Načo sú nám desiatky megapixelov

Štandardom zatiaľ nie je ani 1/10. Znamená to, že digitálna fotografia je stále nedokonalá, rozlíšenie nedostatočné? Vôbec nie. Ľudské oko funguje inak, ako fotoaparát s objektívom. My vidíme ostro len strednú časť toho, na čo sa pozeráme. Neustále preostrujeme a meníme uhol pohľadu. Do toho vstupuje ešte psychika. Nemá zmysel porovnávať, ako funguje naše videnie a videnie fotoaparátu. Čo je teda dôležité?

Dôležitá je rozlišovacia schopnosť oka z hľadiska hustoty obrazových bodov pri pozorovaní obrazu z určitej vzdialenosti. O tom sú všetky tie DPI a PPI. Oko je z bežnej pozorovacej vzdialenosti (cca 60 cm) schopné rozlíšiť obrazové body o hustote okolo 300 PPI (bodov na palec). Ak je ich výrazne menej, vidíme jednotlivé obrazové body. Ak je ich viac, oko to nedokáže rozoznať. Ak sa pozorovacia vzdialenosť zväčšuje, klesá rozlišovacia schopnosť oka. Preto pri tlači plagátu stačí 150 DPI a pri bilboarde len 30 DPI. Na základe toho, z akej vzdialenosti pozorujeme obraz a jeho veľkosti, je potrebné určité rozlíšenie fotografie. A tu sa dostávame k megapixelom. Koľko ich potrebujeme, vieme vypočítať.

Kto si niekedy tlačil fotografie do formátu A3 (cca 30x40 cm) vie, že kvalitnú fotografiu vytlačí aj z relatívne malého rozlíšenia okolo 6 Mpx. Dôležité je, aby fotografia bola technicky kvalitná. Ak vyžadujeme perfektnú kvalitu fotografie formátu A3, na ktorú sa budeme pozerať zblízka, mala by mať fotografia rozlíšenie okolo 17 Mpx. To je dnešným amatérskym štandardom. Kto niekedy nevytlačí fotku väčšiu ako A3, viac nepotrebuje. Dokonca ani pre fotografiu formátu A2, pretože na tú sa pozerá z odstupu. Bežný amatérsky fotoaparát má rozlíšenie 16-24 Mpx, čo na kvalitnú tlač formátu A3-A2 stačí. Je tu aj malá rezerva na orez, ak potrebujete doladiť kompozíciu. Okolo 24 Mpx majú aj profesionálne reportážne fotoaparáty, pretože vyššie rozlíšenie v tomto žánri nie je potrebné a zbytočne by spomaľovalo celé workflow. V praxi sa dajú z rozlíšenia 16-24 Mpx kvalitne tlačiť aj oveľa väčšie fotografie. Ich nedokonalosť odhalíte pri detailnejšom skúmaní. Ak vám ale ide o perfektnú technickú kvalitu, budete potrebovať viac megapixelov.

Viacerí zabúdajú, že rozlíšeniu snímača musí zodpovedať aj rozlišovacia schopnosť objektívov. Ekonomicky je výhodnejšie mať fotoaparát so štandardným rozlíšením.

Bežný amatérsky fotoaparát má rozlíšenie okolo 24 Mpx. Väčšina majiteľov týchto fotoaparátov takéto rozlíšenie nikdy nevyužijú. Pre nich je honba za pixelmi zbytočná.

Niektoré fotoaparáty s IBIS stabilizáciou obrazu dokážu využiť posun snímača pre nasnímanie fotografií s oveľa vyšším rozlíšenim, ako je fyzické rozlíšenie snímača. Má to ale svoje obmezdenia. Tento Olympus má snímač s rozlíšením 20 Mpx, v režime High Res Shot sníma s rozlíšením až 80 Mpx.

Ani niektorí profesionáli nepotrebujú extra vysoké rozlíšenie. Preto sa stáva zvykom, že výrobcovia ponúkajú rovnaký fotoaparát s rôznymi snímačmi. Ako napr. Panasonic S1 s 24 Mpx a S1R s 47 Mpx. Obidva majú aj režim Multishot.

Najdostupnejším fotoaparátom so snímačom s viac ako 100 Mpx rozlíšením je Fujifilm GFX100. Keby som bol profesionálny krajinkár, určite by som si ho kúpil.

Vyššie modely fotoaparátov majú vyššie rozlíšenie, od 36-61 Mpx a ďalej sa bude zvyšovať. Niektoré fotoaparáty ponúkajú aj multishot, možnosť vyskladania záberov s rozlíšením až 4x väčším ako je rozlíšenie snímača. To sa dostávame na rozlíšenie cez 100 Mpx. Vyššie rozlíšenie ma trojaké využitie:

1. Veľkoformátová tlač

Hlavným dôvodom, prečo si kúpiť fotoaparát s obrovským rozlíšením, je možnosť špičkovej veľoformátovej tlače. Bavíme sa o fotografiách, ktoré majú aspoň jednu stranu dlhšiu ako meter a musia byť skutočne technicky veľmi kvalitné. Ukážeme si, že ani 50, či dokonca 100 Mpx, nemusí byť až tak veľa, ak by sme tlačili fotografie pri hustote bodov 300 DPI.

Z 50 Mpx fotografie vytlačíte pri 300 DPI fotku veľkú 70x52 cm. Zo 100 Mpx vytlačíte fotku 104x70 cm. Len tak malé? Ešteže má náš zrak limity a na veľké fotografie sa nedívame zblízka. Môžeme preto hustotu tlačových bodov zmenšiť. Kvalitné výtlačky sa dajú tlačiť aj pri 150 DPI a to pri 100 Mpx fotke máme hneď rozmer 208x140 cm. A tým sme neskončili. 4 metrová fotka pri 75 DPI by bola tiež kvalitná.

Ak ste pokročilý amatér, alebo profesionál, ktorý vystavuje a predáva veľkoformátové fotografie, chcete, aby dosahovali Fine Art kvalitu, ktorá obstojí aj pri podrobnom skúmaní, vysoké rozlíšenie potrebujete.

2. Športový režim

Jednou z najlepších ukážok využitia vysokého rozlíšenia snímača je Nikon D850. Snímač má rozlíšenie takmer 46 Mpx, čo sa perfektne zúžitkuje pri veľko formátovej tlači. Nikon D850 by sme kvôli snímaču mohli považovať za fotoaparát určený pre fotenie krajiny, architektúry, portrétov, makra, produktovej fotografii. Lenže on má aj výborné zaostrovanie a slušnú snímkovú frekvenciu. Je možné ho prepnúť do DX režimu, kedy využíva menšiu plochu snímača (ekvivalent APS-C). Rozlíšenie klesne orezom na cca 20 Mpx, čo je stále dosť pre kvalitnú tlač. Priblíženie objektívov sa ale zväčší 1,5x, čo je výhdou pri fotení športu a zvierat. Fotoaparát má tak univerzálnejšie využitie. Keď potrebujete, prestavíte ho na “Nikon D500”.

3. Orez

Snímače majú daný pomer strán, najčastejšie 3:2 a 4:3. Ak chcete fotografovať s iným pomerom strán, dôjde k orezu a tým aj zníženiu rozlíšenia. Môžu to byť desiatky percent. U 16 Mpx fotoaparátu s pomerom strán 4:3, po oreze na formát 16:9, vám ostane 12 Mpx. To zabolí. Ak to isté urobíte u 100 Mpx Fujifilmu GFX100, ostane vám po oreze na 16:9 cez 76 Mpx a pri oreze na formát 1:1 tiež.

Záver

To, že rozlíšenie snímačov stále rastie, nie je na škodu, ak sa tým nezhoršia iné parametre, ako šum a dynamický rozsah. Vysoké rozlíšenie sa dá využiť pri posprocesingu, alebo aj pri fotení, ako nám dokazujú snímače Izocell (používané v mobiloch), kde sa pixely spájajú do skupín, aby sa zvýšila citlivosť. Pamätám si, keď prišiel Nikon D800 s 36 Mpx a zavládli obavy, či sa s tak veľkými súbormi bude dať normálne pracovať. Ukázalo sa, že obavy boli neopodstatnené. Na 36 Mpx sme si zvykli a zvykneme si aj na väčšie rozlíšenie. Spolu s fotoaparátmi sa vyvíja aj výpočtová technika, zvyšuje sa kapacita médií, rastie rozlíšenie obrazoviek. Bežný amatér nič z toho nepotrebuje a naplno nevyužije. Sú ale fotografi, pre ktorých je zvyšovanie obrazového potenciálu dôležité. Kedy to skončí? Pri 400 Mpx?

Pri výbere fotoaparátu zvážte svoje aktuálne potreby, svoju úroveň a to, čo chcete s fotografiami robiť v budúcnosti. Štandardné rozlíšenie okolo 20-24 Mpx postačuje náročným amatérom a aj mnohým profesionálom. Nekladie tak veľké nároky na výpočtovú techniku a veľkosť pamäťových médií. Ak plánujete, hoci aj ako amatér, vystavovať, či dokonca predávať fotografie, zvážte kúpu fotoaparátu s vysokým rozlíšením 36 Mpx a viac.

Ja som s digitálnou fotografiou začínal pri jej komerčnom zrode. Ak nepočítam moje prvé zábery s ČB fotoaparátu s rozlíšením 640x480 bodov, tak prvým pravým digitálom, s ktorým som fotil a tlačil z neho fotografie, bol Canon Ixus s 2 Mpx snímačom. Technicky kvalitné zábery sa dali tlačiť do formátu 13x18 cm. Z 6 Mpx Nikonu D70 som tlačil fotky formátu A4 a A3. Keď som prešiel na Nikon D300 s 12 Mpx snímačom, už som si nemusel robiť starosti. Vedel som, že zvládnem kvalitnú tlač výstavného formátu 70x50 cm. Najväčšiu fotografiu som tlačil na plátno o rozmeroch cca 120x90 cm. Plátno má hrubšiu štruktúru a tak na ňom nebolo teoretický nedostatok pixelov vidieť. Mal som dôkaz, že bežný amatér viac ako 12 Mpx snáď ani nepotrebuje. Pokrok ale nezastavíš a dnešný amatérsky štandard je dvojnásobný. Po kúpe Nikonu D800E som rozlíšenie už nemusel riešiť, nemal som naň využitie, 36 Mpx mi bohate stačilo na čokoľvek. Dnes fotím prevažne s rozlíšením 20 Mpx a keď si myslím, že by to bolo vhodné, použijem Multishot s rozlíšením až 80 Mpx. Či chcem fotoaparát so skutočne vysokým rozlíšením? Samozrejme, obrazový potenciál pre veľkoformátovú tlač, je pre mňa dôležitý. Využijem ho? S veľkou pravdepodobnosťou nie. Ak by som sa ale teraz rozhodoval pre kúpu FF bezzrkadlovky, zvolil by som model s rozlíšením aspoň 40 Mpx, nech mám rezervu na čokoľvek, aj do budúcna.