľnej prírode pri jazere Laguna de la Mosca. Spiatočná trasa má takmer 56 kilometrov a prevýšenie približne 2400 metrov.
Trevélez - Siete Lagunas - Mulhacén je asi najzaujímavejšou a technicky najmenej náročnou trasou. Výstup s návratom má niečo cez 25 kilometrov a prevýšenie 2000 metrov.
Trasa Capileira - Refugio de Poqueira - Mulhacén je rovnako zaujímavá. Tam a späť má takmer 34 kilometrov a celkové prevýšenie niečo cez 1900 metrov.
Mirador de Trevélez - Mulhacén je najmenej náročná varianta. Cesta tam a späť má len okolo 12 kilometrov a prevýšenie necelých 800 metrov. Na Mirador de Trevélez sa dá dostať minibusom z Capileiry.
Na Mulhacén sa dá vyjsť aj z lyžiarskeho strediska Pradollano. Táto trasa je asi najmenej zaujímavá, väčšia časť vedie po lyžiarskych zjazdovkách, cesta tam a späť má približne 19 kilometrov a celkové prevýšenie asi 1100 metrov.
Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm IS a Canon EF-S 55-250 mm IS II, cirkulárny polarizačný filter Hoya.