Moje skúsenosti s fotobankami

Na strednej škole som bol nástenkárom. Asi tak pred štvrťstoročím sme so spolužiačkou riešili každoročne sa opakujúci problém. Bol november a nástenku venovanú Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii bolo treba aktualizovať na začínajúci Mesiac československo-sovietského priateľstva. A práve v tej zmene bol najväčší problém. S limitovanými zdrojmi sme sa snažili o nemožné. Rozložiť na pár metroch štvorcových novým spôsobom obrázky použité už nespočetnekrát. Pamätám si, ako sme vtedy strávili hodiny fantazmagírovaním. O tom, aké by to bolo, keby sme mali k dispozícii namiesto vyšúchaného obalu s notoricky otrepanými obrázkami niečo iné. Niečo, odkiaľ by sme mohli vyberať nové a neopozerané motívy. Nakoniec sme len narýchlo zamenili neprirodzene sa usmievajúcich vojakov so samopalmi za ešte strojenejších pionierov. Natrhnutá červená hviezda s kosákom a kladivom v pravom rohu si vymenili miesto so zažltnutou holubicou mieru naľavo. Zvesené obrázky sme založili do fasciklu netušiac, že ich už nikdy nepoužijeme. O pár dní prišiel 17. november a my sme sa s nadšením tínedžerov pridali k revolúcii, ktorá dostala prívlastok Nežná. O necelých dvadsať rokov neskôr som po prvýkrát prišiel do kontaktu s fotobankami. Spomenul som si vtedy na problémy s nástenkami z čias stredoškolských. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa nakoniec rozhodol využiť ich služby. Tentokrát však nie ako zákazník, ale v pozícii prispievateľa. Tu sú moje skúsenosti s nimi.

Jeden z mojich príspevkov do neustále sa rozrastajúcej online databázy fotografií s nielen mierovými holubicami.
 

Máloktorá téma je vo fotografických kruhoch tak kontroverzná ako práve mikrofotobanky. Úspešní fotografi, ktorí do nich prispievajú, nedajú na ne dopustiť. Úspešní fotografi, ktorí do nich neprispievajú presne naopak. Neúspešných fotografov na oboch stranách frontu nebudem radšej ani spomínať. Faktom ostáva, že fotobanky sú tu s nami už nejaký ten piatok. A každoročne vyplatia svojim prispievateľom desiatky miliónov dolárov. Cieľom tohto blogu nie je vymenovávanie dôvodov "za" a "proti". Tými si musí prejsť každý sám za seba. Chcem sa skôr zamerať na "ako". Podeliť sa so svojimi pozorovaniami a naštartovať diskusiu na tému, ktorá mne osobne na najväčšom slovenskom fotoportáli chýba.

Začať prispievať do fotobánk nebol v mojom prípade náhly krok. O ich existencii som vedel už dávnejšie. A s myšlienkou vyskúsať ponúknuť svoje fotografie cez ne som sa pohrával už viackrát. Limitujúcim faktorom bola pre mňa v tom čase hlavne fototechnika. Lepšie povedané, jej absencia. Keď som si napokon vytvoril svoj prvý účet v jednej z online mikrofotobánk, vlastnil som len kompakt Canon PowerShot A710 IS. Dnes by som vstupným testom u väčšiny fotobánk fotografiami z neho určite neprešiel.

Jedna z mojich prvých akceptovaných fotografií urobených kompaktom Canon PowerShot A710 IS. Dnes by som ju do svojho portfólia "neprepašoval", a to hneď z viacerých dôvodov.

Na začiatku kariéry každého "fotobankára" sú dva dôležité momenty. Niečo ako miľníky či rázcestia, kedy sa rozhoduje, kam ďalej. Jedným z nich je prvá notifikácia o akceptovaní zaslanej fotografie. Druhým správa o prvom predaji. Čakanie na ne mnohých odradí. V mojom prípade si už ani nepamätám, kedy som ich dostal. Fotografia bola v tom čase pre mňa okrajovou záležitosťou. Asociovala sa mi hlavne s dovolenkami a zábery z nich končili buď v rodinných fotoalbumoch alebo v koši. O to viac prekvapili obe správy. Počiatočná eufória však veľmi rýchlo opadla. Provízia z predaja zodpovedajúca nominálnej hodnote mince, pre ktorú sa k zemi nezohne hádam ani bezdomovec, bola všetkým ostatným, len nie motiváciou. Od malička som však bol vychovávaný k trpezlivosti a pracovitosti. A tak som v nahrávaní ďalších fotografií pokračoval. Moje online portfólio postupne rástlo a začali pribúdať aj počty predaných fotografií. Experiment, do ktorého som sa pustil viac-menej zo zvedavosti, začal prejavovať prvé známky života.

Nahrávaniu fotografií som spočiatku nevenoval veľkú pozornosť. Pridával som ich skôr chaoticky ako systematicky. Bez akýchkoľvek skúseností. Niekedy desiatky denne, inokedy aj s mesačným odstupom. Po čase som si všimol, že medzi mojou aktivitou a počtom predaných fotiek je akási korelácia. Bolo načase prečítať si návod na použitie. Jeho stručnosť našťastie dopĺňalo rozvetvené online fórum. Plné rád a názorov na rôzne témy. Od vhodného používania kľúčových slov až po konšpiračné teórie o tom, ako (ne)fungujú vyhľadávacie algoritmy spravované fotobankami. Večery strávené nahrávaním fotografií vystriedali hodiny čítania. Po ich absolvovaní som mal najskôr dojem, že nie som o nič múdrejší ako na začiatku. Postupne však začali dávať mnohé z rád zmysel. A tak som naštartoval fázu experimentovania. S počtom pridávaných fotografií, kľúčových slov, cenou, licenčnými podmienkami a ich vzájomnými kombináciami. Niečo ako strategická hra. Alebo šach s obrázkami. S tým rozdielom, že ťahy protihráčov nepoznáte. A pravidlá hry sa častokrát menia za pochodu.

Mnohé z názorov prečítaných vo fórach sa mi potvrdili. Predovšetkým tie o dôležitosti pravidelného a systematického pridávania fotografií. Rovnako aj tie o význame výberu, poradia a počte kľúčových slov. Pravdivosť ďalších tipov bola jasná aj bez overovania. S ich realizáciou to bolo už trocha ťažšie. Jedným z nich je aj všade sa opakujúce odporúčanie nájsť si vlastnú trhovú niku. Priestor, ktorý ešte nie je saturovaný a kde môžu mať vaše fotografie vďaka menšej konkurencii väčší úspech. Ja som tú svoju objavil úplne náhodou. Prvé fotografie ovcí som nahrával s presvedčením, že budú určite zamietnuté z dôvodu dostatočného počtu podobných fotografií. Nestalo sa tak. Jedna z nich dokonca začala veľmi rýchlo predbiehať v predajoch ostatné. A to aj napriek tomu, že nie je ničím výnimočná. Ako po technickej, tak aj obsahovej stránke. Mimo trhu mikrofotobaniek vlastne ani nepredajná. Napriek tomu sa doteraz predala už niekoľkostokrát. Fotografie s ovcami dnes tvoria veľkú časť môjho online portfólia a sú pre mňa zatiaľ komerčne najúspešnejším motívom.

Jedna z mojich napredávanejších fotografií. Priemerný záber urobený v automatickom režime setovým objektívom nasadeným na zrkadlovke nižšej triedy.

Po čase som už mal u svojej prvej fotobanky portfólio presahujúce tisícku fotografií a množstvo investovaných hodín práce. Dostal som sa k ďalšiemu dôležitému miľníku. Rozhodnutiu, či svoj počiatočný experiment ukončiť, alebo rozšíriť aj na ďalšie fotobanky. Podobné predaje u konkurenčných spoločností som mohol len predpokladať. Hodiny nezáživnej práce strávené nahrávaním fotografií boli isté. Rovnako aj nekonečná frustrácia v prípade zamietnutých fotografií. Nakoniec som sa rozhodol v započatom pokuse pokračovať. Pridávanie fotografií do piatich fotobánk v skutočnosti nezaberie päťkrát viac času. Pomohlo aj zefektívnenie jednotlivých krokov. Fotografie dnes nahrávam popri iných činnostiach. Popisu a kľúčovým slovám sa namiesto dlhých hodín venujem radšej pravidelne a v kratších časových intervaloch. Veľkú úlohu zohrali už získané skúsenosti a rady iných prispievateľov. Pre mňa osobne bolo dôležité aj stanovenie si realistických cieľov a ich pravidelná kontrola. No a samozrejme aj podpora a povzbudenie zo strany najbližších.

Fotografie s komerčne využiteľnými motívmi a symbolmi majú veľký potenciál. A ešte väčšiu konkurenciu.

Každý prispievateľ do fotobánk sa skôr či neskôr stretne so žiadosťou o zaslanie Model Release. Praktiky jednotlivých fotobánk sa v tomto smere rôznia. Zatiaľ čo niektoré ho vyžadujú len v prípade identifikovateľných osôb, iné na ňom trvajú pri každej fotografii zobrazujúcej akúkoľvek ľudskú postavu. Niektorým stačí meno a podpis osoby na fotke, pričom akceptujú ten istý Model Release pre všetky zábery s dotyčnou osobou. Ďalšie vyžadujú detailný popis scény a Model Release vyhotovený pre každú snímku osobitne. Ešte komplikovanejšiou je situácia v prípade Property Release. Mne pri fotografii zobrazujúcej novozélandského vtáka Takahe poslala jedna fotobanka žiadosť práve o Property Release. Operenec na obrázku mal viditeľné ornitologické krúžky a podľa názoru fotobanky bol jednoznačne identifikovateľný. Niečo na spôsob automobilových ŠPZ-tiek. Zaujímavosťou je, že išlo o vtáčí druh, ktorý sa ešte pred niekoľkými desaťročiami považoval za vyhynutý. Dnes ich žije len niekoľko sto jedincov a tie sú pravidelne monitorované a značkované ochranármi. Pravdepodobnosť stretnutia vtáka Takahe bez ornitologických krúžkov je menšia ako výhra jackpotu v lotérii. Z recesie som poslal dotyčnej fotobanke Property Release s nakresleným odtlačkom vtáčej stopy. Pre istotu som ešte na formulári urobil aj tri dierky - akože od zobáku. Môžem potvrdiť len toľko, že zamestnanci fotobánk nemajú žiaden zmysel pre humor.

Fotografia vtáka Takahe, ktorú mi jedna fotobanka zamietla z dôvodu nedodania Property Release.

Aj v prípade záberov známych miest sa praktiky jednotlivých fotobánk líšia. Niektoré ich akceptujú bez Property Release, iné nie.

Dnes pravidelne prispievam do viacerých mikrofotobánk. Zameriavam sa na tie najväčšie a najznámejšie. Z času na čas si však prebehnem blogy venujúce sa tejto problematike a ak sa v nich opakuje meno novej fotobanky, venujem jej viac pozornosti. S otváraním ďalších účtov som opatrnejší. Snažím sa mať prehľad nielen o finančnej úspešnosti mojich portfólií u jednotlivých fotobánk, ale aj o vynaloženom úsilí a investovanom čase. Ak sa mi spolupráca s danou fotobankou po určitom čase neosvedčí, venujem jej menej pozornosti, prípadne prispievanie úplne ukončím. Vytvorenie dostatočne veľkého portfólia chvíľu trvá a prvé úspechy sa začnú prejavovať až po čase. Ako rýchlo, záleží vo veľkej miere od komerčného potenciálu portfólia, ale aj od systematického a cieľavedomého prístupu. Komerčný potenciál môjho portfólia považujem za nízky. Väčšina fotografií je "vedľajším produktom" mojich výletov a ciest. Zábery, ktoré by som tak či tak urobil pre vlastnú potrebu alebo potešenie. Popísanie a pridanie fotografií do jednotlivých fotobánk je už len rutina. Fotografie tak namiesto odpočívania na pevnom disku môžu neustále zarábať. A to aj v čase, keď ja nepracujem.

Prispievanie do fotobánk by sa dalo prirovnať k behu na dlhé trate. Samotné odhodlanie nestačí. Dôležitejšími sú vytrvalosť, tréning a skúsenosti. Pomáha aj znalosť trasy a súperov. A účasť nie je podmienená drahým či špičkovým vybavením.

Na záver ešte stručná charakteristika fotobánk, s ktorými mám praktické skúsenosti. Upozorňujem, že som nerobil žiadne internetové prieskumy a názory sú čisto subjektívne. Iní používatelia môžu mať skúsenosti úplne odlišné.

Fotolia: Fotobanka, s ktorou som začínal a mám najdlhšie skúsenosti. Oceňujem jednoduché užívateľské rozhranie, ktoré sa naviac už roky nemení. Provízie začínajú na úrovni 20% pre neexkluzívnych prispievateľov. Umožňuje voliť exkluzivitu pre jednotlivé fotografie. Fotobanka, ktorá je mnou najviac používaná, penalizuje prispievateľov za neaktivitu.

123rf: Fotobanka s minimom nastavení, ktoré môže prispievateľ meniť alebo ovládať. Kritériá na akceptovanie fotografií sú menej náročné ako u konkurencie. Provízie začínajú od 30%. Má k dispozícii aj verziu stránky v českom jazyku. Hoci dlhú dobu boli moje príjmy z tejto fotobanky hlboko pod priemerom ostatných, v posledných mesiacoch sa zlepšili.

Shutterstock: Fotobanka, s ktorom mám najpozitívnejšie skúsenosti. Má vyššie nároky na kvalitu pridávaných fotografií. Počiatočná provízia 25% z ceny fotografie stúpa na 33% už po prekročení príjmovej hranice US$500. Umožňuje sledovanie predajnosti jednotlivých fotografií aj podľa kľúčových slov. Jediná mnou používaných fotobánk, kde pravidelne dosahujem provízie vo výške rádovo desiatok dolárov za predanú fotografiu. Stránka je dostupná aj v českej verzii, časť venovaná prispievateľom však nie.

iStockphoto: S fotobankou mám zatiaľ len niekoľkomesačné praktické skúsenosti. Rozhranie je menej užívateľsky orientované a proces pridávania fotografií zdĺhavejší. Rovnako dlhšie trvá aj schvaľovací proces. Má najnáročnejšie kritériá na fotografie vyžadujúce Model alebo Property Release. Provízie začínajú na úrovni 15% z predaja pre neexkluzívnych prispievateľov.

Dreamstime: Užívateľské rozhranie je viac prepracované, ponúka individualizovateľné štatistické prehľady. Prispievateľ si môže sám stanovovať cenu jednotlivých fotografií. Fotobanka ponúka za poplatok možnosť dodania kľúčových pojmov a popiskov k pridávaným fotografiám vlastnými zamestnancami. Provízie pre neexkluzívnych prispievateľov začínajú od 25% z ceny. Ceny jednotlivých fotografií ako aj výška provízie sa automaticky menia v závislosti od počtu predajov danej fotografie.

Alamy: Fotobanka, s ktorou sa zatiaľ len zoznamujem. Ponúka 50% provízie z každého predaja, pre študentov fotografie je provízia vo výške 100% počas prvých dvoch rokov. Užívateľské rozhranie ako aj schvaľovací proces sú podľa môjho názoru až príliš komplikované a neprehľadné. S predajmi zatiaľ nemám žiadne skúsenosti.

Pond5: Fotobanka špecializujúca sa na video. Takisto ponúka 50% provízie, pričom prispievateľ si môže sám stanovovať cenu jednotlivých fotografií. Spoluprácu s touto fotobankou som po niekoľkých týždňoch zatiaľ pozastavil, keďže všetky fotografie pridávané paralelne aj do iných fotobánk u tejto vykazovali nulové počty vzhliadnutí.

Aké sú vaše skúsenosti s predajom fotografií cez mikrofotobanky?