Hore

Alan Hyža

Slovenský fotograf - dokumentarista - ocenený doma i v zahraničí.

Pracoval v rôznych periodikách: SME, Pravda, Plus 7 dní, Reflex...

Vydal knižné publikácie „Ríša zla" a „Koniec" s textami Petra Kubíniho.

Najobľúbenejší fotoaparát: Leica M6

Najobľúbenejšie ohniská: 28mm, 35mm, 50mm

Najobľúbenejší film: ČB - Kodak Tri X pan, farba - Fuji PRO 160

Rozhovor s Alanom Hyžom viedol Julo Kotus.

Práve pred týmto rozhovorom, pri študovaní materiálov o vás som sa dozvedel, že ste východniar, takže krajan.

(Smiech) No, neviem či je to úplná pravda, ja som sa síce narodil v Levoči, ale žil som tam asi iba tri týždne. Potom sme sa presťahovali do Bratislavy.


Alan Hyža.

Viem, že túto otázku chronicky poznáte, no predsa by som sa rád opýtal na to, ako ste sa k fotografovaniu dostali, aká bola tá vaša cesta?

Veľmi podobná ako u väčšiny ostatných fotografov. Ako malému decku mi kúpili foťák - malú plastovú Corinu, ktorú mám stále odloženú. Dostal som ju od starých rodičov ako darček, keď som začal chodiť do prvej triedy na ľudovej škole. No a s týmto fotoaparátom som fotil - rodinu, brata, našu záhradu... Obsluha bola jednoduchá a výsledky mizerné.

Vtedy fungovali komunálne služby a tak nejaké vyvolávanie doma nehrozilo. Aj môj otec fotografoval. Bol jedným z nadšencov, ktorí mali na tú dobu celkom slušný fotoaparát - Exaktu so slušnou optikou. Takto sa moje fotografovanie nijakým špeciálnym spôsobom neposúvalo počas školských ani študentských čias a priznám sa, že v tej dobe počas komunizmu ma ani nelákalo byť aktívny v nejakých novinách. Fotografovať akcie, či zhromaždenia hrdinov socialistickej práce ma naozaj nebavilo.

Potom prišla revolúcia a všetko sa uvoľnilo. Dali sa fotografovať rôzne témy a žánre. Ja som vtedy práve končil vysokú školu a tak som sa mohol venovať fotografii, ktorá ma lákala a pre ktorú nastali vhodné podmienky. V tom čase vznikali mnohé nové časopisy a noviny, napríklad Národná obroda, Verejnosť... Ja som začal v takých progresívnych študentských novinách Zmena. Tie sa však postupne začali uberať fanatickým smerom, niečo na spôsob SNS či HZDS, čo bolo pre mňa neprijateľné.

Tak ste teda pôsobisko zmenili?

Áno, prešiel som cez rôzne média. Krátku zastávku v Práci, ktorá mi nesedela, nakoniec vystriedalo dlhšie obdobie v SME. Peter Kubíny, môj dlhoročný kolega a priateľ, s ktorým tvoríme spolu dokumenty - ja obraz a on slovo - z Práce odišiel do Plus 7 dní. Treba ale povedať, že v tom čase Plus 7 dní bol úplne iný časopis, ako ho poznáme dnes. Mal švih, bol moderný, progresívny a nemal ani jednu stranu spoločenskej rubriky. To však platilo pre rok 1998. Polovicu textov preberala „Pluska" zo zahraničia, čo ma trochu hnevalo, ale polovicu boli autorské texty a fotografie od nás. Postupne sa objavila prvá strana spoločenských rubrík, ktorú na začiatku dokonca pripravovali externisti. Spoločenské rubriky (rozumejte bulvár) však bohužiaľ v dnešnom svete hrajú prím a nakoniec sa z celého časopisu stal veľký a nevkusný bulvár. Mňa odtiaľ v podstate vyhodili, už som tam nemal čo robiť. Ani som im nemal čo ponúknuť. Nechcem teraz zbytočne ohovárať, ale treba sa pozrieť pravde do očí. Pre bulvár je ideálnym fotografom 20-ročný študent, ktorý ani nemusí vedieť fotiť, ale je za pár Eur ochotný 24 hodín denne stáť pred hotelmi či domami celebrít a fotografovať ich. Jednoducho bez zábran. Dnes už v Plus 7 dní nerobí nikto z našej partie, všetci odtiaľto odišli.

Čiže sa v žiadnom prípade nemôžete charakterizovať ako bulvárny fotograf. Ako teda vnímate sám seba ako fotografa?

Vzhľadom na moju takmer 10-ročnú minulosť by som mohol byť všeličím. V tých časoch sa v denníkoch fotilo všetko. Takže som bol aj športovým aj reportážnym fotografom. Fotila sa politika aj tematické ilustračné fotografie k článkom. No ak by som mal povedať jeden žáner, ktorý mi je najbližší, bol by to dokument, dlhodobý dokument.

Aj preto som prestal pracovať pre denníky, lebo som v určitom okamihu spozoroval, že som po víkendoch na štadiónoch a futbal ani hokej ma pritom nezaujíma. Bolo to určite na niečo dobré, človek sa naučí flexibilite a rýchlosti. V časoch analógu bolo treba v priebehu hodín a niekedy minút nafotiť, vyvolať filmy a fotky a poslať do redakcie. Ale nedá sa to robiť dlho práve pre toto hektické tempo, 24 hodinové nasadenie a málo času na súkromie. Preto mi je najbližšia práve dokumentárna fotografia, ktorá ide do hĺbky, vyžaduje viac času, spoznanie objektu... No a mojím najobľúbenejším a jediným objektom je ČLOVEK.

Nezaznávam však ani iné fotografické žánre. Krajina či architektúra sú fajn, ale vyžadujú si niečo iné. Perfektné zvládnutie techniky, iný prístup a postup a celkovo inú technológiu. Nepôjdem predsa fotografovať krajinu kinofilmom. Čiže si to vyžaduje inú techniku, vzdelanie, čas... Nemám proti tomu nič, ale nemám k tomu osobný vzťah. Jediné čo zásadne odmietam je fotografovanie smotánky, paparazzovanie a ľudí, ktorí to robia ani nepovažujem za fotografov. Fotograf by mal mať isté zásady.

Máte nejaké miesto alebo objekt, ktorý je vašim vysnívaným. Niečo, čo by ste chceli ešte nafotiť?

Myslím, že ani veľmi nie. Možno to vyznie neskromne, keď to tak poviem, ale myslím si, že ma už nič nemôže zásadným spôsobom prekvapiť či ohúriť. Snáď nejaká arktická alebo antarktická prírodná scenéria. No keď mi niekto povie, že pôjdem fotiť do Buenos Aires, presne viem, čo ma tam čaká, aj keď som tam nebol. Viem, ako to tam vyzerá a čo ma čaká, lebo som už fotil v X Juhoamerických mestách a platí to aj o Ázii a Afrike. Čiže ma dokáže prekvapiť veľmi málo vecí. Aj teraz končíme dokumentárny projekt o práci Saleziánov, pri ktorom sme v podstate precestovali celý svet už niekoľkýkrát. Posledná cesta mieri opäť do Afriky. Chcem tým povedať, že nemám nejaké vysnívané miesto, kde by som chcel ešte fotografovať.

Mali ste nejaký osobný vzor, alebo cítite, že vás niekto mimoriadne ovplyvnil - vaše názory, fotografické, či ľudské videnie?

Myslím si, že každý má nejaký vzor, alebo každý je ovplyvnený tým, čo už bolo v minulosti vytvorené a čo sa tvorí v súčasnosti. Myslím si, že je to v každom umení, či už ide o maľbu alebo hudbu a platí to aj vo fotografii. Zásadné veci už boli urobené. Tie najlepšie obrazy už boli namaľované, najlepšie skladby zložené a najlepšie fotografie vyhotovené. Aspoň čo sa týka originality a unikátnosti. V súčasnej dobe sú to iba variácie v kontexte modernizmu.

Nie som zástancom moderných trendov, že budeme fotografovať všetko našikmo, aby to bolo dynamické alebo rybím okom, aby to bolo naozaj široko. Stále sa s pokorou a úctou skláňam pred starými fotografmi, ktorí vyhotovili dokonalé fotografie s technikou, ktorú mali vtedy k dispozícii. Nemali ani matrixové meranie expozície, ani automatické ostrenie či automatické programy, nemali možnosť hneď vidieť svoje fotky a opakovať, ak sa niečo nevydarilo, ale ich fotografie sú krásne. Keď spomeniem Sudeka alebo Drtikola, tak to sú fantastickí fotografi, ktorých len tak niekto neprekoná ani s najmodernejšou technikou. No a v dokumente či reportáži sú to veľkí fotografi a zakladatelia agentúry Magnum či je to Roberto Cappa alebo Henri Cartier Bresson. Tieto veci ma inšpirujú a poháňajú dopredu.

Čo téma „digitál"? Keď si všímam vašu tvorbu, vo väčšine prípadov siahate po analógu a stále používate Leicu a kinofilm.

Počas svojej mnohoročnej praxe som akosi priľnul k tejto značke. Podľa mňa je to najlepší fotoaparát preto, lebo je „ochudobnený" o nepodstatné funkcie a vymoženosti. Neodpútava pozornosť fotografujúceho na množstvo nastavení a fotograf sa tak môže plne sústrediť na objekt fotografovania. Nie sú tam iné veci, len čas, clona a samozrejme nastavenie ISO hodnoty. Je to jednoduché a zároveň všetko, čo fotograf potrebuje.

Nechcem týmto povedať, že iné značky nemajú dobré fotoaparáty, chcem iba zdôvodniť moju voľbu. Koniec koncov, je jedno, čím bola urobené dobrá fotografia, či to bolo veľkoformátovým Linhoffom, Leicou, Nikonom alebo Canonom. Je jedno, či bola zachytená na film alebo digitál. Dobrá fotka je dobrá fotka a je len vecou fotografa, akú techniku si zvolí. Som skôr starosvetský a staromilský typ, vyhovuje mi charakter fotografie zachytenej na film. Jednak preto, že je to také ľudské  a akési teplejšie a aj preto, že je to podľa mňa dokonalý spôsob zachytenia obrazu. Film je podľa mňa stále kvalitnejší ako digitál  (aj keď viem, že možno väčšina čitateľov so mnou nebude súhlasiť). Určite by sa viacerí pustili do boja a ukázali by mi na počítačovom monitore kadejaké grafy, obrazce a presviedčali by ma, že je to inak, ale to pre mňa nie je dôležité. Pre mňa je dôležité to, ako  fotografia vyzerá reálne na papieri, na dobrom papieri. To, ako vyznieva celá fotografia.

Určite by bolo možné v súčasnosti namaľovať prostredníctvom počítača dokonalejšiu Monu Lisu, ale originál je originál. Možno práve v tej menšej dokonalosti je väčšia ľudskosť a hĺbka pocitu.

Nechcem, samozrejme, zaznávať obrovské výhody digitálu v aktuálnej žurnalistickej fotografii. Jej aktuálnosť, flexibilita v spravodajstve je to, čomu vďačíme za to, že keď sa niečo stane na jednej strane zemegule, prostredníctvom digitálu a internetu o pár minút o tom vie celý svet. 

Aj ja mám doma niekoľko digitálov, ktoré používam, keď nejde o nič dôležité, čo musím naozaj dobre archivovať, alebo keď ide o rýchlosť.

Nie je to ťažšie fotografovať napríklad fotoaparátom bez automatického ostrenia? Ako sa dá zachytiť napríklad rýchla akcia? Diaľkomer je umiestnený v strede hľadáčika Leicy, to znamená, že je potrebné manuálne zaostriť, prekomponovať a až potom stlačiť spúšť. Nie je to už veľké ochudobnenie?

Nemyslím si. Výraz ochudobnenie som síce použil, no možno by som ho ešte poopravil na „oprostenie". Ochudobnenie je negatívny výraz, „oprostenie" pozitívny. Tým, že ma žiadne vymoženosti nerozptyľujú, oslobodzujú ma pre tvorivú činnosť. Tým, že ma niečo limituje, o to viac mi to pomáha vymýšľať a kreatívne tvoriť a dostať z toho maximum. Aj na ostrenie existujú určité pravidlá a tým, že fotografujem najradšej relatívne širokouhlými objektívmi, nie je to problém. Stačí predostriť, zvoliť dostatočnú clonu a dá sa zachytiť aj veľmi rýchly dej. Automatické ostrenie ma tak nezdržiava. Celkovo som skôr človek, ktorý premýšľa a uvažuje ako čo vyfotí, nie som zástanca nejakého „strieľania fotiek". Radšej si všetko premyslím a pracujem koncepčne. A niekoľko prípadov, keď treba zareagovať promptne, Leica zvláda.

Ak niekto fotí dobre, nepotrebuje nejaké barličky v podobe automatických režimov, špeciálnych meraní... Keď sa pozriem na Ansela Adamsa, on fotografoval veľkoformátovým fotoaparátom bez akéhokoľvek merania a v krajine zatiaľ nikto nenafotil nič lepšie.

Takže nesúhlasíte s výrokom „film je mŕtvy".

Často počúvam aj názory, že digitál je výhodný, lebo človek raz kúpi a potom neobmedzene fotí. Ja sa na to pozerám z trochu iného uhla. Je síce pravda, že človek investuje do digitálu, ale zďaleka to nie je všetko. Je potrebné kúpiť karty, zvýšiť výkon počítača, kúpiť dobrý monitor a keď sa za dva roky s fotoaparátom zžijem, zistím, že je zastaralý. Výrobcovia ma zaplavia reklamou, o koľko je nový model lepší od toho môjho a začína kolotoč. Ak sa aj nechcem do toho kolotoča zapojiť, o dva tri roky už nezoženiem náhradný akumulátor a ani ďalšie príslušenstvo. No a tak kúpim nový model. Ten ale už má zas iné nároky na môj počítač a tak musím investovať do nového, alebo do zvýšenia výkonu... Je to kolotoč. Ak si kúpite dnes filmovú Leicu, nemusíte ju ani o rok ani o dva meniť a nenúti vás kupovať ďalšie a ďalšie technológie.

Digitalizáciu môžeme pozorovať všade, napríklad aj v hudbe. Všetci dnes počúvajú CD a DVD. Prestávajú sa vyrábať platne aj pásky. Pritom zvuk z nich sa mi zdal byť krajší. Možno nie až tak dokonalý, ale akýsi mäkší. Stále existujú „fajnšmekri", ktorí ešte aj dnes zháňajú platne. Takže možno pre niektorých je film naozaj mŕtvy, pre mňa však určite nie.

Viacero výrobcov zrušilo produkciu niektorých filmov. Ide aj o giganty ako Fuji a Kodak, ktorým sa výroba niekoľkých typov prestala vyplácať.

Áno, viem o tom, ale myslím si, že kým budem fotografovať, tak tie moje filmy vydržia, s vami to už bude asi horšie (smiech). Myslím si však, že niekoľko filmov predsa len ostane, zvlášť čiernobielych, pretože charakter ich obrazu je jednoducho iný. Stále bude určitá skupina, ktorá bude chcieť tvoriť aj takýmto spôsobom. Možno to nebude masová záležitosť a aj cenovo to bude iné, ale verím, že bude.

Aké sú tie vaše filmy?

Tak je to určite čiernobiely Kodak Tri-X a z farebných používam filmy Fuji.

Ako pracujete s filmami? Spracovávate si ich sám, alebo to necháte na iných?

Čiernobiele si vyvolávam a zväčšujem sám. Farebné filmy sú náročnejšie na vyvolávanie, tie nechávam na minilab. Potom mi ich samozrejme aj oskenujú.

K čomu viac inklinujete? K farebnej alebo ČB fotografii?

Inklinujem viac k čiernobielej fotografii, no paradoxne tvorí len 5% mojej práce. Časopis, pre ktorý pracujem je farebný a aj projekt, ktorý teraz dlhodobo tvorím je farebný. Až keď robím  svoju vlastnú voľnú tvorbu, tak mám možnosť pracovať s čiernobielymi materiálmi. Nie je to preto, že by som si myslel, že farebná fotografia je horšia, je to len moja osobná voľba. Čiernobiela mi vyhovuje viac, aj keď väčšina periodík vychádza vo farbe.

Ak sa pozriete na slovenské periodiká, ktoré z nich sa vám z obrazového hľadiska najviac páči?

Nechcem to nejako hodnotiť, aby som nikoho nepodcenil, ale myslím, že Týždeň má najlepšiu kvalitu fotografií, ale aj celkovo redakciu. Veľmi kvalitný je tiež Žurnál a vidieť, že obrazová redaktorka, ktorá ho má na starosti to vie. Ostatné periodika sú podľa mňa ďaleko za týmito dvoma. U nás podľa môjho názoru ani neexistuje nejaká premyslená práca s obrazom v časopisoch až na tieto výnimky. Keď si pozriete všetky tie časopisy od Plus 7 dní až po Život, nevidieť u nich žiaden charakter a žiadnu uvedomelú prácu s fotografiou. Nemajú jasné smerovanie.

Aká je podľa vás dobrá fotografia? Nie v časopisoch, ale fotografia ako taká. Čo by mala mať, čo je pre vás najpodstatnejšie na dobrej fotografii?

Pre mňa je to obsah. Fotografia ma musí osloviť a fotografia v prvom rade oslovuje obsahom. No a samozrejme musí spĺňať aj určité technické kvality. Pod technickou kvalitou ja ale nerozumiem to, že musí byť bezchybne ostrá, vysvietená, ale musí pomocou schopností danej technológie vyťažiť z obrazu maximum. Pre mňa je dobrá aj veľmi tmavá fotografia, s rozmazaným pohybom... Často by tieto fotografie vo väčšine periodík v našich končinách neobstáli.

Na druhej strane vidíme, že takéto fotografie bývajú ocenené na medzinárodných súťažiach. Aj vy ste boli často pozývaný do poroty v rôznych amatérskych aj profesionálnych súťažiach. Spomeniem napríklad Czech Press Photo, kde ste boli niekoľko rokov porotcom. Aký význam má pre fotografov takéto súťaženie? Môže to fotografa niekam posunúť?

Každého poteší, ak vyhrá nejakú súťaž, ktorá ocení jeho schopnosti a zručnosti. Nie je pravda, ak niekto povie, že je mu to jedno. Je diskutabilné, nakoľko je to ocenenie objektívne. Celé umenie je o subjektívnom vnímaní reality a s fotografiou to nie je inak. Preto si myslím, že je veľmi ťažké, až nemožné objektívne posúdiť toľko fotografií. Môžeme rozlíšiť, ktorá fotka je dobrá a ktorá zlá, to je relatívne jednoduché, no vybrať spomedzi množstva naozaj dobrých fotografií tú najlepšiu je veľmi ťažké.  Nie je to beh na 100 metrov, kde presne na zlomky sekúnd vieme odmerať, kto z bežcov bol rýchlejší. Ak to vyženiem do extrému, súťažiť vo fotografii nemá zmysel podobne, ako nemá zmysel hlasovať o tom, ktorá kniha je lepšia. Nič to samozrejme nemení na tom, že pre výhercu je to veľké zadosťučinenie za jeho snahu a námahu.

Aj vy ste vyhrali veľa ocenení, pomáha to nejako v komunikácii s potenciálnymi klientmi, je to potom o čosi ľahšie, napríklad získať prostriedky na projekt?

Nemyslím si. Toho roku som so sériou fotografií zo svojho súčasného projektu vyhral všetky tri súťaže dokumentárnej fotografie na Slovensku, ale nepocítil som, že by sa mi pracovalo alebo jednalo s ľuďmi lepšie. Pre ľudí, ktorí o týchto veciach rozhodujú to nie je dôležité a často ani nevedia, že niečo také existuje.

Čo by ste povedali, že je najdôležitejšie pre to, aby sa niekto stal dokumentárnym fotografom, aby mohol robiť také veľké projekty, ako robíte vy?

Je potrebné sa v niečom odlišovať. Na prezentáciu sú totiž dnes omnoho účinnejšie prostriedky, aké sme kedysi mohli používať my. Je to hlavne internet. Dnes nie je problém zverejniť a ukázať svoje fotografie celému svetu. Ide iba o to, aby zaujali. Preto je potrebné budovať si svoj vlastný charakter fotografií, svoj rukopis. Nie za cenu absurdností. Poznám ľudí, ktorí nerobia nič originálne len to, že všetko fotia zásadne nakrivo. To k originalite nestačí. Dnes sa očakáva osobný postoj. Ak toto dosiahnete, že fotografie budú kvalitné, ale budú zároveň aj niečím iné, úspech môže prísť veľmi rýchlo.

Čo hovoríte na zaužívané tvrdenia, že správny dokumentarista či reportážny fotograf by mal mať v sebe tú drzosť, aby dokázal vliezť ľudom pod kožu, alebo do súkromia... Ja sa teda s týmto názorom nestotožňujem ale veľmi často to počujem a aj čítam u nás na stránke, keď sa bavíme napríklad o street fotografii.

Absolútne s tým nesúhlasím. Ja si myslím, že pravý opak je pravdou. Správny dokumentarista a fotograf by mal byť tichý, skromný a nenápadný. Musí sám seba ovládať, k ľuďom pristupovať citlivo a s úctou. Povedal by som, že je tu veľké miesto ešte pre jednu vlastnosť - pokoru a jemnocit. Zažil som veľmi veľa situácií, ktoré som neodfotil, lebo si myslím, že by to nebolo etické alebo citlivé, alebo som videl, že tí ľudia by to nechceli. Tie zábery mi ostali v mysli a je ich viac ako tých, ktoré som vyfotil.

Jednoducho nejde to vždy, niekedy treba ten fotoaparát odložiť a iba tých ľudí počúvať, alebo sa s nimi rozprávať, alebo aj baviť. Je to niekedy naozaj dôležitejšie ako urobiť perfektný záber. A v tom je vlastne tá veľkosť dobrého dokumentaristu, ktorý na základe svojich skúsenosti vie, kedy si čo môže dovoliť, kedy je vhodné fotografovať a kedy už nie.

Prestane nielen preto, že chráni seba a nechce si spôsobiť nepríjemnosti, ale aj preto, že chráni tých, ktorých fotografuje a sám nechce byť nepríjemný či vtieravý, alebo až vulgárny.

Nikdy to neprospeje dobrému výsledku.

Nosíte fotoaparát stále so sebou? Ste „vždy pripravený"?

Určite nie. Často idem von naľahko a nemám so sebou ani fotoaparát.

Pocítili ste niekedy vďaka digitálu, že dôveryhodnosť fotky a fotografov klesá? Poznáme niekoľko prípadov, najmä v posledných rokoch, kedy aj žurnalisti zmenili obsah a výpoveď svojich fotografií pomocou montáže.

Priznám sa, že ja som v našich podmienkach nikdy nebadal nejakú veľkú vážnosť fotografie. Ani predtým, ako existovala digitálna fotografia. Možno na západe to bolo iné. Neviem posúdiť to, či práve digitálom tá váha výpovede klesá alebo nie. Nikdy som sa o to nezaujímal aj keď samozrejme poznám možnosti počítačových úprav a manipulácie a viem, že v dobrom programe sa dá urobiť takmer všetko.

S Petrom Kubínim ste urobili zatiaľ dve knihy. Počul som však, že sa opäť chystáte na Slovensko.

Už dva roky robíme na projekte, ktorý nás od Slovenska trochu odpútal. Ide o dokument zo života rehoľníkov, saleziánov, na celom svete. Pri príležitosti 150-teho výročia založenia tejto rehoľnej spoločnosti či kongregácie sa rozhodli slovenskí predstavitelia, že vydajú knihu o pôsobení Saleziánov na celom svete. Cestujeme po všetkých destináciách, kde účinkujú a dokumentujeme. Je to čisté myslenie slovenských predstaviteľov, aby ukázali aj navonok, čo to znamená byť misionárom vo svete. Ani ja sám som to nevedel. Nie je to iba nejaký kňaz medzi indiánmi, ale často je to zároveň učiteľ, právnik, sudca, vychovávateľ... Niekde sú prijímaní s úctou a nadšením, inde sú prenasledovaní... Ide o dokument o Slovákoch, ktorí pôsobia vo svete. Zatiaľ sme zdokumentovali osem ľudí na rôznych kontinentoch celého sveta. Chystáme sa najbližšie do Angoly kde žije misionár, ktorý má už 75 rokov. Nevie poriadne slovensky, lebo kým jeho rodičia sú Záhoráci, on sa narodil v Paraguaji a celý život pôsobí v Angole. Sú to zaujímavé príbehy, aj keď stojí veľa námahy ich nejakým spôsobom zdokumentovať. Už len vybaviť všetky formality, aby sa mohol človek dostať do takej krajiny stojí veľa energie.

Je to teda aktivita slovenskej provincie. Kniha vyjde v slovenskom jazyku?

Kniha vyjde v angličtine a vydá ju Vatikán, ale je to slovenská aktivita. Texty opäť robí Kubíny. Bude z toho výstava, ktorá by mala byť putovná.

Akým spôsobom sa pracuje na takom projekte? Je to viac-menej charita? Celá organizácia musí stáť veľa prostriedkov...

Myslím, že nás oboch tento projekt zaujíma a charita je celkom výstižné slovo. Saleziáni nám platia letenky, ostatné si zabezpečujeme sami. Spíme a jeme u saleziánov, ale je samozrejme potrebná je aj miestna doprava, prenajatie auta a benzín a všetko zabezpečenie. Získali sme na to nejaké granty, takže to vieme akosi vykryť. Pravdou ale je, že na tomto projekte nezarábame ani halier, skôr naopak, využívame aj vlastné prostriedky.

Prečo? Ste veriaci?

Tento projekt nerobím ako veriaci, aj keď raz, dvakrát idem do kostola, nie som však nejako extrémne veriaci. Prístup Saleziánov, že si vybrali takého človeka, sa mi páči. Je to lepšie, ako keby si vybrali niekoho spomedzi seba, lebo ja vidím aj veci, ktoré oni nevidia, alebo nechcú vidieť. Ja sa na všetko pozerám ako laik a nie som poznačený žiadnymi predsudkami.

Čo potom?

Keď skončíme tento projekt, opäť sa vrátime na Slovensko a budeme spracovávať zaujímavé životné príbehy, ktoré sa akýmsi spôsobom absurdne zvrtli. Budú to veľmi zaujímavé príbehy. Napríklad o vzdelanej žene, ktorá pochádzala zo slušnej rodiny, mala domov  a zrazu sa vďaka rôznym okolnostiam dostala na Oravu, kde žije v jednej chatrči s množstvom mačiek a úplne sama.

Čo by ste poradili našim čitateľom, ktorí by sa chceli stať dokumentaristami?

Ako som už v rozhovore spomínal, dôležitý je dlhodobý prístup, ľudskosť, skromnosť a úcta k ľuďom, ktorých fotografujeme. No a ešte si treba zapamätať, že nie všetko musíme vyfotografovať, väčšinu dobrých fotografií som ani ja nevyfotil, lebo to sú práve situácie, kedy nie je vhodné vyberať fotoaparát z brašne.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa zdaru a dobrého svetla do ďalšej práce za redakciu aj za našich čitateľov.

Poznámka:

Fotografie v článku sú z pripravovanej knihy o slovenských Saleziánoch pôsobiacich vo svete.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
zuzuliena
2009-12-14 09:47:33
... perfektne otazky, perfektne odpovede, skvele fotky ... Hyzovu robotu sledujem uz roky, jeho fotky v Nota Bene su nenasilnym a zaroven hovoriacim doplnkom ludskych pribehov a osudovych zlomov ... prajem mu vela vela tvorivych sil ... a dakujem za tento rozhovor!
 
2009-12-14 09:57:02
velmi prijemne citanie...dakujem...
ps: akosi mi chyba meno cloveka, ktory sa s nim rozpraval...mozno mi to uniklo, no na ziaciatku to nie je, ako byva(lo) zvykom...
 
vorec
2009-12-14 10:29:46
Skvelý rozhovor, vďaka!
 
2009-12-14 10:32:05
ahla svetlo, uz vidim :o) ranný čaj s vyčistením optiky robí divy ;o)
 
zelovoc
2009-12-14 10:48:01
mnamka. chvalim vas.
 
michal.4x4
2009-12-14 11:11:44
Obe knihy od pánov Kubíniho a Hyžu mám a pri ich kúpe rozhodoval obraz v rovnakej miere ako text. Zo mňa dokumentarista nikdy nebude a preto si rád kúpim aj ďalšiu knihu tejto zohranej dvojice. Skvelý rozhovor, ďakujem.
 
Horal
2009-12-14 11:23:38
Poučné, na niektoré veci ( pokora a jemnocit fotografa) mám ten istý názor.
 
JanoP
2009-12-14 12:16:13
Uz davno som nieco take dobre (a pravdive) necital...
 
dusant
2009-12-14 13:42:01
príspevok od: JanoP
Uz davno som nieco take dobre (a pravdive) necital...
Pridávam sa, výborný článok.
 
Cako
ocenenie redakciou 2009-12-14 13:53:57
fajny clanok..PS: ta fotka toho pána z palicou v dzungli ci kde je,to ako z discovery bear grils :D
 
juraj-jakubik
2009-12-14 14:32:06
Zvyčajne sa o iný žáner fotografie ako o krajinu nezaujímam, ale môžem povedať, že tento článok ma veľmi zaujal, čítal som ho už niekoľkokrát za sebou. Múdre slová, výborná rozhovor.
 
tomcat
2009-12-14 14:40:01
sqelee!!
 
zola
2009-12-14 15:07:24
velmi zaujimavy rozhovor. Dobre vediet, ze su ludia, ktori robia veci aj z principu nie iba pre peniaze. Moja otazka na neho by bola, ci mu nie je luto za nevyfotenymi momentami, po case sa straca vazba na subjekt a ostava iba esencia.
 
zajo
2009-12-14 15:21:39
pridávam sa.. hneď pri prvej otázke som hľadal autora článku.

Ináč samozrejme super rozhovor.
 
julo kotus
2009-12-14 15:27:58
je to na titulke aj pod článkom, stačí dočítať :)
 
Marcel Rebro
2009-12-14 15:34:42
príspevok od: julo kotus
je to na titulke aj pod článkom, stačí dočítať :)
Z titulky nemusi byt jasne ci Julo Kotus pise o Alanovi Hyzovi alebo naopak. Na konci clanku sa ´len´ pise ze ´Julo Kotus sa zhovaral s Alanom Hyzom´, ale o autorovi ani zmienka ...

Pre menej chapavych preto napis hore ´Autor : Julo Kotus´ ;-)))
 
julo kotus
2009-12-14 15:41:23
Heeej Mrco, veď keď som sa s ním rozprával tak som asi autorom, nie? :D
Je to v sekcii ´fotografi´ kde sú väčšinou profily a preto hore nie je CSS pre autora článku, ale môžem ho tam nejako dopísať, aby to bolo jasné pre všetkých. ;)
 
Dodo PO
2009-12-14 15:46:20
„Zásadné veci už boli urobené“, myslím aj povedané.
… úcta človeku a ďakujem za článok.
 
zajo
2009-12-14 16:51:48
príspevok od: julo kotus
je to na titulke aj pod článkom, stačí dočítať :)
ja som si tipol, ze si to bol ty.. (prave preto som si chcel overit, ci si to ty ten vychodniar :) ) ale isiel som na clanok z RSS, titulku som nevidel, a vetu ´Rozhovor s Alanom Hyžom viedol Julo Kotus. ´ som si nevsimol :)
 
Lama
2009-12-14 17:14:21
Allan je fajn chlap a ma vynikos fotky,
a Julo spravil dobry rozhovor.
Diky rad som precital.
 
Jozef Sádecký
ocenenie redakciou 2009-12-14 18:10:46
výborne fotografie +++
 
Marcel Rebro
2009-12-14 18:44:55
Mne to vysvetlovat nemusis. Napisal som pre ´menej chapavych´. Tusim som sa urazil ... ;-)
 
julo kotus
2009-12-14 19:29:01
prepáč, ja som to tak nemyslel, rýchlo sa odraz ;)
 
Ultra TXF
2009-12-14 20:27:45
Zaujímavé a príjemné čítanie.

P.S.Len tak na okraj,hneď som pochopil kto je autor :)
 
stryzo
2009-12-14 20:47:38
príspevok od: Cako
fajny clanok..PS: ta fotka toho pána z palicou v dzungli ci kde je,to ako z discovery bear grils :D
to je v Equadore
 
seifi
2009-12-14 21:26:38
...zásadné veci boli urobené...;...že ma už nič nemôže zásadným spôsobom prekvapiť...; s prvým nesúhlasím, to už tvrdili starí Rímania. A samozrejme, že pán Hyža bude ešte prekvapený, svet sa mení každým dňom len nie každá zmena je postrehnuteľná. :)
 
solko
2009-12-14 21:41:46
pohladil dušu...,dobre sa to čítalo
 
lu_boss
2009-12-14 21:46:55
príspevok od: seifi
...zásadné veci boli urobené...;...že ma už nič nemôže zásadným spôsobom prekvapiť...; s prvým nesúhlasím, to už tvrdili starí Rímania. A samozrejme, že pán Hyža bude ešte prekvapený, svet sa mení každým dňom len nie každá zmena je postrehnuteľná. :)
...to je pasaz s ktorou by som nesuhlasil ani ja... Ale napokon som to pochopil tak, ze to vztahuje k fotografii - nieco v zmysle, marne sa snazite fotit dobre chrobaky, aj tak ich uz niekto odfotil pred vami. A lepsie :-)
Na druhej strane, dost ma (v pozitivnom zmysle) pobavila pasaz o ´fotografoch´ postavajucich, tzv. celebritnych... Ani tak nie samotna predstava cloveka, ktory je ochotny to robit (student potrebuje prezit, brigaduje, ma sa za co hanbit ?), ale skor vyznamovo - tie dnesne ´naroky´ na kvalitu medii... Ale to uz trosku odbocujem... A dobre na mna zaposobila pasaz o nenasilnom, nevtieravom, nie drzom fotografovani. Suhlas.
Clanok fajn.
 
FilipMino
2009-12-14 22:47:08
perfektný článok, ku fotografiám niet čo dodať..
 
velecky
2009-12-15 12:57:06
všimnite si, že Alan pochválil dva titulu - Žurnál, ktorý práve skončil a Týždeň, ktorý sa zatiaľ drží nad vodou vďaka trpezlivosti vlastníka a ochote redakcie robiť za menej, ako je ich práca hodná. Možno preháňam, ale mám pocit, akoby dnešná doba kvalite nepriala.
 
julo kotus
2009-12-15 13:21:47
príspevok od: velecky
všimnite si, že Alan pochválil dva titulu - Žurnál, ktorý práve skončil a Týždeň, ktorý sa zatiaľ drží nad vodou vďaka trpezlivosti vlastníka a ochote redakcie robiť za menej, ako je ich práca hodná. Možno preháňam, ale mám pocit, akoby dnešná doba kvalite nepriala.
Bohužiaľ toto určujeme aj my ľudia, ktorí si kupujeme radšej bulvár ako hodnotnejšie spracované médium. Podobný pocit, ako máš, mám aj ja. :(
 
Lienka1
2009-12-16 08:30:50
pútavý článok od začiatku až do konca, k tomu fotky, ktoré majú obrovskú výpovednú hodnotu....a veľmi sa mi páči filozofia-nefotiť za každú cenu.
 
AL75
2009-12-16 11:39:46
Veľmi pútavý rozhovor na jeden dych.Vďaka za skvelý rozhovor.Dúfam, že sa v nich bude pokračovať.Inšpirácie nie je nikdy dosť.ĎAKUJEM!
 
slavmiro
2009-12-16 13:52:06
Dakujem(e) za clanok. Alanove vyjadrenia boli minuly mesiac publikovane v Zurnali a zhruba tri tyzdne dozadu bol hostom relacie Nocna pyramida na SRo. Tu v tomto rozhovore nebol Alan az taky posmutnely ako v spomenutom clanku, co je fajn.
 
sese
2009-12-16 20:14:46
meno Alan Hyža mi do dnešného dňa nebolo známe. po prečítaní článku som nadšená, úvahami, postojom a samotnými fotografiami p.Alana Hyžu. Zatiaľ v žiadnom doteraz uvedenom rozhovore som nemala taký blízky vzťah k osobe prezentujúcej svoje názory,postoje, ambície. ďakujem za článok a je dobre, že odsek o modernej technike a kolotoči okolo nej ,ktorý práve nenahráva majiteľom a zamestnancom ephotoshopu prešiel cenzúrou :) Ja s ním totiž plne súhlasím. prajem všetko dobré.
 
Ragbass
2011-08-11 00:37:06
Vynikajúci, poučný rozhovor a skvelé fotografie, ktoré krásne ladia s myšlienkami ich autora!
Veľká vďaka!
 
katka84
2011-11-21 09:26:24
Je to vynikajúci článok .Alan Hyža je pre mňa pán fotograf .Bola som v Banskej Bystrici na výstave fotografii kde som mala možnosť vidieť aj jeho tvorbu,20 osobností slovenska predstavuje svoje krásy Slovenska .Sú fakt pekné .odporúčam .
 
maco02
2012-03-21 17:07:10
Super članok
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia